Červen 2011

30.jún - Pocit sklamania je len následok nesplnených želaní.

30. června 2011 v 23:42 Diary

[ Viete, že každá osoba, ktorú stretneme je tu pre to, aby nám pomohla s niektorou z našich životných úloh? Niektorí ľudia vojdú do nášho života len na pár minút, niektorí na pár dní, iní na pár mesiacov a ďalší zas na pár rokov. A všetkých spája jedna jediná vec. Sú tu, aby nám pomohli naučiť sa niektorú z úloh. ]

Neverím, že sú prázdniny. Presnejšie - nechcem tomu veriť. Stále mám pocit, že v pondelok ráno normálne vstanem do školy, prežijem dva dni, potom bude streda a ja stretnem autobusového. Uvidím jeho oči, jeho pohľad, jeho úsmev. Budem cítiť ten krásny pocit šťastia, ten, pri ktorom sa mi podlamujú kolená, srdce mi ide vyskočiť z hrude, prestane ma zaujímať okolitý svet a existuje pre mňa len on.
Len škoda, že toto všetko je už dávna minulosť. Veľmi dávno som už o to prišla.

[ Keď je ťažké lúčiť sa, znamená to, že všetko, čo sme prežili, bolo krásne! ]

Bez problémov by som vám teraz vymenovala dni kedy som ho stretla, presné dátumy, povedala by som vám čo mal vtedy oblečené, kam sa pozeral, s kým tam bol, a vlastne všetko čo sa vtedy odohralo.
Viete, čo je na tom všetkom najhoršie? Že to bolo dávno. Tak strašne dávno, že tomu už ani neverím. A spomienky počase už nie sú také živé ako boli predtým. A potom celkom zmiznú...
Nechcem aby zmizli. Sú všetko, pre čo som bola celý celučičký rok šťastná. Sú všetko čo mi ostalo...

[ Najväčšou ilúziou je minulosť. Spomínajúci sa často rozprávajú o veciach, ktoré už dávno neexistujú. ]

A preto si nechcem pripustiť, že už je koniec tohto školského roka. Bol taký... iný, lepší, výnimočný... bol dokonalý. Bol to najlepší rok na strednej. A autobusový bol niekto, kto ma zachránil od školy, od mojich blbých spolužiakov, ktorých doteraz neznášam... Zachránil ma z toho začarovaného kruhu, v ktorom som blúdila celé dva roky až dokým som ho nestretla. Konečne som mala dôvod ráno vstať z postele, mala som dôvod na úsmev, mala som dôvod tešiť sa na každý deň. A bola som naozaj úprimne šťastná.
A teraz to skončilo. Všetko.
Vlastne skončilo to už dávnejšie, keď som ho prestala stretávať. Len dnešným dňom je to oficiálne a ja si začínam uvedomovať, že začali dva mesiace ničoho. Jediné čo ma drží nad vodou je to, že pojdeme na dovolenku. Teda dúfam.
Kľudne ma preklínajte, že sa neteším prázdninám. Ale ja sa teším. Naozaj. Aspoň sa konečne poriadne vyspím. Lebo spánok je to jediné, čo ma momentálne napĺňa.

[ Všetci sme po celý život jednou nohou v rozprávke a druhou na pokraji priepasti. ]

Mala by som byť rada, že som prežila niečo takéto.
Ale radšej by som bola, keby sa to vôbec nestalo.
Nebolelo by to takto...

Lebo naozaj to teraz bolí... strašne. A nikto, teda skoro nikto, to nechápe.
Potrebujem sa niekomu vyplakať na ramene, ale kebyže to niekomu poviem, tak ma vysmeje a povie mi, že ser naňho.
Ano, tie slová človeka naozaj potešia.
A tak to dusím v sebe...
A bolí to ešte viac.

Ja ani neviem prečo... z akého dôvodu...

[ Slzy nie sú prejavom slabosti, ale sú prejavom toho, že už veľmi dlho sme boli silní. ]

Ak k tomuto článku nemáte čo napísať, tak ani radšej nič nepíšte. Hovorím, že ma chápe len veľmi malý počet ľudí.

Keď si spomeniem, že takto pred rokom som sa mala prečo tešiť na september a teraz na to nemám ani najmenší dôvod. O všetkom budem o chvílu hovoriť, že: ,,A takto pred rokom sa stalo..."
Hej, takto pred rokom som bola šťastná.
Viem, že to bude dobré, viem, že celé prázdniny sa nebudem mať takto zle.
Len to proste musím teraz zo seba dostať.

