Květen 2013

26.máj - Vždy, keď sa pozeráš do zrkadla, tak si spomeň, že sa pozeráš do tváre človeka, ktorý je zodpovedný za tvoje šťastie.

26. května 2013 v 14:23 Diary
Pondelok...fasa deň... vrátila som sa už o 13:40...:)
Utorok... hrôza... plno pošty... plno doporučených listov... plus som si to musela sama zaraďovať... a nič som nevedela:D... A z pošty som išla až o pol dvanástej. A vrátila som sa o tretej. To ma vedúca náhlila, nech si švihnem, lebo chcela ísť domov. A pýtala sa ma, či som vôbec roznášala, lebo skoro všetky doporučené som priniesla naspäť. A môžem ja za to, že nikto neotváral? Zvoním, búcham, kričím a NIČ. Čo tam mám dieru vystáť? Aj tak sú v tom čase všetci v robotách a školách tak sa neni ani čomu čudovať. Síce niektorí majú aj okná otvorené, ale nereagujú vôbec, tak čo. Sa nezbláznime teraz snáď z toho...
A jeden mladý ma zastavil v Jk. že: ,,Neviete kde tu je obecný?"
Ja: ,,Fúha. Neviem."
On: ,,A je tu vôbec obecný? Asi nie, že?"
Ja: ,,Ešte som ho nevidela:D."
Zasmial sa:D (akurát deň predtým som nad tým rozmýšľala, či tam oni vlastne majú obecný alebo obchod s potravinami. lebo som ešte nezahliadla ani jedno.)

A poštárka mi v ten deň hovorila, že v piatok budem mať veľa dôchodkov. Ja, že super. Keď ešte bude aj veľa pošty a veľa doporučených, nech ma ani nečakajú lebo to sa vrátim asi až o ôsmej večer. Lebo čo som si všimla, tak v piatok zvykne byť hrozne veľa pošty. To už nie je ako v škole, že je piatok, tak sa všetci ulievajme a málo sa učme a utekajme z posledných hodín. Ach jaj. Stará dobrá škola.:D Ale poštárka ma uistila, že to už by nemalo byť veľa pošty, lebo je koniec mesiaca. A už všetky šeky, a telefóny a elektrika, to už všetko chodilo.

Ďalšie dni si ani moc nepamätám. Viem len, že som hrozne stresovala z toho piatka, a hľadala zámienku, aby som tam už v júni nemusela robiť. Lebo jasné, minulý piatok som im sľúbila, že tam v júni budem. Ale v nedeľu večer, keď som išla spať, ma z ničoho nič napadlo, že určite sa z toho júna bude dať vycúvať, len treba nájsť dobrú výhovorku:D Som hrozná, ja viem:D Ale bola to taká osvietenecká myšlienka, a také sa predsa majú počúvnuť. Teda, tak sa to aspoň hovorí... A tak som rozmýšľala nad výhovorkou, ale nič ma nenapadalo. Až v utorok ráno mi napadlo niečo. Tiež len tak z ničoho nič. Mne to prišlo ako dobré, ale mamina sa na tom smiala. Nakoniec tá výhovorka zabrala...:D Teda... vyzerá to tak. A ja tam budem chodiť už len dva týždne. Chcela som, že len do konca mája, a celý tento týždeň som si hovorila, že už len 10 dní sa budem trápiť... A oddnes si to môžem hovoriť zasa. Ach jaj. Už len 10 dní. Takto za dva týždne už bude po všetkom... Nebyť jednej poštárky, ktorá je ku mne neskutočne milá a stále mi pomáha a zastáva sa ma, tak som tam vážne len do konca mája. Ale ona chce ísť na dovolenku... a ja jej nemôžem urobiť to, že len tak odídem, a ona bude musieť tú dovolenku zrušiť. Lebo ju chcela zrušiť. A myslím, že tie dva týždne ešte nejak zvládnem, a budem mať na duši dobrý pocit... lebo keby som tam bola už len týždeň, ona by sa nasrala, vlastne všetky by sa nasrali, že načo so mnou strácali čas... a ja by som sa cítila hrozne, a potom by som ľutovala, že chceli odo mňa už len týždeň a ja som povedala nie, a pritom som to mohla zvládnuť...

Išlo len o to, teda stále ide o to, že ma nebaví to triedenie pošty. Vôbec si to ešte neviem zoradiť. A trvá mi to dlho. A tento týždeň bolo veľa doporučených listov a ach. Keby mi to niekto zoradí, a dá do počítača, a ja tam len prídem a hneď vyrazím, tak to beriem. Ale takto... Oni tam prídu na šiestu, majú dve-tri hodinky na pretriedenie a kľudne potom vyrazia a nemusia sa ponáhľať. Ja tam prídem pred desiatou, do jedenástej len všetko triedim, vyrazím po jedenástej a musím sa ponáhľať aby som sa najneskôr do pol tretej vrátila... Ja stresujem len z toho, že to nebudem stíhať. A neznášam doporučené listy!!! Ale to som tu myslím, už písala:D A toto triedenie ma odrádza - ale povedala som si, že do konca mája sa už všetko naučím a pôjde mi to ľahšie. Aj preto som súhlasila aj s tým júnom. To už budem vycvičenejšia:D

Inak tento týždeň išiel hrozne ale hrozne pomaly, a celý bol divný. Neviem prečo, ale u mňa je máj vždy zlý mesiac. Aj minulý rok bol zlý... aj predminulý. Aj keď minulý ani veľmi nie, čojaviem, to boli maturity... ale stalo sa pár zlých vecí... A neviem prečo mám tendenciu si stále odrátavať dni, a hovoriť si, že už len 7 dní, už len 6... - tým si to všetko len sťažujem, tým sa ten čas len viac spomalí. Poznáte to, niečoho sa neviete dočkať, a to niečo nie a nie prísť...

Inak ma asi vo štvrtok, keď som k jedným niesla doporučený list, jedna babka ponúkla s takým koláčikom.. počkať. Všetko od začiatku. Hneď ako som k nim vošla ma omámila vôňa niečoho dobrého a tak som sa jej opýtala, čo dobré zase uvarila, lebo minule robila palacinky. A ona, že to sú také slané koláčiky ku polievke, ona musí stále variť, lebo ich v tom dome žije veľa. A ja taká hovorím, ale vy stále niečo dobré varíte, minule palacinky, teraz koláče... Ona na mňa pozrela a ponúkla ma. A ja som si až vtedy uvedomila, že to vyznelo tak, ako by som si aspoň jeden pýtala:DDD Pritom to tak vôbec nebolo!:D Ale tak zobrala som si ho. Vo vnútri bol syr a slanina. Mňam. Taký som ešte nejedla.
A v ten deň som dostala chuť na buchty s tvarohom. A hovorím doma ocinovi, že zavolám babke nech ich urobí a v sobotu tam pôjdeme. Nevyzeral nadšene, teda skôr vyzeral na to, že si myslel, že mi šibe a on nikam v sobotu nepôjde... Lenže ako som sa bála toho piatku a tých veľa dôchodkov... tak som v ten deň ráno plakala. Bola som sama doma. Mamina šla na cvičenie, a ocino bol v robote. Teda aspoň som si to myslela. Keď zrazu prišli obaja domov. Ocino v robote nebol, len bral maminu na cvičenie. A videli ma plakať. A sama som nevedela povedať, že prečo plačem. Obaja ma utešovali. Len ja som proste bola hrozne unavená a... tak. Vždy v piatok plačem. Ale obvykle si to nechám na poobedie keď sa vrátim z pošty, no teraz som nevydržala... A ocinom to asi pohlo, lebo povedal, že teda pôjdeme v sobotu k babke:D Mala by som plakať častejšie...:D Pred ním.:D A tak som mala včera tvarohové buchty, plus ešte k tomu taký koláč so smotanou!:D

