Září 2012

21.september - Je ťažké čakať na niečo čo vieš, že sa nestane, ale oveľa ťažšie je vzdať sa, keď vieš, že je to to jediné čo chceš.

21. září 2012 v 0:25 Diary
Pokiaľ si niečo prajem, je to preto, že vidím padať hviezdu. Pokiaľ vidím padať hviezdu,­ je to preto, že sa pozerám na oblohu. Pokiaľ sa pozerám na oblohu, znamená to, že stále v niečo verím.

Tak som si povedala, že sa vrátim k tomu čo sa stalo s autobusovým. Aj keď on v tom nehrá takú rolu, to skôr ja a moja kamoška debilita. Nechcela som to sem vôbec písať, ale mám pocit, že ma to vnútorne zožerie keď to zo seba nevybijem.
8.septembra som bola doma, aj s tým pocitom, že v mojej dedine (Mm.) sú hody. Viete, ja moc moju dedinu nemusím a nerada tam chodím, lebo nemám rada ľudí, čo tu bývajú ale to je starý a hlavne dlhý príbeh a ten sem teraz vôbec nepatrí. A vždy tu boli len také hody, že jeden kolotoč a jeden stánok. A tak som bola o desiatej večer na internete, keď moja kamarátka dala na fejsbúk, že ide na udalosť - nejakú párty v Mm. Vtedy som spozornela, klikla som na to, a nemohla som uveriť, že o tej párty som sa nedozvedela skôr a ani ma tam E. nevolala (aj keď som sa jej viacmenej vyhýbala). Pozorne som si prezerala kto ide, kto možno ide a kto je pozvaný. Autobusový nikde nebol, teda možno medzi pozvanými bol, len mi neukázalo všetkých. A proste... začalo ma neskutočne štvať, že ja sedím doma a on je možno v Mm. Lebo nemusí potvrdiť udalosť na fejsbúku aby na ňu išiel že... Kebyže toto viem skôr, tak som tam medzi prvými, a urobila by som aj nemožné aby tam E. so mnou išla (lebo ona mi neskôr písala, že ona nebola na tej párty a ani sa nechystala, ona bola v jednej krčme). Toto bol podraz voči mojej osobe!!!:D A fakt som bola naštvaná na seba. Dokonca sa mi v noci sníval aj sen kde boli spolu autobusový a A.
A na druhý deň som klikla na profil autobusového a skoro som odpadla keď som zbadala, že je označený na fotke z tej párty. Cítila som sa divne. Chcelo sa mi revať, búchať si hlavu o stôl, aj stôl o hlavu, zabiť sa, zabiť sa a zase sa zabiť. Vážne som myslela, že niečo rozbijem a keby vtedy všetko nenapíšem Monči tak môj chudáčik nový notebook by vážne skončil vyhodený von oknom a možno by útržky z neho doleteli aj k vám. Ale úplne fakt vážne som bola nasratá. Naozaj. Proste... keď si predstavím, že som ho mohla stretnúť a mohli sa nám konečne po 1000 rokoch stretnúť pohľady a... Je mi z toho celého zle. Som na neho až príliš naviazaná a to je choré. Keď si na to celé aj teraz spomeniem tak ach... A dokonca tam bol aj A. (ten sen!!!:D) a plno ďalších známych ľudí. Len ja som tam nebola. Do riti!!! V živote sa v Mm. až takéto niečo na hody neorganizovalo. A štve ma, že ako to, že som o tom nevedela! To neviem pochopiť:D To osud zasiahol, inak si to neviem vysvetliť, neni mi súdené ho už stretnúť...:( :D
Kebyže sa o tej párty dozviem aspoň večer predtým, alebo by stačilo aj v sobotu poobede, aby som si rýchlo umyla vlasy a začala s prehováraním E., že tam bezpodmienečne musím ísť a ona pôjde pekne so mnou:D Som si istá, že by mi moja intuícia naznačila, že tam autobusový bude. Pretože celý večer ako som si prezerala na fb tú udalosť som vedela, že autobusový tam ide (alebo už tam je). Cítila som to.
