Duben 2012

30.apríl - Veriť znamená dať do stávky svoje srdce.

30. dubna 2012 v 2:12 Diary
V pondelok 23.4. sme boli so školou v divadle. Ešte v nedeľu večer som rozmýšľala ako sa tomu mám vyhnúť, pretože sa mi tam absolútne nechcelo ísť. Nejak som tušila, že to nebude dobré. A nemýlila som sa. Teda, to predstavenie bolo super, vážne sa mi páčilo. Nepáčilo sa mi to len to, že autobusár zastal na druhom konci mesta a my sme museli ísť pešo až k divadlu. Tam asi trištvrte hodinový rozchod, potom predstavenie, a potom sme ešte išli asi tiež na trištvrte hodinu do obchodného centra. A to bolo úplne zbytočné. Ale úplne. Mohli sme ísť radšej po predstavení hneď domov a nešaškovať po obchodoch, v ktorých aj tak nič normálne nemali. Do mesta, kde máme školu sme prišli asi o štvrť na štyri a keďže ja som nezavolala ocinovi aby ma o tretej čakal na parkovisku (lebo som nevedela kedy presne prídeme) tak som sa pekne krásne vybrala pešo domov. Ale nesťažovala som sa, ešte mi aj niekto kýval z auta, ale že kto to bol? To doteraz netuším.
Ach ale celkovo ten dojem z pondelka bol hrozný. Ešte ma aj hlava bolela ako som prišla domov.
Ale čítala som si horoskop na nový týždeň a ten mi hovoril, že utorok budem mať šťastný deň. Tak som bola zvedavá. A kvôli tomu som aj ráno vstala do školy (lebo som plánovala, že v utorok si dám volno). Ale nemohla som, bola som proste zvedavá, či sa to splní. A splnilo. Utorok bol skvelý:) A áno, týka sa to spolužiaka. To, že som sa nepríčetne usmievala, keď si dával dole mikinu radšej nekomentujem. Len tajne dúfam, že si to nikto nevšimol:D A čo ešte o utorku?:D Odpovedala som z účtovníctva. Zas a znova. A znova z tej istej maturitnej témy ako predtým:D Ale psst:D Z tej témy som už odpovedala - 2x na účtovníctve, raz na cvičnej firme a ešte aj obhajoby som z nej mala:D Kebyže si ju vytiahnem aj na maturitách tak fúúú:D
Streda bola dosť oničom. On nebol v škole. Zrejme preto, lebo mal odpovedať z účtovníctva. Štvrtok bol tiež dosť oničom, skoro všetky hodiny sme mali zastupované. Ja som za prvé dve hodiny vyriešila skoro šesť sudoku. A to som plánovala, že ich budem lúštiť aj v piatok. A aj on lúštil celý deň krížovky. Kebyže maturujeme z lúštenia krížoviek, to by sme asi všetci prešli:D A nakoniec som utiekla po 5 hodine domov, lebo fakt v tej škole je to na samovraždu... Piatok bol tiež dosť nudný. Zas nebol v škole. A ja vlastne ani neviem čo sme v ten deň robili:D
Len viem, že keď nám riaditeľka oznámila, že máme v pondelok riaditeľské, nebola som rada. Ostalo mi 11 školských dní, a pravdupovediac, je mi z toho smutno. Nechcem aby skončila škola. Mala som tých ľudí svojim spôsobom rada. A budú mi chýbať... len predsa 4 roky sú 4 roky. A už sme si na seba zvykli aj keď hádky boli na dennom poriadku. Ale dokázali sme spolu výchádzať. A keď sa niečo dialo, držali sme spolu.
A štve ma to aj kvôli nemu. Viem, je to moja chyba, že som to nechala zájsť až takto ďaleko. Mám pocit, že už to dávno presiahlo tie hranice, ktoré som si určila, ale na druhej strane... ešte som do toho nepadla tak úplne ako to bolo napríklad pri autobusovom. Ale porovnávať týchto dvoch proste nejde. Pretože to čo som cítila k autobusovému, tak skoro k nikomu inému cítiť nebudem. Pri spolužiakovi som tak na polceste, že ešte by som z toho mohla uniknúť, ale vlastne ja ani nechcem... Ja vlastne ani neviem, o čo mi posledný mesiac ide, čo tým sledujem a čo od toho vôbec očakávam. Viem len to, že mi na ňom záleží viac ako je potrebné a že ma to celé bude mrzieť, keď to skončí. Ale čo sa sťažujem? Vedela som do čoho idem, vedela som čo ma čaká...
Ale fakt. Bojím sa života po škole. Lebo neviem čo bude potom. A budú mi chýbať tí ľudia. A školské časy. A bezstarostný život. Nemám rada zmeny. A nemám rada, keď sa niečo končí a ja viem, že s tým nedokážem nič urobiť, len to prijať. Neviem si predstaviť, že už v septembri nepôjdem do školy. Že sa s väčšinou ľudí už nikdy neuvidím. Že každý pôjde svojou vlastnou cestou. Je to smutné. A ja viem, že sa s tým dlho nebudem vedieť zmieriť.

