Listopad 2010

28.november - Nejde len tak zabudnúť. Spomienky sa ti vracajú a slzy padajú a padajú.

28. listopadu 2010 v 1:07 Diary
Si ako droga ktorá ovláda mi telo...

Vôbec ani nevieš čo stojí táto báseň,
preplakané noci a na srdci veľký kameň,
možno že už to tak neni možno že už som sa zmenil,
možno som jak ostatný možno som si primoc veril.


...

Mám plnú myseľ otázok. Rozmýšlam ako sa to stalo. Ako som mohla do toho spadnúť. Zasa.
Vždy, vždy po letných prázdninách je všetko oukej a potom zrazu v novembri je to tu zas.
Hrozne sa bojím sem o tom písať. Bojím sa, že to tu niekto koho poznám číta a...
Lenže...
Ach.
Dva roky. Dva posraté roky toho istého, tých istých otázok. A pritom dobre viem ako to v skutočnosti je. Len si to ešte stále nechcem pripustiť.
A keď sa už so všetkých zmierim je to tu zas.
Ja už nechcem.
Možno je to tým, že sa blížia Vianoce a tie mi ho najviac pripomínajú. Pretože pred dvoma rokmi na Vianoce som mala plnú hlavu jeho, vkuse som počúvala pesničku, ktorá je na začiatku článku a bolo mi dobre. Vtedy som sa ešte na to všetko pozerala s ružovými okuliarmi a bola som hrozne naivná. Dnes keď už vidím všetko tak ako to je, keď som si už zložila ružové okuliare a prestala som dúfať, že sa niečo stane... tak... aj tak sa to stále dookola vracia. Vždy keď si myslím, že som už "vyliečená" príde to ako blesk z jasného neba a...
Zas a znovu som tam kde som nechcela byť. Kde som sa ocitla aj takto pred rokom. A čo som z toho mala aj vtedy? Nič. Dokonca mi ho pripomína aj jedna moja voňavka (pretože som si ju prvýkrát kúpila pred dvoma rokmi na Vianoce)!!!
Asi to nikdy nezmizne keď ho budem mať na očiach.
A tento týždeň bol tak... zvláštny... zas tie jeho pohľady.

Keby som ťa videl s iným to by bola rana,
listujem si v pamäti no neviem ktorá strana,
si tá pravá čo to hrala, alebo sa zabávala,
to sa pýtam dookola, kto mi povie v čom je vada.


Netuším ako sa toto všetko odohralo. Či v mojom živote alebo v mojej mysli.
Ale jedno je isté... dovolila som tomu aby sa to stalo. Síce som najprv nechcela ale potom... už bolo neskoro vrátiť to do pôvodného stavu. A teraz...
Do riti! Najprv sa trápim kvôli tomu, že nám zmenili rozvrh a že budem menej stretávať autobusového a keď sa z tohto stavu dostanem, potom príde zasa niečo iné kvôli čomu mám myšlienky niekde mimo reality.

Teraz je už neskoro, plakať nad tým všetkým,
lebo čo sa vtedy stalo, a že kvôli tomu nespím,
to môže vravieť každý, ale cítiť iba jeden,
koho sa tá pieseň týka tomu nerozumiem neviem.


Mimochodom v stredu som stretla autobusového. Konečne. Po dvoch týždňoch a dvoch dňoch.
Myslela som si, že vďaka nemu zabudnem na... Ale mýlila som sa.
Fakt to neni také jednoduché...

Ešte stále som nenapísala všetko čo mám na srdci... Vkuse kukám na tú blikajúcu paličku, ktorá ma hrozne irituje.

Či je naozaj taká, akou sa tvárila pred rokom,
neskutočne milá vo mne spôsobuje nepokoj,
padám ako do vody no odrazí ma stena.


Neviem ako pokračovať. Ľutujem, že som si nepísala osobný denník keď som bola ešte zaslepená ním. Rada by som si to momentálne prečítala. Síce by mi to bolo tak na dve veci ale chcem sa vrátiť do toho ako som sa vtedy cítila. Chcem to cítiť zasa.

Môžem napísať aj knihu o tom čo sa vtedy stalo,
o tom ako sa to všetko dievča všetko iba hralo,
no nebudem ti ubližovať nie som ako ty,
táto pieseň je náplasť na pocit samoty.


