Leden 2013

27.január - Nikdy sa nevzdaj sna len preto, koľko času by trvalo uskutočniť ho. Ten čas aj tak uplynie.

27. ledna 2013 v 15:19 Diary
Ja som tušila, že hneď január 2013 mi prinesie zmeny. Vedela som, že keď sa do decembra nič nezmení, tak v januári už určite príde nejaká zmena. A preto je lepšie si niektoré myšlienky nechávať pre seba...
Nie je to až taká veľká zmena ako som chcela, ale aspoň niečo. Spomínala som v minulom článku, že mi jedna babka vyfúkla prácu, no - tak vydržala "až" tri dni. Potom sa ozvali mne a tak od 17.januára roznášam noviny. Ono sa to zbehlo tak rýchlo, že som nad tým ani nestihla poriadne rozmýšľať a začať sa báť. Myslela som si, že to bude tak, že schytím noviny do jednej ruky a idem. Ale kdeže. Mala som jedno šťastie - v stredu večer k nám prišla poštárka a vysvetlila mi kde nájdem ktoré domy, lebo v našej dedine nejdú čísla domov ani náhodou doradu. Vlastne mi to v stredu vôbec nedochádzalo. Začalo mi to dochádzať až vo štvrtok ráno keď som sa teperila s ťažkou taškou a hneď pred domom mi popadali niektoré noviny na zem. Potom to pokračovalo tým, že som sa dvakrát vracala domov - raz pre čiapku a druhýkrát pre druhú várku novín lebo tá taška bola naozaj ťažká a neskôr som mala opuchnuté celé zápästie na pravej ruke. Potom som sa v jednej časti dediny skoro rozrevala, lebo som nevedela kde mám a kde nemám odbočiť a keby som vtedy nestretla poštárku a tá by mi nezoradila noviny, tak by som to celé šmarila na zem a bežala domov. Neskutočne ma boleli nohy, vlastne to bol pre moje telo riadny šok, z domu som šla o pol deviatej a domov som prišla o štvrť na štyri a za ten čas som si ani raz nesadla. Samozrejme som potom mala svalovku jak nikdy, ledva som si vedela sadnúť a ruky som vôbec nemohla dvihnúť. Ale v ten deň som ešte nestratila elán, povedala som si, že to bol len prvý deň a všetko nakoniec bude tak ako má byť a ja budem neskôr tie noviny roznášať poslepiačky. Elán som stratila až (alebo už) v piatok - nebudem klamať, v sobotu som si bola dokonca istá, že končím. Mala som dokonca napísaný asi tridsať kilometrový článok o tom aké to je hrozné a blá blá ale nakoniec som ho nezverejnila. Napísala som tam na koniec jednu vetu: Toto je len taký článok pre mňa, aby som sa mohla o týždeň prefackať, že čo som sem písala. A pravda je taká, že sa mám chuť prefackať.:D Pred týždňom som totiž mala také výkyvy nálad ako dávno nie. Mamina mi dokonca chcela kúpiť pizzu s tým, že jej musím sľúbiť, že to nevzdám, ja som súhlasila a po piatich metroch (lebo šla so mnou) som jej povedala, že jej nič nesľubujem a končím. Ono to nebolo z mojej strany také hrozné, ja som sa tešila tomu, že mám prácu a že si zarobím, vážne, len okolnosti mi nepriali. Lebo keď sa v živote nedeje nič, tak to je obrovské ničové NIČ. A keď sa začnú diať veci, tak všetky naraz. Teda aspoň u mňa to tak je. Hneď vo štvrtok ma hrozne začal bolieť zub, potom neskôr sa ocitla ďalšia vec, s ktorou by som inak bežala k doktorke, ale teraz sa nedalo, lebo nemá za mňa kto roznášať noviny, a potom ma začal bolieť druhý zub. Všetky tri veci ale ustúpili (klop klop klop) ale napríklad také počasie ma skúša doteraz. Keď nesneží, tak fúka vietor, keď nefúka vietor tak sa strašne šmýka (lebo načo by si ľudia odhrabávali spred domu sneh, a načo by dali posypať cestu), a keď sa nešmýka tak prší, a keď neprší tak sneží a tak dokolečka dokola. A ešte ma štvali aj tí ľudia, že oni už ráno o pol ôsmej boli zvyknutí piť kávu a pritom čítať, a že či stále budem chodiť okolo obeda. Darmo som im vysvetľovala, že to roznášam prvý deň, a že je zlé počasie a nedá sa ponáhľať. Teda, niektorí to pochopili, ale takí starí ľudia hrozne kritizujú a už ma čakávajú v okne alebo rovno na ulici. Teraz po týždni už s nimi aj pokecám, a vlastne mi je úplne jedno, že som im narušila ranný rituál kávy a čítania - zmena je život:D Ale nebudem predsa kvôli nim utekať aby som sa na tom ľade zabila... A okrem toho ledva sa vykopem z postele o pol siedmej... A to je pre mňa najväčší zabijak. To vstávanie je hrôza. Tento týždeň som moju posteľ ledva videla, hrozne mi chýba:D A ďalej ma zabíja to, že ja musím roznášať noviny aj v sobotuuu. Ja to nemám kedy dospať.:D Byť spánkofilom je niekedy hrozne ťažké.:D Ale vlastne sa už teraz na nič nesťažujem, naučila som sa už perfektne, v ktorej ulici sú aké čísla domov, chvalabohu mám dobrú orientáciu a aj ráno si pekne vytriedim noviny podľa ulíc a tak idem... ale uvidíme čo bude ďalej... Nie je to niečo čo chcem robiť, len sa teším na výplatu. A tak. Len zaujímavé je to, že ako doobeda chodím a roznášam tak si hovorím, že je to celkom sranda a aspoň mám pohyb. Lebo ten čas by som aj tak prespala. Keď prídem domov (ako kedy, keď idem sama stíham to do 12:30, keď s maminou, tak sme doma už pred jedenástou) tak si hovorím aké je úžasné, že som tak skoro doma, a že to nemusím robiť v určený čas ale kedy chcem. Tie pocity sa ale do hodiny vyparia, a ja rozmýšľam nad tým, ako, kedy a prečo to skončiť. Potom si zase poviem, že potrebujem a chcem tie peniaze a že to musím aspoň mesiac vydržať. Potom si zase poviem, že nemám si ísť ani kedy vybaviť doktorku, a že ma to totálne vyšťavuje. Potom si poviem, že treba niekde začať a toto je ako prvá práca úplne super. Potom ma napadne, ako mi bolo dobre v škole a vzápätí si poviem, že aj tak som neznášala svoje spolužiačky a nevedela som sa dočkať konca školy. Potom si hovorím, že to pretrpím, že to je určité časové obdobie, ktoré proste musím prežiť. Nebude to navždy. A musím niečo obetovať. Nakoniec ma to ale do večera prejde, a ja si poviem: No čo, tie peniaze ti za to stoja. Čistá schizofrénia.:D
Sranda je aj to, že večer keď zaspávam tak sa mi už nesníva, že padám z útesu, ale že sa šmýkam na ľade:D A jak mám dopadnúť na zem, tak normálne myknem nohou (tou, ktorá sa v sne šmykla).:D

