Březen 2013

29.marec – Drahý život, keď sa spýtam "Môže byť tento deň ešte horší?" tak to je rečnícka otázka, nie výzva.

29. března 2013 v 0:11 Diary

Posledné tri dni som maximálne bez nálady. Nemám chuť do jedla, ani hudbu nemám chuť počúvať, tak čudne ma bolí hlava, nič sa mi nechce, ani hýbať, ani dýchať, ani žiť a dokonca ani spať. A to už keď sa mne nechce ani spať, tak to je zlé znamenie. Vlastne ani neviem čo mi je, kebyže mám aspoň dostať krámy tak by tie moje nálady mali vysvetlenie... ale krámy mi skončili cca pred týždňom takže... fakt neviem. Nejak prázdna sa cítim. Ako bez duše. Včera som mala asi dvojminútový záchvat plaču, ale že prečo, to ani Boh nevie. A ešte ma aj všetko štve... ale naozaj všetko. Všetko. Všetko. A všetko. Dokážem sa len tak pre nič za nič nasrať, a po piatich minútach som v pohode. A potom po piatich minútach som zase nasratá. Netuším čo mi je, ale aj mamina mi hovorila, že je taká nijaká a všetko jej lezie na nervy. Asi je niečo vo vzduchu. Alebo to je tým počasím. Veď zase idú Vianoce, či? Nejdú? Vážne? Že ide Veľká noc? Ale nie! Neverím! Vy klamete! Asi prvýkrát v živote mi ide sneh a zima na nervy. A to zimu milujem najviac zo všetkých ročných období. Ale už chcem slniečko, teplo, chcem nosiť len mikinu, žiadny posratý zimný kabát, ani čiapku už nechcem!!! Mám pocit akoby som vo februári upadla do kómy a prebrala sa zase v decembri keď znova sneží... táto zima je neskutočne dlhá. (ešte počkajte na júl a august ako sa budem sťažovať na horúčavy...)


Táto moja nahovno nálada začala minulý týždeň vo štvrtok (aj mamina mi hovorila v ten deň, že mám každú hodinu inú náladu)... Vtedy, keď som ráno vstala s dobrou náladou, spievala som si, a dokonca sa mi aj chcelo ísť roznášať tie podrbané noviny... Až dokým ma nezastavila jedna tetka. Že či budem stále nosiť tie noviny tak neskoro. Btw. bolo deväť hodín ráno. Lebo, že oni chodia do roboty a noviny vidia až večer... Nevedela som čo povedať, veď čo ja mám s tým kedy ona číta noviny, nie? A potom mi povedala, že jej včera neprišli noviny. Ja, že to nie je možné, lebo som im ich určite dala. A za tým si doteraz stojím, lebo vážne som im ich dala, nechýbali mi ani jedny noviny, ani jedny mi nezostali nazvyš, takže fakt neviem. Asi im ich niekto ukradol. Predpokladám. Alebo ja neviem. Vyparili sa. Ale samozrejme je to moja vina, všakže. Totálne mi vtedy stúpol tlak a odvtedy mám na všetko nervy. A chodím ešte neskoršie roznášať noviny, lebo tých všetkých ľudí mám v pi... pivnici. Poviete si, že prečo ma to tak nasralo... Že si ich nemám všímať. Ale do riti, za to, že v jeden deň im neprišli noviny (čo ja za to ani nemôžem) a že neskoro chodím, lebo oni chcú čítkať, tak ma hneď musia spindať. Ale to, že keď celý január bola fujavica, šmýkalo sa, a dokonca si tí debili ani neodhrabávali sneh spred domu a ja som sa k nim musela brodiť je v pohode. To, že si pred domom nechávali celú zimu ľad, a ja som sa k nim musela došmýkať je tiež v pohode. To že keď pršalo a snežilo naraz a ešte mi k tomu aj fúkal vietor ale tie pojebané noviny dostali aj cez to, je tiež v pohode. Všetko je v pohode, lebo podľa nich som odolná voči počasiu. Lebo pijem actimel a mám okolo seba tú bublinu. Prší? Nič to. Na mňa nie. Sneží? Ale kdeže. Na mňa nie. Fúka? Mňa sa to netýka. Šmýka sa? Prosím? Kde? Že som si nevšimla. Nemáte odhrabaný sneh? Nevadííííííííííííííííííííí, netrápte sa. Podomnou to sneh vydržííí. Neprepadnem sa po kolená do snehu, vôôôôbec.