Ale piatok dopadol dobre. Keď sa niečoho bojíte, nakoniec to zvládnete ľavou zadnou. Tá poštárka (ktorá chce ísť na dovolenku) mi zase hrozne pomohla. Ja nechápem prečo sú ľudia ku mne tak strašne milí, keď ja si to ani nezaslúžim... Lebo ja im to neviem vrátiť. Ja som v dosť veľa ohľadoch sebecká... Ale no to je jedno. Pomohla mi tým, že zobrala tú jednu ulicu v našej dedine. Ja som tam brala len dôchodky a doporučené.
/Inak som sa s ňou stretla cestou, ako som šla na poštu a ona hneď začala, že nepoteším ťa. Je aj veľa pošty. Prišla elektrika. Ja, že super. Pýtala som sa, či je aj doporučených veľa. Ona, že dosť. Tak ma vydesila, že som zabudla odbočiť a na poštu som šla inou cestou ako zvyknem:D A mala som chuť utiecť. Z republiky. Preč. Vždy keď idem na poštu, to chcem urobiť:D/
A tých doporučených nebolo až tak veľa. Tak akurát ich bolo. Mala som ich už aj oveľa viac. /inak sa mi podarilo vo štvrtok aj v piatok získať veľa podpisov, a odovzdať tie doporučené, lebo ja sa vždy vraciam skoro so všetkým naspäť, preto mi aj vedúca povedala vtedy to, čo mi povedala. Tak som jej ešte vo štvrtok povedala, že mám veľa podpisov. Konečne:D Ona sa zasmiala./
Ale celkovo som ten piatok krásne stihla. Len to triedenie mi znova trvalo dlho, ale už sa do toho dostávam. Síce pomaličky, ale ide to. Vyrazila som do našej dediny s tými dôchodkami okolo pol dvanástej (neskoro!!!), rýchlo som to chcela obehnúť, ale nedalo sa lebo ľudia sa chceli rozprávať. Dokonca som sa rozprávala aj s jedným ujkom, ktorý pozná moju maminu od mala, a pamätal si to, že mamina raz stála na stoličke, niečo chcela zo skrine zobrať, a jej brat jej tú stoličku odsunul a ona spadla a vyrazila si dva predné zuby:D Potom som to aj mamine hovorila, pamätá si to, ale toho uja nie. Možno keby sa stretnú, tak vie. Lebo mi hovoril, že jeho syn býva pri nás. Poznám tú rodinu. No... a pýtal sa ma na moju babku (mamininu mamu), že ako sa má. Myslím, že ten jeho výraz, keď som mu povedala, že ona už zomrela, budem mať pred očami ešte dlho. Doslova mu zamrzol úsmev na perách a zostal v šoku...
Naspäť na poštu som sa teda vrátila o dvanástej - pre poštu a dôchodky do Jk. Lebo toľko peňazí som nemohla brať naraz. No a naspäť z Jk. som sa vrátila 14:40. Rýchla som bola.
Ale zasa je plno letákov. Bože, v pondelok ich môžem brať a pristavovať sa pri každom dome...:-/

Inak som si počítala peniaze. Tringelty. Čo mi dávajú dôchodcovia, keď im nesiem dôchodky. A vyšlo mi magické číslo:DDD

Ale len predsa je niečo z toho piatku... čo mi nedá spávať. Jeden doporučený list, bol ako balík. A keď je balík, tak to môže ale nemusí byť dobierka. Ja som tam na tej krabici nevidela, že dobierka. A keď som ten balík už odovzdávala tej pani, teda nie jej, jeden pán to prebral za ňu, len s ňou pritom volal, a ona sa pýtala, či sa za to platí. Hovorím tomu pánovi, ako som si prezerala ešte raz tú krabicu, že nie. Ale... teraz keď nad tým rozmýšľam som si už neni istá... Čo ak to bola dobierka, len som to prehliadla??? Bojím sa toho či mi v pondelok niečo na pošte povedia. Bože. Len nech to nebola dobierka. Zneistilo ma to, že ona to mala odniekadiaľ z Fashionneviemčoho. A to si musela objednať zrejme nejaké oblečenie. Alebo doplnky. A za to sa platí. Bože.

Láska je také všimné zhora, malý úplatok, aby sa život dal vydržať, a ako vieme, darovanému koňovi sa na zuby hľadieť neodporúča.

26. května 2013 v 14:02 Gallery

Keď už máte bližšie k tridsaťpäťke ako k tridsiatke, najviac vás obmedzuje časový faktor. Pri hľadaní, nachádzaní a hlavne spoznávaní zaujímavého chlapa je to priam katatrofálny hendikep, lebo času je málo, vlastne čoraz menej, toto sú ešte vaše ultra last minute roky v dobrom tele a ideálne by bolo len tak ich neprešustrovať! Systém pokus-omyl bol síce dobrodružný, ale teraz je už škoda každého omylu, lebo pohodlný samotársky režim stand by považujem za plnohodnotnejšie vyplnený čas. Keby sa to tak dalo, neviem, napríklad založiť si nejaké špeciálne okuliare, zoskenovať toho druhého, zvnútra i zvonka, vyhodnotiť kompatibilitu, vytlačiť astrologické aspekty, numerologickú zhodu a zhruba do takých piatich minút rozhodnúť, či áno, alebo nie. To by bolo fajn. Lebo ten hormonálny proces vzájomnej vražednej priľnavosti nás vždy schváti aspoň na rok a nič sa s tým nedá robiť. Až potom sa začnú maléry, a kým sa človek slušne rozíde, dva roky zo života sú fuč, akoby nič.
Ach jaj.

19.máj - Môžete bojovať s mnohými nepriateľmi a prežiť, no nikdy sa nepúšťajte do boja so svojou povahou, pretože ona je veľmi silný súper.

19. května 2013 v 16:13 Diary
Tento týždeň bol... divný. Aj zlý, aj dobrý. A ľutujem, že som nenapísala niečo behom týždňa, keď som ešte mala dobrú náladu lebo začiatok týždňa vyzeral sľubne. Dosralo sa to, myslím, v stredu, a piatok bol zase raz na hovno.
No. V pondelok som nahodila flegmatický postoj. Všetko mi bolo jedno. Či niečo popletiem, či nepopletiem, srala som na to. A keď si poviete, že vám je všetko jedno, tak sa vám darí a stávajú sa vám samé pozitívne veci. Ako mne v ten deň. Alebo bol utorok? V podstate to je jedno. Roznášala som poštu ešte u nás v dedine, keď sa pri mne pristavilo auto, a jeden zlatý chalan sa ma opýtal kde je dieľňa (teda nejaká firma). Povedala som, že neviem, lebo fakt som nevedela. Povedal mi aj priezvisko toho chlapa, a ja ľudí podľa priezviska nepoznám. A neskutočne zlato sa usmieval. Ach. A prišlo mi zlaté aj to, lebo s niekým telefonoval, a tomu dotyčnému povedal: ,,Počkaj," a pýtal sa mňa. Ach. A ja som sa pred ním strápnila. Čo nie je čudné, lebo sa to na mňa podobá a stáva sa mi to pravidelne. Ako som mu povedala, že neviem, a išla som ďalej, tak ma napadlo, že asi dva-tri domy dozadu som čítala na zvončeku, že dieľňa. Čiže, som vlastne presne vedela, kde je to čo hľadá, len mi to nedošlo v správnej chvíli. A on tam pred tým domom aj zastavil potom.
A... píšem to len preto... lebo... ako sa usmial, a ja som si povedala, že je hrozne pekný, mi to došlo. Niečo ma osvietilo. Vrátil sa mi po 3 rokoch naspäť rozum. Vitaj doma. Nazvite si to ako chcete. Ale došlo mi, že na svete je plno pekných chalanov, a ja zabíjam celé dni myslením na autobusového. Čo bolo pre obyčajných smrteľníkov logické, a hovorili mi to celý čas. Ale bolo to prd platné. Musela som si to uvedomiť sama. A ja som si to uvedomila presne v ten deň. A odvtedy už na autobusového myslím minimálne, ani účet na fb mu nesledujem tak často (koľkokrát som bola cez týždeň uňho na fb? dvakrát?) a viac si všímam ostatných.

Potom ma ešte v pondelok potešilo, keď som išla do jedného družstva za takou pani, a ona bola celá popletená:D A hovorí mi, že dnes nemá svoj deň. Ja som jej povedala, že ani ja, a ani v piatok som nemala. Ona, že ani ona:D A tak sa smiala, a povedala, že je asi niečo vo vzduchu:D No mne sa nedarí už asi dva týždne, tak ma potešilo, že nie som jediná...:D