Ale potom som si uvedomila, že E. by som zrejme neprehovorila, pretože sama mi písala, že by ju tam jej (dajme tomu) frajer nepustil. Ale taktiež je možné, že by som ju tam prehovorila ísť aspoň na chvílku, zaplatila by som jej kľudne aj vstupné a povedala by som jej, že nech sa tomu frajerovi vyhovorí na mňa, že išlo o život. Ale na druhej strane asi by to dopadlo tak, že keby sa s ňou aj dohodnem, že ideme večer von, tak by som s ňou skončila v krčme s nejakými mužmi (ako ich ona nazvala). Predstavujem si, že to boli nejakí tridsiatnici, pretože ona sa stretáva len s takými a dokonca mi ich aj núka... Takže by z tej párty aj tak nič nebolo. A práve túto poslednú možnosť si celé dni opakujem, že by som vlastne autobusového tak či tak nestretla. Snažím sa nahovoriť si, že to neni moja vina:D
Ale dosť ma štve fakt, že všetky náhody s ním už skončili. Už dávno som ho nestretla tak náhodou ako kedysi. Vždy keď ho chcem stretnúť musím si to nejak zariadiť. Teda "vždy". Rok som ho nevidela, pretože som vlastne ani nechcela, po tom čo mi napísal... ale zasa som v tom až po uši. Človek by povedal, že by ma to malo po roku abstinovania prejsť, ale pravda je taká, že som do toho padla ešte viac.
Neviem či mi toto celé s ním bude na niečo platné. Teda viac nie ako áno... ale... ja stále cítim v sebe taký divný pocit spojený s ním, že... ale to je jedno.
On vo mne vyvoláva ešte doteraz také pocity, aké sa nikdy nikomu nepodarili. Som z neho stále paf. A asi ešte aj dlho budem. Je to celé čudné, pretože aj na sss som už úplne zabudla, dokonca aj na A. Ale na autobusového myslím každý každučký deň... A na jeho profile na fejsbúku som skoro stále. Škoda, že si tam nepridáva udalosti, na ktoré ide, pretože by som sa tam "náhodou" ocitla aj ja:D Takto to je celé vo hviezdach kedy sa zase uvidíme. A sere ma to, vážne ma to sere, lebo mi zase hovadsky chýba a to neni dobré. Nie nie. Potrebujem ho vidieť, a ani to neni dobré. Nie nie nie.
Stále sa mi o ňom snívajú sny... aj minulú noc sa mi o ňom snívalo, že sme boli spolužiaci, ale bol to dosť zlý sen, lebo on sa mi za to, že sa mi páčil vysmieval a proste vykecal to celej triede:D A potom ma s tým všetci otravovali a on bol úplne protivný voči mne a tak...
Takžeee...
Ach.
Vtedy keď som ho uvidela prvýkrát ma ani len nenapadlo, že sa od tej chvíle zmení môj život o 180 stupňov. A že to bolo kurva dávno to ani nemusím hovoriť. Tak strašne by som to obdobie chcela vrátiť naspäť. A zažiť ešte raz. Kľudne aj s tým, že by som vedela ako to celé dopadne. Aj s tým že by som vedela ako sa kvôli tomu budem trápiť a nebudem sa s tým vedieť zmieriť a preniesť sa cez to. Kľudne by som cez tú bolesť prešla ešte raz. A potom ešte raz. Myslíte si, že som blbá, ale ja som nikdy nebola taká šťastná ako vtedy, keď som ho stretávala. Presne si pamätám tie pocity. Presne si pamätám ako šialene rýchlo mi bilo srdce keď sme spolu stáli na zastávke a potom aj cestovali. Ako úprimne som sa vedela usmiať, len tak z ničoho nič. Ako som po večeroch počúvala hudbu a myslela naňho. A ako mi aj pri tom šialene bilo srdce. Ako som písala články o tom, že som ho stretla. Ako som sa potešila keď som zistila odkiaľ je a ako sa volá. Ako som si na ňom všímala každý detail. Jeho hnedé oči. Jeho ruky. To ako sa hral s čipovou kartou. Bože, nejak som sa nechala uniesť:D
Stretli sme sa preto, lebo to tak malo byť. Myslím si, že keby to aj nebolo v ten deň, skôr alebo neskôr by sme sa určite stretli niekde inde...