Bože nechcela som sa toľko rozkecať o novinách:D... Ale ešte je tu jedna vec. Pred pár dňami som si pozrela profil autobusového (nieee nesledujem ho, ako ste na to prišli, preboha?!) a zistila som, že ako spoločnú priateľku máme jednu moju bývalú spolužiačku. A... šokovalo ma to. Tak... smutne mi z toho bolo. Bude to znieť smiešne, ale v prvej sekunde som mala pocit, že nadomnou vyhrala. Viem, neni to súťaž (teda nevyhlásila som ju oficiálne do éteru, a keď sme už pritom, tak ja som ho mala prvá v priateľoch, chachachááá, len som si ho potom so slzami v očiach a s gučou v hrdle vymazala, aby som mu dokázala, že mám ešte hrdosť a že mi na ňom vôbec, ale že vôbec, vôbec, vôbec nezáleží, pche, škoda, že opak bol pravdou, ale aj tak - v podstate som vyhrala a áno, uvedomujem si zbytočnosť tejto zátvorky) ale zabolelo to. Normálne, vážne, to zabolelo. Nečakala som, že ma takáto chujovina dokáže ešte bolieť. Dokonca vyšla nejaká tá slzička, ale bolo to len také decentné, asi máme pre jedného chlapa určené nejaké množstvo sĺz a ja som to svoje už vyplakala (citujem Carrie zo Sexu v meste). Jasné, že tá spolužiačka si už nemôže pamätať, že som z neho bola namäkko (a stále som, ale to vie len veľmi málo ľudí, pred ostatnými sa tvárim-čo? aký autobusový? kto to je?), jasné, že si nemôže pamätať situáciu z pred dvoch rokov keď som jej ho ukazovala na zastávke a povedala, že je pekný. To len ja si pamätám všetky dátumy a situácie ako posadnutá. Ale aj tak by ma zaujímalo, ako, kedy, prečo, kde sa zoznámili a prečo ho, doprčic, nemohla spoznať pred dvoma rokmi keď som po rozhovore s ním doslova prahla?! A kto komu poslal žiadosť o priateľstvo na fb? A píšu si? Čo ak si píšu? O čom si píšu? A o čom sa rozprávali keď sa spoznali? A mali spolu niečo? A budú mať spolu niečo? Podľa mojich zistení sa museli zoznámiť už dávnejšie (nie, hovorím, že ho nesledujem, no!), len tá spolužiačka mala skrytých priateľov, takže preto som o tom, že sa poznajú, nevedela skôr (ježiši, no dobre, trošku trošilililinku ho sledujem). Uvedomujem si, že to celé s ním už skončilo dávno pradávno ešte v dobe kamennej, a dokonca ma to už aj prebolelo, nemyslím naňho v takom smutnom zmysle, skôr vždy keď naňho spomínam, tak sa usmievam... Nejak som už rezignovala, neviem sa preto trápiť, a nestojí mi to už za to. Ale myslievam naňho. Každý deň. To je fakt. S tým ani nebojujem, lebo s tým sa nedá bojovať. A jasné, že si uvedomujem aj to, že nevstúpil do kláštora a nežije v celibáte ale... tie ostatné, čo mu vstúpia do života nepoznám (ale preistotu mám vždy nabitú vzduchovku) ale pri tejto spolužiačke by ma to asi trápilo... keby spolu niečo mali... lebo ako som už spomínala, vyhrala by nadomnou... A ja by som v tej neoficiálnej, nevyhlásenej súťaži prehrala. Zasa. Btw. nevidela som ho 5 mesiacov. Asi by som mala byť rada. Ale nie som. A asi by som mala byť rada aj pre to, že mu nevidím priateľov na fb. Ale nie som...

