Prosinec 2010

29.december - Chlapec ako mnohí a predsa si iný...

29. prosince 2010 v 0:34 Diary
Ach ♥ Ja tak strašne milujem film Fontána pre Zuzanu ♥
Zrejme preto, že je to o prvej láske, o tom, ako človek vtedy lieta v oblakoch a myslí si, že to nikdy neskončí... a proste... ten film má dušu aj srdce...


"Ľúbim tvoje ruky, obdivujem na nich
Že sú také nežné aj keď môžu zraniť."


"Mám privreté oči a snažím sa nebáť
ak ma ozaj ľúbiš potom aj ja teba."

Túto časť obzvlášť milujem ♥
Bože... sú tam takí slobodní, šťastní, zaľúbení...
A tá Zuza má úžasné vlasy:D


Dokázala by som ten film pozerať dokolečka dokola ♥
♥ ♥ ♥ ♥ ♥

Príbeh - Amanda 12.časť

26. prosince 2010 v 23:37 The Sims 2
Sims príbeh som nepridala už ani nepamätám... Až dnes som sa rozhodla, že to teda všetko zverejním až do konca pretože nemám rada nedokončené veci. A dnes som teda hrala aj za túto rodinu a konečne som to všetko ukončila:D


22.december - Škoda, že láska nie je ako volejbal. Skríkol by si: "Moja!" a každý by odstúpil.

22. prosince 2010 v 22:43 Diary
Strašne sa mi páči ten citát v názve článku:)
No ale k veci... aj keď už vlastne ani neviem čo všetko som chcela napísať.
Momentálne sa u mňa strieda plno nálad... od veselosti cez smútok až po úplné stratenie nervov:D
Začala by som týmto citátom:

Nehovor, že nemôžeš, keď nechceš. Pretože prídu veľmi skoro dni, kedy to bude ďaleko horšie: budeš pre zmenu chcieť a potom už nebudeš môcť.

...

Nikdy som tomu citátu neprikladala dôležitosť. Nechápala som ako je myslený... až doteraz...
Ono to je ľahké keď máte pred sebou nejakú príležitosť a nevyužijete ju, proste sa tým potom nezaoberáte a poviete si len že: ,,Tak dnes to nevyšlo, nabudúce bude lepše." A nabudúce je to o tom istom, a ani jednu z tých príležitostí, ktoré vám idú vypichnúť oči, nevyužijete. Stále to odkladáte, pretože viete, že bude to "nabudúce". Lenže nič netrvá večne a nakoniec príde niečo čo ste nečakali a to slovko "nabudúce" zmizne jak z vašej hlavy tak aj z reality. Mohla by som o tom napísať ešte asi 100 riadkov. Už je asi každému jasné, že hovorím o chalanovi z autobusu. Naposledy som ho stretla 1.decembra. Ukrutný dátum oproti tomu, že dnes je 22.decembra. Nejdem to moc riešiť a nejdem sa ani ľutovať, že prečo som nič neurobila vtedy keď som ešte mala šancu. Pretože od toho 1.12 som robila všetko možné aj nemožné aby som ho stretla ale nejak sa to nedarilo... A čo je prekvapivé, nie som z toho ani sklamaná. Skôr mám srdce na mieste, že som sa pokúsila ho ešte stretnúť:D Horšie by bolo keby som sa o to nepokúsila:D Akože nieže by ma to nesralo, že aj po dvakrát som ostala v meste o dve hodiny dlhšie len preto aby som išla tým autobusom čo on, a nakoniec tam on ani nebol:D Ale to je jedno. Je mi dobre, pretože viem, že ho ešte stretnem:) a bude to dobré:) Síce to bude až niekedy za pár týždňov ale nejdem si kvôli tomu kaziť Vianoce:)

,,Ale co si do pekla kvoli nemu vytrpis a on si proste nejde na ten poondiaty bus jak keby clovek od neho taaak vela chcel...vies od neho sa len cakalo ze nastupi ...ze par centov minie na listok a on nie! a ty ostanes v meste dlhsie kvoli nejakemu autobusovemu a co mas za to ?! no toto je akoze spravodlivy svet?!"
To mi napísala Tessa:D:D:D Doteraz sa na tom smejem:D:D:D:D
A áno, ja som si to skopírovala a uložila:D Noačo:D