22.apríl - Nevracajte sa k problémom, ktoré už boli dávno vyriešené. Len by jatrili staré rany.

22. dubna 2012 v 1:02 Diary
Názov článku je môj horoskop na včerajšok. A bohužiaľ, úplne pasuje. V piatok som išla spať s myšlienkami na autobusového. Ani neviem prečo som si naňho spomenula, ale tuším sa to začalo tým, že sa mi ňom snívalo... Veľmi nerada už naňho myslím, lebo je to už za mnou a fakt sa tým už nechcem zaoberať, lebo to bolí. Niekedy si prajem, aby som ho ešte stretla ale potom prídem na to, že to neni dobrý nápad. A keď som si po dlhom rozmýšlaní asi vo februári vytvorila nový nick na pokeci, že mu z neho napíšem... tak... ani nebol na pokeci. Od decembra. A myslím, že si ten nick už zruším. Ale na druhej strane... ani nechcem. Ale život to zase, tak ako vždy, vyriešil za mňa bezomňa. Vidím to tak, že autobusový už na pokec nepríde nikdy.
Čo sa týka školy, tak nič nové. Teda... učiteľka z účtovníctva nás stále chváli za tie obhajoby (mňa a spolužiačku, čo sme mali tú účtovnícku otázku). A mne to stále nejde do hlavy... pretože som si v tej práci našla ďalšiu chybu. Teda, niežeby som sa tým hľadaním ešte doteraz zaoberala... len učiteľka keď skúšala a vysvetlovala všetko čo sa týkalo účtovania, tak som si uvedomila, že ja som to tam mala úplne inak ako to malo byť. Ale tak keď to jej nevadilo, tak prečo by to malo mne?:D
Teraz len predsa napíšem pár vecí o spolužiakovi. Je to také zvláštne s ním... teda skôr so mnou. Pretože akurát vo štvrtok som písala kamarátke, že sú dni, keď ho ignorujem a nezaujíma ma. A potom prídu dni, keď o ňom stáke básnim. A vo štvrtok bol presne ten deň, keď mi aj išiel na nervy. Tie jeho reči. Také frajerské. Myslí si, aký je macher, ale je to ešte decko. A všetci moji spolužiaci sú úplné deti. A mne to ide neskutočne na nervy. Ten štvrtok cez veľkú prestávku (ktorá trvá polhodinu) som si myslela, že už sa zabijem. Naozaj. Nebavilo ma počúvať tie ich reči, ako všetko bolo len o sexe a vlastne na normálnu tému sa s nimi ani nedá baviť, lebo všetko zvrtnú na sex. A fakt mi to ide na nervy. Ale to som už hovorila, však? Nečudujem sa babám, ktoré majú 30ročných frajerov, lebo kebyže mám byť s takýmto 20ročným "čávom" čo ma také "cool" reči, asi by som sa zabila. Spolužiačka minule len tak medzi rečou spomenula, že jej frajer má 38 rokov. Prečo ma to absolútne neprekvapilo, a nebola som ani zhrozená...? Tiež by som potrebovala človeka, ktorý už vie čo chce od života a má trochu dosť iné priority ako 20 roční frajeri, čo chodia po ulici ako keby im patril svet.
Ale v piatok... bola iná situácia. V piatok ako tak vidím som mala dosť zvláštnu náladu. Vtedy som si ho dosť všímala. A uvedomila som si, že do šľaka, začína to presahovať hranice, ktoré som si stanovila. Nechcem sa totiž doňho moc zaľúbiť, lebo aj tak o 4 týždne končí škola... a... nechcem aby som sa potom trápila tým, že ho už nevidím každý deň a tak. Nechcem proste aby mi na ňom začalo záležať do tej miery, aby mi chýbal a aby som mala potrebu znova ho vidieť. Lenže presne od tohto bodu už nemám ďaleko. A v piatok som mala sto chutí do toho úplne padnúť a nemyslieť na dôsledky. Asi je len predsa lepšie, že som sa vypýtala po 5 hodine domov, lebo na angline sa mi fakt nechcelo byť, ale ON mal odpovedať a potom som aj ľutovala, že som tam neostala. Ale keby som tam ostala... tak... tak... Je proste lepšie, že som išla domov.
A asi je len predsa dobré aj to, že za 4 týždne končí škola, a nestihnem sa naňho moc naviazať. Prečo sa klamem? Nie je to vôbec dobré. Nechcem aby skončila škola. Bojím sa toho, čo bude potom...
Koľkokrát hodí na mňa pohľad, a ja viem, že v tom nie je nič viac ale... nedá sa to, neviem sa tomu už brániť. Jemu sa aj tak páči moja spolužiačka... a čo som sa dopočula tak má aj frajerku... ale...