V utorok ani neviem čo sa dialo, jáááj, brala som asi 154962385 letákov do Jk. Predné koleso to skoro nezvládlo. Lebo, niežeby som sa pre tie letáky vrátila potom, keď som obehla tú ulicu, ktorú mám tu v dedine, nieee, ja som to musela brať všetko naraz. Lebo to som celá ja. Prečo si nesťažovať veci keď sa dá? A v stredu... ako som ráno roznášala noviny, tak som videla jedného naháča:DDD A viac vám k tomu nepoviem:D A potom keď som roznášala už poštu, tak mala jedna firma doporučený list. Teda oni majú tú firmu oproti svojmu domu. Chápete. A boli akurát pri dome, tak jeden chalan za mnou prišiel ako ma videl, a som mu dala poštu, a pýtam sa ho, kto je Meno. A on, že to je otec. Tak tam potom prišiel aj on. A on sa ma začal pýtať také veci:D Taký vtipálek sa snažil byť. Totálne mi pripomínal môjho ocina...:D
Pýtal sa ma, kde bývam, odkedy tu bývam, a s kým som sa sem prisťahovala či s manželom, alebo s rodičmi.
Ja: ,,Preboha. Nie."
On: ,,Len sa pýtam..."
Ja: ,,S rodičmi."
On: ,,A manžel je?"
Ja: ,,Nie je." Chcela som mu povedať, že určite niekde je, len sme sa ešte nestretli.
Potom som mu chcela povedať, že veď pred 7 rokmi som mala 13, jak môžem mať manžela? To vyzerám tak staro?! Ale mala som prácu, lebo z toho doporučeného listu musíte odtrhnúť takú volovinu chápete, a mne to vôbec, vôbec, vôbec nešlo odtrhnúť.
A potom sa ma ešte pýtal, či viem po nemecky. Ja že trochu. Či viem po rusky. Ja že nie. On že lebo sa môžeme rozprávať po rusky. Hovorím, vtipálek. Druhú pubertu má. Ako môj ocino. Ale najviac ma zaujal jeho syn, on tam len stál, nič nehovoril, nijak sa netváril, len fajčil. Keď som naňho pozrela, chcelo sa mi smiať:D Neviem prečo:D
A ja som dúfala, že keď poviem, že viem po nemecky, tak ma zamestná u seba vo firme:D
A všetci sa mi smejú, lebo si po ruke píšem, kde mám doporučené listy:(:D Lebo keby si to nepíšem, tak zabúdam na to:D Aj on, ten chlap, sa ma to tiež opýtal, že čo mám písané na ruke. Ja že doporučené listy:D A aj babičky, ktorým nosím dôchodok, sa každá jedna zo mňa smeje, že to ešte nevideli:DDD

A celý čas sa mi stávali takéto maličkosti, ktoré boli v podstate nebadateľné, ale dokázali mi zlepšiť náladu. Oveľa. Lebo viac som bola tento týždeň nasratá a nešťastná ako spokojná a šťastná.

Lebo ma v stredu nechcela vedúca pustiť k zubárke. Hlavná vec, že ešte hneď v prvý deň som jej hovorila, že 16steho musím ísť k zubárke. Ona, že dobre. Ja, že či mám priniesť papier. Ona, že ano. Ja, že tak okey. A v stredu mi hovorí, že ale to nemôžem len tak odísť. Lebo som na dohodu. A podpísala som zmluvu, že musím robiť, lebo mám na deň neviem koľko eur a z toho sa potom počíta daň a blábláblá. A ja že tak čo mám urobiť? Ona, že tak musíte prísť skôr. Ja, že kedy skôr, keď ešte s novinami musím ísť. A ona mykla plecom. Tak ma vytočila, ale tak strašne, že som sa už na nič nevedela sústrediť, a celú cestu do Jk. a späť som nadávala. Ešte som stretla v Jk. moju bývalú spolužiačku zo základnej, čo ma potešilo, ale aj jej som nadávala. Nasratá som bola, že čo teraz, kvôli tej posratej pošte mám teraz zrušiť zubárku či čo?! A keď som sa vrátila naspäť na poštu, o 13:30 (!!!!!!! čo bolo skoro jak hovädo, lebo akurát bola obedná pauza a ja som tam sama sedela s vedúcou) sa ma vedúca pýtala, že čo zajtra. Ja, že tak prídem ráno, potom pôjdem k zubárke a potom s novinami. A ona že či sa ľudia nebudú sťažovať. Som si myslela, dopiči, tak čo sa rozdvojím? Jedna polka pôjde s novinami a k zubárke a druhá pôjde s poštou do Jk.? A ona, že môžme sa dohodnúť tak, že teda zajtra neprídem a nebudem mať ten deň zaplatený. Aleluje, že jej to došlo, lebo presne takto som si to od začiatku aj predstavovala.

Druhý problém sa vyskytol hneď v piatok, lebo mám ísť k zubárke aj v pondelok. A nemôžem. Lebo už príde tá, za ktorú zaskakujem, a ona sa musí zaúčať na druhý rajón, lebo druhá chce ísť na dovolenku v stredu. Takže... by nemal ísť v pondelok kto za mňa do Jk. A oni také múdre, že však prídem ráno a do 12stej mám čas. Ale, kurnikšopa, ja nemám do 12stej čas. Ja o 12stej už musím ísť na autobus, a predtým sa najesť a prezliecť, a také tie veci, a oni si myslia, že o 12stej z pošty hneď šťastne vyrazím na bus k zubárke?! Oni odkiaľ spadli?! Tak som im povedala, že sa radšej preobjednám. Lebo by som to nestíhala, ani keby sa poseriem. Si predstavte, že by som šla ráno na poštu, tam by som bola nervózna z toho, že mám málo času, utekala by som potom do Jk. Jáááj a ešte predtým by som brala jednu ulicu u nás v dedine. V Jk. by som bola zas nervózna, lebo čas by istotne utekal veľmi rýchlo. Potom odtial by som padala na poštu, kde by som musela urobiť ešte vyúčtovanie a kokotiny. Potom by som utekala domov, kde by som sa stihla asi len prezliecť a utekať na bus. A potom od zubárky by som došla domov o tretej a potom šup, s novinami. No určite.
Normálne ma to serie, lebo neviem nakedy sa preobjednám. Musím sa dohodnúť s tou, čo teraz príde z PNky. Dúfam, že bude zhovievavá.

Jáááj. A ešte sa v piatok stalo to, že mi vedúca povedala, že sa na mňa niekto sťažoval. Že ma raz niekto zastavil a pýtal sa na balík, a ja som povedala, že neviem kde je, a potom, že na pošte je. Ja som si ani zaboha nevedela spomenúť, kto ma kedy zastavil. A vedúca, že: ,,Ako si to nemôžete pamätať?" Ja: ,,Lebo ma zastavuje plno ľudí." Fakt ma zastavuje plno ľudí. Aj u nás v dedine aj v Jk. a ja si to v hlave proste nedržím. A potom mi povedali, že tá pani to dala aj na internet (asi má blog:DDD), že je tu neochota a neviem čo všetko ešte. A ja, že hmmmm. Som si myslela, a? A vedúca niečo trepala, že neviem ako to budeme riešiť... Som si myslela, vyhoď ma, poteším sa. Lebo ona celá v šoku, jak si to nepamätám. Kokso. Je plno iných vecí, čo si musím pamätať. Ja sa sústredím na to, aby som dôchodky nepoplietla. Aby som doporučené listy nepoplietla. Tváre a mená ľudí si v hlave nedržím, lebo neni tam zatiaľ pre ne miesto. A ony neviem čo odomňa čakajú. Aj ocino hovorí, že ma strašne krátko zaúčali. A hneď chceli aby som všetko vedela automaticky. Pritom plno vecí ešte neviem. A jebem na to. Lebo to neni moja vina. Aj zajtra, budú sociálne dávky, a ja neviem čo s nimi. Či to mám dať do počítača, alebo ako, čo. Nemám šajnu. Lebo som hovorila tej poštárke, čo ma zaúčala, či príde o desiatej za mnou. A ona, že nevie či bude mať čas. A potom o 10 sekúnd povie: ,,Tie sociálne dávky ti potom ešte vysvetlím." A kedy potom, keď nevie či bude mať čas prísť o desiatej?! Lebo presne kvôli tomu som sa jej pýtala, či príde. Lebo neviem, čo zajtra urobím. Asi sa na to vyserem a odídem alebo čo. A ešte k tej pani, čo sa na mňa sťažovala... ja som si potom spomenula ako to bolo. Bolo to pred týždňom v piatok, keď som mala brať dva veľké balíky, a poštárka mi hovorí, že to nech neberiem, nech vypíšem papier. Ja, že okey. A jak som už vychádzala z tej ulice, kde berem poštu, ma zastavilo jedno auto. Tá pani sa pýtala, či má Priezvisko balík. Ja, že fúúú neviem mne povedzte číslo domu. Povedala. Ja, že jáááj tak to je na pošte, hodila som vám papier do schránky. To bolo celé. Ale ja mám toto uprdele, nech sa sťažujú. Len ma vytočilo, jak mi to vedúca oznamovala, akým tónom. Jak keby... ách. No to je jedno. Toto ma nesere.

Ale potom poobede mala vedúca zasa super náladu (bože, hrozne je náladová). A pýtala sa ma, či budem ochotná chodiť aj v júni. Mala som sto chutí povedať nie, stačilo mi, ledva prežívam toto... ale nemala som to srdce to urobiť tej poštárke, ktorá ma zaúčala, lebo chúďa, ona je taká unavená, už mele z posledných síl. A vážne, ona asi pol roka vkuse za niekoho zaskakovala. A nemohla by som sa jej potom pozrieť do očí. Tak som súhlasila... Ale aj tak neviem ako to bude. Lebo ako sa vráti táto z dovolenky, dajme tomu, že začiatkom júna, potom pôjde druhá na dovolenku. Tá sa vráti. Nech rátam ako rátam, v polke júna tam budeme štyri. Čiže, by mi mohli dať zmluvu do polovice júna a potom astala vista.