12.september - Mať štastie je náhoda. Byť šťastný je ľudské umenie.

12. září 2012 v 22:45 Diary
Všetko mi to došlo 4.septembra, keď som ako každý exstredoškolák prišla na Úrad práce. Už keď som vošla do budovy prišlo mi zle. Čo tu robím? Nemala by som byť teraz náhodou v škole? Nie nemala. Tie časy sa už skončili a teraz len začína tá realita. Realita, ktorú som ako malá vždy chcela prežívať. Nájsť si prácu, zarábať, vydať sa, mať deti, dom, auto a tak ďalej. Ale každý jeden bod z tohto zoznamu je tak ťažké získať, že táto celá predstava mi teraz príde maximálne nereálna. Nielenže si na mne tetuška úradníčka vybila zlosť (,,lebo toto je 80. papier, ktorý dnes vypĺňam"), vzápätí mi aj zobrala chuť do života (,,Príďte 19.9. na zasadačku"). A aby toho nebolo málo ešte v ten deň som sa dozvedela, že absolventská prax je možná až po 3 mesiacoch čo ste evidovaní na úrade práce. Fasa. To, že chcem ísť na absolventskú prax bol môj jediný terajší cieľ, inú alternatívu vymyslenú nemám. A tak čakám na tú krásnu stredu kedy zase zavítam na úrad kde mi oznámia svoj rozsudok. Fakt nemám rada, keď neviem čo ma ďalej čaká, a keď niekto rozhoduje o niečom o čom by som mala rozhodnúť ja sama. Úradníčky nie sú bohyne a nerozhodujú o chode celého sveta. A keď mi povedia, že nemôžem ísť na absolventskú prax tak tam asi každého vyvraždím. Lebo už vidím ako ma pošle niekde do riti robiť za pás (lebo tu v okolí sú len také možnosti na prácu) tak ju kopnem do toho veľkého zadku čo má od celodenného sedenia na tom úrade, kde jediné čo ju zaujíma je, že presne o 12stej musí ísť na obed.
A ešte som sa dozvedela, že jeden chlapec tiež chcel absolventskú prax a dali mu ju až po pol roku čo bol na úrade, a aj to len na 3 mesiace. Lebo polročná prax už neni, a tak stačia 3 mesiace. A ešte aj počas tých 3 mesiacov si musel chodiť pre pečiatky a hľadať si prácu. To je ten slovenský systém. Postavený na hlavu.
Nieže si toto vysvetlíte zle - ja sa nesťažujem. Vlastne sa aj teším na to, čo ma čaká. Celé to berem ako výzvu. Stále mám v hlave tú myšlienku, že sa mi podarí získať tú prax, alebo ak nie, tak si nájdem prácu, ktorá ma bude baviť. Lebo prečo by to malo byť inak? Bude to presne tak, ako som povedala, lebo to tak chcem. A aj tak bude po mojom:D Preto lebo:D

Okrem tohto vlastne nemám nič nové. Také závažné, čo by stálo za zmienku. Teda, bolo by tu niečo. V nedeľu som chytila maximálne nervy, ale dôvod sem asi písať nebudem. To niečo sa stalo v sobotu a týka sa to síce autobusového, ale nechcem to tu teraz rozoberať. Možno neskôr sa k tomu vrátim. A mám jeho ďalšie nové fotky:D Jupijajej:D
Inak stále si niečo objednávam z evitapressu, stále čítam Úsvit, už som síce na konci, len ma to nejak nebaví a každý deň prečítam len jednu kapitolu lebo tie písmenká ma zabíjajú. Včera som dokonca neprečítala nič. Ale za to som si včera konečne pozrela film Úsvit prvú časť a zalúbila som sa. Asi najlepšie spracovaný film. Bolo tam všetko podstatné z knihy a to ma teší. Okrem toho Bella s Edwardom boli hrozne zlatí keď boli na tom ostrove:D Bože doteraz som z toho celého happy:D
A začala som znova počúvať Elán. Ani neviem, či je to pri momentálnej situácií pozitívny alebo negatívny fakt. Naposledy sa mi zdá, že som ich počúvala pred 2 rokmi tiež v septembri. Keď už pretvávalo najlepšie obdobie môjho života... A teraz neviem z akého dôvodu ich počúvam. Či z nostalgie alebo... fakt neviem.