A toto ma sere. Že sa sťažujú, že jeden deň nedostali noviny. Nevidia to, aké bolo celú zimu počasie, a že noviny mali v schránkach aj napriek tomu. Lebo oni sa sťažovali aj vtedy. Tá tetka vo štvrtok so svojimi rečami, to bola len čerešnička na torte. Poznáte to. Niečo v sebe dlhú dobu dusíte, a potom príde hoci len malá maličká maličkosť a vy vybuchnete. Vôbec sa nevžili do mojej situácie, debili. Môžu byť radi, že som v tých zimách nedostala horúčky alebo zápal pľúc. Lebo za celý svoj život som sa nebrodila hentakým snehom ako túto zimu. (teda to ja môžem byť vďačná za moju imunitu. vďaka actimelu, samozrejme)


A aby toho ani náááááhodou nebolo málo, tak pred dvoma týždňami v piatok, keď tak strašne snežilo, že boli záveje a jazyky a uzavreté cesty, mi ten chlapík (čo mi dováža každé ráno noviny) noviny nedoviezol. Lebo sa nevedel dostať z BA. Lebo bola uzavretá cesta. A ja ako taká puča, som sa ešte tešila, že jupííí jeden deň mám voľno. Konečne. To som ešte nevedela, čo ma čaká v sobotu. Priniesol mi totiž noviny aj z piatka, a aj sobotňajšie. Čo by bolo v pohode, však roznesiem, no problema. Ale, že tí debilní ľudia sa mi ešte aj sťažovali, že prečo nedostali noviny aj v piatok, to už som nepredýchala. Keby si tí podžubaní maďari zapli slovenské správy, a nie maďarské, a keby si aspoň nejaké vôbec zapli a nečakali ma v okne jak kokoti, tak by zistili, že boli záveje a uzavreté cesty. Teraz, čo som mala v piatok si prenajať osobné lietadlo a letieť do BA pre noviny aby mohli čítať?! Bože!!! Normálne mám aj teraz tlak keď o tom píšem. Ale aby som ich nehádzala všetkých do jedného vreca, tak niektorí sú vážne zlatí a milí, a pochopili piatkovú situáciu. Ale tí zvyšní... A neviem vlastne ani prečo si nechávam nimi pokaziť náladu. Asi mám proste toho všetkého už plné zuby.


A ešte mi aj každý druhý deň prebehne cez cestu čierna mačka. Nepreháňam. U nás v dedine majú asi všetci čierne mačky. Predvčerom mi dokonca prebehla aj biela, neviem či to niečo znamená, ja som si povedala, že budem mať teda šťastie keďže je biela, ale dlho som sa netešila, za pár sekúnd mi prebehla znova čierna. A to som na povery nikdy neverila. Ale vážne nemám posledné týždne vôbec šťastie. Mám pocit, akoby ma niekto skúšal koľko toho znesiem, a netýka sa to len zlého počasia. A zistila som teda, že toho znesiem dosť (zatiaľ) tak by to skúšanie už mohlo prestať. Stačilo mi. Jááj a dnes ma jedna, volám ju Kávička (lebo mi hovorila, že ona čaká ráno noviny, lebo ich chce čítať pri káve) s jedným chlapom asi ohovárala. Teda nie asi. Určite. Rozprávali sa o niečom, pozerali a aj ukazovali na mňa. Nenápadné. Fakt. Neviem kedy čakajú tie poondené noviny, o piatej ráno? Či najneskôr o šiestej? A nemám im ich nosiť rovno do spálne na nočný stolík a uvariť im aj kávu? A neviem, oni nevedia pochopiť ani to, že nedokážem byť naraz na desiatich miestach. Že kým prejdem celú dedinu, tak ubehne nejaký ten čas. Že nedostanú všetci noviny presne o siedmej. Neviem čo je na tom na nepochopenie. Ale nevadí.


