Únor 2011

21.február - Nič nie je nemožné, ale možné je iba to, čo dostatočne chceme.

21. února 2011 v 2:16 Diary
Chcem kričať.
Naozaj ma to štve... zožiera ma to.
Už nemôžem... čakať...
Stále to isté dookola a ďalej nič...
Len opakované udalosti a... nič...
Je to ako večnosť...
Nebaví ma to už...
Nekonečný maratón...
Možno to až moc prežívam...
Ale...
Strašne mi na tom záleží...
Na ňom...
Nechápem ako to mohlo zájsť až takto ďaleko...
Nie, toto som nemala v pláne.
Kto ma tresne niečím po hlave?...

Prepáčte... ale toto sú momentálne moje pocity...
Nevládzem už...
Vyzerá to hrozne depresívne... ale toto nie sú také pocity... toto sú pocity... ani neviem ako ich opísať.

Je mi to trápne vkuse riešiť autobusového... ale... bolo by oveľa trápnejšie v každom článku spomínať iného chalana a vy by ste v tom už mali zmätok.
Takže... za tieto dva týždne som ho nestretla.
Hm.
Pred pár dňami som mala v pláne, že ho vyhľadám buď na fejsbúku alebo na pokeci. Jedna trápnejšia vec ako druhá. Ale... chcela som si s ním začať písať... Mala som plán. Zlyhal. Lebo je to ako hľadať ihlu v kope sena.
Neviem prečo to chcem vyriešiť takto virtuálne. Možno preto, že v skutočnosti mi ide vybuchnúť srdce keď ho zbadám a nie ešte aby som niečo spravila. A možno preto, že aj v minulosti som to takto riešila... síce ani raz to nevyšlo... ale... Tento fakt by ma mal odradiť že?... Ale to už netreba, pretože nikde na týchto sociálnych blbostiach neni... a dobre robí...
Tak či tak budem musieť niečo spraviť v realite... zoči voči...
Či chcem alebo nie, nič iné mi neostáva, keď sa nechcem ľutovať ďalších 5 rokov.
Hm... takže keď ho stretnem...
Ak ho vôbec ešte stretnem... pretože... zasa nám chcú zmeniť rozvrh... baví ich to ešte?...
Ach...

Jeden chalan mi napísal, keď som mu písala o autobusovom, že: ako dlho to už trvá? rok? podľa mňa keď si doteraz nič neurobila, tak už ani nič neurobíš.
A ešte mi napísal, že nech doňho drgnem.
Keď mi to radí už aj on... čo je chalan... lebo podobné rady som len od báb dostávala:D
A ešte napísal :D:D:D:D:D:D že nech si dám výstrih, hodím pod neho kľúče, zohnem sa a on sa predstaví sám:D:D:D:D Ale tak to určite nie :D na výstrih je zima:D:D:D

No.
Nevyhadzujte mi na oči, že to trvá už rok, lebo to ešte rok neni:D
A prosím, ani to, že keď som doteraz nič neurobila, že už ani nič neurobím... lebo budem strielať.
Bojím sa ďalšieho sklamania... čo je na tom na nepochopenie?

Teraz ma len tak napadlo... že môj psík bude mať za týždeň jeden rok.
A s ním to bolo tiež tak, že jedného krásneho dňa som si zmyslela, že chcem psa. Bolo to absolútne nereálne, pretože už sme jedného psa mali, a rodičia by nepripustili ďalšieho.
Tak som išla za maminou, že chcem psa. Nepýtala som sa jej to, ja som jej to oznámila. Ona, že dobre. Ja že: Čooo? Ty mi to dovolíš? Ona že ano.
Nechápala som ako je to možné... Išla som teda za ocinom, že chcem psa. On že: Čo si na nervy?... Proste nedovolil mi to.
Ale ja som medzitým konala, volala som tete a každému som písala, či nevie o niekom kto má alebo bude mať šteniatka kokeršpaniela. Dokonca som pozerala aj inzeráty.
Proste som sa vtedy rozhodla, že CHCEM psa a je mi jedno ako, ale BUDEM HO MAŤ.
Ani nie za týždeň za mnou ocino prišiel, že mi zohnal psa. Skoro som spadla zo stoličky. A do konca týždňa som už havinka mala doma:)

