Květen 2012

19.máj - Nepadni do lásky. Spadni z mosta. Bolí to menej.

19. května 2012 v 2:18 Diary
Keď som písala článok pred týždňom, ešte celá šťastná, netušila som, že z piatich školských dní sa stanú tri a že celý týždeň bude nahovno a piatková rozlúčka dopadne horšie ako som si vôbec vedela predstaviť. Ale pekne po poriadku:
V pondelok (14.5.) bolo ešte všetko v najlepšom poriadku. On neprišiel síce na prvú hodinu, ale nejak som tušila, že na druhú určite príde. To sme boli vtedy na počítačoch a on naozaj prišiel, len nebolo už miesto pri počítači tak si sadol dopredu do lavice a párkrát sa otočil a pozrel na mňa. Potom nám mal podať tuším nejaké časopisy či čo a mala som dojem, že to chce podať mne, len ja som si ho nevšímala a nakoniec sa pre to načiahol môj spolužiak M., ktorý sedel vedľa. Potom ten spolužiak M. pozeral na googli mapu a ukazoval mi kde býva jeho babka a kde má jeho teta jazierko:DDD
A v ten deň som si všimla (už asi po stýkrát) ako ho spolužiačka balí. Dokonca sa ho aj dotkla a vo mne to vrelo.
V utorok (15.5.) ma spočiatku ignoroval. Vôbec sa na mňa nepozeral a mňa to sralo!:D Ale potom to čo sa stalo na veľkej prestávke... ďakovala som všetkým svätým:D Ostali sme v triede len ja a spolužiak D. Ostatní išli na obed a bohvie kam, nejak ma to nezaujímalo. A ja som navrhla D. aby sme si zahrali karty. On, že môžme. Tak sme teda hrali a potom prišiel do triedy on, a povedal: ,,Nevyrušil som vás?":D Ja som si v sebe pomyslela, že nie, na teba som predsa čakala!:D Potom si sadol vedla D. a pozeral ako hráme. Nakoniec som vyhrala a D. prehral. Chachachá:D A potom začal hrať aj on s nami. V tej chvíli sa mi ruky začali klepať, v hlave som mala zmätok, vôbec som nevnímala aké karty mám na ruke a ktorú kartu mám vyhodiť, no proste nedokázala som sa sústrediť na hru. Najskôr som teda nečakane prehrávala:D Dokonca on navrhol D. aby ma vrátil do hry keď som už skončila ale ja som kývala hlavou, že nech to neskúsi:D Potom som dala D. sedmy, že nech si ťahá a potom on taký, že: ja jej to vrátim a dal mi ťahať 3 karty:/:D A potom ostala mi na ruke len jedna karta, toľkokrát som už prehrala, oni mali po 3-4 karty, ešte im hovorím, že ja mám len jednu kartu nech na to berú ohlad:D Ale potom aj sto kôl som mala len jednu kartu a vždy som skončila prvá lebo on mi dobrú kartu vždy namiešal:D A raz prehral nad D. lebo D. mal posledné dve karty na ruke sedmy a vyhodil ich, a tým pádom on mal ťahať 6 kariet a už to chcel vzdať a ja mu hovorím, nech si ešte ťahá lebo čo ak tam bude červená sedma a bude môcť vrátiť D. do hry. On že vidíííš a začal ťahať ale nebola tam červená sedma:(:D