[ Prečo, keď je zle, ľudia stále hovoria :"Všetko bude dobré." aj 1000x?
Pretože aj psovi ked stále budeme hovoriť "sadni" tak si po čase sadne. ]

Pred pár dňami som mu znova napísala. Ahoj. Neodpísal. Zrejme preto, že tam mal pri sebe mesiačik. Čiže tam teoreticky ani nebol. A prakticky má celý fejsbúk spolu so mnou na háku.

[ Nenechaj byť niekoho v tvojom živote prioritou, pokiaľ ty si v jeho živote len jednou z možností. ]

Opíšem sem ešte sen, ktorý sa mi o ňom pred pár dňami sníval. Konečne. Lebo tie sny o ňom sa mi už prestali snívať.
Tento síce nedáva vôbec zmysel ale aspoň niečo. Ráno som vstala s úsmevom na tvári. Že som ho konečne "stretla"...

Akurát som dobehla na autobus a vonku stál ešte on, a keď som si vyberala peniaze tak mi povedal, že: ,,Choď ty prvá."... Ja že: ,,Nie môžeš ísť ty."... A on ako nastupoval tak mi povedal, že: ,,Klamárka." (neviem prečo, ale však sen). Potom sa opýtal šoféra, že či stihne ďalší autobus. Šofér na to, že nie. A on, že: ,,Musím stihnúť."
A potom keď som nastúpila a chcela zaplatiť za lístok, tak tie peniaze boli také divné, že proste vždy som mala len 20centov a 10 a tak, a nevedela som nájsť 55centov. A ako som sa otočila naňho, lebo sedel hneď za šoférom, tak mi povedal niečo také, že nech si idem nájsť tie peniaze na jedno volné miesto čo tam bolo, a pritom aj on sedel sám debil... A tak som tam išla a on, že: ,,Vidíš aký som milý?" (wtf?:D). A potom som sa tam hrabala v taške a hľadala peniaze a nevedela som ich nájsť, a potom som sa otočila a on tam už nebol :(
A potom sa ten sen zmenil na menší horor:D Ale to už neni dôležité.

Nevzdávam ešte to všetko spojené s ním. Chcem mu ešte napísať. Lebo musím. A on pekne bude musieť odpísať, lebo keď nie tak sa veľmi naserem.

A zasa kilometrový článok, ktorý nikoho aj tak nezaujíma. Ale musela som ho napísať, a bude tu strašiť veľmi dlho. Pre mňa je dôležitý.


24.12.2010

24. června 2011 v 12:20 Gallery
.


12. jún - Nič nemôžeme urobiť zle, prinajhoršom nám to bude trvať dlhšie. Srdce si aj tak priťahuje to, čo dychtivo očakáva, všetko nás však privádza k cieľu.

