Únor 2013

Kniha musí byť sekerou na zamrznuté more v nás.

26. února 2013 v 17:33 Gallery

Mamou komplimenty nepohli, videla som na nej, že sa jej môj tanečník ani trochu nepáči. Sledovala ho ešte ostrejším zrakom ako jeho modrá blondínka.
,,Dávaj si na takéto typy pozor, Vlaďka," povedala mi, keď sa už na parkete točil okolo tej svojej frajerky-nefrajerky. ,,Sukničkár zostane sukničkárom celý život."
,,Mami, neblázni! Len sme si trochu zatancovali, Stupavská krčma má od erotických tancov ďaleko," vyzúvala som si pod stolom nenápadne nové topánky, nech si nohy oddýchnu.
,,Len aby, Vlaďka, len aby. Takíto muži robia ženy nešťastnými."
,,Budem na to myslieť, ak ma ešte raz pozve do tanca."
Za iných okolností mala mama môj humor rada, no dnes sa nechytala.
,,Radšej sa mu vyhýbaj."

18. február - Je dobré zistiť, že dokážete žiť bez osoby o ktorej ste si mysleli, že je to nemožné...

18. února 2013 v 14:40 Diary

Asi to bolo málo, aj keď to za to stálo,
aj keď to bolo krásne, všetko zdá sa vychádzalo.
Toto je báseň, toto sú stekajúce slzy,
to je poézia, o tom, všetko jak to v sebe dusím.

Okey, vážne vážne vážne som nechcela napísať takýto článok, ale včera ako som si túto pesničku pustila asi 64564512krát za sebou ma to nejak pochytilo a... tak. Vlastne ma to pochytilo vtedy, keď som si pozerala jednu stránku s fotkami z jednej diskotéky a našla som tam jeho. Autobusového. Úplne mi na tej fotke pripomínal sss-ho. Veľká mikina, rifle, šiltovka... (mal by mu niekto povedať, že v košeli vyzerá lepšie) A bol aj neoholený, asi aj to ma nejak zarazilo, neviem, proste jak keby to ani nebol on alebo čo. Jasné, je to len jedna fotka, a ja z toho hneď vyvádzam všelijaké závery, a pritom na ostatných fotkách, čo som videla, vyzerá presne tak ako si ho pamätám. Bože, čo tu teraz riešim? Ani vlastne neviem, či bude mať tento článok nejakú pointu, ale nevadí. Tú fotku som si včera nestiahla, povedala som si, že načo, ale dnes som sa na tú stránku vrátila a poctivo som si ju stiahla. Tú fotku. Aby ma ničila.

Toto je báseň písaná o sklopenom zraku,
keď prekrásna obloha podľahne mraku.
Viem, všetko sa končí, krásne sa začalo,
nezabudnem, ďakujem, spomínam nastálo.

Ide o to, že som ho dlho nevidela, a tento týždeň som žila v tom pocite, že je to tak lepšie. Niekedy mám dni, keď naňho nemyslím, a hovorím si, že je to dobre presne tak ako to je. A potom mám dni, ako napríklad dnes, keď mi chýba. A stále rozmýšľam nad tým, či mi chýba ON ako ON, alebo ON akého som si ho idealizovala. Pretože ja ho mám určite zidealizovaného. Mám v hlave presnú predstavu toho, aké by to bolo, keby sme boli spolu... Čo by som bola ochotná kvôli nemu vo svojom živote zmeniť, čoho sa vzdať alebo obetovať. Ale keď to riešim fakt že do hĺbky, teda na toto som prišla dnes ako som roznášala noviny, že on sa mi nikdy nezdal zlý... Počula som ho viackrát rozprávať na zastávke, a bol normálny... Nemal žiadne také prejavy ako napr. sss alebo ďalší jemu podobní impotenti. Čiže, je ťažké teraz povedať či ho mám až moc zidealizovaného, alebo ani nie...
Neviem prečo dnes nad takýmito vecami vôbec rozmýšľam...