Potom v ďalšom kole sa mi znova podarilo skončiť prvej, a on sa pozeral na mňa, potom do kariet, rozmýšlal a povedal: ,,Ale nie, to si nechám pre teba (pozrel sa na D.) a vychutnám si ťa poriadne:D". Asi mal červenú sedmu a rozmýšlal či ma má vrátiť späť do hry alebo nie. Potom ešte chcel aby D. prehral, a hovoril mu, že: ,,Ale vieš. Kebyže ja mám horníka, dám jej prospech a ty by si prehral." Potom, no vlastne to bolo niekedy ešte na začiatku, som s ním ostala hrať len ja, D. skončil prvý a mala som na rukách samú červeň a tuším on si ťahal plno kariet (ale neviem či mu to dal ešte D. ťahať alebo ja) a bola som nervózna vtedy strašne:D Ale s tou červeňou na ruke sa nedalo vyhrať. Čiže porazil ma:D A potom som s ním jedno kolo znova ostala hrať len ja, už-už som vyhadzovala poslednú kartu keď on si v tom vytiahol červenú sedmu a vrátil ma do hry:D A znova som prehrala:D
Nakoniec to skončilo tak, že on prehral, ja som bola druhá a D. prvý:D
A viete čo je na tom najlepšie?:D Že ja som si takúto situáciu, že s ním budem hrať karty cez veľkú prestávku, predstavovala asi od soboty. A vkuse som rozmýšlala nad tým, že na akú tému sa budeme rozprávať ale nakoniec som žiadnu tému nevyužila lebo som sa klepala jak šlak, a neviem čo si mohol o mne myslieť:D
Tú chvílu keď sme hrali karty som si naplno užívala lebo som vedela, že to je asi posledná možnosť čo s ním môžem akotak komunikovať... A keď sme dohrali karty až mi to bolo ľúto...
V stredu (16.5.) nebol v škole. A ja som sa konečne dozvedela výsledky z písomných maturít. Zo slovenčiny z testu som mala 70,3% (dosť dobré na to, že plno políčok som mala nevyplnených, samé škrtance som tam mala a vôbec som nestíhala) a zo slohu 64,3%. Z nemčiny z testu som mala 65% a zo slohu 85%. Takže som spokojná:)
A v tento deň som chytila neskutočné nervy, lebo spolužiaci vymýšlali, že už neprídu do školy, len v piatok. Lebo že načo už majú prísť. Ach. Posledné dni školy a oni si neprídu.
Vo štvrtok (17.5.) nás samozrejme bolo v triede 5 a pol. On tiež nebol. Však načo?! Asi o 10:30 sme si ja a dve spolužiačky zmysleli, že ideme domov a tak sme utiekli.
No a v piatok (18.5.) sme sa lúčili. Tento deň nemohol už asi dopadnúť horšie. On ale našťastie prišiel. A pohľady boli ale to bolo asi tak všetko. Koľkokrát som sa naňho pozrela a on pozeral na mňa. Aj ma to potešilo, ale čojaviem, nemala som náladu vôbec, celý piatok bol totiž nejaký divný. Keď sme pochodili všetky triedy, potom ešte na dvore mala príhovor riaditeľka a spol., potom sme sa ešte vrátili do našej triedy kde sme si pripili šampanským a jeden učiteľ (čo bol riaditeľ ešte keď som bola prváčka) tam mal "príhovor" - no rozprával nám tam dosť pekné a smutné veci. Až mi do plaču bolo ale neplakala som. Iba triedna plakala a dve spolužiačky. Rozprával nám tam také, že zo začiatku keď sme prišli to bolo s nami ťažké ale že nakoniec sme si našli k sebe cestu, aj teda k učiteľom a aj medzi sebou. A že nesmelých ľudí sa profesori snažili posmeliť a tých zlých zlepšiť. A myslím, že sa im to aj podarilo. Vtedy som si uvedomila, že tie 4 roky pre mňa znamenali veľa.