P.S.1 : V pondelok ideme do divadla, a už sa tam absolútne neteším.
P.S.2: Čas na učenie maturitných otázok sa mi stále kráti. Kedy sa teda konečne začnem učiť?!
P.S.3 :Mám chuť ísť s niekým večer do mesta. A prísť až niekedy ráno. Hlási sa niekto kto by išiel so mnou?


14.apríl - Láska je túžba po niečom, o čom si predstavujeme, že nám môže spôsobiť radosť z toho, že žijeme.

14. dubna 2012 v 0:37 Diary
Asi hodinu som hľadala vhodný citát, ktorý by sa hodil k článku. Myslím, že tento celkom opisuje moje posledné dni, teda týždne...
11.4. - hneď v prvý deň po prázdninách sme mali tie obávané obhajoby, vlastne externú zložku maturity (či dačo také:D). Ráno ešte učitelia narobili zmätok s tým, že len vtedy dávali naše prezentácie z cédéčiek do notebooku. Nebudem radšej komentovať, že tie CDčka nám kázali odovzdať už dobre dávno, tak mali kopu času dať to do notebooku, ale nieee a potom, že my si nechávame všetko na poslednú chvílu:D
Bola som prekvapená z toho, že som nebola vôbec taká vystresovaná a nervózna ako na prvých obhajobách. A pritom prácu na prvé obhajoby som vedela, že zvládnem ale touto druhou som si nebola vôbec istá, pretože ten príklad, teda tá vlastná práca (najdôležitejšia časť) mi vôbec nevyšla. Mala som dobre postup aj všetko, len mi to jednoducho nevyšlo. A bála som sa, že ma moja konzultanka (učiteľka, ktorá učí účtovníctvo a každý má pred ňou rešpekt) zvozí, že aká som blbá, že som to nedokázala vypočítať. Ale nakoniec všetko dobre dopadlo. Keďže som druhá v abecede išla som prezentovať svoju prácu dosť skoro. Akurát vtedy nesedela v komisií tá moja konzultanka, pretože išla telefonovať, tak ma pochytil mierny stres. Bola tam totiž učiteľka z inej školy, o ktorej som nepočula asi žiadnu dobrú vec. Ale na mňa sa aj mierne usmiala, tak som sa ukludnila:D Síce ma na začiatku mojej prezentácie a môjho výkecu zastavila, že omáčky o účtovníctve ju nezaujímajú (načo som sa to deň pred tým do 23:30 všetko učila?!:D), nech prejdem k vlastnej práci a nech o tom hovorím. Tak som teda začala o vlastnej práci niečo hovoriť, ani neviem či som povedala aspoň jednu súvislú vetu a či to dávalo zmysel:D No a potom ma zabila jednou otázkou, na ktorú som nevedela odpovedať:D