Bože... je mi to blbé sem písať aj tak to tu čítajú možno 4 ľudia, z toho 2 pravidelne komentujú... Ale nie pre ten "veľký" počet čitateľov je mi to blbé... Ale pre to, že tí ostatní čo sem náhodou zablúdia a prečítajú to, tak to zle pochopia.
Síce momentálne nechápem ani samu seba ale...
Bože!!! Veď presne viem ako to všetko je, čo si on o mne myslí, aký je a ako to celé dopadne... a aj tak sem píšem tieto blbosti... takže dosť!!! Aj tak tento článok po čase vymažem.
Lebo nechcem aby ma to ovládlo tak ako pred dvoma rokmi alebo pred rokom. Lebo som na 100% rozhodnutá čo teraz chcem. Že chcem niečo spraviť s autobusovým.
A k nemu sa už nechcem vracať. Už je to za mnou. Už som sa trápila preňho dosť. Už stačí. Nič dobré ma nečaká keď sa zas doňho "zalúbim". Čaká ma len trápenie a v neposlednom rade aj to, že stratím možnosť niečo spraviť s autobusovým...
Takže koniec mojho monológu o ňom.

Ignorujte prosím tento článok... to len tak... nával emócií:D

U babky 3.časť

21. listopadu 2010 v 0:23 Gallery
Je to také zvláštne pridávať sem fotky ešte z augusta:D...
Odvtedy sa toľko toho zmenilo. No vlastne sa nezmenilo skoro nič ale... ja som sa zmenila. Mám iný pohľad na svet ako vtedy. Iné myšlienky. Inú náladu.
Zvláštne ako sa človek môže zmeniť za 3 mesiace...:D


U babky 2.časť

19. listopadu 2010 v 23:59 Gallery
Od leta som túto rubriku dosť zanedbala. Tak to idem napraviť:D Aj keď moc fotiek som odvtedy nenafotila... teda od septembra skoro žiadne.
Čo už no... prestalo ma to nejak baviť:D
Tak zverejním zatial tie fotky, ktoré mám ešte v počítači. A dúfam, že do Vianoc alebo presnejšie cez Vianoce toho pofotím veľa. Len keby už bol sneh... :(


12.november - Tajomstvom štastného života, je prežiť každé sklamanie s úsmevom na tvári.

12. listopadu 2010 v 23:42 Diary
To je tak, keď si na niečo zvyknete a ste si istí, že už sa to nezmení.
To je tak, keď máte takú dlhú dobu dobrú náladu.
To je tak, keď vás začne baviť vlastný život.
Všetko je zrazu inak... iná nálada...
Stáva sa.
...

Tento týždeň bol asi najhorší za celý tento školský rok.
Zmenili nám rozvrh.
Už sa môžem rozlúčiť s tymi krásnymi náhodami v utorok a štvrtok. Môžem sa rozlúčiť s pocitom, že ho možno uvidím a zlepší mi to celý deň.
Ano, na tom všetkom ma štve len to, že už ho nebudem mať možnosť stretávať tak často ako predtým.
Tento týždeň som ho stretla len v pondelok v autobuse. Aj to tak, že on stál vpredu (lebo prišiel medzi poslednými) a ja som stála v strede pri dverách. Bola som dosť nasratá lebo som bola rozhodnutá, že už konečne niečo spravím.
A do toho dňa som si bola istá tým, že mám čas niečo spraviť, že keď sa má niečo stať tak sa to proste stane a načo budem niečo plánovať keď to aj tak nesplním. Lenže ako nám dali ten nový rozvrh, došlo mi, že nič netrvá večne a nesmiem si byť istá tým, že ho budem stretávať do aleluja. A všetko som to zobrala ako znamenie, že už proste musím urýchlene niečo spraviť. Lenže ako on stál vpredu, nemala som možnosť. Nejaké vyššie sily ešte nechceli aby sa niečo stalo:D A tak mi na celý týždeň musel stačiť pohľad na jeho chrbát... ktorý mi samozrejme nestačil. A úplne ma potom dorazila streda. Mali sme skrátené vyučovanie na 6 hodín. Spolužiaci sa tešili a ja som sa skoro rozplakala. Musela som ísť na skorší autobus, pretože čakať na ten autobus, ktorým chodí on sa mi nechcelo.
Keď si teraz tak spomeniem na tú stredu... naozaj som bola na tom zle:D... ale už to je lepšie... bože cítim sa trápne ako tu básnim o niekom, koho vôbec nepoznám a neviem aký je... možno je to úplný debil... možno... neviem.
Je to až desivé ako som závislá na tom, že ho musím stretávať. Zrejme mi na ňom záleží viac ako si myslím.
A pravda je taká, že ja žijem len pre stredu:D Lebo to viem, že ho stretnem, že sa nám stretnú pohlady a potom mám energiu a dobrú náladu ďalší týždeň...:D
Lenže... teraz ma štve to, že nám ešte zmenia ten rozvrh. A bojím sa toho, že nám dajú na stredu 8 hodín. Ľudia, myslite si o mne čo chcete... ale naozaj ma to zožiera. Mali nám ten rozvrh dať dnes, lenže ako vždy zabudli... tak teraz musím vydržať do pondelka. A keď mi poserú aj tú stredu... tak... tak... ja to neprežijem. On je jediný dôvod prečo som v škole chýbala zatial len 2 dni. Kebyže nežijem z toho pocitu, že: ,,Choď do školy, možno ho stretneš", tak už mám vymeškaných aj 100 hodín a robila by som komisionálky. Takže naozaj je šťastie, že som ho začala stretávať lebo inak... nemalo by ma čo držať v škole, srala by som na to.
Tento článok je trápny a bohvie čo si o mne myslíte ale...
Pointa mala byť tá, že nič neberte ako samozrejmosť. Všetko sa časom zmení. Či to človek chce alebo nie, či to človeka zabije alebo posilní, to nikoho nezaujíma. Proste sa to zmení, a nám neostane nič iné len to prijať a zvyknúť si na to. A nájsť na tom hlavne pozitíva. A prijať to s úsmevom:))
A ja stále verím tomu, že nič v živote sa nedeje náhodou, že všetko má svoju príčinu. A niečo zlé sa stane preto, aby potom prišlo to lepšie...:))
Ach... už nech je pondelok. Chcem ho stretnúť. Som zvedavá čo sa stane. A aj keď sa nestane nič, úplne mi bude stačiť pocit, že som ho videla.
Som hrozná, ja viem...

