Marec 2017

31. března 2017 v 23:12 |  Diary
Teraz si zatvorte oči a predstavte si, že je druhého januára, kedy tu táto rekapitulácia roka 2016 mala byť.:D Ale nie. Je marec. Meškám. Trošku. Fakt len trošku.:D Ok meškám mega. Ja som sa totiž ešte okolo Silvestra rozhodla, hej, akože mrte veľké rozhodnutie to bolo, že tento rok poruším tradíciu a rekapituláciu nenapíšem 2.1. ale neskôr. Lenže tým neskôr malo byť napr. 7.1. a nie o štvrť roka.:D No nevadí. Zistila som, že to bola chyba a mala som to celé napísať tak, ako zvyknem. Teda keď sa starý rok víta s novým. Vtedy je aj iná atmosféra a človek v tom čase prehodnocuje, čiže má dobré myšlienky. Ja som si síce písala akúsi osnovu, ale dnes sa v nej už nevyznám.
Ale idem na to. Chcem tú rekapituláciu napísať, aj keď je už marec. Potrebujem si upratať v hlave. Aj v živote. A možno je aj dobre, že to píšem až teraz, lebo sa na celý minulý rok už viem pozrieť objektívnejšie.

Celý rok 2016 by vedeli opísať skladby od Alana Walkera. Začalo to pesničkou Faded - Bola to všetko len moja fantázia? Kde si teraz? Bol si len imaginárny? Pokračovalo by to piesňou Sing Me To Sleep - Pripomeň mi, aké to je, počuť tvoj hlas. Kdekoľvek, kedykoľvek. Urobila by som pre teba čokoľvek. Pre teba čokoľvek. Teraz mi spievaj k spánku. Pamätaj si ma. Žiaden čas nemôžeš vymazať. Počujem tvoje šepkanie vo svojej mysli. Stala som sa tým, čo nemôžem prijať. Naša spomienka bude mojou uspávankou. A skončilo by to piesňou Alone - Stratená v tvojej mysli. Chcem vedieť či strácam rozum? Nikdy ma neopusť. Pokiaľ táto noc nie je večná, aspoň sme spolu. Viem, že nie som sama. Kdekoľvek, kedykoľvek... oddelení ale stále spolu. Viem, že nie som sama.

Začala som príliš zostra. A príliš rýchlo som to začala brať až príliš vážne. Príliš som sa upla na neho až príliš silno. Hneď prvé mesiace roku 2016 som počúvala len Radikála a pesničku Mladý Slovák, ktorá je proste o tom, ako ľudia odídu preč, potom to bola pesnička Keby, v ktorej som sa tiež videla, a treba spomenúť ešte pesničku Lovestory, alebo 6:30. Bolo toho na mňa príliš moc. Príliš veľa Jeho, príliš veľa rozhovorov, príliš veľa spojení, príliš veľa podnetov, príliš veľa znamení, príliš veľa emócií, príliš veľa nálad, príliš veľa Radikála, ktorého som počúvala s Ním. Proste som do toho až príliš rýchlo spadla príliš hlboko. Všetkého bolo príliš príliš príliš. Keby ma chcel niekto zachrániť v januári 2016, tak už by sa to nedalo. Už bolo neskoro. Už nebolo cesty späť. Cesta späť už vtedy absolútne neexistovala, tak teraz neexistuje už tým duplom. Pamätám si, ako som jednu noc o tretej ležala v posteli a písala si s Ním. Rozprávali sme sa smajlíkmi. My kľudne aj keby vedľa seba sedíme a mlčíme, tak vieme, čo si ten druhý myslí. Ticho by bolo plné rozhovorov. Ale teda toto si len myslím, potvrdené to nemám...