Lebo nevládzem... je toho na mňa veľa. A neviem ako prežijem ešte 6 týždňov, vážne neviem. Snažím sa odľahčovať si to optimistickými myšlienkami, že budem mať viac peňazí, že stretávam ľudí, že sa aspoň doma nenudím a podobne. Ale nezaberá to. Len ja viem, s akou nechuťou tam chodím. Mamina mi hovorila, že to na mne vidí. Viem, že je to na mne vidno, lebo sa to nesnažím ani skrývať. Ale netuší ako mi je vo vnútri. Aj v piatok ako som išla do Jk. som sa po ceste skoro rozplakala, a vlastne som ani poriadne nevedela prečo. Ale hrozne mi bolo do plaču. A potom ako som prišla domov, som sa sama sebe čudovala, že či mi nešibe, revať takto pre nič za nič. Včera, v sobotu, som mala fasa náladu, a dnes mi je zase na hovno. Neviem. Táto práca neni pre mňa. Vôbec. A ja som neni z tých, čo niečo robia proti svojej vôli len preto, aby vôbec niečo robili. Viem, že toto ešte zažijem veľakrát, že budem niečo na silu robiť, lebo občas človek vážne nemá na výber, hlavne v tejto dobe... a mala by som si na to zvykať. Ale neviem bojovať proti sebe.

Aj v piatok mi odľahlo, keď mi povedali, že tá poštárka už v pondelok z PNky príde. Podľa mňa ten rachot, ktorý spôsobil kameň na mojom srdci, keď spadol, počuli aj v Amerike. Lebo som sa hrozne bála, že už tento mesiac nepríde, lebo si pokazí výplatu. Ale asi sa bojí o svoje miesto, keďže som tam ja. Bohvie, čo jej povedali do telefónu, ako ju vystrašili.
A nikto nevie, že ja to v auguste nebudem robiť. Lebo som nezmenila názor, a asi ani nezmením. Za tieto pocity mi to nestojí, mať takú prácu... lebo ma to nebude robiť šťastnou.
Preto jediný argument, ktorý zaberá na to, aby som to zvládla, je ten, že toto s touto poštou prišlo teraz pre to, aby som zistila, že v auguste to robiť nechcem. Lebo neviem neviem ako by som reagovala, kebyže je august, ja by som sa zaúčala, mala by som niekde pripravenú zmluvu, skončila by som s novinami, a až vtedy by som prišla na to, že ale veď mňa to baviť nebude.
A je mi jasné, že to prišlo aj preto, lebo som si moc dlho doma hovela, a nič som nezažívala. Čudovala by som sa, keby sa niečo nezmenilo. Lebo vždy keď niečo trvá pomerne dlhší čas, keď vlastne sa človek ani nemá na čo sťažovať a vyhovuje mu momentálna situácia, vždy príde niečo, čo to totálne zmení. Teda aspoň u mňa to tak je. Aj keď noviny mi moc nevyhovujú:D Ale po tejto skúsenosti s poštou si ich viac vážim:D A nesťažujem sa už ani na to, že musím chodiť roznášať aj v sobotu. Už to beriem ako samozrejmosť.:D
Len... celá dedina už vie, že v auguste budem poštárka. Neviem odkiaľ, teda jasné, niektorí ma videli na pošte, niektorým som to povedala, a tým ďalším to povedali poštárky... Ale... ach bože. Tak strašne aj ony na tej pošte so mnou rátajú... Ja neviem ako im poviem, že to robiť nechcem...

P.S.1: Myslím, že mi na tomto celom bude chýbať, len to stretávanie ľudí...:D
P.S.2: Tento týždeň sa mi zhnusil Fb. Ako som zo začiatku nemala čas tam chodiť, tak teraz nemám už ani potrebu, a nezaujíma ma, čo tam kto pridáva. Aj keď tam večer zbehnem, tak len všetko v rýchlosti pozriem a myslím si, že omg, títo ľudia toho toľko popridávali... to tu sedeli celý deň? Aj ja som toto robievala? Ako som mohla?! Aj cez ten hokej... každý písal na Fb, že góóól. Tak buď pozerám hokej, alebo som na nete. Bože. Načo to treba písať na Fb, veď očividne to aj ostatní ľudia pozerajú... ale nie. To tam treba napísať. Lebo. Treba. Nervy som mala. Ani teraz nie som na Fb. Včera som tam išla len v noci. Aj to som sa potom odhlásila lebo som pozerala Gilmorky. Inak som včera nebola celý deň na nete. Aj cez týždeň som si notebook nabíjala raz za tri dni. Dnes ho nabíjam znova po dlhej dobe. Chudák, na mňa tak smutne pozeral, že čo sa mi to porobilo...:D
P.S.3: Keď som išla vo štvrtok k zubárke, tak bol v autobuse jeden pekný chalan (hovorím, že som si ich začala všímať, doteraz pre mňa existoval len autobusový). A bol plný bus, on stál predomou, rozprával sa tam s takými chalanmi, čo tam sedeli. A ja som hrozne chcela, aby si sadol vedľa mňa. Sedela som totiž s nejakým chlapom, a myslela som si, že vystúpi v najbližšej dedine. Ale nie. On nejak nevystupoval. A tak si ten chalan sadol na iné miesto. Ach. Ja také šťastie mať nemôžem aby si sadol ku mne.
P.S.4: Zas som včera (dnes) v noci protestovala a išla som spať o pol štvrtej ráno. A zas som dosiahla len to, že som unavená...:D Ale musela som si kuknúť Gilmorky. Mimochodom, tento týždeň som nevidela len 2 časti!:D Ostatné som stíhala. Som bola šťastná, že som bola už o tretej doma... A neprišla som o štvrtej, alebo o pol piatej.
P.S.5: Ja viem, že to asi beriem moc tragicky. Ale nepomôžem si. Uvedomujem si, že mi toto celé len prospeje, ale momentálne tak nedokážem myslieť. Možno neskôr. Aj tie optimistické obrázky, čo pridávam, tak teraz vyzerá, že sú mi na prd. Ale nie sú. Snažím sa nimi riadiť, niektorí ľudia vedia, že sa stále snažím myslieť v tom kladnom zmysle... ale aj mne to nie vždy ide. Niekedy nevládzem. Ako napríklad teraz. Toto obdobie. Ale buďte si istí, že si to všetko uvedomujem... len sa neviem naladiť na pozitívnu vlnu myslenia.

Vraví sa, že najgeniálnejšie myšlienky človeku napadajú tesne pred zaspatím a tesne po zobudení. Akurát je potom problém si ich zapamätať.

19. května 2013 v 15:41 Gallery

Problém bol iba v tom, že Modrooký buď zomrel násilnou (a nečakanou) smrťou, alebo bol na svadobnej ceste so svojou piatou manželkou (taký bol sexi), prípadne nebol Bratislavčan, ale rodák z Ladomerskej Viesky a stretla som ho vlastne len čírou náhodou.
Skrátka, nebolo ho.
Neviem, čo treba urobiť, ak chcete pritiahnuť chlapa, ktorý o tom netuší, čiže proti jeho vôli. Zavolala som Ester, veštkyni. Povedala, že nič.

12.máj - Nie je dôležité, či niečo vieš, ale či si trúfaš.

12. května 2013 v 17:38 Diary
Celý týždeň rozmýšľam nad tým, že keď budem písať článok, či vám napíšem všetko, alebo len polovicu - teda tú aktuálnu časť. Ale rozhodla som sa pre všetko, lebo zrejme budem potrebovať rady...

Vopred vás varujem, že to bude megadlhý článok, ale veľa vecí sa udialo, a ja sa potrebujem vyrozprávať... kto chce to prečíta, kto nie, tak nie, nič sa nedeje.

