Leden 2011

31.január - Sú chvíle, ktoré nám nik nenahradí.

31. ledna 2011 v 12:48 Diary
Rozmýšlam, že by už bolo načase napísať článok:D Skoro mesiac som nechala blog na pospas osudu... Ale oddych od blogu nikdy nezaškodí:))
Za ten čas sa nič také velkolepé neudialo. Vlastne ja ani neviem čo mám napísať, ale keďže je tento blog celý o autobusovom (hádam neni článok v ktorom by som ho nespomenula) tak zasa napíšem o ňom román:D
...

19.1. som ho konečne po skoro dvoch mesiacoch stretla... vôbec som to nečakala, pravdupovediac som sa už zmierila s myšlienkou, že ho stretnem možno až vo februári, ale aj tak v kútiku duše som dúfala, že len predsa sa tam objaví:)) Išla som si so spolužiačkou sadnúť na stanicu na jej zastávku a ešte jej hovorím, že neviem ktorým autobusom pojdem (lebo behom pol hodiny idú dva teda tri) a ani som to poriadne nedopovedala a už som v dialke (v mega dialke, bežne tak ďaleko nedovidím ale toto bola iná situácia:D) videla takú bundu jak má on (ešte aj tie vzory čo má na bunde som videla, no niekedy sa čudujem sama sebe:D) a hovorím spolužiačke, že je rozhodnuté, idem na ten skorší autobus, že vidím toho chalana. Tak som jej ho ukázala. Samozrejme, že ho v tej dialke nevidela, uvidela ho až keď prišiel bližšie. A on aj s nejakým chalanom mal namierené tam kde sme sedeli my. Lebo ten jeho kamoš je z tej dediny čo spolužiačka. A ako bol asi 5 metrov odomňa, tak ma zbadal (lebo však hypnotizovanie proste zaberá:D) a pozerali sme sa na seba asi 2-3 sekundy. Možno (teda určite) si namýšlam, že keď ma zbadal, tak sa tak pousmial alebo čo. Proste... že... nechcem vysloviť to slovo. Ale potom sa aj s tým chalanom išli postaviť tak ďalej a autobusový sa stále otáčal našim smerom. Potom sa uvolnilo vedľa nás (skoro vedľa nás) miesto a išli si tam sadnúť. Ani neviem čo sa potom dialo lebo som bola nervózna:D Len on sa po chvíly postavil a išiel už na autobus. Po asi piatich minútach ten autobus už prišiel a tak som išla aj ja. Samozrejme tým autobusom čo on (lebo to idú dva v tom istom čase, a ešte jeden po polhodine). A ten autobus bol plný a on nastúpil skôr a stál pri dverách a ja až niekedy medzi poslednými a stála som trošku ďalej od dverí. Ešte som sa preklínala, že som mohla nastúpiť skôr a stáli by sme vedľa seba, lebo ja vždy stojím pri dverách pretože vystupujem medzi prvými. Ale kto vedel? Myslela som si, že on si sadne niekde do zadu. No a kde som skončila? Jaj, že stál pri dverách. Potom mňa už samozrejme v takom preplnenom autobuse napadá, že ako vystúpim, že čo ak nebudem vedieť vystúpiť, že sa neprepchám von, že ma autobus odvezie až bohvie kam do riti. Takže mi celú cestu neskutočne rýchlo bilo srdce, miestami som si myslela, že dostanem infarkt. A potom ako už šofér brzdil pri mojej zastávke, tak už taký pocit v hrudi som mala, že mi tam horí alebo čo:D Sprostá som ja viem:D Ale on jak stál pri dverách tak som sa musela prepchať okolo neho a chápete, stresy, že čo ak padnem zo schodov a on to uvidí:D Ale nakoniec som živá a zdravá prežila tú neskutočne smrtelnú cestu, dokonca som ani infarkt nedostala:D
Zabudla som povedať, že ešte keď sme sedeli na zastávke tak spolužiačka mi hovorila, že toho chalana čo bol s autobusovým pozná, že ho má aj v priateloch na FB (má vyše 800 priateľov - nechápem to a ani to nechcem pochopiť) a že pozná z videnia aj autobusového ale nevie odkiaľ. A že mi ho nájde na FB. Ale nenašla, nakoniec zistila, že ani toho chalana nemá v priateľoch. Takže tak. Veľakrát som rozmýšlala nad tým, že keby som našla autobusového na FB alebo na pokeci, že by to všetko bolo oveľa ľahšie. Napísala by som mu a tak. Lenže takto neviem ako sa mám k nemu dostať. Zo žiadnej strany to proste nejde. Nikto ho nepozná, dokonca nikto nepozná ani tých ľudí s ktorými zvykne byť. On jak keby neexistoval:D Že som si ho vymyslela a tak teraz si namýšlam, že naozaj existuje:D