Január. Bol čarovný. Aspoň teda prvá polovica taká bola. Myslela som si, že ma čaká sľubný rok, plný nových zážitkov a nových ľudí. A to všetko vďaka Nemu. Fakt som to tam videla a fakt sa mi to zdalo reálne. Aj z jeho strany. A prisahala by som, že aspoň na sekundu, aspoň na nejaký záblesk, na malilinký okamih, to tak videl aj On. A ak nie, tak som sa veľmi, naozaj veľmi mýlila. A bola veľmi naivná. Hneď začiatkom mesiaca som bola s kamarátkou v BA. Len tak. Na nákupy. A celý čas som mala v hlave Jeho. Chcela som o ňom vykričať do sveta, no nemohla som. Pamätám si, ako som večer prišla domov a už ma čakala správa od neho, ktorú písal ešte poobede. Odpísala som. Hneď sa pýtal ako bolo. Povedala som mu, že som si kúpila knihy. On na to, že to je fasa lebo teraz ho budem ignorovať a len čítať. O niekoľko dní som nastúpila do novej práce. Kde som sa cítila dobre. Príjemný kolektív, milí ľudia. Super pracovný čas.:D Výplatu si odmyslíme.:D Vkuse sa tam oslavovalo a mierne pilo.:D Robila som každý druhý týždeň, čo som považovala za darček z nebies, pretože som mohla jeden týždeň nocovať a písať si s ním, a ten ďalší týždeň chodiť do práce. A tak som o nič neprišla. Ani o prácu, a ani oňho. Lebo... kokos, čo keby na mňa zabudol?!:D Dokonca som kvôli nemu začala chodiť na messenger na mobile, čo som nikdy predtým nerobila. A tak sme si písali z postele až do zaspatia. Myslela som si, ako všetko klape a ako je to na správnej ceste. Založili sme si novú tradíciu. Prezváňanie v noci. Vždy mi prišlo divné, prečo sa ľudia prezváňajú a načo je to dobré... a ahaaaaa už chápem. Je to skvelý pocit, že ten druhý na vás myslí, aj keď vy už vlastne spíte a on vás tým prezvonením zobudí. Nemáte sa prečo hnevať na neho... lebo motýle lietajú okamžite a vy sa začnete usmievať ako mesiačik na hnoji. A šťastne znovu zaspíte. Aj keď až po ďalšej hodine. Lebo tú hodinu rozmýšľate nad menami vašich nenarodených detí. Choroba jak delo to prezváňanie. Namotávka. Chceli by ste byť nad vecou, akože vás-sa-to-netýka, ale keď on si na vás o druhej v noci spomenul, no-nie-je-zlatýýý?:DDD Šibe mi, ja viem. Došibalo mi koncom januára. Keď spoznal JU. A začal mi o nej básniť. Začal sa s ňou vídať každý deň po robote, začal s ňou chodiť von aj večer... A ja som v tej dobe mala skrat ako nikdy predtým v živote. Plakala som vkuse asi tri dni. Proste... to tak je, keď mesiac žijete ako v rauši a nepotrebujete ani žiadny matroš či alkohol. Mala som svoj svet, kde bolo všetko tááák krásne... a tak mi realita dala riadnu facku v podobe tej... no nej. Ehm... kamarátka mi povedala, že žiarlenie mi nesvedčí. Že to nie som ja. Ale tento rok som sa stala divným človekom, ktorý má skraty a neskutočne žiarli. Kiež by som vtedy vedela, že tá januárová pre mňa nepredstavuje žiadnu hrozbu...

Február. Začali sme sa hádať. Ubližovali sme si. Slovne. Náročky. Teda On ubližoval mne. Vedeli sme, že sa štveme, ale pokračovali sme v tom ďalej. Už vtedy som sa začala báť, že to celé skončí. Pri živote ma držal Radikál. Ale teda stala sa aj príjemná vec a to tá, že som sa zoznámila s Dakotou. Zlatá baba. Ktorá sa na mňa vždy ráno divne pozerala a hovorila mi, že jej musím povedať, čo sa mi to deje.:D A ja som len bola unavená z tých hádok s ním. Áno, už vtedy. Hm.
Marec. Situácia medzi nami sa upokojila. Bol zlatý. Večne som si potajomky v práci zapínala fejsbuk aby som si s ním mohla písať.:D A začalo sa moje ponocovanie cez pracovný týždeň, kedy som chodila spávať o pol švrtej ráno a o pol siedmej som už vstávala. A potom v robote zívala a hlava mi padala na stôl. Tiež mi tvrdil, že nemá rad smsky ale každú noc sme smskovali ako najatí.:D Dnes viem, že toto obdobie plné ponocovania, prezváňania a smskovania pre mňa veľa znamenalo. Dnes by som sa tiež rozhodla obetovať spánok. Pre Neho. Prosto... oplatilo sa mi kvôli Nemu nocovať.
Apríl. Nejakým zázrakom zistil moju presnú adresu bydliska.:D To bolo paranojeee.:D V to obdobie som sa dosť často stretávala s Dakotou. Ju som ako jedinú púšťala k sebe, do svojej reality, pretože všetkých ostatných som začala ignorovať. Tým myslím Svätú Trojku. Pretože ma nudili. Bola som z nich unavená. Aj keď som s nimi bola v kine na horore a vzápätí na pumpe na káve, nebolo to ono. Chcela som jeho. Alebo aspoň niekoho, kto mi rozumie. Dakota to dokázala nabúrať. Jej som to dovolila. Pamätám si, ako som s ňou bola na víne a On mi poslal smsku.:D:) Hneď sa ma spýtala, kto mi písal, že sa tak usmievam.:)
 