No... všetko sa to začalo cca pred 2 týždňami (viem, že bol utorok), keď ma zastavila jedna poštárka, či by som nechcela u nich na čas robiť, lebo že jedna kolegyňa je už vyše mesiaca vypísaná, a ony (sú dve) už za ňu nevládzu zaskakovať. Že ja by som chodila do vedľajšej dediny (Jk.). A že sa mám teda zastaviť na pošte u vedúcej. Okey. Kým som ešte rozniesla posledné noviny, tak som nad tým uvažovala... V podstate ani neviem, či som to ja osobne chcela, alebo nie. Len táto poštárka mi povedala, že ona by bola rada, keby som to vzala.
/A tú vám musím napísať ďalšiu vec, lebo to je tá prvá polovica toho všetkého, o ktorej som vám nechcela povedať, ale potrebujem poradiť... Pamätáte si, keď som sem raz dávnejšie písala, že som sa na august opísala diablovi? Tak to táto poštárka bude od augusta robiť inde, a chce aby som nastúpila na jej miesto. Súhlasila som. Nevedno prečo. Keď som od začiatku vedela, že to robiť nechcem - ale k tomuto sa dostaneme neskôr. Vraj, aj na tie noviny ma nahovorili preto, aby som spoznala dedinu. Čiže to museli plánovať dlhší čas. A ja som pre to ani nič neurobila, len som si tuším ešte v novembri prišla k nim pre pečiatku kvôli úradu, a moja mamina sa ich neviem z akého dôvodu opýtala, či nemajú voľné miesto, lebo mesiac predtým hlásili v rozhlase, že hľadajú niekoho. Vedúca, že nie, lebo už prijali jednu. Ale že keď sa uvoľní miesto, tak sa ozvú. Jasné, to hovoria všetci, pomyslela som si. A mamine som potom vynadala, že prečo sa to opýtala, ja ani za boha nechcem byť poštárka. A potom prišli tie noviny. A zvyšok už poznáte./
No, a ako mi to povedala, tak mi bolo blbé odmietnuť, lebo chápete, potom by prijali inú, ktorá by mi to miesto vyfúkla. A je vedľajšie, či som to miesto chcela alebo nie. Ja som počula len to slovo dočasne, a aj som to chcela vyskúšať, a dozvedieť sa, že ako to tam funguje a či to teda budem robiť v auguste. Tak som teda išla za vedúcou na poštu. A súhlasila som. Oni sa mi ozvali pred týždňom vo štvrtok, keď som vyplňovala dotazník, a potom v piatok som musela ísť na lekársku prehliadku. A v piatok sa u mňa začalo nešťastné obdobie. Nielenže mi vo štvrtok vedúca povedala, že ona mi o druhej poobede zavolá, že o koľkej mám ísť na prehliadku a neozvala sa. Ale ona mi nezavolala ani v piatok ráno. A ja som išla v pohodičke roznášať noviny. Až mi volala jedna žena, neviem odkiaľ, že som niečo nenapísala do dotazníka, a že či viem, že dnes idem na prehliadku. Ja že čooo? Tak som utekala na poštu pre papiere k lekárke, a vedúca, celá v šoku mi hovorí, že veď mi povedala, že mám ráno prísť. Ale ona mi hovorila, že mi zavolá a potom prídem na poštu pre papiere. Ešte som sa jej opýtala o koľkej pre to mám prísť. A ona, že pred prehliadkou. Ale ja som nevedela o koľkej som objednaná, tak som tam nešla, myslela som si, že lekárka nemala čas, alebo neordinuje, veď inak by mi vedúca zavolala, nie? No a potom som utekala k lekárke, u ktorej som bola objednaná na ôsmu, a už bolo deväť. A kým som tam prišla bolo aj trištvrte na desať. Dnu som išla o pol jedenástej, a hovorila mi, že oni berú takéto prehliadky až od jedenástej. Čiže som sa vôbec nemusela ponáhľať ale budiš. Potom keď som sa vrátila domov, tak som ešte musela ísť s tými posratými novinami, a parádne som zmokla. Červená farba z vlasov sa roztiekla po mamininom novom tričku, po mojej bielej mikine - chvalapánubohu to tam nie je vidno, vypralo sa to. A ja ako som bola zmoknutá, a potom tak fasa svietilo slnko, že mi totálne opálilo krk a hruď po prsia, jak som mala výstrih. Potom som utekala domov, lebo išlo opakovanie Sultána, ktoré som nakoniec aj tak nevidela, lebo prišla búrka a vypadlo digi. Okey, povedala som si. Tak som si to stiahla z netu.
Potom čo bolo ten víkend si nepamätám, len v pondelok som nastúpila na poštu. Chodím tam na desiatu, čiže musím vstávať o šiestej aby som stíhala s novinami. A neskutočne ma to sere, lebo no... lebo.
Jáááj a ešte v pondelok, ten chlap, čo mi nosí noviny, prišiel až o pol siedmej (chodieva pred piatou) ale bolo ma treba vystresovať. A ešte, aby som to nemala ani trocha jednoduché, som v nedeľu dostala krámy. Ktoré boli divné, neviem, akoby som im zakázala aby boli silné, lebo boli celý týždeň mierne, a mám ich doteraz. Čo ich mávam 4 dni. A dnes je ôsmy. Okey. Nevadí.

V pondelok som sa dosť bála no, lebo ja som sa chcela hlavne vyhnúť tej Jk. lebo som tam v živote nebola, len asi 2x s autobusom, inak nič. Vôbec. A tak ma v pondelok zaúčali, ešte som išla s tou poštárkou po jej rajóne, čo ma úplne unavilo. Lebo som sa po sto rokoch bicyklovala. Skoro som sa zrúbala na kamienkoch, mám celé modrinové nohy, lebo kým som sa skamarátila s tým ich stokilovým bicyklom, a vkuse som brzdila s pravou rukou (lebo tak som naučená) lenže na tom bicykli je potrebné brzdiť s nohami (viete, čo myslím) a ja som si to nevedela zapamätať, a tak som zobrala aj strom. Hrôza. A hrozne rýchlo mi vysvetľovala tú Jk. a tam vôbec ale že vôbec nejdú čísla domov doradu. To ako som sa rozčuľovala aj tu u nás v dedine, že sú čísla všelijak, tak to je ešte lahoda. Nájsť nejaký dom v Jk. je väčšie umenie. A ona mi toľko vecí v ten pondelok vysvetľovala, aj s dôchodkami, aj so šekmi, čo si dávajú ľudia platiť... aj s domami, darmo majú číslo domu, poviem príklad 5, keď im poštu treba nosiť na 106, čo je úplne inde. A tak som si z toho pondelka nič nezapamätala, ale domov som sa vrátila plná zážitkov, a v podstate mi vyhovovalo, že nesedím doma, že mám robotu na celý deň. Lebo síce mám tam byť od 10:00 do 14:00, keď som aj v pondelok odtiaľ odišla myslím, že o štvrtej.

V utorok som zasa išla najprv s poštárkou po jej rajóne a až potom sme šli do Jk. Ale to som si v Jk. už robila poznámky do zošita, že odbočiť doprava - tam som si písala, že ktoré domy sú na ľavej a na pravej strane, potom zase odbočiť doľava a tak podobne:D Videla som na poštárke, že ju hovadsky zdržujem, ale do riti, nedalo sa inak, lebo som už vedela, že vo štvrtok pôjdem sama, lebo ona ide do divadla. V utorok som sa tiež vrátila domov okolo pol piatej (lebo sme sa na pošte zarozprávali) celá šťastná a zasa plná zážitkov.

V stredu bolo voľno, ale aj to mi bolo tak na dve veci, keď som nemohla dlho spať, lebo by som inak v noci nezaspala. A hrozne som sa bála štvrtku. Ale štvrtok som nakoniec prežila, išla som von o 10:40 a naspäť z Jk. som sa vrátila pár minút po 14stej. Rýchla som bola. Ale to neboli dôchodky. A dokonca som stretla aj moju kamarátku, ktorá mi ukázala svojho 8 mesačného syna (!!!). Zistila som, že ja asi žijem na mesiaci, lebo som nemala ani potuchy, že bola tehotná. A proste bola som rada, že ju vidím, a celá som bola z toho štvrtku povznesená. A hrozne milí ľudia žijú v Jk. Boli mi ochotní poradiť, a proste všetko. Normálne som sa čudovala, že takí ešte existujú, lebo som zvyknutá na drzých a urazených a tak. Len som v ten deň nenašla dom 82 a tak jeden dedko mi povedal, že on to tam zoberie, že nech si nerobím starosti. V ten deň som z pošty odchádzala po štvrtej, lebo tam ostala len jedna poštárka (keďže druhá išla do divadla, a vedúca má v pitchi, tá odchádza prvá) a musela čakať na auto, ktoré chodí pre poštu o štvrtej. Aj mi hovorila, že môžem ísť domov, ale nechcela som byť sviňa a nechať ju tam samu. A okrem toho sa im musím vtierkať, aby ma mali rady, chápete:D Preto som aj v pondelok zobrala šeky, že veď v utorok ich roznesiem ako pôjdem s novinami:D Ale to som následne aj oľutovala, lebo kokso, v utorok som ešte nebola skamarátená s bicyklom a padal hocikade, nechcel vôbec ostať stáť a už ma boleli ruky z neho, lebo vážne váži asi tonu.