Toto je báseň o tom jak za teba ďakujem,
no teraz zo života sa ti asi spakujem.
Ďakujem hviezdam za to, za to, že mi ťa dali.

Je zaujímavé, že už mi nechýbajú tie autobusové dni, teda nepozerám na dátumy, či je dnes niečomu rok, alebo už sú to dva roky... Teda dobre no, ale niekedy v tomto období to boli tri roky čo sa mi začal páčiť:D Nie, vážne. Nespomínam na to, ako sme sa stretávali v autobuse, ani mi to nechýba, nemám s tými autobusmi už žiadne podobné pocity, aké som mala ešte v decembri. Nejak ma toto celé prechádza, a neviem či som sa toho včera zľakla alebo čo, neviem vážne. Len ma to tak napadlo, že už ani nečakám keď idem do mesta, že bude v autobuse, asi som sa už naučila, že je to zbytočné, on už autobusmi nechodí... Ale ešte dávnejšie som v kútiku duše dúfala, že tam bude, že sa stane nejaký zázrak, a teraz nič... Je pre mňa divné cítiť nič... v autobuse:D

Mám milióny otázok, ak exituje Boh,
pýtam sa, či je to mnou, a či je to v nás dvoch.
Pýtam sa, viem, že ty odpoveď vidíš,
povedz mi, či som sa snažil až príliš.

Aj tento víkend som išla na jednu diskotéku s tým, že tam bude on. Teda, pred dvoma týždňami som to plánovala s tým, že tam určite bude aj on. Tej myšlienky som sa držala dosť dlho, privolávala som si to, ale minulý týždeň, ako som už spomínala, som sa jej pustila, lebo som naňho nemyslela. Potom som už ani nedúfala, že tam bude. A zrejme ani nebol, neviem. A je to divné, ale je mi to jedno. Ešte pred tymi dvomi týždňami by som sa z toho asi zrútila alebo čo, ale teraz nič. Hm.

Toto sú riadky o tom, ako zabúdame,
že je to tak lepšie, ten pocit nadobúdame.
Toto sú riadky o tom, že aj dúha vie zblednúť,
že váza plná vody nezabráni kvetu zvädnúť.

Zvláštne je to, že mi chýba, ale stretnúť ho momentálne nechcem. Lebo by to bolo len horšie potom. Aj v horoskope na minulý týždeň som mala, že sa potrebujem pohnúť z miesta, na ktorom som, ďalej. Ľahko sa to povie. Ja sa o to snažím už dlho, ale nie je to také jednoduché. Včera som myslela na to, že by to potrebovalo za ním takú bodku. Aby proste prišlo niečo kedy by som si povedala - stačilo! Takéto veľké veci potrebujú bodku, či? Tá moja už bola v lete 2011, len ja som ju odignorovala? Ok, dohodnime sa, že to bola vtedy taká polbodka, ešte musí prísť druhá polka bodky.

Tak by som bola rada, keby sa mi začal konečne páčiť niekto iný, niekto, s kým by to aj vyšlo... Ale dávno som pri nikom nemala také pocity ako pri autobusovom. Existuje tisíc chalanov, krajších ako autobusový. Možno tristo z nich stretávam bežne vonku, a mne sa pri žiadnom nikdy nezrýchli tep. Naposledy mi začalo rýchlo biť srdce, keď som si myslela, že autobusový sedí v jednom aute:D Dávno, pradávno vo mne nikto nevyvolal také pocity ako on.
Možno sa bojím toho celého, čo sa deje. Že z jednej časti naňho zabúdam a z druhej som z neho stále totálne paf.