23.december - Niekedy Boh utíši búrku, ale niekedy nechá búrku besnieť a utíši dieťa.

23. prosince 2016 v 3:30 |  Diary
Ubehol rok. Rok. Dvanásť mesiacov.
Odkedy som ho spoznala.
Nechce sa mi tomu veriť.
Ja som to dala.
Ja som to prežila.
A on to prežil spolu so mnou.
Hej, takto pred rokom som bola v náladičke akokeby som vypila sama dve fľaše vína.
Takto pred rokom sme si písali už cca 4 dni a mali sme vymenené fejsbuky a pozretého Kevina, ktorého komentoval presne tak isto, ako ja.
Takto pred rokom bol na Slovensku a išiel s kamarátmi do Tatier (teda, aby som bola presná, to bolo až po Vianociach pred Silvestrom). Písal mi z vlaku, keď išli domov. Hrali sme sa, že sme manželia.:D Potom mi posielal odtiaľ fotky. Poslal mi aj svoju selfie, pri ktorej som si povedala, že kokos, to fakt s ním si píšem? On mi fakt aj odpisuje? Mne? Prečo? Čím som si ho získala?

Tak mi napadlo, že nikdy som sem nenapísala, ako sme sa vlastne zoznámili. Cez net. Ehm. Cez známu slovenskú zoznamku. Nesúďte ma. Neviem presne ako sa to stalo. Bola to náhoda. Obrovská. Ja som si tam chodila už len nejak raz za dva mesiace vymazávať maily. Ale tej noci som tam pobudla dlhšie. Neviem prečo. Čítala som sklo. Neviem prečo. On tam písal. Blbosti. Povedala som si, že jemu musí hrabať. Potom som si pozrela jeho fotku a... zachvátil ma pocit, že mu proste musím napísať. MUSÍM. To boli asi dve hodiny v noci. Do tretej som viedla vnútorné hádky sama so sebou, že PREČO by som mu mala písať. NAČO. A AKO sa to vlastne robí? AKO sa píše s cudzím človekom...? ČO mám napísať ako prvé...? Vyšla som z cviku. Ale ten vnútorný hlas už tak kričal, že sa to nedalo počúvať. Teda nie... nekričal. On vrieskal. Ziapal. A tak som mu teda napísala. Povedala som si, že aj tak neodpíše, lebo nemám fotku. Ale on odpísal. A písali sme si skoro do štvrtej. Rozlúčili sme sa s tým, že si napíšeme aj na druhý deň. Na druhý deň som išla na trhy. Na punč. Celý čas som myslela na neho. Cítila som sa čudne. Tak... príjemne čudne. Boli sme aj u tety. Ja som ležala u nej na posteli. Pozerala som Snehulienku, ktorá ma nebaví (tam kde hrá Julia Roberts). Bola som mimo. Bola som rozčarovaná. Nevedela som sa dočkať, kedy pôjdeme domov. Kedy si s ním zas budem písať. Ale už vtedy som cítila, že to nemám uponáhľať. A že mám byť véééľmi opatrná. Večer som prišla na net, a správa od neho nikde. Teraz zas vnútorná hádka: ,,Napísať? Nenapísať?" Ale napísala som mu. Povedala som si, že aj keď sa strápnim, nič to neznamená, lebo sa nikdy nestretneme. Haha. Strápnila som sa za celý ten rok pred ním asi stotisíckrát, ale stretnúť sme sa ešte nestretli. O dva dni na to, som si pýtala jeho