No... a piatok. Piatok už asi ani horší byť nemohol. Nechcela som ísť sama do Jk. lebo boli dôchodky, a to som potrebovala ešte raz vidieť. Ale bolo veľa pošty. Keď hovorím veľa, myslím tým, že poštárka mala na svoj rajón tri plné tašky (a to predtým, teda pred desiatou ako tam ja prídem, ona ešte roznáša). A ja som toho mala do Jk. ešte tiež dosť. A ozaj, beriem aj jednu ulicu ešte v našej dedine. A tak som najprv rozniesla tú moju ulicu, pohodička, až na to, že to pohodička veľmi rýchlo prestala byť. Neznášam, fakt z duše neznášam doporučené listy. Lebo to musím trapošiť, vyzváňať k nim, a kričať. A tak som to robila aj pri jednom dome, teda len som zvonila, kričať nekričím, lebo mi to príde maximálne trápne:D A vyšla jedna baba. Ktorú poznám tak z videnia. A teraz tá hanba. Neviem prečo mám pocit, že robiť poštárku je niečo podradné a ľudia sa mi za to budú smiať, alebo čo. No to je jedno, a aj tam pri nej som trapošila, lebo mali tri doporučené listy, a jeden do vlastných rúk, čiže tie dva mohla ona podpísať, ale na ten tretí som musela vypisovať žltý papierik, aby sa dostavila na poštu. To mi ešte tiež trvá pol hodinu, lebo som si nikdy neni istá, čo mám kde písať, ale tak do riti, nech sa nečudujú keď som sa zaúčala len dva dni, a na tretí ma už vyslali samu.

Jááj, a ešte ten štvrtok ako som išla sama, tak som šla do jednej firmy, lebo mali doporučený:D a tam to bolo také vtipné:D robí tam jedna baba, ktorú poznám, ale neviem odkiaľ, neviem ju zaradiť, a ona sa usmievala, ale tak, že z toho jej úsmevu som sa aj ja musela usmievať (milujem takých ľudí), a jak mi ten šéf podpísal ten list, tak sa ma pýtal, či má aj nejakú inú poštu. Ja že nie. Vyšla som von, ale preistotu som pozrela do tašky, a našla som tam pre nich ešte poštu:D Tak som sa vrátila, s úsmevom na tvári, povedala som, že len predsa majú poštu, tá baba hneď úsmev a šéf mi hovorí, že som zaľúbená keď zabúdam:D Ja že nie, len som nová:D Ale celá tá situácia bola taká vtipná:D A aj v piatok keď som tam išla, tak už s úsmevom, a tá baba zase úsmev na mňa:DDD

No... a potom jak som rozniesla tú ulicu, som išla za poštárkou. Keď som videla, že z tých troch tašiek sa jej neuvoľnila ani jedna, skoro ma yeblo. A tak sme sa ponáhľali, ale aj tak sme šli do Jk. až o pol tretej, čo je neskutočne neskoro. A rozdelili sme sa, ona roznášala normálne listy, neskôr aj doporučené lebo mne to dlho trvalo, a ja som chodila s dôchodkami. Sama. Mala som také okno v hlave, že som nevedela dať dokopy 40 centov, držala som v ruke 2 eurá a rozmýšľala som, ako to mám vyrátať aby z toho vyšlo spolu tých 40 centov. No proste hrôza. Mala som pocit, že som niekoho ojebala. Lebo sa mi podozrivo rýchlo míňali drobné. A na konci mi ostala jedna 5eurovka, a tým pádom som jednej babke nemohla dať 2 eurá, lebo som jednoducho nemala z čoho. A ona mi nemala rozmeniť. Potom ona, že nevadí, že nech si to nechám. Ale mne je to doteraz ľúto, neviem prečo, nechávajú mi dôchodcovia nejaké drobné, ale to takých 20-50 centov, tí štedrejší dajú aj euro, ale dve eurá je kurva dosť. Ale to bolo tak narýchlo všetko, že plakať sa mi chcelo. A to som mala poštárkinu peňaženku, lebo tá moju, čo mi pridelili, bola deravá. A poštárka tam mala ešte drobné, čo jej ľudia dali za noviny, a ja som aj tie drobné minula. A stále mi nejde do hlavy, ako mi tam mohla ostať 5eurovka, a ešte som plus našla 50 centov. Som osrala niekoho, hovorím. Aj poštárka celá taká bola, že no... ale tak čo som mala robiť, keď sme utekať museli.

A naspäť na poštu sme sa vrátili pred štvrtou, a aj tam som dojebala veci, ako som sa ponáhľala. Lebo to auto, čo chodí pre poštu, už len na nás čakalo. A ja som panikárila. Neviem robiť veci pod stresom proste... a tak som zle roztriedila doporučené, a zle som to zapísala do počítača. Lebo to som mala zvlášť dávať opakované, a oznámené. A ja som asi dva opakované dala na kôpku oznámené. Ale oni niesú vôbec oznámené. Tí ľudia nevedia, že majú niečo na pošte, lebo to som mala brať ešte v pondelok, a vtedy by boli oznámené. Asi nechápete ale to nevadí. Aj vedúca si to všimla, ale potom povedala, že čo už s tým, lebo aj ona už mala uzatvorenú uzávierku, ale aj tak ma to sere, lebo to je zle zapísané, a nebude to sedieť, a tí ľudia si pre tú poštu neprídu, lebo o nej nevedia a celé je to na kkt. A neviem čo bude. Ale to sa ma myslím zastala jedna poštárka, nie tá, s ktorou som chodila do Jk. ale tá druhá, s ktorou som tam v utorok ostala, aby nebola sama. Ona sa ma inak hrozne zastáva. A začala tam tej vedúcej niečo po maďarsky hovoriť, neviem čo, začala volačo, že podpis a potom pokračovala po maďarsky a ja po maďarsky neviem. Ale aj tak to je celé na hovno. V piatok som teda prišla domov celá nasratá, aj som plakala, lebo to je proste na mňa veľa. Celé tie dôchodky, a to všetko, do pixx, zaúčali ma len dva dni, ja ešte neovládam ani polovicu vecí, a som z toho na nervy. Aj ten dedko, čo mi vtedy vo štvrtok povedal, že ten dom 82 zoberie on, tak to v piatok povedal tej poštárke. A ona celá začudovaná mi hovorí, že veď ten dom je tam a tam, a že nechápe ako som ho nemohla nájsť, a jakto, že mi ostal na koniec. No normááááálne kurnik šopa. Normálne som ho nenašla, nie som superman. A oni majú tú Jk. písanú na papieri, čísla domov, a mená ľudí, ale oni to nemajú tak ako by som to ja potrebovala. A aj preto, vtedy ten utorok keď som si to pre seba zapisovala do zošita, sa mi poštárka čudovala, že načo si to zapisujem, veď to je tam na papieri. Ale ja som sa jednoducho z toho nevedela vysomáriť, lebo som to nepísala ja. Preto! A potom mi ešte hovorí, že ten papier vôbec nesledujem, a keby som ho sledovala, tak by som to vedela. Ale ja som ho sledovala, ale bolo to pre mňa nezrozumiteľné. A jej to nešlo do hlavy. Teraz to vyzerá tak, že na ňu hnevám, a že ona je drzá. Ale vôbec to tak nie je. Len proste ma rozčuľovalo vtedy, že prečo by som si to nemohla aj pre seba zapisovať. A veľmi mi ten môj zošit ten štvrtok, keď som šla sama, pomohol. A tá poštárka je milá hrozne a fakt na ňu nič zlé povedať nemôžem. Len vidno na nej, že je unavená a nebaví ju to už.