Ale učiteľka z ekonomiky ma zachránila. Potom mi museli dať ešte tri otázky, na prvú som ako tak vedela odpovedať, druhú som nevedela, v tom tam prišla moja konzultanka, sadla si, podali jej ten papier s otázkami, ona zbadala, že jednu som nevedela a povedala: ,,Dobre, tú jednu otázku ti môžem odpustiť:)". A potom tuším ešte dve otázky mi položili. Na jednu som poznala odpoveď, dokonca som aj vedela, že to mám napísané v práci ale nevedela som si spomenúť. A tu mi dokonca pomohla tá učiteľka z inej školy. A potom tú druhú otázku som vedela. Aspoň niečo:D
Potom ma moja konzultanka začala chváliť, že dobrú prácu mám, aj príklad pekne, postup. To vtedy som odpadla. Bola som už pripravená na to, že mi vynadá. A ona ma ešte chváli:D A keď som už chcela odísť, tak ma ešte zastavila, že jednu chybu mi tam našla. Pomyslela som si: A je to tu. A povedala mi takú nepodstatnú chybu, a ešte dodala, že ale to nevadí. No ako tá chyba bola dosť podstatná ale... myslela som, že tam mám aj horšie chyby:D
A zasa som bola veľmi krátko vo vnútri tak ako na prvých obhajobách:D Na prvých to bolo asi 10 minút, a na týchto dajme tomu 15 minút. A mali sme tam byť 20. A jedna moja spolužiačka tam bola vyše polhodinu:D Aspoň dajaké šťastie mám v tomto mojom živote:D
Potom som si sadla na chodbu, čo bola ako čakáreň u doktora:D A musela som tam trčať do 16stej, kým všetci odprezentujú svoju prácu a bude vyhodnotenie. Išla som ale so spolužiačkami okolo 12stej na kávu aby nám rýchlejšie ubehol čas.
A potom na vyhodnotení rozprávala tá učiteľka z inej školy, že to bolo katastrofálne celé a blá blá a že na maturitách budeme musieť podať oveľa lepší výkon. Ona je totiž aj v komisií na maturitách. Neviem či sa mám tešiť alebo plakať:D
A keď začala hovoriť známky, tak boli samé 2ky, 3ky, pár jednotiek a pár štvoriek. Aj na moje prekvapenie nechali všetkých prejsť, pretože na prvých obhajobách niektorí dostali aj 5ky a museli to opakovať.
No a ja som dostala 1:))) Skoro som zomrela od šťastia. Tá práca, kvôli ktorej som nespala asi tri víkendy, kvôli ktorej som sa trápila s výpočtami a s tým, že mi to nevychádza, kvôli ktorej som plakala a bola zúfalá z toho, že to nezvládnem tak mám za ňu 1. Neverím. Naozaj nie.