fb. Aj keď som sa bála, že ma bude vnímať ako dotieravú. Ale napadlo mi, že asi bude chcieť vidieť moju fotku, aj keď si ju nikdy nevypýtal. Ale keby si vypýtal, tak ktorú mu pošlem? Ktorú vyberiem? Tak som to vymyslela s fb. Lebo to bolo istejšie. Lebo už v tej dobe som mala vnútorný pocit, že toto proste musím udržať. Toto musí vydržať. Toto sa musí podariť. A z toho portálu ma mohol kedykoľvek zrušiť, proste mi neodpísať, ale z fb už nie (bože, ja som bola naivná fest...:D).
Celé sviatky sme si písali. Ja som bola ako na drogách. Vkuse som sa smiala, dokonca cez Štedrú večeru som chytila záchvat smiechu a to som ani nepila.
Písali sme si o darčekoch, o rodine, o hocičom proste...
Písal mi z domu, písal mi od babky, písal mi dokonca aj keď bol vonku s kamošmi.
Volal ma tam na Silvestra. Doteraz neviem, či to myslel vážne alebo nie. Viem len to, že som zaváhala. Chcela som ísť. Za ním. Fakt. A keby si viac verím a nie som taká zakomplexovaná a nemám sebavedomie v mínusových hodnotách, tak by som to spravila. Išla by som za ním. Lebo som to fakt moc chcela. Ale pri pohľade do zrkadla som si povedala, že ee. V žiadnom prípade. Aj keď moja myseľ s mojim srdcom sa ku nemu už dávno teleportovali. Ktovie... ktovie, čo by sa stalo, keby sa stretneme už vtedy. Možno by tento rok ani nebol. Možno by sme prišli na to, že eeeeeeeeee toto neeee. A možno by sa celý ten proces zrýchlil a miesto roka plného písmeniek, mohol byť rok reality. Tiež sme sa mohli stretnúť v apríli, lebo bol blízko mňa. Ale neprišiel. Nezastavil sa. Ktovie... ktovie, čo by sa stalo, keby vtedy prišiel. A ktovie, či to náhodou teraz neľutuje aj on. Hm.
Ale asi to malo byť takto. Asi...
Asi som mala zažiť tento psychicky vyčerpávajúci rok.


18.september - Kedykoľvek sa môže stať čokoľvek. Ale to, čo nie je v poriadku, nie je tvoja vina. Nemôžeš stráviť zvyšok života chodením po prstoch, aby si odvrátila katastrofu. Nefungovalo by to. Skončilo by to tak, že by si premárnila celý život.

18. září 2016 v 0:45 |  Diary
Bojím sa. Niekedy. Že to zašlo priďaleko. Že to nemalo zájsť až sem. A možno malo. Že som to mala včas ukončiť. A možno nemala. Že som sa mu nemala tak otvoriť. Ale ja som sa mu otvorila. Že som mu nemala hovoriť všetky tie veci. Ale ja som mu ich hovorila. Mám strach. Mám strach teraz od septembra. Že už vie príliš. Že ma príliš pozná. Že ma vie odhadnúť. Že vie aj o veciach, o ktorých by som nechcela aby vedel. Že mi vie čítať myšlienky. A desí ma to. A to som ešte nespomenula tie veci, ktoré o mne "zistil". Vlastne ani neviem, prečo som to dala do úvodzoviek. Lebo sú tam zbytočné. V podstate už len čakám, kedy objaví tento blog.