A ako to súvisí s touto mojou terajšou situáciou?
Asi stačí niečo veľmi chcieť. Ale ani nie že chcieť, ale rozhodnúť sa mať to. A niekde som čítala, že sa nemáme zaoberať tým, že AKO to dostaneme, pretože keď to dostatočne chceme, tak nám vždy príde do cesty niečo, čo nám pomôže získať to. Napríklad toho havka som získala tak, že ocinov kolega v robote spomínal, že zaobstaral kokeršpaniela pre svojho syna. No... a to tiež akože nebola ľahká cesta, pretože tá žena čo mala tie šteniatka (no nie ona ich mala ale jej pes, chápeme sa:D) tak sa ich chcela silou mocou zbaviť a bolo jej jedno komu ich dá, len nech sú rýchlo preč. A okrem nás chcel môjho psíka ešte jeden chlap, dokonca bol u tej ženy o deň skôr ako my, ale len pozreť sa naňho, že príde pre neho o dva dni. Lenže my sme prišli hneď na druhý deň. Takže... a darmo ocino opakoval tej žene, že nech toho psíka nikomu nedáva, že my ho na 120% chceme. Kebyže ten chlap chce v ten deň toho psíka zobrať, ona by mu ho dala.
No a kde som skončila?:D Jaj, že nemáme sa zaoberať otázkou AKO. Lebo naozaj... Odkedy som zameraná na autobusového tak sa toho udialo dosť, aj keď sa to nezdá:D Zistila som odkiaľ je, lebo nastupoval do autobusu za mnou a počula som ako si pýtal lístok (čo som naozaj nemala v pláne:D), zistila som ako sa volá lebo ho tak oslovil jeden chalan, čo tiež nebolo v pláne, jeho karta mu spadla pri mňa, ocitol sa na tej istej zastávke ako ja (a nebola to tá, kde nastupujeme na autobus), prednedávnom to bolo presne 2.2. čo som prvýkrát v živote vypočula svoj vnútorný hlas a išla na ten autobus čo on aj keď som si bola istá, že sa nič nestane, lebo on už dávno bude sedieť niekde vzadu, a nakoniec sedel vpredu a stretli sme sa očami a bolo to... čudné...
V októbri mi bolo najlepšie... vkuse som ho stretávala, samé nahody, všetko bolo na mojej strane... akoby mi niekto pomáhal. Počúvala som dookola také pesničky, ktoré mi ho pripomínali a proste... všetko bolo dokonalé. Vlastne nie všetko... nič som pre to aby som sa s ním dala do reči neurobila... a pritom som mala kopu príležitostí... stále bol sám na zastávke, takže by to nebolo vôbec také ťažké ako keby tam mal kamošov...
A potom nám zmenili rozvrh... pre mňa koniec sveta. Namiesto troch-štyroch dní v týždni som ho stretávala len raz a aj to nie vždy. Vtedy som mala pocit, že je všetko proti mne. Prestala som počúvať tie pesničky, pretože mi ho už vôbec nepripomínali.
A teraz mám pocit... akokeby som dostávala druhú šancu... síce tiež som ho už poriadne dlho nevidela a ktovie či ho ešte uvidím, nenašla som ho ani na internete a zasa nám zmenia rozvrh čím mi prekazili aj ten jeden jediný posratý deň čo som ho stretávala lebo nám vtedy dali 8 hodín. Ale... ja z toho všetkého aj tak nemám zlý pocit. Asi by som mala mať, že? Aby som potom bola prekvapená ako dobre to dopadlo. Asi to teraz aj zarieknem a všetko sa pokaká ale... nevadí mi to. Aspoň teraz nie. Veď potom sa nájde iné riešenie. Neviem síce aké ale nevadí. Ide len o to, že momentálne som strašne netrpezlivá a potrebujem ho vidieť hneď teraz. Potrebujem zažiť ten jeho autobusový deň:D A teraz sú prázdniny... Síce len týždeň a ja to berem horšie ako keď boli vianočné prázdniny a tie boli ešte dvakrát dlhšie. Znova som začala počúvať tie pesničky čo v októbri... a totálne mi ho pripomínajú... Divné, že?... Ten pocit... Som zvedavá ako dlho mi vydrží.