No a čo v ostatné dni?:D Ja vlastne ani sama neviem. Boli v pohode. Je pár vecí, o ktorých by som vám rada povedala ale... nechcem to sem písať. Bojím sa to sem napísať. Ani neviem prečo:D
Dnes som sa snažila vypýtať od angličtinárky aby ma pustila domov po 5 hodine. Lebo načo budem na šiestej angline keď z toho nematurujem a len tam sedím a nudím sa. A okrem toho chcela som ísť autobusom 12:35:D Prečo asi?:D Ale nepustila ma. Tak som na šiestej hodine sedela a nudila sa. Presne ako som predpovedala. A domov som šla pešo, lebo sa mi nechcelo čakať na autobus. Nezaškodila mi taká prechádzka až na to, že oproti mi išli divní ľudia a mierne som mala strach. Ale prežila som:D
23.apríla ideme do divadla. Teším sa tam veľmi:D Len škoda, že on nejde...


Február 2012

10. dubna 2012 v 1:32 Gallery
Fotky z februára... Sú len štyri.



Sviatky 2011

9. dubna 2012 v 1:31 Gallery
Ďalšia várka fotiek z decembra:) :D



December 2011

8. dubna 2012 v 0:18 Gallery
Fotky z decembra...:)



5.apríl - Nepotrebujem sa ukľudňovať. Potrebujem, aby ma ľudia prestali srať.

5. dubna 2012 v 23:46 Diary
To ako som minulý týždeň mala sto chutí od šťastia lietať, sa dosralo hneď v pondelok ráno keď som zavítala do mojej milovanej školičky k ešte milovanejším spolužiakom, ehm, spolužiačkam. Už štvrtý rok nechápem prečo im ležím v žalúdku a majú potrebu ma vkuse urážať keď ja ich ignorujem a ani sa s nimi nebavím. Ale neriešim, stále mám úsmev na perách (dobre nemám) a ignorujem ich aj naďalej lebo prečo sa s nimi vlastne zaoberať? Môj život nezávisí od ich ohovárania.
A ešte niečo... za dobrotu na žobrotu. Ja som len rada, že s tymi ľuďmi už o mesiac a pol nebudem mať nič spoločné. A dúfam, že sa im to všetko vráti aj s úrokami. Amen. A našu angličtinárku radšej nekomentujem. Vybíja si na mne zlosť. Lebo som trikrát nebola na jej hodine. Lebo som bola na káve. A teraz sa to vracia mne:D Je to ako bumerang, nejde to zastaviť:D...
Stále sa pýtam, prečo šťastie príde tak nečakane a zdrží sa tak strašne krátko? A potom sa všetko dosere.
V utorok som stretla v autobuse toho okuliarnatého chalana. Nestihla som si ho moc obzrieť lebo sedel vzadu a s niekým sa rozprával a ja som si sadla dopredu. Takže tak. Ale tie jeho okuliare ♥ A prišla som na to, že to len predsa nebude ten istý chalan ako ten z januára. Tak ukrutne som nad tým rozmýšlala až sa mi znova snívalo o spolužiakovi (ktorý nebol tento týždeň v škole) :D Momentálne som v takom rozpoložení, že som schopná sa zalúbiť do každého druhého chalana:D...
Dnes som bola s maminou v meste a kúpila som si čierne nohavice (sú skoro ako legíny), balerínky a dve čelenky ♥ Situácia už bola fakt vážna, pretože budúcu stredu mám obhajoby a moja skriňa zíva prázdnotou. A kebyže si dnes nejdem niečo kúpiť, tak by som si vážne nemala čo obliecť a hlavne obuť. Takže som na tie veci nadmieru hrdá. Len ešte mi chýba tričko:(
A tá streda, uf, to bude zabijak. Keďže mám tú prácu celú zle, tak sa modlím už nejaký ten piatok nech ma nechajú prejsť aspoň so štvorkou. Lebo toto je posledná prekážka na ceste k ústnym maturitám... Bože, len nech všetko dobre dopadne O:)
Rozmýšlam o čom som chcela ešte napísať... ale toto bude asi aj všetko:D
Vau, prekonala som sa. Toto je rekordne krátky článok:D