Obvykle ignorujem nápady na články s nejakou tematikou, ale dnes asi urobím výnimku. V poslednej dobe si všímam, že ľudia okolo mňa si nevážia to, čo majú. Stále sa len sťažujú na svoj život, že čo by mohlo byť lepšie a čo nemajú a chceli by. Zažívam to každý deň skoro u každého jedného. A toto ma napadlo vtedy, keď moja bývalá spolužiačka napísala status o tom, ako sa každý sťažuje, že začala škola, a že tieto ich problémy sú nič oproti tomu, že niekde v nejakých iných štátoch otcovia zapredajú svoje dcéry už ako 15 ročné (možno aj menej) na sex. A spomenula som si na článok, ktorý som čítala už veľmi dávno v nejakom časopise, a bol presne o tomto. Že tie dievčatá denne musia obšťastniť aj 20 mužov, vždy musia mať dobrú náladu. A že proste nemajú na výber. Ale nie o tom som chcela. Ľudia si myslia, že žijú nudný život a všade inde by im bolo lepšie než tam kde žijú, miesto toho, aby vo svojom živote spravili nejakú zmenu k lepšiemu. Myslia si, že všetko čo je okolo nich, či ľudia alebo veci, ich urobí šťastnými. Ale neni to tak. Človeka urobí šťastným len on sám. Jeho pohľad na život. Jeho myšlienky. Človek nemá chcieť zmeniť hneď celý svet, musí začať od seba. A okrem toho nemá cenu utekať niekde inde, myšlienok a spomienok sa nezbavíte. Môžete začať žiť znova a inde ale aj tak bude to "staré ja" stále s vami. Netvrdím, že treba ostať celý život na jednom mieste, to vôbec nie, práveže som za, aby človek cestoval, ale iné je odísť preč kvôli snu a iné je odísť len preto, lebo chcete utiecť sami pred sebou.
Ľudia majú v sebe všelijaké bloky a žijú v klietke, v ktorej sa sami zamkli a nevedia si uvedomiť, že len oni majú od nej kľúč a nikto iný. Očakávajú od života príliš veľa a neuvedomujú si to, čo už dostali. Chcú stále viac a viac a keď to nedostanú sú skľúčení a preklínajú všetko naokolo. Majú príliš vysoké nároky, ale vlastne oni sa ani nepokúsia o to, aby dosiahli to čo chcú.

Darmo unikáte hľadať slobodu, keď to najväčšie väzenie je vo vás.

Nehovorím, že ja som vždy šťastná a už vôbec netvrdím, že mám dokonalý život, ale v poslednej dobe sa cítim spokojne, aj keď okolnosti nevyzerajú práve najlepšie. A to je dôležité. Celé prázdniny som mala dobrú náladu, nerátam menšie výkyvy ale úprimne, vôbec si tie výkyvy nepamätám. Len som sa naučila pozerať na svet inými očami. V minulosti som všetko videla negatívne a mamina mi hovorila, že si nemám všetko brať k srdcu lebo svet ma zničí. A mala pravdu. Ju obdivujem asi najviac na svete, a chcem byť ako ona. Ona aj napriek všetkému zlému čo zažila má úsmev na perách a nedopustí aby ju život položil na kolená.