Nechcela som mať takéto mix pocity, keď som mala po dlhej dobe fasa víkend:) Najbližší bude asi až za mesiac:D Bolo super nič podobné neriešiť, nebyť sama a nerozmýšľať nad nesmrteľnosťou chrústa. Asi ma to teraz dobehlo:D A asi tie krámy už vážne čoskoro dostanem.:D
Len som toto celé musela napísať, nebolo by dobré, keby to ostalo všetko vo mne. Zasa. Už malo byť minimálne 10 takýchto článkov, len žiadny som nenapísala lebo... no lebo.

Dala si mi krídla, s tebou vedel som lietať,
všetko to krásne, nič nemôžem namietať.
Dala si mi šťastie, dala si mi lásku,
viedla si ma, keď cez oči mal som pásku.

A inak sa mi túto noc o ňom znova snívalo... Teda, neni som si istá, ten sen si vôbec nepamätám, ale zobudila som sa s takým zvláštnym pocitom, ktorý mám keď sa mi o ňom sníva. Takže, áno. Snívalo sa mi o ňom. :D

P.S.: Mala by som už vypnúť tú pesničku...

11.február – Šampión najskôr vyhrá, potom vkročí do arény. Všetci ostatní vkročia do arény a potom sa pokúšajú vymyslieť, čo robiť.

11. února 2013 v 22:07 Diary
Tento článok sa chystám napísať už asi týždeň ale stále to odkladám. Aj by som povedala, že nemám čas ale klamala by som:D Mám kopu času, síce stále roznášam noviny ale to nič nie je, nezaberá mi to vôbec veľa času, je to vlastne len taká každodenná povinná prechádzka. Len sa snažím obmedzovať notebook a internet. Čiže si sem sadám okolo ôsmej večer. Na dve hodinky. Aj to mi už príde veľa. Dovtedy čítam, dosť chodím do mesta pozerať čo nové v obchodoch a o tretej zapínam televízor a pozerám Gilmorky (moja droga na každý deň). Čo sa týka tej mojej práce, tak mi ešte stále nevyhovuje, že robím aj v sobotu lebo nemôžem dospávať:D Aj keď to celé doženiem v nedeľu (ako včera:D môj spánok nemal konca-kraja:D) ale bodla by mi tá voľná sobota. Aj keď včera som už nevedela čo od dobroty, preto tu pribudlo milión článkov, aj také veci som stihla urobiť čo som ani v pláne nemala:D A inak spoznala som tetku, ktorá bola v minulosti zaľúbená do môjho dedka:D Zažila som naháňačku veľkého a malého psa:D Chudák malý, kňučal a bežal len čo mu sily stačili. Ale nakoniec sa zachránil, jeho panička mu včas otvorila bránku.:D

Zaujímavý je fakt, že odkedy robím, tak sa ráno budím hladná:D Toto sa mi nikdy v živote nestalo (ani počas školy), skôr sa odjakživa budím plná a na jedlo ani nepomyslím. Vždy boli pre mňa raňajky ako za trest, a nedala som do seba ani malý koláčik, ani jogurt, ani rožok proste nič. A teraz?:D Bez mlieka a cereálií sa ani nepohnem:D
A asi prvýkrát v živote mi vadí, že sneží. Včera zase toľko snehu napadlo... ach. Už by som bola rada, keby prišla jar, také to zubaté slniečko, ktoré síce nezahreje ako v lete, ale je už taký iný vzduch, cítiť prichádzajúce leto. Už by som rada nosila len mikiny, svetríky a tak. Žiadne čižmy, rukavice a čiapku. Už sa teším na to, ako si z výplaty kúpim jednu čiernu a jednu hnedú tenkú bundu:D Mám pocit, že miniem celú výplatu... a budúcu tak isto:D A aj tú ďalšiu... a ďalšiu:D (ak teda vydržím tak dlho roznášať noviny, ale mohla by som...). Potrebujem čím skôr vymeniť celý svoj šatník, nový mobil (aj pre seba, aj pre maminu), korčule... a ešte veľa veľa ďalších vecí.