Nakoniec sme teda išli odniesť tablo do mesta. Ale bolo to celé oničom. On sa párkrát zamotal a šli sme vedľa seba. Potom ako už bolo tablo vyložené vo výklade sme si ho obzerali a triedna našla chybu v citáte - čiarka bola zle daná. O pár sekúnd sa tam postavil taký starý pán, vypočul si celý rozhovor o čiarke a potom povedal: ,,Čárka, nečárka pani profesorka, to by sem musel nejaký docent prísť aby si všimol takú chybu. My si budeme fotky všímať a nie čárky.":DDD
Potom sme chceli, že si pojdeme spolu VŠETCI sadnúť niekam, ale to by sme neboli my keby niektorí hneď nechceli ísť domov. Nakoniec aj tri spolužiačky išli domov. Jedna z nich - M., s ktorou som si posledné týždne veľmi rozumela ma aj sklamala týmto, že odišla. Odišiel aj ďalší spolužiak. A my ostatní sme sa tam ostali stáť so slovami, že teda kto chce, nech ide s nami a ostatní nech idú kam chcú. Tajne som dúfala, že on pojde s nami ale asi som chcela veľa. Zo začiatku to aj vyzeralo, že pôjde, ešte ma videl jak sa rozčulujem nad ostatnými, že si nechcú ísť nikam sadnúť ale nakoniec aj on odišiel. Debil. A tak sme si išli sadnúť len ja, triedna a ostatné baby, neviem koľko ich presne bolo. Dali sme si pizzu a tiež sme šli domov. A ja som bola už celý ten čas bez nálady. Okrem toho ma sklamal aj spolužiak M., že on odišiel domov ešte predtým než sme začali chodiť po triedach, lebo nemal oblek a tvrdil, že sa ide prezliecť ale už sa nevrátil. Proste vytočená som bola. Posledný deň a všetci sa na to takto vyserú. Akože, aj som si myslela, že si nepôjdeme spolu všetci sadnúť, ale dúfala som, že väčšina pôjde. Ale nešla ani tá väčšina a doteraz ma to sere. Veľmi.
Dávno by som sa už z toho zrútila ale utešuje ma len to, že ešte v stredu musím ísť do školy, kvôli slovenčine lebo učiteľ s nami chce niečo prebrať ešte (dosť skoro sa spamätal). A máme príst len tí, ktorí chceme. Viem, že on nepríde. Ale... aspoň sa ešte s niektorými stretnem. A to ma teší. S ním sa dúfam stretnem na maturitách. Lebo ho potrebujem ešte vidieť. Úplne mi to pripomína časy s autobusovým, keď som sa modlila aby som ho stretla. Celý ten čas keď som ho nevidela som nejak prežila, ale žila som len pre ten deň, kedy ho znova uvidím.
Nemala som sa zaľúbiť. Veru nie. Dokonca už serem na všetko a lajkujem mu veci na fejsbuku:D A to by si mal vážiť, lebo ja nelajkujem len tak hocikomu hocičo:D
Koľkokrát som rozmýšlala nad tým, že som si ho mala začať všímať skôr... ale dnes teda včera som si uvedomila, že je to dobré takto ako to je. Lebo keby som sa doňho zalúbila skôr, len by som sa naňho viac naviazala a bolo by to horšie potom po škole. Horšie by som to znášala. A dlhšie by som sa z toho dostávala. Aj keď už aj takto mi bude chýbať... ale bude mi chýbať celá tá trieda nie len on. Už sa nikdy nestretneme všetci spolu. Lebo určite ani na stretávku neprídu všetci. Ale čo už... Verím, že všetko sa deje preto lebo sa má. Aj on sa objavil v mojom živote pre nejaký dôvod a ja aj viem pre ktorý.
Už sa normálne teším na maturity:D Že ich jeho znova uvidím:) :D
Inak 31.5. maturujem z odborných predmetov plus z nemčinu, a až 4.6. mám slovenčinu. Tak držte mi palce prosím:)