A tu sa dostávame k problému... V auguste poštárku robiť nechcem. Nechcem tam nastúpiť. Lebo by som zobrala jej rajón a ona keď nemá polku dediny, tak ja som Madonna. Neviem ako to majú rozdelené, lebo tá čo má Jk. toho nemá tak veľa. Jk. je malá dedina. Tá ďalšia, čo má našu ulicu, toho tiež nemá toľko veľa. Najviac má toho táto, za ktorú by som šla. A ja som neni taká rýchla ako ona. Ja som o sebe už dávnejšie presvedčená, že patrím k tým pomalším ľuďom, že neviem veci robiť rýchlo. A proste... keď som videla tie jej tri tašky, tak mi zle došlo. Ja neviem proste. Ale ony mi od pondelka hovoria, že snáď ich nezradím v auguste, že snáď so mnou teraz nestrácajú čas.
Ale čo mám robiť, ja som si povedala, že keď ma to teraz nebude baviť, ja sa tam v auguste nezamestnám. Neviem prečo to pre nich automaticky znamenalo, že keď idem teraz, tak prídem aj v auguste.
Síce možno zmením názor, ešte aj 95x, len som hotová z toho piatku, lebo mi nevyšiel. Možno ma to ešte bude baviť...
Ale ja by som na tom rajóne mala hotovú behačku. Od polovice dediny by som musela ísť až na koniec, plus ešte vedľajšie uličky. Celé nespravodlivo rozdelené to je. A viem, že by som to nezvládala, lebo hrozne veľa domov to je...
Neviem, fakt neviem čo urobiť.
Neverím na náhody, neverím, že ma tam teraz zavolali len tak, že sa mi to stalo len pre to aby som sa doma nenudila. Toto celé s touto poštou pre niečo prišlo. Buď pre to, aby som zistila aká je to makačka, a aby som do auguste ešte zmenila názor, alebo pre to, aby som už poznala rajóny pre ten august, keď tam nastúpim (možno).
A nechcem byť ani nevďačná. Úplne sama od seba sa mi naskytla práca, ani som nehľadala (lebo posledné týždne som vážne nič nehľadala), ani nič proste. Komu sa naskytne takáto príležitosť sama od seba? Málokomu. Prišlo to samé, a ja to odmietnem? A ako sa poštárkam potom pozriem do očí? A koho zoženú na august za mňa? A nemôžem im ani povedať, že sa mi naskytlo niečo iné, lebo to by som musela skončiť aj s novinami, a čo potom? Budem sedieť doma na zadku?

A horšie je to, že oni majú platených len 6 a pol hodiny. A to tam musia prísť pred šiestou ráno a odchádzajú po štvrtej. A to je celý deň v piči. A 3 a pol hodiny nemajú ani preplatených. Ako toto s tými peniazmi by mi nevadilo, mňa by sralo to, že celý deň som na pošte. A nič nemám z toho dňa. Aj to potom len prídem domov, hneď je večer, padnem do postele a spím... A ráno všetko odznova. Asi by som viac prežila, tých osem a pol hodiny niekde, ako takto šesť a pol, lebo v obidvoch prípadoch nemôžem odísť skôr ako o tej štvrtej.

A vôbec neviem ako prežijem najbližší mesiac. Lebo tá poštárka, ktorá chýba, tak ide 16steho na kontrolu, ale že kedy príde do roboty to ani srnky netušia. A potom chcú tieto dve poštárky dovolenku. A darmo mám teraz zmluvu do konca mája, keď tipujem, že ešte aj v júni tam budem. A ak bude Boh pri mne, tak v júli už nie. Lebo aj teraz som neskutočne unavená. A celé červené opálené ruky mám a bolí to. Teda skôr spálené. V piatok ma veľmi chytilo Slnko, a to bolo pod mrakom. Aj na tvári som opálená, a to som si konečne kúpila dva mejkapy najbledšieho odtieňu:D A neviem či mi teraz budú pasovať:D

Bože, dlhý článok, a to som sem ešte chcela dať také povzbudzujúce vetičky, z môjho horoskopu na tento rok, ale to až nabudúce...

Ach... neviem ako zvládnem najbližšie dva mesiace :( keď už v piatok som preklínala deň, keď som im na pošte povedala áno.
Dokonca ma vtedy aj napadlo, že aké boli super tie časy, keď som chodila do školy a stretávala autobusového. A na toto som už dávno nemyslela. Fakt dávno. A aj som si čítala ten pamätník, kde sme si presne pred rokom v škole písali so spolužiakmi tie odkazy, či jak to nazvať. Alebo ako sa mi páčil A. a ako som sa tešila tomu, čo mi napísal on... A prišlo mi to hrozne ľúto. Tie časy keď som nič nemusela riešiť, len som chodila do školy, a to bolo celé. Nezaoberala som sa tým, čo bude za mesiac, alebo za dva.
A v sobotu, ako som roznášala noviny, som povedala tej Kávičke (:D), že robím na pošte. Myslím, že ona je klebetná... a roznesie to ďalej. Nech ľudia vedia, že je voľné miesto. Ani neviem či som to povedala naschvál alebo mi to len tak vykĺzlo... hm.

/Domi, dúfam, že si si toto prečítala a dáš mi nejaké rady:D lebo vždy si na teba spomeniem, že aj ty to zvládaš... tak musím aj ja:D že to nemôže byť až také hrozné, keď si tak dlho vydržala./

P.S.1: Veľmi sa teším, že som stretla tú kamarátku... Byť poštárkou v podstate nie je také zlé, lebo sa rozprávam s ľuďmi a konečne nie som sama. A možno sa aj s niekým novým zoznámim, ktovie. Ide len o to, že je strašne veľa vecí, ktoré musím ovládať. A ja som mala málo času na zaučenie. Len dva dni. Aj na pondelok som im povedala, že pôjdem už sama. Lebo sa mi nechce behať po našej dedine a potom utekať do Jk. Radšej si to odbavím pomaličky sama.
P.S.2: Celý týždeň som nevidela Gilmorky. :( Ale čo už. Som si to krásne posťahovala včera z netu. Kvôli inému seriálu by som toto nerobila (teda ešte kvôli Sultánovi). A ani toto by mi nevadilo, že nevidím seriály, ktoré chcem. Nevadí mi ani to, že som prišla o svoje pohodlie, a musím chodiť z jednej roboty do druhej. Teším sa, že nemám veľa voľného času, a že niečo konečne aj zažívam. Ale... nie som človek, ktorý má rad zmeny, takže si budem na toto asi dlho zvykať.
P.S.3: Hrozne som sa bála tej Jk. A ako mi prvýkrát povedali, že by som chodila tam, tak ja že no zbohom. Ale neviem, ako je to možné, zapáčilo sa mi to tam. Ak sa vám chce, tak si prečítajte tento článok, dosť pravdivý. Je to tam vysvetlené úplne jednoducho.
P.S.4: Jasné, ja viem, bol to len prvý týždeň. Ale… je tam to ale. Bojím sa, že to nebude fungovať ani po mesiaci, a ja zasa budem robiť niečo proti svojej vôli, za čo budem nerada, pretože nechcem ísť proti sebe. Lebo zasa potom nebudem šťastná. A potom sa bojím, že nebudem vedieť povedať Nie za ten august, lebo… neviem ako im to oznámim. A obvykle sa nechávam prehovoriť. Neviem prečo skoro nikdy nepočúvam svoju intuíciu, ktorá môže aj vrieskať, ale moje ústa majú vlastný rozum a vždy povedia úplne niečo iné, čo chcem aby povedali.
P.S.5: Mamina mi kúpila dve nové bombové tričká. Áno, chválim sa:D
Aj tak bola najlepšia, keď išla odniesť bicykel do opravy:
Predavač: ,,Čo mu je?"
Mamina: ,,Je taký smutný."
P.S.6: Vôbec sa neteším na zajtra. Vôbec. Aj v noci som z protestu išla spať o štvrtej, akokeby som tým vedela oddialiť príchod pondelku:D Dosiahla som akurát to, že som neskutočne unavená. Držte mi palce, nech to zvládnem. O týždeň sa ozvem, možno aj behom týždňa, pretože vo štvrtok idem k zubárke, čiže na poštu nepôjdem. Možno niečo napíšem už v stredu, teda podľa toho akú budem mať náladu. Ach už nech je streda poobede…
P.S.7: Som bez nálady. Zo zajtrajška. A akurát mi mamina povedala, že aj táto poštárka keď začínala tak k nám zvykla prísť okolo pol štvrtej. Ja viem, že začiatky sú ťažké, uvedomujem si, že mi potrvá kým sa všetko naučím. Ale ja nie som trpezlivá ani vytrvalá. A mám pocit, že hneď zo začiatku musím byť dobrá, a keď mi to nejde, tak som nasratá… sama na seba. Na okolie. Na všetko. Preháňam, viem. Ale som vykoľajená.

Vraj keď si niečo skutočne zo srdca želáme a často o tom hovoríme, priamo programujeme svoju budúcnosť. Preto som sa naučila veľkými prianiami nemrhať.

11. května 2013 v 23:49 Gallery

Často premýšľam, kto to bude. Ten chlap, ktorý bude čistiť zemiaky s nami. Ktorý nás bude mať obe rád. Rovnako. Predstavujem si, ako ho budem testovať, či bude mať rád aj Leilu a nebude ju brať len ako nevyhnutné zlo, ktoré sa votrelo do príbehu medzi mnou a ním. Ako bude voňať, aký bude mať hlas, ruky, chlpy. Ako ma pomiluje. Doslova ako, pretože Leila o ôsmej spí a potom treba byť ticho, lebo medzi spálňou a obývačkou je papundekel a ešte aj tá sedačka z IKEA vŕzga. Koľko bude mať rokov. Kde bude bývať. Ako ho, pre Kristove rany, stretnem, keď som len v robote, doma s dcérou a občas na nákupe rožkov v Jednote. Či som ešte pekná a sexi, lebo aj to brucho vyzerá po pôrode inak, a tie prsia oddojčili 15 mesiacov. Bože, neviem. A na konci tohto premýšľania ma vždy premkne desivý pocit, že neviem ani to, či ho budem vedieť skutočne ľúbiť. Bojím sa, že som minula všetku lásku v Afrike. Aj vášeň, rafinovanosť, ženskosť... Bojím sa, že som sa ,,minula" celá.