Ďaľšia vec, ktorú som sem chcela napísať je, že sss ma v pondelok zas pustil pred seba:D:D Stáli sme pri dverách lebo už sme odchádzali z triedy, a ja som čakala, že on pojde prvý lebo stál bližšie:D A on mi zrazu ukázal, že mám ísť ja:D:D:D Akože... akože... niežeby som z toho bola nejak happy... ale...:D som:D:D:D Aký gentleman to je:D A nehovorte mi, že to je normálne. Koľko chalanov vám kedy dalo prednosť?:D Typujem, že tak jeden, možno dvaja. Lebo chalani sa všade pchajú prví:D Takže... mi nehovorte, že je to normálne, jasné?:D

Ešte jednu vec som sem chcela napísať. Ale stále si niesom istá či mám... Proste nechápem jak sa jedna baba dokáže zmeniť kvôli frajerovi. Ide o moju kamošku. Akože už keď som ju spoznala tak nebola nejak svätá. Ale mala svoje pravidlá, mala svoje názory, za ktorými si stála. Napríklad, že húli len raz za polrok. Už vtedy som tým nebola nadšená keď mi to hovorila lebo na toto všetko (fajčenie, ožieranie sa a húlenie) mala kopu času. Som toho názoru, že deti majú ostať deťmi čo najdlhšie jak sa len dá, a nie už od skorého veku skúšať tie debiliny. No to je jedno. Aby som sa vôbec dostala k veci. Skončila som pri tom húlení. Teraz má frajera, ktorý húli, tak samozrejme začala aj ona. Myslím, že pravidelne. Lebo aj dnes mi o tom písala. No, a keď som bola ešte zaslepená sss, tak ona mi ešte hovorila, že je to debil, ktorý nevidí nič iné len marišku. Že to potrebuje pravidelne a tak. A ona teraz čo robí? Presne to isté čo on. Nie, nezastávam sa ho, ide o ten princíp. A o to, že jak ju jej frajer zmenil. Odvtedy mám pocit, že sme sa odcudzili. Hocikedy keď som s ňou išla von tak nemohla byť dlho lebo ešte musela ísť s ním tam a tam. A vkuse už má plány na sto týždňov dopredu, že kam s ním pojde. Dobre, aj ja kebyže mám frajera tak by som bola najradšej s ním... ale na najlepšiu kamošku by som si našla hocikedy čas. Realita zrejme neni taká ako v seriály Priatelia, že aj o polnoci má človek najlepšiu kamošku pri sebe. Štve ma to, lebo nikdy nedokáže byť so mnou. Nikdy si na mňa nenájde čas. A potom, že ja som lenivá. Jasné, jasné. Koho iného je to vina keď nie moja. Trošku som odbočila od témy. Proste nechápem, ako môže byť taká ovplyvnitelná. Neviem síce akého frajera si nájdem ja, ale aby ma takto stiahol zo sebou z cesty... to by som nedopustila. Dúfam. Ale nie nedopustila pretože ja nie som taká ovplyvnitelná. Dokážem si stáť za svojím aj za cenu hocičoho.

Ešte sem dám také dva citáty (alebo čo to je:D):

Najkrajšie slová, ktoré môže chlapec povedať svojmu dievčaťu:
"Ďalšie dievča, ktoré budem na tejto zemi ešte milovať, bude naša dcéra."

Každé dievča chce chlapca, ku ktorému môže prísť s rozťahaným tričkom, s
neupravenými vlasmi, s rozmazaným make-upom, s červenými očami od toľkého
plakania a aby to prvé, čo povie bolo: "Zlato si prekrásna, Ľúbim ťa.." a tak
to aj myslí!

Šťastné a veselé:))

10.december - Zůstat stát, znamená propadat se dozadu.

10. prosince 2010 v 23:21 Diary
...