Fajn, to je asi všetko čo som chcela napísať.
Vlastne vôbec som nemala v pláne písať článok, prišlo to len tak z ničoho nič. A písala som ho tak, ako ma to v tej chvíli napadlo... Moje prsty písali samé od seba:D Takže, možno sú tu dosť veľké zmätky.
Je mi jasné, že týmto článkom som všetko zariekla:D Ale pohoda:D

Ešte nakoniec sem musím dať jednu pesničku:D Je hrozná, je to rap ale páči sa mi ♥


...keď som s tebou je mi lepšie...

A jak tam povie, že ušetril za džúsik a za vodky a potom ten smiech ♥ že hehe ♥ ehm:D pripomína mi to smiech autobusového... ano, je mi jasné, že tak sa smeje každý druhý chalan... ale chápete...:D
Alebo jak dopovie že: nemusím pokračovať ty vieš čo sa bude diať ... a potom to "eeejjj" ♥ ano šibe mi:D

Dobre, idem spať:D Mám dosť:D
Btw: Všimli ste si ako som od začiatku až po koniec článku zmenila náladu?:O

Dobre ešte niečo musím napísať:D fakt už to nebude na dlho:D aj tak je už tento článok mega dlhý, netuším prečo stále píšem také dlhé články, ktoré sú úplne o ničom:D a všetko dokážem rozpísať na 100 riadkov:D no a zasa to robím:D nie že by som prešla k veci, ja tu ešte omáčky okolo toho píšem:D
No: minulú noc sa mi sníval jeden sen... že som sa bola sánkovať s kamoškami v jednom meste kde som bývala. Presne si pamätám ako sa kamoška spustila na sánkach z úplne strmého kopca, na bruchu, hlavou dole a vrieskala:D A tak trošku ďalej boli takí chalani. A proste ešte som sa pýtala kamošiek, že kde je (no kto asi:D autobusový) že by tu už mal byť. A potom už prišiel. Netuším čo robil v tom meste:D A ešte k tomu na tom kopci ale však prečo to riešiť, hlavne, že tam bol:D
Potom sme sa z ničoho nič ocitli v autobuse, a ako si kupoval lístok tak som hovorila kamoške, že určite si sadne vedľa mňa. V tom sa otočil, prišiel ku mne, hodil pohľad ♥ opýtal sa: Môžem?... (tuším som mu aj odpovedala, že ano) a sadol si. Potom ani neviem čo sa dialo, viem len, že mi tam hovoril ahoj:D a takéto blbosti:D proste komunikovali sme:D teda aspoň sme sa o to snažili:D A potom som sa ocitla s ocinom v aute... a strielal po nás niekto a bomby hádzal:D a my sme pred nimi utekali, ani nie že išli autom, ale utekali:D Netuším kde zmizlo auto... A potom som ešte hovorila, že ty kokso no tak o tejto prestrelke musím niekomu povedať, že to určite nikto nezažil:D

Dobre môžte si vydýchnuť:D
Konec přátelé:D

6.február - Ten najpomalší, ktorý nestratil cieľ z očí, ide stále ešte rýchlejšie než ten, ktorý blúdi bez cieľa.

6. února 2011 v 1:57 Diary
...