Stále je to medzi nami ako na horskej dráhe. Takej tej riadnej, kde ste chvíľku úplne hore v oblakoch, veríte, že všetko je možné, že zázraky sa dejú, že... že všetko bude megadobré, lebo vy to tak cítite presne v tej chvíli. A potom, úplne nečakane, bez varovania, nasleduje ostrý pád dolu. Kde stratíte všetko. Už neveríte, že všetko je možné, ani zázraky sa už nedejú... proste uvidíte krutú realitu, ktorá radšej mohla zostať navždy ukrytá. Alebo aj vlastne ani nie.
Niekedy cítim, že je toho na mňa príliš. Že mi praská hlava. Že mi praská vnútro. Že mi praská duša. V neposlednom rade aj srdce. Lebo presne pri tých ostrých pádoch cítim v sebe divnú tupú bolesť pri srdci. Vďaka ktorej nikdy neviem spať. Lebo musím rozmýšľať. Nad ním. Lebo ten chalan vie presne, kde má udrieť, aby ma to šialene zabolelo. A ja neviem, či to robí naschvál alebo nie. Či mi chce pomôcť alebo uškodiť. Tvrdí, že mne to musí hovoriť, že musí byť ku mne taký... ale pýtam sa prečo? Ja si cením jeho úprimnosť. Lebo mi povie nahlas to, čo by mi iní nikdy nepovedali. Ale ja neviem... neviem, či to chcem počúvať práve od neho.
Potom sa pýtam samej seba, že čo od toho vlastne čakám... Niekedy mám pocit, že by to šlo. S ním. A potom prídem na to, že by sme sa strašne hádali a že by som ho asi zabila. Za to, aký je. A aký vie byť. Ku mne. A tak všeobecne.


Priznávam, lipla som na ňom. Kvalitne. Celý tento rok sa niesol v jeho duchu. Lebo prišiel nečakane. Odrazu zaplnil to prázdno vo mne. A páčilo sa mi to. Počúval ma, vedel ma pochopiť ako nikto na svete. Vedel ma rozosmiať, keď som to potrebovala, vedel ma aj podporiť. Prosto... bol tu. Tu. Aj keď tu vlastne nebol. Aj keď je kilometre ďaleko. (sú to kilometre, za všetko môžu len kilometre... a možno si doma a možno v bare a možno v metre...) A asi navždy aj bude. Ale jeho prítomnosť cítim viac, ako prítomnosť ľudí, ktorí sú reálne vedľa mňa.

Keď si pozriem svoje fotky z februára alebo z marca, desím sa samej seba. Vidím na sebe to pusto... to pusto, ktoré sa z mojej duši dostalo do tváre. A ja som tú pustatinu vyžarovala. Vidím na sebe to, že moje nálady záviseli od neho. Pamätám si to. Pamätám si tie noci, pamätám si tie rána, dni aj večery. Keď som čakala, kedy sa ozve, v akej nálade, čo povie a ako to povie. Všetko všetúčko záviselo od neho. Pamätám si svoje nálady, svoje smiechy, svoje plače. Všetko to kvôli nemu. Ako keby som bola na liekoch. A neverím, že som to dopustila. To celé. To, ako ma ovplyvňoval. Bojím sa. Samej seba. Niekedy. Že už nie som celkom normálna (ak som ovšem niekedy vôbec bola:D).

Nechápte ma zle, ono niet sa mi čo čudovať. Rok 2015 bol pre mňa zlý. Bola som obklopená ľuďmi, ktorými som nechcela a všetko toto blabla, čo som tu písala už asi stokrát. November, keď som doslova cítila tú prázdnotu vo svojom vnútri. Keď ma nič netešilo. Nič. Nemala som dôvod vstať ráno z postele. A pamätám si aj december, keď prišiel on. Všetko sa vtedy zmenilo. A všetko je odvtedy iné. Nie som sama, aj keď som úplne sama. Som sama presne tak, ako pred rokom. Ale je to iné. Lebo nie som sama. Lebo je tu on. A tak.

Ale cítim, že to zašlo priďaleko. Ťaháme to spolu deväť mesiacov. Skoro každý deň sme v kontakte. A stále sa máme o čom rozprávať. Vie všetko. O mne. O mojej rodine. O mojom okolí. Viem všetko. O ňom. O jeho rodine. O jeho okolí. Ale niekedy mi to prerastá cez hlavu. Niekedy to nezvládam. Lebo neviem, čo si o ňom mám myslieť. Ako vážne. Kto je on? Čo je zač? Načo je toto celé dobré? Kam to speje? Čo to, preboha, robíme? Čo to, kurva, znamená?!