Viem, že je tento článok strašne moc dlhý, a vám sa nechce čítať o mojom sťažovaní a hundraní ale... musím ešte napísať o utorku. Vykračujem si, pohoda, klídek (tabáček nie, nefajčím) a zrazu sa jeden malý pes rozbehol rovno za mnou. Hovorím si, však nevadí. Je tam plot. Ale ten pes sa prepchal cez dieru v plote, a hop rovno za mnou, dokonca ma aj chytil za nohu. Necítila som akou silou, či ma uhryzol alebo nie, lebo som mala čižmy. Potom som sa zahnala taškou, a on utiekol. Kokso. Šok. Toto sa mi ešte nestalo. A potom na ďalšej ulici sa ku mne pridal ďalší pes, a išiel so mnou asi celú druhú polku rajónu čo mám. Vyzeral ako jazvečík, ale taký väčší a s nejakou rasou ešte pomiešaný. Neviem. Ale akurát tú trasu so mnou išiel, kde som šla po hlavnej a tam musím asi 5645642krát prejsť z jednej strany na druhú. A on išiel všade za mnou a naháňal autá. A ja som mala stresy, že ho zrazí auto a ja to uvidím. Hrôza. Nakoniec som sa ho zbavila vďaka škôlkarom, ku ktorým sa pridal, ja som rýchlo prešla na druhú stranu, aj to ma skoro zrazilo auto:D Ale vážne som si už myslela, že so mnou pôjde až domov. Na druhý deň som ho už nestretla. Snáď to prežil a vrátil sa domov.

Bože. Som sa rozkecala. A to som ani o mojej práci nechcela písať. Len málinko. Ach. Teraz sa asi pýtate, prečo s tým neseknem, a o chvíľu si vypočujem rady, že si mám nájsť niečo iné, keď ma toto vytáča (ale ktorá práca je bez rozčuľovania sa? hm? taká neexistuje)... Ale... bude to znieť divne... ja nechcem. Nechcem si nájsť niečo iné, lebo toto mi vyhovuje. Teraz si odmyslite toto sťažovanie sa na ľudí, to je detail (a aj ja sa môžem občas sťažovať, nie len ostatní, nechce sa mi byť totiž nonstop pozitívne naladená). Musela som sa vypísať. Fakt, ignorujte to. Hm, asi ešte porozmýšľam, či tento článok zverejním. No proste, vyhovuje mi to, lebo tam nie som celý deň, nemusím tam byť osem hodín ako v inej robote. A stíham opakovanie Sultána:D A Gilmorky. (tie dva seriály sú teraz môj život. noačo). A nechcem vymeniť niečo, čo mi vyhovuje, za niečo inšie čo mi možno vyhovovať nebude. A ani nechcem ísť znova na Úrad. A... keď skončím s roznášaním novín, tak len preto, že budem mať istú stálu prácu, ktorá mi bude vyhovovať. Lebo nechcem žiť tak, že nebudem robiť celé dni nič iné, len zháňať novú prácu a fackať sa, že prečo som skončila s novinami. Chápete. A všeobecne neuznávam menenie práce po dvoch mesiacoch. A okrem toho... som sa na august upísala diablovi. Ale o tom teraz nechcem hovoriť, o tom až neskôr. Fakt neskôr. Oveľa neskôr. Keď príde čas. (napríklad toto je tiež jedna z mnohých vecí, čo ma v poslednej dobe vytáča - že musím všetko vysvetľovať - prečo niečo robím alebo nerobím, prečo s tým končím alebo prečo s tým nechcem končiť, prečo to mením, prečo to nemením, prečo to chcem, prečo nechcem, prečo hento, prečo tamto. no proste lebo! som sa tak rozhodla. preto.)