2.máj - Ľudský čas sa neotáča v kruhu, ale beží po priamke vpred. To je dôvod, prečo človek nemôže byť šťastný, lebo šťastie je túžba po opakovaní.

2. května 2013 v 16:47 Diary

...a tak som tam sedela. Presne na tom istom mieste ako pred dvoma rokmi a tromi mesiacmi. Presne na tých istých stoličkách. Len z iného dôvodu. Pozerala som sa na tie isté dvere ako vtedy. Vtedy by mi ani vo sne nenapadlo, že sa tam znova ocitnem. A nie kvôli sebe...


Ach ani neviem ako začať. Stále dookola odkladám písanie článkov, vždy mi napadajú veci, o ktorých by som písala, ale keď sa do toho po týždni pustím, tak už ani neviem, čo som chcela... Aj predvčerom som si musela napísať osnovu (:D), že čo chcem spomenúť. Ale neviem či sa jej budem držať, nemám moc dobrú náladu... Tri dni dozadu sa v našej rodine niečo stalo a plus k tomu sme sa niečo dozvedeli, o čom sme roky nič netušili... a mňa to hrozne bolí. A neviem čo bude ďalej. Nechcem o tom ani hovoriť. Nikomu. Dosť dlhú dobu sa už nikomu nespovedám a fakt mi to príde lepšie. Vždy som si myslela, že keď niekomu budem hovoriť všetko-všetučko a tým, že z toho vyrozprávam to potom prejde a mne bude fajn, ale málokedy to tak skutočne bolo. Obvykle mi bolo len horšie a mala som potrebu to riešiť znova a znova, a stále som na to myslela, a nemalo to konca kraja. A momentálne je pre mňa lepšie, keď sa s tým nejak vysporiadam sama a nikomu nehovorím, čo mi je, čo ma naštve, čo ma rozplače. Lebo dve predchádzajúce noci som plakala. A je ťažké byť pred maminou v pohode, a ešte ju utešovať, a zachovať si flegmatický pohľad na vec. Keď tieto veci si vôbec nezaslúžia flegmatický pohľad... ale načo to riešiť, nedá sa iným ľuďom nič vysvetľovať, nemá to význam keď oni si furt melú to svoje, a ani boh nevie čo ich tak urazilo, že ich to drží dlhé roky... Neviem, fakt, ja by som taká nedokázala byť. Možno som ešte jeden z posledných ľudí na svete, ktorí majú svedomie, a vidia viac dobro ako zlo. A keď sa niečo zlé stane (čo je zapríčinené správaním ľudí, ktorých fakt nechápem, aj keď sa snažím naladiť na ich vlnu, nejde to), tak vyjavene pozerám ako tela na nové vráta. Mrzí ma tá vec, čo sa stala. Veľmi. Ale nič s tým nezmôžem.


Prejdime radšej k veselším veciam. Minulý štvrtok som bola po 1549623 rokoch nakupovať. Kúpila som si takú tmavomodrú košeľu, dvoje rifle, peňaženku, papuče na doma pre seba (lebo moje staré boli už roztrhnuté, a jedny fialové čo som mala sa tiež roztrhli) aj pre maminu (ona si svoje staré zas s niečím obliala), aj mamine som kúpila dvoje rifle a sandále na podpätku. Lebo jej to povedala doktorka. Že má nosiť opätky. Že to tak bude lepšie než v botaskách. Hm, človek by skôr povedal, že s týmto problémom čo má, by sa mala opätkom vyhýbať. Ale aj jedna pani jej hovorila, že aj ona nosí opätky a vyhovuje jej to. Tak uvidíme. Inak moja mamina má také šťastie na rifle - zobrala si dvoje, že si ich ide vyskúšať, že jedny jej musia byť dobré. A obidvoje jej padli ako uliate. Ja som si ich skúšala asi 5, a kým som natrafila na tie správne tak koniec. Ešte som si chcela kúpiť sako, ale jedno malo divný materiál a druhé mi bolo malé... Minula som dosť peňazí, ale keďže ja nakupujem raz za uhorský rok, tak som si to hneď aj odpustila a nemám žiadne výčitky:D A dostali sme k nákupu aj dva náramky:):D Pofotila by som to všetko, ale nechce sa mi:D

A musím sa vám k niečomu priznať... to cvičenie - tú 30 dňovú výzvu, som po ôsmych dňoch vzdala. Začala som aj deviaty deň - to som spravila 50 drepov a mala som dosť. Vážne, ak by som to nevzdala vtedy, tak neskôr určite, lebo som po tých drepoch myslela, že dostanem infarkt. Ešte aj brušáky som lepšie zvládala. Ale drepy boli na mňa veľa:D A potom mi napadlo, že nepotrebujem hneď za mesiac dobrý zadok:D Takže som sa rozhodla, že mi bude stačiť každý deň 50 drepov (možno menej:D) a 50 brušákov. Inak som sa do tej výzvy dala len preto, aby som zistila, či to naozaj funguje:D Ale to už nezistím...:D

P.S.1: Predvčerom sa mi zdalo, že vidím v aute jeho. Akože, je pravda, že sa mi to zdá pomerne často, a vidím ho v každom druhom aute (a to je asi nemožné, či?:D) ale toto bolo iné. Mala som čudný pocit. Veľmi. A ten človek v tom aute bol zase úplne vytočený mojím smerom, presne ako pred rokom v auguste. A viem, že si to možno namýšľam... A že už blúznim. Ja ho už ani nechcem stretnúť (to si zaslúži potlesk). Ale to je jedno no. Mala som potrebu to napísať. Ignorujte ma.:D
P.S.2: Už sa neviem dočkať mojej výplaty!!! Lebo si chcem rýchlo rýchlo niečo dôležité kúpiť!!!:D No dobre, neni to až tak dôležité. Ale som z toho strašne happy:D Ááááá. Problém je v tom, že si to budem musieť objednať. Z Česka. A neviem koľko bude poštovné (kvôli tomu si to nechcem objednať teraz, ostali mi nejaké peniaze z minulej výplaty, ale z toho chcem objednať kaderníčku pre môjho psíka), alebo ako, čo. A neviem či aj na Slovensku to predávajú. To by som musela prečesať veľa obchodov. A na nete čo som pozerala dva obchody, tak tam to nemali. Nikde som to nevidela. A to bude problém:D Ach toto musím domyslieť.:D
P.S.3: Už nejaký ten piatok uvažujem, že si vyberiem tunel. Už ho nejak nechcem. Omrzelo ma to. Mám ho dva roky, a myslím, že to bohate stačilo. Ale bojím sa, že keď to vyberiem, tak to oľutujem.:D
P.S.4: Na mojej bývalej strednej je jedna nová učiteľka. Čo ma učila ešte v piatom ročníku na základnej. A bola hrozná. Všetci sme ju neznášali. Ešte šťastie, že som skončila školu skôr, než tam ona nastúpila...
P.S.5: Je mi blbé, aké veci teraz riešim, keď je tu niečo horšie... ale... musím niečím zamestnať svoju myseľ... Lebo sa bojím toho, čo bude ďalej... Aj teraz mi je do plaču... Lebo mi napadli také veci z minulosti, na ktoré som už aj zabudla (teda, myslela som si to)... A išlo mi v hlave ako film...

P.S.6: Tento článok som písala včera. Dnes je to už lepšie... Ale aj tak...


Prázdno je najhoršie. Keď sa minú emócie, tie dobré aj tie zlé, môžete si byť istí, že už nemilujete.

2. května 2013 v 16:27 Gallery

Podľa mňa je začiatok konca vtedy, keď človek vynesie vnútorné rozhodnutie. Nie, keď sa delia deti, majetky, podpisujú rozvodové papiere, kričia do tváre boľavé výčitky a keď sa stávajú strašné príbehy, ktoré väčšinou neuzrú svetlo sveta. Napriek tomu však od spomínaného rozhodnutia až po záverečné titulky môže uplynúť úctyhodný čas a je len na tom-ktorom páre, koľko mesiacov či rokov spoločnej agónie vydržia. Muži sú v tomto neprekonateľní majstri a ženy zasa ochotné obetovať na rodinný oltár všetko.