Nedovoľte aby hluk iných ľudí úplne potlačil Váš vnútorný hlas. Predovšetkým majte odvahu nasledovať svoje srdce a intuíciu. Oni už nejak vedia čím sa skutočne chcete stať. Všetko ostatné je druhoradé.

Inak poznáte ten pocit, že niečo plánujete, alebo dúfate, že sa vám to splní, len sa to bojíte niekomu povedať? Že vám pokazí radosť, že vás vysmeje, alebo celkovo máte pocit, že keď to čo i len naznačíte tak to zarieknete a nesplní sa to? Alebo len proste na to nechcete poznať názor iných? Ja mám tieto pocity už asi od konca minulého roka. Tak rada by som aj sem napísala niektoré svoje plány, ale bojím sa aj toho, že keď ich sem napíšem tak sa nesplnia. Nenapísala som si ich dokonca ani do svojho osobného denníka, ani nikam inam. Mám ich len v hlave, a tam im je dobre:D Dokonca aj teraz mám pocit, že niečo zarieknem...:D Je to celé o tom, že už sa mi viackrát stalo, že mi ľudia pokazili radosť z niečoho, čomu som verila, lebo oni to videli inak ako ja, alebo to nevideli vôbec, lebo to čo im príde nemožné, mne príde v pohodičke dosiahnuteľné... A tento rok si z ničoho nechcem dať pokaziť radosť. Nikým.

Ak máte vnútorný pocit, že treba niekam zavolať, kúpiť si knihu, zúčastniť sa nejakej udalosti alebo prijať prácu, určite toto nutkanie počúvnite. Začnite hneď konať.

Každý deň mi napadne, že by som potrebovala kamarátku... Takú reálnu, čo by bývala niekde na blízku a chodili by sme na kávu a tam preberali celý svoj doterajší aj budúci život. Ktorá by ma nesúdila, a zažívali by sme spolu všetko možné aj nemožné. Boli by sme tu pre jedna pre druhú. Už som o tom raz písala, len tá kamarátka stále neprišla... A ja neviem kde ju hľadať, keď som ju doteraz nenašla. Chýba mi taká osoba stále viac a viac. Jasné, mám kamarátky na fb, na skype, ale niekedy ten skajp nestačí. Niekedy nestačí len to písanie. Som rada, že ich mám, že sú tam pre mňa keď ich potrebujem... Ale ten osobný kontakt prosto chýba... Prečo tí najlepší ľudia bývajú najďalej?...

A ešte, že asi pred týždňom sa mi sníval taký úúúžasný sen:D Že pritom jak som roznášala noviny, som spoznala takého chalana (aj im som nosila noviny:D) a že sme sa potom začali stretávať, chodieval po mňa von, a bol hrozne zlatýýý, a asi sme boli do seba:D Len potom to sklamanie, keď som sa ráno zobudila... fakt som si myslela, že je to realita:D

Ešte sem pridám slová Pink, lebo sú také povzbudzujúce:
(Inak v sobotu som si stiahla toľko veľa povzbudzujúcich citátov, že neviem či sa vôbec dožijem toho, že ich sem pridám. A všimli ste si, že na tom 21.12. niečo bolo? Dosť veľa ľudí zmenilo myslenie k lepšiemu... A mne sa to veru páči! Taký optimizmus svetu chýbal, tak teraz dúfam, že mu pomôže. Aj keď to bude chcieť asi veľa času...)

"Dievča ako som ja veľmi nepokladá svoj výzor za dôležitý. Od prvého dňa mi ľudia hovorili, že nebudem zdobiť titulky časopisov, pretože nie som dostatočne pekná. A ja som s tým úplne zmierená. Poznám svoje silné stránky: pracujem tvrdo, mám talent, som vtipná a som dobrý človek."