V júli sme sa nebavili. Skoro dva týždne. Aj keď on si myslí, že to bol len skoro týždeň. Ťuťko. Bože. A nebavili sme sa preto, lebo mne od júna praskali nervy. A v júli som to už neuniesla. Pohár pretiekol. Viem, že v tú noc som mala 5 minútový záchvat plaču, ktorý nešiel zastaviť. No a na druhý deň som mu napísala dlhú správu, akú píšu baby chalanom a chalani si dávajú facepalm. Ale noačo. Potrebovala som to. Potrebovala som vedieť na čom som. Potrebovala som si to v sebe konečne utriediť a upratať. Potrebovala som vedieť, ako to berie on. Keby mu tú správu nenapíšem vtedy, tak by to tak či tak prišlo. Lebo ma štval. Aj keď potom tvrdil, že to len ja tak vidím. Ale ee. Na tú správu síce odpísal, ale nepochopil ju. Vôbec. Lebo je chlap. A oni nechápu. Zobral si z nej tie najnepodstatnejšie veci a pointa mu ušla kamsi do neznáma. Ani o ňu nezavadil. Ale čakala som to. No a tak nastali dni ticha. Ďalšiu noc som mala zas 5 minútový záchvat plaču. Prvé tri dni boli muky. Bola som mimo. Ako keď závislákovi zoberiete drogu. Rozmýšľala som. Či... vôbec on chce v tom celom pokračovať. Ale po troch dňoch som sa začala pýtať samej seba, či vôbec JA chcem v tom celom pokračovať. Boli to dlhé dni. Ničoho. V noci som nevedela vôbec spať, aj keď som umierala od únavy. Ale zistila som jednu zásadnú vec - že keby naozaj odíde z môjho života, tak to zvládnem. Bude to ťažké ale pôjde to. Unesiem to. Dám to bez neho. A že mi dokonca bude bez neho lepšie. Hm. Ale aj tak som sa mu teda po necelých dvoch týždňoch ozvala. Ale nalejme si čistého vína, aj tak by som to skôr či neskôr urobila, lebo som necítila, že toto by mal byť koniec medzi nami. Nedopustila by som to. Aj napriek jeho tvrdohlavosti a veľkému egu, že on sa proste prvý neozve ani keby čo bolo. Bolo mi síce ľúto, že sa neozval prvý on ale znova ja, lebo si bol potom mnou moc istý a istý si je doteraz. Ale čo už. Neodpísal hneď. Nechal ma vydusiť 24hodín, lebo som si to asi zaslúžila alebo čo. Odpísal vlastne až ďalšiu noc. Opitý. Ale odpísal. Chvíľu to bolo fajn, tvárili sme sa, že nič, ale vo mne sa tou správou niečo zmenilo. A zmenilo sa niečo aj v ňom, len to doteraz neviem charakterizovať. Náš "vzťah" sa zmenil, aj keď sa nezmenil. Asi preto sme sa potom po troch dňoch znova pohádali. Nasral sa. Na mňa. Že som si dovolila to, čo si on dovoľuje celý čas. Ale to je jedno. Ja som to nepokladala za hádku, tak som mu znovu napísala na druhý deň (trápna krava). A bolo to... čudné. Prvé dni. Išli sme ako keby od začiatku a pritom náš začiatok nikdy nebol divný. Boli to kroky na tenkom ľade. Ten pocit, že človeku už nemôžete povedať to, čo chcete, lebo už neviete, ako to pochopí. Ten pocit, že ten ľad môže v ktorejkoľvek sekunde pod vami z ničoho nič prasknúť a vy spadnete. Do tej zimy. A dotyčný vás odtiaľ už nevytiahne. Len odíde, kamsi za obzor. Na ten ďalší deň som sa mu už prvá neozvala. A keby sa neozve on, tak by to asi skončilo. Ale skúšal. Skúšala som aj ja. Či to pôjde ešte. Išlo to. Ide to. Doteraz. Asi. Lenže...