A okrem toho, ešte musím budúci týždeň prežiť dva dni u zubárky. Omg. To tiež nepoviem dôvod, je to dosť... no... osobné. A potom ešte budem musieť prežiť dva, predpokladám, že tažké, týždne (lebo ľahké to nebude pri mojej momentálnej situácií, ktorá mi nepraje). A ešte kým roznášam noviny a mám poobede (v podstate aj doobeda) kopu času, tak si chcem ísť dať odstrániť znamienko na krku. Lebo sa mi stále zachytáva o vlasy, aj o všetko a bojím sa, že sa mi odtrhne. A vlastne, ešte kopu vecí chcem vybaviť. A toto roznášanie novín je len také malé zlo, také rozptýlenie, aby ma sralo aj niečo inšie ako len situácia doma a tak. Proste no... stres a rozčuľovanie sa niekedy pomáhajú... myslím... Jáj, a ešte k veštici chcem ísť.

Pochybujem, že to niekto dočítal do konca, ale to mi nevadí.
Včera ma ale potešilo, že aj Jess z Gilmoriek je taký hundroš ako ja:D Že ho nasiera skoro všetko. Ako mňa:D
A dám sem ešte jeden rozhovor, ktorý padol včera.
Lorelai: ,,Jéééj ďakujem vám za tortu. Hééj kam mi ju tá slúžka berie?"
Emily: ,,Tereza ju nakrája."
Lorelai: ,,Ale ja som nesfúkla sviečky!!!"
Emily: ,,Tereza sfúkne."
Lorelai: ,,Mala som si aj niečo želať..."
Emily: ,,Čo máš 5 rokov? To len deti robia."
Richard: ,,Keď chceš môžeš sfúknuť túto sviečku na svietniku čo máme."

A inak dnes mám volno. Normálne tomu neverím… Ale ideme k babke ráno, takže sa asi nevyspím. Čo mi pripomína, že by som mala ísť spať. A aj pondelok mám volno. Konečne. Dúfam, že sa ľudia nezabudnú sťažovať, že nemajú noviny. Ale snáď vedia, že cez sviatky noviny nevychádzajú… Ale u nich človek nikdy nevie.

A tak strašne nechcem ísť tento rok do Srbska (viem, že som sem písala len same chváli o ňom… ale no… to je na dlho), že mi to možno aj vyjde. S tým augustom. Veď viete. Teda neviete. Ale raz sa dozviete, sľubujem. Ak to teda môj ocino nezmení, a nepôjdeme tam v júli. Ale bohužel, je mi to fááákt strááášne moc ľúto, ale ani vtedy nebudem môcť ísť. Hmmm. Budem musieť ostať doma. Škoda škodulienka. A tak som chcela vidieť Ruslanku… Ironický tón hlasu si predstavte k posledným vetám.



20. deň - Ako dôležité je podľa teba vzdelanie.

20. března 2013 v 22:15 30 Days Challenge

Joj ľudia, nechce sa mi napísať žiadny iný článok, tak aspoň toto... Aby to tu nebolo zapratané len obrázkami...


4. marec - Človek sa nezmení kvôli sebe, pokiaľ to sám nechce. Ale vždy sa zmení kvôli niekomu, kto mu pohol jeho vlastným svetom.