Na konci cesty zistíte, že na niektoré veci je ťažšie zabudnúť. Stará pesnička, pohladenie v pravý čas, kniha básní čo ste čítali, alebo rovnaká vôňa, akú mal v ten deň vietor...

Október 2012

20. ledna 2013 v 22:32 Gallery

,,Sú to hajzli. Všetci do jedného."
,,Ale môj muž..."
,,Má vtáka? Má. Patrí tam. Hotovo."

15.január - Ak zabudneme na minulosť, určite sa zopakuje.

15. ledna 2013 v 0:34 Diary

Po novom roku, tuším to bolo druhého, som išla k babke a k dedkovi. Volali ma tam už celé mesiace a ja som sa stále na niečo vyhovárala. Úprimne, nechcela som tam ísť. Zrejme mám utkvené v pamäti, že keď som bola malá tak mi tam nie vždy bolo dobre... a nie vždy som tam mohla ísť keď som chcela, museli mi to dovoliť. Preto som sa nie raz hnevala, a plakala som doma mamine, ako veľmi tam chcem ísť a nemôžem. A tak som si postavila hlavu, že keď budú niekedy v budúcnosti chcieť, aby som tam išla, tak nepôjdem. Dosť dlho mi to vydržalo, chodievala som tam posledné roky len na hody... Ale neviem byť taká sviňa a donekonečna im hovoriť nie. Tak som sa teraz s nimi dohodla, že tam pôjdem pod podmienkou, ak ma teta s ujom zoberú nakupovať. Neverila som, že to vyjde, lebo aj oni sa rozhodujú kam pôjdu podľa postavenia hviezd, vlhkosti vzduchu a podľa toho ako ráno vstanú. Ale ono to vyšlo a naozaj sme vo štvrtok tretieho išli nakupovať. Radšej som si neurčila nič konkrétne, čo si kúpim, lebo keď si poviem, že chcem napríklad rifle, tak na ten just žiadne nenájdem. Teraz som si povedala, že si kúpim niečo čo mi padne do oka. A tak aj bolo. Kupovala som to prvé čo sa mi zapáčilo a ani na sekundu som nezaváhala. A som spokojná. V celom článku nájdete aj fotky tých vecí:D Inak som minula skoro všetky peniaze, ktoré som si vyhradila na nákupy, zvyšok musím nechať na zubárku, a ešte by som si z tých peňazí rada kúpila aspoň jedny rifle. Dúfam, že na narodeniny, ktoré mam o necelý mesiac, mi niekto z rodiny miesto darčekov dá nejaké peniaze lebo ma šlahne ak nie.