12. června 2011 v 0:10 Diary
Viem, že som sa hrozne dlho neozvala:D Ale čakala som, že sa stane niečo zaujímavé a ja o tom napíšem neskutočne šťastný článok. Ale bohužial život nie je film, a nie všetko sa končí happy endom.
Mala by som začať úplne odzačiatku... Autobusovému som napísala 7.mája. Presne si pamätám ten deň... bola sobota, a ja som od nedočkavosti nevedela ani spať a hneď ako som vstala hlavou mi začali prúdiť tieto myšlienky: Toto je posledné ráno, čo si šťastná, bezhlavo a naivne zaľúbená do autobusového... lebo keď ti neodpíše tak sa všetko zrúti:D
Potom som išla na internet a napísala som mu. Povedala som si, že načo čakať... keď sa k tomu nedokopem teraz, tak už nikdy. A čo mu napísať mi poradila spolužiačka, len ja som to trocha zmenila. Musím poďakovať Silvi, že si so mnou vtedy písala, a že ma podporovala, lebo neviem ako by som to sama prežila. Vtedy sme mali pozitívne myslenie a vyšlo to:)
Celú sobotu som presedela za netom a on nie a nie odpísať. A horšie bolo, že som ani nevedela či tam za ten čas bol alebo nie, či ešte mám čakať, že ešte odpíše alebo už nádej zomrela. Potom okolo pol jednej v noci som si povedala, že idem spať, neoplatí sa už byť na nete.
Na ďalší deň som vstala o jedenástej, po pol hodine ležania v postely a rozmýšlania ako som všetko pokašlala. Mala som v pláne, že pojdem hneď na net skontrolovať či odpísal, lenže ako som sa obliekala, počula som, že ocino prišiel do obyvačky a zapol notebook. Ja že je to v riti, už tam ide on. Tak som šla teda na net v mobile. Myslela som si, že mi odpísali len kamošky... a tam na mňa svietilo, že mi autobusový poslal žiadosť o priatelstvo!!! Ja že čoooo sníva sa mi?:D A potom som si prečítala od neho správu... ja že omg omg omg čo totototototo a hneď som písala smsky kamoškám:D Nemohla som byť viac šťastná...:D
A to bola asi najkrajšia nedela v mojom doterajšom živote:D
Neskôr som mu teda aj odpísala... v tej správe písal, že nevie kto som, ale mám mu to prezradiť:D a na konci správy napísal "pa" ♥
Inak z tohto všetkého bolo najhoršie to čakanie kým odpíše... lebo nechodil moc často na net, len predsa sa len nedávno zaregistroval... a ja som zatial bojovala s tým hrozným pocitom, že už neodpíše...
A zrejme som si to nejak privolala, lebo neskôr už ani neodpísal. Nechápala som to, veď nič zlé som mu nenapísala. Dokonca som mu v tej správe napísala aj otázku, aby mal dôvod odpísať. Lenže v tej dobe mi hrozne blbol FB a neodosielalo správy a tak. A keď som napísala jednej kamoške či jej došla odomňa správa tak napísala, že nie. A znova sa na mňa usmialo šťastie, lebo tej kamoške som napísala len o tri minuty skôr ako autobusovému, čiže bola nádej, že ani jemu to nedošlo. Tak som mu znova napísala... 19. mája. A hádajte čo? Doteraz neodpísal.
Tým dňom sa začalo pre mňa trápenie. A nie, nebolo to LEN kvôli nemu. Bolo to kvôli všetkému... všeobecne. To, že neodpísal tak tým sa to len spustilo. Lebo moc dlho som myslela pozitívne a bola som šťastná. Proste som si zatvárala oči pred tým zlým. A človek potrebuje k životu aj zlé dni... len nech netrvajú moc dlho.
Potom 23. mája sa mi začala dvojtýždňová prax. Prvý týždeň bol úplný horor. Ešte vtedy som mala zlé obdobie a nevedela som sa ani usmievať, lebo úsmev ma až príliš bolel. Takže neviem ako som sa mohla na tej praxi tváriť ale šťastne to určite nebolo. A ešte mi k tej zlej nálade dopomohlo, že tam počúvali rádio kde hrali také staršie pesničky, čo som počúvala ešte keď som bola malá... takže minulosť mi dávala o sebe dosť vedieť. A aby toho nebolo málo, tak tam hrali aj pesničky čo mi pripomínali autobusového. Chápete, človek sa chcel pohnúť ďalej, zabudnúť na minulosť, a normálne mu to "niekto" nechcel dovoliť. Ale druhý týždeň bol už lepší... dokonca mi teraz tá prax aj chýba lebo škola je blééé fuj grc.

Teraz som už na tom psychicky lepšie... a plánujem ešte ďalšie kroky. Pretože ho mám ešte stále v priateloch a keď sa budeme aj naďalej ignorovať, tak si ma môže veľmi rýchlo vymazať a to nechcem. A nedovolím aby sa to takto skončilo... dokým mi on sám nepovie, že daj mi pokoj, tak pokoj nedám:D Lebo len predsa... veď... no nemôže sa to takto skončiť už len preto, že zo začiatku tak pekne odpisoval, pýtal sa, a dokonca mi poslal žiadosť o priateľstvo! A preto je pre mňa stále záhadou, že neodpísal. Prečo? Čo si to jedného dňa len tak rozmyslel? Z ničoho nič? Keď neodpísal, tak musel mať dôvod a chcem vedieť aký...
A tak som sa rozhodla, že mu napíšem keď budeme obidvaja online. Lenže jeho tam stretnúť je hrozne zložité, lebo podľa mňa má celý fejsbúk na háku a nestará sa. Vôbec tam nechodí. No málokedy. A je tam práve vtedy, keď ja nie.
Inak ešte horší je ten fakt, že ja ho už asi osobne nestretnem. Lebo zmaturoval. Takže už nebude chodiť autobusmi. A jááá sa zabijem asi :D Do kelu... chcem ešte zažit autobusový deň. Lenže už asi nezažijem...

Dobre, toto je asi všetko čo som chcela. Polovicu vecí som síce zabudla ale čo už:D