12.máj - Keď chceš nájsť správnu cestu, nenájdeš nikdy lepší smer, než je ten, ktorým mieri tvoje srdce.

12. května 2012 v 0:36 Diary
V stredu (9.5.) bolo v škole pomerne dobre. Hlavne čo sa týkalo jeho. Prvé hodiny sme hrali so spolužiačkami karty, a keď som sa naňho pozrela, tak pozeral na mňa a potom hneď uhol pohľadom (nie, nevidím v tom nič viac aj keď si to tak moc želám). Potom asi na šiestej hodine mu dala učiteľka písať písomku, lenže akurát vtedy ju zavolal učiteľ, že nech ide, lebo sa idú všetci učitelia spolu odfotiť. A ona išla. V ten deň sme sa totiž fotili (panebože, to dopadne). On to využil a začal si pýtať zošit aby mohol opisovať. Ja som neváhala a mávala som s tým zošitom až dokým si ma nevšimol (netrvalo to dlho) a hodila som mu ho. On to rýchlo opísal, vstal, podal mi zošit a povedal, že dík. Potom (neviem presne kedy počas dňa to bolo) si od nás pýtal jednu maturitnú tému zo slovenčiny. Tú mu ale dala spolužiačka. A asi o minutku si začal pýtať malý papierik, že si napíše ťahák. A ten som mu už rýchlo podala ja:D
Chcela som mu dať v stredu aj pamätník, čo si dávame medzi spolužiakmi, aby mi tam niečo napísal. Ale nemala som na to ešte odvahu a nechcela som ho rušiť lebo sa učil na komisionálky...
Ešte deň predtým, teda v utorok večer začal zháňať maturitné témy z ekonomiky. Napísal na fejsbúk do takej spoločnej správy, kde sme označení skoro všetci z triedy. A ja som neváhala a odpísala som mu:D Nevedela som ani či to je vhodné, alebo čo, ale neriešila som to. A on mi na to odpísal a to bolo všetko. Takže nič moc. Ale aspoň niečo. :)
Vo štvrtok (10.5.) nebol v škole. Prišiel až na šiestu hodinu lebo robil komisionálky z angličtiny. A to sa nič nedialo. Akurát keď angličtinárka skúšala spolužiačku a pýtala sa jej aký obchod má najradšej, tak povedala, že shoe shop. A on na to, že sex shop:D A potom na poslednej siedmej hodine odpovedal. A aj ja.
V piatok (11.5.) som mala nervy, že nepríde. Lebo neprišiel na prvú hodinu. A ani po prvej hodine neprišiel tak som už stratila nádej. Ale nakoniec prišiel nejak cez druhú hodinu - na informatiku. Neskutočne som sa potešila:D Ja som sa na tej druhej hodine učila slovenčinu lebo sme mali písať písomku, ale ako prišiel tak som sa nevedela sústrediť na nič, a rozmýšlala som kedy mu dám ten pamätník. A keď sa pozrel na mňa tak som omdlievala. Je to už vážne, fakt. A ja musím veľmi odstrašovať ľudí alebo čo:D Lebo na informatiku máme takého... zvláštneho... učitela. A on sa každému behom tej hodiny prihovoril len mne nie:D Akože nieže by som sa sťažovala, ale ten učitel sa mi veľmi vyhýba:D
Potom ja ani neviem kedy, či po druhej hodine, alebo po tretej som sa zdvihla, že mu idem konečne dať ten pamätník. A aj to mi tak bilo srdce, že až. Ale neprebiehalo to tak ako som si to predstavovala. Asi preto, že som moc špekulovala nad tým, kedy mu ho dať, ako, či je vhodná príležitosť a aký ľudia sú okolo neho a tak no. Takto som len prišla za ním, on si ma nevšímal lebo lúštil krížovku, ja som ho poklepkala s tým pamätníkom po ruke, zašomrala som niečo ako: napíš mi tam niečo. On ale hneď pochopil čo má robiť, zobral pamätník a položil ho na stôl. A ja som odišla. Medzitým som sledovala, kedy tam začne písať. Ale on najprv asi dolúštil krížovku, potom si pozrel Nový Čas, a potom si pozeral pamätník. A zrejme niekedy potom, keď som si ho už nevšímala, lebo som bola zaneprázdnená hraním kariet mi tam napísal. A ja som si to predstavovala tak, že mi to donesie naspäť alebo ma zavolá, že už napísal alebo ja neviem čo... Ale ten pamätník sa zrazu ocitol u spolužiačky, ktorá si ho pozerala... a potom si ho pozerali ďalšie spolužiačky... a až potom mi ho ja už ani neviem kto podal. Ja som si rýchlo prečítala čo tam napísal (tuším som sa pri tom aj usmievala). A neviem čo som čakala, že tam napíše, ale to čo napísal som nečakala:D Teda, niežeby to bolo niečo extra. Je to úplne obyčajné a zrejme ani on sám nevedel čo napísať. Ale oproti tomu čo napísal raz dávno mojej spolužiačke, je toto oveľa oveľa lepšie...:) Takže som rada. A tiež aj potom sa na mňa pozeral a keď som sa ja naňho pozrela, tak uhol pohľadom (a nie, nie je v tom nič viac, viem to). Teraz si to vkuse dookola čítam jak pipi. Tuším s tým pamätníkom budem aj spať:D

Zostalo mi 5 školských dní... a je mi z toho fakt na nič... :(

4.máj - To, čo príde, nikdy nemožno presne predvídať. Najväčšia radosť nás čaká vždy tam, kde sme ju najmenej čakali.