A odvtedy som zasa v takom štádiu, že sa neviem dočkať kedy ho zasa uvidím a žijem len pre stredy. Za ten mesiac a pól, teda od 1.decembra až do 19.januára som úplne zabudla na ten pocit... šťastia... keď som ho uvidela. To je taký pocit, že sa stanem na ňom závislá a potrebujem ho zažiť zas a zas. Neviem či ma chápete. Určite si teraz myslíte, že som blázon ale mne je to jedno, kľudne si to myslite. Ale ja milujem ten pocit. Vtedy som úplne celá bez seba a všetko je zrazu krajšie a život jednoduchší...
No už aj ja si priznávam, že som blázon:D
Ale... ten kto takéto niečo tiež zažíva to pochopí úplne bez problémov.
Najhoršie je keď sa na niekoho prítomnosť stanete závislými... To obdobie bez toho človeka je neskutočne dlhé, a v momente keď toho človeka uvidíte, uvedomíte si, že to čakanie stálo za to. A všetko spojené s tým človekom stojí za to. A je úplne jedno, či ten človek vôbec vie, že existujete. Všetko robíte len pre seba, pre váš pocit... ten druhý človek vo vás ten pocit len vyvolá... A dobre dosť bolo blbnutia, už ani ja sama neviem čo píšem, ale musela som to zo seba dostať... niekomu to povedať...

Končím, teraz idem kuk na vaše blogy:))
Majte sa:))


November 2010

31. ledna 2011 v 11:06 Gallery
Trošku od veci fotky:D ale nevadí, chcem ich tu mať:))


September 2010

4. ledna 2011 v 1:21 Gallery
Fotky ešte zo septembra... To tuším bolo tak deň alebo dva dni pred začiatkom školy...:D
A nič moc fotky, snažila som sa to zachrániť aspoň úpravou...



2.január 2011

2. ledna 2011 v 3:34 Diary
...

A je to tu. Rok 2011.
Ak mám povedať pravdu, tak rok 2010 mi bude dosť chýbať. Nebol nejak extra dokonalý, ale mala som ho rada. A páčili sa mi tie čísla 2-0-1-0...:D Ale teraz naozaj... po celý tento rok som mala väčšinou dobrú náladu (teda pokiaľ sa pamätám:D a menšie výkyvy nerátam:D), a konečne som sa začala mať rada, cítila som sa vo svojej koži dobre a tak. Chápete.
Preto nechcem robiť z toho veľkú vedu, že úúú prišiel rok 2011, nech je lepší ako ten predošlý a blá blá. Mne bude stačiť ak bude aspoň taký dobrý ako rok 2010. Nechcem robiť medzi nimi rozdiely. Aspoň zatial nie. Čo na tom, že sa zmenilo jedno čísielko? Chcem pokračovať v tom čo som robila, ako som sa správala, že ma prestali trápiť názory iných a naučila som sa neprajníkov perfektne ignorovať. Tento rok som si totiž konečne uvedomila, že najdôležitejšie je to, aby som bola šťastná ja, a aby som robila všetko pre to aby to tak ostalo. A na ostatných nezáleží, teda nezáleží na ich názoroch. Nie, nie je to sebecké. Kto iný vám zaručí šťastie, keď nie vy sami? Na koho sa môžete najviac spoľahnúť? Na seba. O tomto mi vždy každý hovoril a ja som im neverila. A keď som sa chcela podľa toho začať správať, tak mi to neišlo, lebo som sa vždy pozerala na to, aby som niekomu neublížila a na to, že čo o tom povedia ostatní.
Hovorí sa, že každý je strojcom vlastného šťastia. A ja to už konečne chápem a snažím sa podľa toho správať. Ale toto si každý skôr či neskôr uvedomí sám.
Nebudem si dávať ani žiadne predsavzatia a podobné chujoviny. Načo? Pre mňa sa nič neskončilo, nič sa nezačína ale všetko pokračuje. Len už nebudem písať rok 2010 ale 2011.

Práve som si uvedomila, že za presný mesiac mám 18. Ježiši. Ja ešte nechcem:( Zaujímavé, že keď som bola malá, vždy som túžila mať 18 rokov. Nechápem či som si akože myslela, že sa tým niečo zmení alebo čo. Ale napríklad sa pamätám, že keď som mala 10 rokov povedala som si: ,,Už za 8 rokov mám 18. To už neni až tak veľa.". A teraz keď ma od toho delí už len mesiac tak... tak... najradšej by som mala zasa 10:D
A ďalšia hrozná vec je tá, že tento školský rok ide strašne rýchlo!!! Však už tu máme polrok. Potom už len 5 mesiacov a môžem si potykať s maturitou. Áno, myslím, že to je hlavný dôvod prečo to ide tak strašne rýchlo. Budúci rok maturujem!!! Ešte som si hovorila, že šak pohoda, šak mám ešte jeden rok na to, aby som sa všetko doučila, ale nejak začalo byť všetko zrýchlené a nestačím sa čudovať, že už je január. Bože. Mám sa pomodliť teraz alebo stačí až potom?

Ty kokso tento článok je už megadlhý a to som chcela písať hlavne o filmoch, ktoré som tento týždeň pozerala. Najprv som si povedala, že na to vytvorím rubriku ale neviem neviem. Nepozerám nejak veľa filmov, tieto som pozerala len preto lebo mi ich ocino priniesol na DVD. A na nete ma to nebaví pozerať. Takže by som v tej rubrike mala asi 3 filmy do ďalších prázdnin:D
Takže iba v skratke:

Príbeh - Amanda 13.časť

2. ledna 2011 v 3:10 The Sims 2
Predposledná časť príbehu. Konečne:D