"Jedenásť mesiacov po tom, ako sme sa rozišli ma poprosil, aby som vzala let do Las Vegas a vystúpila v jeho klube na Nový rok. Chcela som ho vidieť. A vyzerala som skvele. Je na tom niečo- keď sa s niekým rozídete, tak zrazu vyzeráte omnoho lepšie než ste vyzerali predtým. Ja už nikdy nebudem vyzerať lepšie ako som vyzerala vtedy, šesť mesiacov po našom rozchode. Nikdy! (Smiech.) Každopádne, po zvukovej skúške som mu povedala, že potrebujem, aby prišiel do mojej izby. Spravila som mu fotoalbum so všetkými pohľadnicami, ktoré mi kedy dal a so všetkými fotkami z obdobia celého nášho vzťahu. Strávila som nad týmto albumom mesiace. Na poslednú stranu som vytlačila fotografiu z veľmi zlého filmu, ktorý som pred rokmi spravila. Mala som tam rozrezaný krk a krv bola všade. Vedľa tohto obrázka som napísala: Toto som ja bez teba. Na ďalšiu stranu som pridala fotografiu bábätka a napísala som: Zvyšok je nedopísaný. Rozvodové papiere, ktoré ani jeden z nás ešte nepodpísal, boli hneď za tým. Povedala som mu, že zvyšok je na ňom. A celé som to spravila oblečená v jeho obľúbenej podprsenke a nohavičkách…"

Môj horoskop na rok 2013

11. února 2013 v 21:56 Diary
Ešte dávnejšie som vyrabovala celý net, aby som našla horoskop na tento rok, skopírovala som si to z rôznych článkov do wordu, a tak som sa rozhodla, že si to pridám aj sem:D Je to fajn, mať to tu na očiach, aj minulý rok som to tak urobila, a hocikedy keď som si zmyslela, tak som len otvorila článok s horoskopom a porovnávala, čo sa splnilo, čo nie, a čo sa ešte možno splní:D Nemusela som si hľadať svoj súkromný denník a čítať to odtial, z blogu mi to príde lepšie:)
Takže, vodnári, ak chcete, čítajte!:D


December 2012

10. února 2013 v 18:08 Gallery

Bola som s ním dobrovoľne a rada, bral ma do svojich obľúbených reštaurácií, buď talianskych, alebo japonských, vozili sme sa v aute alebo sme chodili k moru. Bola zima, tak sme sa prechádzali pri rozbúrenom mori a spoločnosť nám robili iné dvojice, niektoré so psami. Nikdy v živote som nebola šťastnejšia.
,,Ty si slnko, ty sa stále usmievaš," hovorieval mi v tých časoch Shige. ,,To prináša šťastie."
Chcela som mu povedať, že to on ma urobil šťastnou, že nie ja som slnkom, ale on, mojím, definitívnym, ozajstným. Takým, čo hrialo tak akurát, bez toho, aby som potrebovala ochranný faktor. Chcela som mu povedať, že ho milujem a že nech si ma nechá, ale ešte mi ostali zvyšky zdravého rozumu, tak som sa len usmievala. Ešte viac. Ešte zamilovanejšie.

November 2012

3. února 2013 v 17:09 Gallery

Ženy majú v sebe veľa nábojov. Sú plné emócií, nosia ich so sebou aj tam, kam by samy nechceli. Ale také sú už ženy. Preto ich mám rád. Ovláda ich niečo vymykajúce sa mozgovému chápaniu. Keď z nich opadnú emócie a snažia sa samy pochopiť, prečo sa správali práve tak, hľadajú racionálne vysvetlenie. Vždy sa im to podarí, ale iba veľmi nepozorný divák by si nevšimol, že sú v tom celom nejaké logické nedostatky. Ak je divák pozorný, môže byť ešte stále diplomatický a nechať si tie nedostatky pre seba a vysvetlenie prichádzajúce z úst nežnejšieho pohlavia rešpektovať a s láskou potlačiť v sebe všetky spontánne reakcie mozgu.