4. května 2012 v 23:59 Diary
V stredu (2.5.) nás bolo v škole pomerne málo. Sedela som v poslednej lavici pri okne so spolužiačkou A. a vedľa nás v strednom rade sedeli spolužiaci M. a M.:D Po prvej hodine išiel jeden M. domov. A vedľa druhého M. si prišiel sadnúť ON. Už vtedy som začala tušiť, že táto streda bude nezabudnuteľná:D Najprv som so spolužiačkami hrala karty. A na siedmej hodine sme mali písať písomku, lenže učiteľka prišla na piatu hodinu s tým, že si tú písomku napíšeme teraz, lebo zo siedmej hodiny aj tak všetci utečeme a z písomky nebude nič, a máme málo známok a za chvílu končíme a blá blá. Skoro som zomrela keď to hovorila, lebo ja som sa vôbec neučila a chcela som sa na to pozrieť cez veľkú prestávku. No nič. Učiteľka nám začala rozdávať papiere na písomku (milá:D) lenže akurát pri mne sa jej papier minul a vrátila sa preň dopredu. A potom pokračovala stredným radom, čiže mňa vynechala. A keď stála pri lavici kde sedel M. a on, a podávala papier jemu, tak som jej hovorila, že nech ešte mne dá papier. A v tom mi podal svoj papier on:D Odpadla som:D
Potom ako nám nadiktovala otázky sa chvílu prechádzala po triede, a keď si konečne sadla a ja so spolužiačkou A. (ona bola tá istá skupina ako on, a ja tá istá skupina ako M.) sme začali veselo opisovať, mi M. povedal:
,,L. pekne opisuj. Potom to musíš nadiktovať ešte mne:D"
V tom som sa na M. pozrela, usmiala, a pozeral sa na mňa s úsmevom aj M. a aj on. Ja som potom rýchlo otočila hlavu, lebo mám neskutočné stavy keď sa na mňa on pozerá:D
O pár minút povedal on spolužiačke A., že nech mu niečo nadiktuje a ona taká, že mu to píše na papier. Keď to napísala, podala mi to, a ja som to podala jemu ♥ Hneď potom som ja skončila s opisovaním zo zošita, a M. chcel aby som mu ten zošit podala. Samozrejme som to musela najprv podať jemu ♥ Ale učiteľka sa stále na nás pozerala a keď sa konečne otočila, tak mi to vytrhol z ruky a tak bleskovo to podal M., že som sa nestíhala čudovať:D
Potom po hodine bola veľká prestávka a všetci odišli z triedy, ostal tam len M., on a ja. M. ale odišiel skôr ako on, on sa až potom zdvihol, že sa ide domov najesť. Ja mu hovorím, že keď pôjde nech zavre dvere. On, že O.K. a zavrel ich ♥
Cítim sa mierne dosť blbo, že vám opisujem každý detail, a okrem toho sa cítim ako decko:D Ale čo už no...:D
A to bolo asi tak všetko čo sa dialo v stredu. Teda okrem toho, že ma neskutočne bolela hlava, bolo mi zle a myslela som si, že sa povraciam. Ale musela som to tam vydržať kvôli nemu ♥ :D
Vo štvrtok (3.5.) som ráno vstala s dobrou náladou, ale tá sa mi pokazila hneď ako som prišla do školy, lebo on tam nebol, a neprišiel ani na druhú hodinu. A vtedy som už vedela, že nepríde vôbec.
Dnes (4.5.) ráno lialo ako z krhly a keby nebolo jeho tak ani nejdem do školy. Mal jediné šťastie, že došiel lebo inak by som asi vraždila. Ale dnes bol dosť divný deň, nemala som náladu, celý deň sme nič nerobili, len som lúštila krížovky, spolužiaci hrali karty... takže to bola skvelá príprava na maturitu, čo vám poviem. Znova som sedela v poslednej lavici, a on si sadol do predposlednej lavice v strednom rade, ale bol mi otočený chrbtom. A hral karty. A občas lúštil aj krížovku:D Párkrát sa otočil a pozrel na mňa a mne bolo vtedy neskutočne trápne. Vždy v tom momente keď sa na mňa pozre uhnem pohľadom ako krava. A znova keď si dával dole mikinu som bola mimo. Prečo sa mu vždy podarí dať si s ňou dole aj tričko?:D A dosť mu dnes šibalo. Spieval si, a trepal blbosti. No aspoň niekto mal dnes dobrú náladu:D

Pri myšlienke, že mi ostalo 8 školských dní mi zviera žalúdok. Štve ma, že som si ho nezačala všímať skôr. Lebo dnes som si uvedomila, že ja som celý tento rok nežila, len prežívala zo dňa na deň. Až teraz, týchto posledných pár dní cítim, že znova žijem. Akoby som sa prebrala z kómy alebo čo...
Asi len predsa bude niečo pravdy na tom, že najväčšia radosť sa nachádza vždy niekde blízko nás, niekde, kde sme ju vôbec nečakali. Stačí len otvoriť oči...
A ja viem, že z tohto celého nič nebude, že sa vlastne teším pre nič. Ale mňa to proste baví. Mne stačia ku šťastiu úplné maličkosti, ktoré ani koľkokrát nie sú pravdivé ale... A dobre viem, že táto moja radosť už nepotrvá dlho, a zas budem tam kde som bola keď skončí škola... Fuuh nechcem na to ani len pomyslieť... Ale zatial chcem žiť v tejto ilúzií a vo svojich predstavách...

Šťastné dni: 3, 4, 11, 12, 23, 24, 25, 30, 31
Nešťastné dni: 5, 6, 18, 19, 20, 26, 27
Optimálne dni z pohľadu citov, lásky: 1, 2, 3, 4, 9, 10, 11, 12, 20, 21, 22, 26, 27, 30, 31
Ja len tak, že to mám v horoskope na tento mesiac:D