4. března 2013 v 22:14 Diary

Predstavujem vám svoju novú platonickú lásku Mila Ventimiglia:D Posledné týždne sa neteším na nič iné, iba kedy bude 15:00, ja sadnem pred telku a zapnem Ženy z rodu Gilmorovcov. Viem, že je to už 10ročný seriál ale ja som ho nikdy nepozerávala. Teda viem, že som videla poslednú sériu, ale prvé nie. A táááááák strašne ma to teraz baví... a k tomu sa pridal aj ten Jess (Milo):D No hotová som, čo vám poviem. A to sa mi Milo nikdy nepáčil, pozerávala som aj Hrdinov kde on hral, a nič, žiadna iskra nepreskočila, až teraz.:D (Lepšie neskoro ako nikdy, lebo on stojí za hriech:D). A teraz idú akurát tie časti, kde on a Rory budú spolu, a ja budem asi nalepená na telke slintať. Ach.:D
A o týždeň mi začína Sultán. Mustafa šalalilalala:D Môj život je krááásny:D


Inak sa mám fajn, konečne je vonku pekne. A včera som bola na káve so svojimi bývalými spolužiačkami ešte zo základnej, z mesta kde sme bývali. A takou pozitívnou energiou ma nabili ako už dávno nikto. Strašne si s nimi rozumiem, nič iné sme nerobili len sme sa rehotali, v kaviarni na nás ľudia iba pozerali, a proste no. Nečakala som, že po presťahovaní ostanem akurát s nimi v kontakte a... Nečakala som ani to, že včerajšie stretnutie dopadne tak super. Ale to je asi tým, že sa poznáme už cca 100 rokov a máme spoločnú minulosť a plno zážitkov. Popravde, chýbajú mi. Včera som si to uvedomila. Stále rozmýšľam nad tým, aké by to bolo keby sme sa nepresťahovali a stále by som bývala v tom meste. Že aká by som bola. Podľa mňa by som bola úplne iná ako som teraz. Nebol by ani tento blog, ani toto moje básnenie o ľuďoch z autobusu. A tak. Všetko by som zažívala, nesnívala by som, ale naozaj žila. Myslím. Teda nie, viem to. Lebo aj pred presťahovaním som bola iná. Živšia. Potom som sa nejak uzavrela pred svetom a všetko išlo dolu vodou, až som sa dostala do tohto bodu kde som teraz. V tejto dedine bývame pomaly 7 rokov, a nehovorím, že je tu zle, skôr už tvrdím to, že mi je tu fajn, viac než fajn, lebo v dome je stokrát lepšie ako v činžiaku. A už sa ani nehnevám na rodičov, že sme prišli sem... A to si zaslúži potlesk, lebo prvýkrát som sa s tým zmierila asi pred 2 rokmi:D Ale... má to svoje ale. Nepríde mi, že sem pasujem. Pasovala som tam, do toho mesta, ale sem nie. Zvláštne ako sa dajú takto porovnať ľudia, ktorí bývajú tu a ktorí tam. A že sú úplne iní. A že ja si viac sadnem s tými ľuďmi z mesta. Ale na druhej strane, už by som asi nešla bývať naspäť. Ale len asi. Neviem to naisto:D Párkrát sa mi už aj snívalo, že sme sa vrátili bývať do toho mesta a ja som bola hotová, dokonca som aj plakala, že chcem ísť do dediny naspäť. Ale to bolo v tých časoch keď som stretávala autobusového. Teraz neviem, fakt neviem. Mám ten pocit, že ma tu už nič nedrží. A je to divné. Divným spôsobom ma to ťahá preč odtialto, ale... divným spôsobom nechcem odísť.

Ale to je fuk:D Tento článok mal byť o Milovi. Takže v celom článku nájdete jeho krásne animácie:D Kochajte sa:D

Inak, marec? Vážne? Už je marec? Marec?! Kedy... wtf?!


19. deň - Kedy si nerešpektoval/a svojich rodičov.

3. března 2013 v 22:15 30 Days Challenge
Fúúú no mojich 30 dní trvá naozaj celú večnosť. Toto neni 30 dňová challenge ale asi celoživotná, a fakt sa obávam toho, že ju ani v tomto živote nedokončím. Ale posnažiť sa môžem... Takže. Ďalší deň.