Lenže teraz zas po dvoch mesiacoch od toho nebavenia sa mám pocit, že mám dosť. Jeho. Toho písania. Toho, že ma nepustí do svojho reálneho sveta. Prečo ma tam nechce pustiť? Všetko iné naokolo si vie vždy zariadiť, ale mňa do rozvrhu nikdy nepridá. Nikdy. Lebo nechce. Nie, nie som sebecká. Tieto pocity sú normálne. Lebo mňa ten virtuálny svet už nebaví. Bolo to super, on bol super, lebo to bolo niečo nové. Fakt ma to bavilo. Tak pol roka. Kedy som si hovorila, že je to ešte okey, v tej forme písania. Ale už to nie je okey. Už nie. O chvíľu sa budeme poznať rok a... nič.
A to som mala pocit, že na neho tlačím. Že chcem od neho niečo tak strašne nereálne ako telefonát alebo stretnutie, že boooooožeeeeee to sa nedáááááá. A doteraz sa tak tvári. Aj keď už sme spolu volali. Raz. Fanfáry poprosím. (medzičasom, ako vznikal tento článok, sme spolu volali aj druhýkrát. vlastne tretí, ale ten jeden hovor bol krátky. hm.:D)

Celý čas, čo ho poznám, sa ho zastávam. Že všetko potrebuje čas. Každá situácia, každý vzťah, každý človek je iný a všetko to potrebuje svoj osobitý čas. Že nemám tlačiť na neho, na to celé, nemám sa snažiť nič urýchľovať, lebo to len pokašlem a spomalím. Že to príde vtedy, kedy má. Ale čím ďalej tým viac mám pocit, že tu sa nestane nič. A bolelo to, keď som si tento fakt sama pred sebou musela priznať. Pozrieť sa na celú tú situáciu inými očami. Očami pozorovateľa. A zbadať pravdu.


Ja som bola fakt väčšinu tohto roka ako zaslepená. Oči mi otvorila až tá moja júlová správa pre neho, kde som dostávala facky rad za radom, keď som videla jeho odpovede a celkovo jeho prístup, že mu na tom nezáleží tak, ako mne. Chvíľku som tú správu možno aj ľutovala, ale týmto si nie som istá, lebo som sa naučila byť stotožnená s tým, čo robím a niesť za to následky. Prosto som hľadala možnosti. Ako to napraviť. Aj keď prvý týždeň bol hluchý a nevidela som žiadne riešenia tej situácie. Až potom sa začalo čosi vynárať, čo by som teoreticky ešte mohla urobiť. Ale nebola som si ním istá. Vôbec. Či ešte odpíše. Pokašľala som niečo, čo som ani nepokašľala, ale aj tak som to potom musela naprávať.

Na chvíľku sme sa jeden druhému stratili z dohľadu, z vlnovej dĺžky, súzvuk zmizol ale ustáli sme to. Neviem ako. Neviem prečo. A neviem ani, či to bolo správne. Ale vtedy som to tak videla. Že ho ešte chcem vo svojom živote. A on sa to potom tiež snažil napraviť, aj keď... to robil takým tým svojím divným spôsobom. Povedal mi, že tá správa isto nebola z mojej hlavy a že mi niekto musel natárať kaleráby do hlavy.:D Lebo že to som nebola ja. V podstate sa aj pýtal, ako som to myslela... ale aj tak to doteraz chápe svojim štýlom, takže je zbytočné sa nad tým pozastavovať. Skôr si neviem vysvetliť fakt, že prečo... prečo mi odpísal, keď mu bolo jedno, že sa nebavíme tak dlho, keď mi povedal, že on by sa mi prvý neozval... A prečo mi potom tri týždne, čo sme sa udobrili, zavolal. Tvrdí, že mi ani nechcel odpísať, že ako uvidel odo mňa správu, tak ju hneď zavrel. A pár dní na to už chcel volať. Schizofrenik.
A toto je to, čo ma ničí. Ja neviem, ale niekedy mám pocit, že on sa ma snaží od seba odháňať. Že mi zámerne hovorí to, čo počuť nechcem. Že sa tak chráni. Lebo prečo môžeme dva týždne fungovať úplne normálne, hovoriť si všetko, vtedy vie byť tak úprimný, niektoré veci vraj viem len ja... a potom z ničoho nič naňho príde jeho psycho nálada, ktorá trvá týždeň, ale je to vtedy peklo.