Nebaví ma už totiž sledovať tie príspevky na fejsbúku, že "zajtra zase škola čo som komu urobil". Keby tie stránky nepridávali (okrem tých príspevkov) aj iné pekné obrázky už som dávno odtial preč. Ľudia sa vedia len sťažovať a už mám toho akurát tak dosť.
Nejakým spôsobom (neviem akým a neviem kedy) sa vo mne niečo zlomilo a zmenilo, a rozhodla som sa, že sa už nebudem trápiť nad vecami, ktoré sa mi dejú ale zoberiem ich s rezervou, nechám si ich prejsť hlavou a pozriem sa na ne z iného uhla pohľadu, z toho lepšieho. Lebo všetko zlé je na niečo dobré, a všetko sa deje z nejakého dôvodu, nič sa nedeje náhodou. Náhody neexistujú. Len také menšie, ktoré vedia rozjasniť váš deň:) :D Ale mám napísať knižku aby sa moje slová a môj pohľad na život brali vážne?

A ešte nemôžem pochopiť ako žijú dnešné deti, majú mobili, notebooky a všetky tie vecičky, ktoré neviem ani pomenovať a chcú lietadlá. Ja keď som bola malá mala som plyšákov, bárbiny, rozbité kolená a chcela som sa chodiť hrávať von na preliezky hneď po škole, čo mi mamina nechcela dovoliť, lebo prednejšie boli domáce úlohy. Dnes si už aj malé deti robia úlohy v škole, a potom sa čudujú, že nevedia kde aké IY majú dať. Myslím, že ľudia narodení v roku 1993 zažili asi poslední to normálne detstvo. Potom to už začalo ísť dolu vodou.

Taktiež som sa naučila, že žijeme v tak falošnom svete, že úprimnosť sa nevypláca. Najlepšie je nasadiť si masku a hovoriť ľuďom to čo očakávajú aby ste ich potešili. Lebo kritika je braná ako urážka.
Len škoda, že nie som z tých, čo hovoria ľuďom to čo chcú počuť. Hm. Takže z tohto celého vyplýva, že keď sa vám bude niekto sťažovať na život a na to, že mu nič nevychádza tak mu len povedzte, že áno tvoj život je totálne na piču choď sa radšej zabiť, a ešte mu pomôžte, ako správni kamaráti, pri výbere účinnej samovraždy. Nieže sa im budete snažiť otvoriť oči tým, že im poviete svoj názor, ktorý je možno krutý ale úprimný, lebo inak to už niekedy naozaj nejde. Lebo len vy z toho vyviaznete ako tí najhorši ľudia na planéte Zem. A v celej galaxii. A mliečnej dráhe.

Na záver pár citátov:
1. Ešte je čas - dostať sa von z väzenia, v ktorom ste doteraz žili! Chce to len trochu odvahy, len trochu odvahy hazardných hráčov. A pamätajte si, nie je, čo stratiť. Stratiť môžete len svoje okovy - stratiť môžete len svoju nudu a ten neustály pocit vo vnútri, že vám niečo chýba...

2. Život nám hádže kockou a nie vždy sa nám páči to, čo vyjde. Najlepší spôsob, ako sa vysporiadať s tým, čo sa stane je to, že sa budeme tváriť ako keby sme si to zvolili. Kráčajme životom preto po špičkách, aby sme si dušu nezadupali hlboko do vnútra...

3. Existujú okamihy v živote, keď sa zastavíte a premýšľate čo ďalej. Alebo kráčate ďalej len tak, bez cieľa. Jediná vec, ktorú máte na mysli je nájsť sami seba, nech ste kdekoľvek. Všade kde ste sa pred tým zastavili, zostáva časť z vás, ktorú sa teraz márne snažíte získať späť....

4. Neexistuje žiadny dôvod trpieť. Jediným dôvodom, prečo trpíme, je naše rozhodnutie, že budeme trpieť. Ak sa pozrieme na svoj život, nájdeme veľa výhovoriek, prečo trpíme, ale žiadny dobrý dôvod nenájdeme. To isté platí o šťastie. Jediným dôvodom, prečo sme šťastní, je to, že sme sa rozhodli byť šťastní. Šťastie je voľba a utrpenie práve tak...