Ešte som chcela dodať, že u babky som sa mala super. Myslela som si, že sa tam budem cítiť ako za trest, ale ja som sa tam nemala ani kedy nudiť. Stále som niečo robila, varili mi čo som chcela:D V jeden deň ujo urobil palacinky a ešte sme si objednali aj dve pizze:D Tetu som učila robiť s počítačom, a po večeroch sme chodili na prechádzky, a dokonca som po cca 5 rokoch sedela na bicykli!!!:D Myslela som si, že sa slušne povedané z*ebem, ale nejak som to ustála:D Aj keď horko-ťažko ale ustála:D

A milujem babkin dom. To sa asi nikdy v živote nezmení. Už ako malá som si predstavovala ako v ňom bývam so svojím mužom a s našimi deťmi. Tá myšlienka ma drží doteraz. Aj keď už to tak reálne nevidím, je to len taký nereálny sen a tak to aj ostane. Lebo na tej dedine sa mi okrem babkinho domu nepáči nič. Všetky mestá sú od nej na míle ďaleko, je tam plno maďarov a babka nemá práve najlepších susedov. Keby sa ten dom dal preniesť niekde inde, to by bolo super:D

Tiež som si zobrala od tety albumy s fotkami (na ktorých som ja), že si ich preskenujem a pojdem dať vyvolať. Mám totiž v pláne nakúpiť albumy a všetky fotky čo doma máme tam pekne krásne naukladať. Lebo ich máme v obálkach a tie obálky v jednej veľkej taške, a potom ani boh nevie aké fotky vlastne máme.


September 2012

14. ledna 2013 v 18:47 Gallery

Aro mi dlho napäto hľadel do očí. Netušila som, čo tam hľadá ani čo našiel, ale keď si ma už chvíľu premeriaval, zmenil sa mu výraz tváre, čosi nepatrné okolo jeho úst a očí, a bolo mi jasné, že sa rozhodol.

August 2012

13. ledna 2013 v 17:29 Gallery
Srbsko.


Všetko alebo nič.

6. ledna 2013 v 22:22 Gallery
Lebo Evita. Linda, Vanda a Jakub.


Júl 2012

6. ledna 2013 v 21:45 Gallery
.


2. január 2013

2. ledna 2013 v 2:02 Diary

Ako každý rok, tak aj teraz napíšem článok druhého januára (aby som neporušila tradíciu:D) a zrekapitulujem predchádzajúci rok. Aj keď ani vlastne nie je čo rekapitulovať, nič prevratné sa nestalo, mala som šťastie len v oblasti školy, inak bolo pusto. Čakala som viac, ako vždy keď sa začne nový rok, tak čakám od neho veľa. Ale to asi každý z nás. Mám pocit, že tento rok bol najnudnejší, aký som kedy zažila. A ja ani neviem ako, a ubehol. Aj Vianoce a Silvester neboli nič moc. A čo som sa dopočula, tak pre veľa ľudí boli Vianoce oničom. Ja neviem, tento rok bol proste... divný. Mám len ja taký pocit, alebo aj vy?

Poďme ale rekapitulovať:

Najlepšie si pamätám, čo sa dialo v januári. Hneď na začiatku mesiaca som mala dobrú náladu, a myslela som si, že sa na mňa konečne po dlhej dobe usmialo šťastie, ale nie nebolo to tak. Bolo to len chvíľkové. Bohužial. Február si moc nepamätám. Viem len, že som stále držala smútok nad autobusovým (znie to divne, akokeby umrel:D ale nie. žije. stále.:D bezomňa:D chybu robí.:D) a spomínala som na to, čo sa stalo 2.2.2011. A tak. Inak vôbec neviem, čo sa dialo. Vôbec. V marci boli písomné maturity. Nechce sa mi veriť, že tomu bude už rok, lebo to mám v pamäti ešte také čerstvé akokeby to bolo pred mesiacom, alebo pred dvoma. Pamätám si ako som stresovala nie len kvôli maturitám ale aj kvôli práci na obhajoby. Ale všetko nakoniec dobre dopadlo, hovorím, že som mala tento rok v škole neskutočné šťastie. A asi preto som v ničom inom šťastie nemala. Lebo sa vyčerpalo na školu. A presne vtedy som si začala viac všímať svojho spolužiaka. V apríli boli obhajoby z tej práce. Zvládla som ich na jednotku, ani sama neviem ako. A začalo sa stupňovať zaľúbenie do spolužiaka:D. Viac-menej mi pomohol prežiť to celé obdobie. A väčšiu časť roka. Inak by som sa fakt unudila na smrť tento rok. V máji sme mali rozlúčku s triedou, a teda aj so školou, ktorá dopadla totálne nahovno. Akademický týždeň, ktorý trval 12 dní a obávané ústne maturity. Musím povedať, že tento mesiac bol super, aj keď som sa hrozne bála, že nezmaturujem. Ale konečne sa niečo dialo. V júny som si vegetila doma. A oficiálne sa začalo obdobie plné ničoho. V júli sa diali zázraky:D A snívali sa mi také živé sny ako ešte nikdy v živote:D V auguste som sa stretla so S. a išli sme na hody do Hs. A stretli sme autobusového. A na druhý deň som tam šla s E. a zase sme ho stretli. A ja som prišla na to, že s E. si nemáme čo povedať. Škoda. Ale možno sa ešte budem snažiť vrátiť naše kamarátstvo do starých kolají. E. mi za to stojí. No a potom sme šli do Srbska. Kokos. Aj to Srbsko dopadlo nahovno a ja som sa nevedela dočkať kedy pôjdeme domov, a odratávala som dni nášho odchodu. A kúpila som si vlastný notebook. :) V septembri začali naše spoločné časy s Úradom práce. A ja som prešvihla jednu šancu. Z ktorej som sa asi doteraz ešte nespamätala:D Október a november ani neviem kedy boli, vážne si ich nepamätám. Len viem, že som pozerávala v noci Ally McBealovú, Adelu show a Sex v meste. Takže som žila len tým. Hm. December... čo k decembru? Cítila som sa hrozne sama. Ale hrozne. Nakoniec to prešlo, ale ako som spomínala v úvode článku... Vianoce boli... divné... A to že boli mi pripomína len vianočný stromček, ktorý mi ešte svieti v izbe. A je to škoda, lebo Vianoce sú moja najobľúbenejšia časť roka. Silvester tiež nič moc. Budúci rok nemôžem byť na Silvestra doma lebo už prisámvačku umriem.


Rok 2013 bude na udalosti asi bohatší. Musím si zohnať prácu. Chcem si zarobiť vlastné peniažky aby som si mohla kupovať čo sa mi zapáči. Tiež sa posnažím vzkriesiť z mŕtvych môj spoločenský život. Lebo takýmto štýlom, akým žijem sa nedostanem nikam. Ale mám pocit, že všetko sa to musí začať tou prácou, a nejakou istotou v mojom živote. Musím si určiť nové priority, lebo skončením školy len blúdim sama v sebe a v živote a nemám žiadnu zastávku, proste nič. Len idem, alebo možno ani nejdem len stojím na mieste. Áno, bude to tak. Ja stojím na mieste a život plynie a plynie a plynie...

Vážne chcem aby bol tento rok super, a vážne sa o to budem snažiť.

Síce nikdy som nemala rada reči typu, že konečne nový rok, konečne začnem odznova a blá blá. Nikdy som si nedávala žiadne predsavzatia... Lebo čo sa zmenilo tým, že jeden rok končil a druhý začínal?! Človek môže vo svojom živote niečo zmeniť každý deň, nemusí čakať na nový rok. Ale teraz som úprimne rada, že rok 2012 skončil. Úplne vážne. Akokeby mi padlo bremeno, ktoré som niesla. Neviem prečo mám ten pocit.

Ale tento rok proste musí byť super. Musí, musí, musí. A musí. A snáď aj bude. Že druhého januára 2014 sem nebudem písať ako bol rok 2013 oničom.:D

Stále si ale myslím, že tento rok ma čaká veľa zmien a aj keby som veľmi chcela tak sa im neubránim. Ale ja vôbec nechcem. Skôr ich očakávam s otvorenou náručou. A budem ich aj vyhľadávať.:D Tak!:D

Inak minulú noc sa mi snívalo o Vinovi Alanovi. Že sme išli nejakým vyťahom či čo, teda vlastne len on chcel ísť, a ja mu hovorím, že ja nemôžem lebo mám klaustrofóbiu:D A on tam potom začal mierne búchať s nohou do výťahu, a strašiť ma:D Lebo ten výťah sa mykal jedna radosť, mala som pocit, že nikoho neudrží:D A potom ma Vino objal (s tymi veľkýýýýými sexi ručiskami:D), zobral ma do výťahu a celý čas sme sa aj v ňom objímali:D Ach a tá jeho hruď, no koniec:D



Tak sa teda majte, snáď sa vám v novom roku podarí všetko čo si zaumienite:)