4.november - Život je vlastne celkom jednoduchý a skomplikuje sa len tým, že sami na komplikovanosti trváme.

4. listopadu 2010 v 13:06 Diary
Včera som ho stretla ♥
Dvakrát sa na mňa pozrel.
Nie nezízala som naňho. Už to nerobím:D No dobre dobre robím... ale viditelne som to obmedzila:D
Len som sa proste naňho pozrela a on sa pozeral na mňa. Potom som sa pozrela na spolužiačku, po chvíli zasa naňho a on pozeral na mňa...
Hm...

Zasa to robím!!! Bože!!! To je už prekliatie!!!
Zasa sa topím v nádejách, lietam niekde nad oblakmi, povedala by som, že až niekde vo vesmíre...
Zasa potom keď sa vrátim na zem, uvedomím mi, že to bolo všetko úplne inak ako som to videla ja.
Zasa spadnem na úplne dno a nezostane mi nič.
Už sa nechcem trápiť.
...

Každý mi hovorí, že sprav už konečne NIEČO lenže čo do šľaka je to NIEČO to mi už nikto nedokáže povedať.
Dobre, kebyže doňho "náhodou" drgnem poviem prepáč, on povie že v pohode... A potom čo? Nič.
Chcelo by to niečo iné.
Lenže čo?

Kamoška mi hovorí, že mám naňho kašlať, že mi nájde niekoho iného.
Lenže ja nechcem niekoho iného!!!
Ja nepatrím k tým, čo sú zalúbené každý týždeň do niekoho iného.
Ja keď niekoho chcem, tak som ochotná čakať aj rok, dva kým si neuvedomím, že som až moc naivná.
Ako to bolo so sss. Zbytočne stratené dva roky. Ale prečo ich ja nepovažujem za stratené? Lebo mi pomohol prežiť školu, lebo som mala vďaka nemu dobrú náladu aj napriek tomu, že mi všetci ubližovali... A potom aj on. A vtedy sa to stalo. Spadla som na dno, z ktorého som sa ledva ledva dostala preč. Teraz som zaujala taký flegmatický postoj, že všetko mi je jedno. Aby mi nemohol nikto ublížiť. Ale viem, že hocičo zlé s autobusovým by mi ublížilo.
Preto sa proste bojím NIEČO spraviť. Bojím sa toho, že zasa budem trpieť.
Bože... celá tá vec s ním zašla až moc ďaleko...
Pamätám sa, ako som si ho len prvýkrát všimla. Skoro som odpadla a hovorila som si, že do riti on je jaký pekný?! Potom som ho začala stretávať čoraz častejšie. Tento školský rok som zistila odkial je a ako sa volá.
Proste všetko sa to začalo tak nevinne a hlavne nečakane. Dovtedy boli všetky články len o sss a zrazu prišiel ON. A teraz je všetko o ňom... Nechcela som aby to zašlo až takto ďaleko.
Bože...
Nachádzam sa proste v tom bode, v ktorom sa nachádzam vždy keď sa mi niekto páči.
A to nechcem... Lenže už to nezmením...

Ako si tak čítam svoj článok tak pôsobí strašne depresívne:D Ako keby som bola smutná. Ale nie niesom.
Dokonca som si dnes dala volno:D Len druhýkrát za tento školský rok chýbam:D Dobrá som, nie? Oproti tomu, že v minulosti som mala aj 100 ospravedlnených hodín za polrok...:D A zatial mám len 8... plus dnes 7... To je stále len 15:)) :D

Samotný moment, v ktorom sa rozhodnete ísť za svojim vytúženým cieľom, znamená úspech.

Len čo optimista uvidí svetlo, ktoré ani neexistuje, už sa nájde pesimista, ktorý ho zahasí...


Zistila som, že sa nevyznám sama v sebe.