Ak by ste teraz hladali úsmev na mojej tvári, tak ho nenájdete.
Je december, ja som sa zaprisahala, že vtedy budem šťastná, že ma nebude nič trápiť, že ma nič nevyvedie z miery... lenže... všetko čo človek plánuje aj tak nevyjde.
Ach... neviem ako začať...
Potrebujem sa jednoducho len vypísať.
Vkuse si premietam október, snažím sa spomenúť si na to aká som bola vtedy šťastná, ako mi všetko vychádzalo... mala som pocit, že zázraky a náhody ma milujú, ako keby mi niekto pomáhal. Hovorím o chalanovi z autobusu. O tom ako som ho skoro každý deň stretávala. Ako ma to tešilo. Nič viac mi vtedy nechýbalo k šťastiu. Existoval pre mňa len on, ostatné ma absolútne netrápilo.
A teraz?
Všetko sa dosralo.
Nestretla som ho ani túto posratú stredu. Jediný deň kedy ho stretávam. Jediný deň pre ktorý žijem. Ešte aj to mi pokazia. Ďalej... už druhý piatok som bola dohodnutá s kamoškou, že pojdeme na ten autobus čo on. Zrušila to minulý piatok a aj dnes.
Ako keby mi niekto bránil stretávať ho. Prečo?...
To naozaj nikto nechápe ako moc mi na tom aby som ho stretla záleží?! Každý to bere len tak. A mňa to štve. Ale tak strašne, že to neviem ani opísať!!!
Naposledy som ho stretla 1.decembra. Krásne snežilo ♥ A tak zaujímavo sa na mňa pozrel keď prišiel na zastávku.
Len potom v autobuse pokukoval po inej babe:D A ja som ho mohla hypnotizovať koľko som chcela:D a nič:D
Ach...
Stále si premietam jeho pohľad.
...
Mám pocit ako keby som stála na jednom mieste a nevedela sa pohnúť dopredu.
Tak strašne by som chcela spraviť aspoň ten jeden krok ale nejde to... už sa to nedá.
Ako keby som ho strácala alebo čo.
Dokonca ani túto stredu ho nestretnem.
Neznášam keď mi niekto bere stredy:'(
Myslím si, že do Vianoc ho už ani nestretnem. Možno raz ak sa stane nejaký obrovský zázrak.
Bože... na Vianoce som mala iné plány. To už som sa chcela tešiť tomu, ako som prekonala strach, že som doňho drgla a tak.
Mala som niečo spraviť ešte v októbri. Keď bol väčšinou na zastávke sám. Keď som ho často stretávala. Keď som ešte mala príležitosť. Keď som mala vnútornú silu, že by som ten strach aj prekonala.
Lebo teraz, keby som aj chcela niečo spraviť tak to nie je možné... už to nejde...
Človek sa učí na vlastných chybách.
Kde som to len čítala, že človek má spraviť hneď niečo pre to čo chce, aby mal pocit, že na svojom pláne pracuje, lebo po 2 týždňoch a viac, už ten pocit spraviť niečo zmizne.

Ani neviem opísať čo všetko a ako velmi ma štve. Mám chuť kričať.
Neviem prečo "niekto" nechce aby som ho stretávala. Ja neviem teší ho to, že sa trápim? Donedávna boli samé náhody, neverila som vlastným očiam, ušiam, že JA môžem mať také šťastie... a teraz... samé facky...
Ale hlavnááá vec, že sss s ktorým už nemá nič význam, toho mám na očiach každý deň... Ten minulý článok bol len výpadok. Error.
Tento článok berte vážne.
Pretože sss je niečo nedosiahnutelné a neviem si predstaviť niečo spojené s ním. Nemá to proste význam.
Zato s E. si viem predstaviť úplne všetko. Ale ako vidím aj on je niečo nedosiahnutelné.

Dobre, zasa začína to obdobie, keď sa budem trápiť a bude ma všetko zožierať.
Zasa budem prežívať to isté ako pred necelým mesiacom keď som 2 týždne "abstinovala" (:D)... teraz budem možno aj mesiac abstinovať. Hento predtým bola asi len príprava na toto.
Bože, čo by som dala za to aby som ho stretla...:(( Aby som videla jeho oči, aby sa nám stretli pohľady, aby sa usmial... ♥

Chápem, že absolútne netušíte ako okomentovať tento článok, ale úplne mi stačí jedna veta.