Nikdy neviem ako začať... Tak prejdem rovno k veci.
2.2. som zasa stretla autobusového (kľudne prevracajte očami, toto je môj blog a budem sem písať čo ja chcem!). Išla som na stanicu ako obvykle aj keď myšlienka, že mám čakať v tej zime viac ako pol hodinu ma zabíjala. Postavila som sa teda na zastávku, vtedy tam ešte skoro nikto nestál (však ktorý debil príde o pol hodinu skôr) ale po chvíli začalo prichádzať plno ľudí, ako keby ich naraz odniekiaľ vypustili. Hrozné na tom bolo to, že autobusový stále neprichádzal. Celú tú pol hodinu som sa otáčala jak sprostá, že či ešte nejde. Neviem čo si o mne myslel ten chalan čo stál za mnou, že sa stále otáčam ale je mi to jedno. Ja už som v duchu nadávala jak šialená, že prečo ešte nejde však takto pred dvoma týždňami tu už bol. Moja zastávka sa začala nejak moc preplňovať a mňa ovládla myšlienka, že sa vzdialim a počkám na ďalší autobus, ktorý ide o ďalšiu pol hodinu neskôr. Už by mi to bolo jedno, pol hodina hore dole, aj tak som už bola celá premrznutá. No keď som sa otočila, zbadala som ho ♥ S niekým telefonoval (sere ma, že neviem s kým:D). No háčik bol v tom, že on mal namierené na iný autobus ako ja (v minulom článku som už spomínala, že idú dva v rovnakom čase). A teraz dilema: idem tým busom čo on alebo nie? Na ten autobus čo som čakala ja, čakalo príliš veľa ľudí a ja by som zasa mala stavy, že nebudem vedieť vystúpiť. No v tom prišiel už ten autobus na ktorý čakal on, a ten môj stále nechodil a nechodil. Hlavou mi začalo prúdiť veľa myšlienok naraz: počkaj na tento autobus, nechoď tým jeho, aj tak sa už nič nestane, táto streda ti jednoducho nevyšla, musíš počkať na ďalšiu. No moje myšlienky prerušil strašne silný pocit: padaj okamžite na ten autobus na ktorom je on! stretávaš ho len v stredu tak to využi! nemáš čo stratiť! to chceš čakať do ďalšej stredy?! (znie to blbo, ale fakt sa tam tento pocit z ničoho nič objavil...). V tom momente som sa otočila a išla na ten jeho autobus. Aj keď som vedela, že sa nemôže už nič stať. Nastúpila som, kúpila lístok, otočila som sa, že idem dozadu, a v tom som sa naňho pozrela a on sa pozeral na mňa. Tak sme sa na seba tých pár sekúnd pozerali, kým som neprešla dozadu. Bolo to dosť divné... ani jeden z nás za ten čas neuhol pohľadom... až nakoniec on uhol. Prekvapivé je, že som neuhla pohľadom prvá ja ako to vždy robím, ale už dávnejšie som sa zaprisahala, že keď sa nám stretnú pohľady, neodvrátim od neho zrak. Neverila som síce, že to vyjde, že to dokážem ale ono to vyšlo. Neviem ale v tej chvíli som mala taký zvláštny pocit. Akokeby strach ustupoval a odvaha sa predierala na povrch. Neviem to opísať. Ale celé to bolo také... zvláštne... také... neviem to opísať.
Aby som nezabudla, sedel tam s nejakou babou :-/// wrrr :-/// O volačom sa rozprávali a potom pozerali volačo v zošitoch. Nervy. A zdá sa mi, že sa s ním dal do reči jeden chalan s mojej dediny. Pýtal sa ho, či ide zajtra do školy a autobusový kýval hlavou, že nie. Neviem ale či to bol ten chalan, niesom si tým už vôbec istá, lebo nevystúpil na tej zastávke čo ja, teda aspoň som si ho nevšimla. Ach a to som sa tešila, že mám stopu ako sa dostať k autobusovému:D

Zasa som v takom štádiu, že si neviem vysvetliť to, čo sa odohralo v stredu. Mám na mysli ten pohľad. A preto nad tým radšej ani nerozmýšlam, nechám to tak... Čo bude, to bude.
Včera som zasa pozerala film Dear John. A tá baba to povedala presne: tie dni bez teba sú ako nekonečný maratón. A preto už nemám viac čo dodať, krásne to vystihla.

Ešte niečo. Ano, ja viem, že som najlepšia v tom, že dokážem rozpísať 5 minutovú záležitosť na 100 riadkov:)) V tom ma nikto neprekoná:)) Ja si len chcem pamätať každý detail. A že to vám vadí, to mám viete kde.
A nehovorte mi prosím, že toto všetko s autobusovým je zbytočné, lebo sa tak naserem, že bude lietať nábytok.

Arivederči ;)