Som stratená. V tomto celom kolotoči. V podstate netuším, čo som to spackala za tento rok. S ním. So sebou. Tak celkovo. Čo to, doprčic, robím? Celý ten čas? Čo to je? Kam to ide? Dá sa z toho vystúpiť? Či už je neskoro? Alebo je ešte skoro? Alebo čo? Má to nejaký význam? Dostaneme sa ešte aj ďalej? Či nie? Radšej nie? Čo mám čakať? Nemôže mi niekto prezradiť koniec tohto príbehu, nech sa sama rozhodnem, či mi to za to stojí? Či nebude lepšie to ukončiť? Nech ma to neraní? Zasa. Pomoc. Ja pri ňom fakt niekedy (dosť často) kričím o pomoc. Neviem, či to niekto počuje, ale kričím o dušu.

Som za neho rada. To, čo som písala v predchádzajúcich článkoch stále platí. Len to akosi vybledlo. A odrazu to nie je také podstatné, ako cca pred pol rokom. Odrazu sa niečo vo mne vyplo. Odrazu nemám potrebu mu každý deň písať. A keď si aj nepíšeme celý deň, tak mi to nevadí. Je to tak v poriadku prosto. Že si niečo málo napíšeme večer a ideme spať. Stačí mi to. Síce je pravda, že niekedy ho mám málo... chýba mi. Ale je to tak dobre. On si to všimol. Že sa už neozývam prvá. Povedal mi to. Ale môže si za to sám. Svojim správaním voči mne, ktoré... ktoré mi už nesedí. Asi. Niekedy mám pocit, že mu chýbam ja. Keď neodpíšem. Keď sa neozývam. Vadí mu to. Má na to nervy. A toto je tiež jedna z vecí, ktoré pri ňom nechápem. Lebo niekedy si chce mocne písať. A niekedy zas nie. Niekedy on neodpíše ako je deň dlhý.
A preto som sa rozhodla, že to prestanem riešiť. Toto celé. Čo bude, to bude. Nechce sa mi to už analyzovať. Nechce sa mi o tom už niekedy ani rozprávať. Ani počúvať o tom rady a teórie a neviem čo všetko ešte... Mám pocit, že som sa vrátila v čase a znovu mám 13 rokov a riešim niečo virtuálne, čo... čo... ani nemá význam. Ale my už nemáme 13, malo by to mať význam, malo by to niekam spieť. Tak prečo sa nič nedeje? Lebo on je decko. A žije sociálnymi sieťami. A toto je to, na čo som si musela za posledné obdobie zvyknúť. Že on tým naozaj žije. Lebo býva sám a podľa mňa mu to prerastá cez hlavu. Ale nejdem ho tu ohovárať ani ponižovať ani nič. Aj tak by som všetko to o tom, ako to berie, mala počuť od neho, ale on mi to nikdy nepovie. Iba keď je nasratý mi vie povedať, ako to má v piči a ako to jeho nezaujíma, lebo láska nebude, lebo som hentaká a tamtaká. Hej, lebo mne ide o lásku. To je tou správou, lebo on ju pochopil tak, že ho milujem nehynúcou láskou. A mne išlo iba o to, aby sme dostali toto virtuálne písanie do reality. Bože. Aby mi reálne ukázal, čo žije a nie len opismi zážitkov. Ale to je jedno. Nič nebude aj tak. Nič sa neodohrá. Nikdy nebudeme mať spoločný zážitok. A ani fotku na instagrame a facebooku.:D


Hovorím, ak toto celé niekedy skončí, tak to už bude mnou. Lebo cítim, že som začala cúvať. Dištancujem sa. Zatiaľ len mierne, ale robím to. A neviem, či je to dobré znamenie. Teda, isto je. Ale pre koho? Mám ho rada. Stále. Ale neviem, či to stačí. Nemám už síl bojovať o niečo, čo ani neviem, či má význam. A keď to vzdám, tak už nebude cesty späť...
Lebo budem unavená. Z ďalšieho sklamania.
Toto celé je len zas výbuch citov, ktoré museli ísť von. Asi ste to nikto nedočítali až sem, ale nevadí.
Tieto dlhé články, to je už taktika. Keďže sa ozvem zas až o tri mesiace, tak vám dávam čas a priestor, aby ste si tento článok rozdelili na etapy a stihli ho dočítať. Vidíte, aká som milá a ako na vás myslím?:D