Červen 2013

19.jún - Pokiaľ si myslíte, že dobrodružstvá sú nebezpečné, skúste rutinu! Je smrtiaca...

19. června 2013 v 16:55 Diary
Začiatkom minulého týždňa som mala pocit, že prichádzam o dôležité udalosti. A to len preto, že som skončila na pošte, a kvôli tomu, čo sa udialo v piatok. Aj keď som sa vrátila okolo desiatej od novín, tak som sedela na posteli, počúvala hudbu, pozerala na hodiny a myslela na to, že čo by som asi teraz robila, keby som bola na pošte a kedy by som asi vyrazila do Jk., a či by som ho dnes stretla a čo by sa stalo, a či nebol ten piatok začiatkom niečoho ukrutne nového. Ale jasné, Lucka, jasné, že bol. Len pekne ďalej snívaj, nenechaj sa rušiť...
Aj minulý pondelok keď som stretla poštárku, tak mi hovorila, že sa na mňa ľudia z Jk. pýtajú. Ako prvé mi napadlo: Aj on? Jasné. Hlavne on. On bol prvý, ktorého to zaujímalo. Ježiš. Lebo že si ma obľúbili a taaak. Lahodí to ušiam, poteší dušu, čo vám poviem. Je to pre mňa niečo nové, keďže ja som ľuďom hneď na prvý pohľad nesympatická. Lebo vyzerám ako čarodejnica, ktorá doma nerobí nič iné, len prepichuje woodoo bábiky.

Ale tento pocit zmizol, ako som sa dozvedela, že Srbi prídu v stredu na Slovensko. Dan, Riči a Jim. Kvôli nejakým vybavovačkám, a tie nie sú podstatné. Podstatné je to, že sme za nimi vo štvrtok večer išli. Lebo boli u babky, teda tam spali. Zabudla som, akí sú mi sympatickí, aká pozitívna energia ide z Ričiho, ako mi chýbal jeho nákazlivý smiech, aký je Dan zlatý, že len ticho sedí a usmieva sa:D Ako sa Jim o všetko, čo sa týka mňa, aj celkovo nás, zaujíma... Lebo oni sú vážne super ľudia, a miestami by som aj chcela ísť toto leto do toho Srbska, ale... Je tam to ale, ktoré je dosť silné a tvrdohlavé.
Páčilo sa mi, ako sme sa s Danom na seba usmievali, lebo babka s dedkom sa ma dookola pýtali, že či mi je zima, lebo ak mi je zima mám si ísť dnu pre sveter, a ja dookola, že nie je mi zima, a oni zase, že ale ak mi je zima, atď. atď, a Dan už pohľady a úsmevy na mňa:D Alebo ako sa Riči vážne z chuti zasmial na tom, že som si zle zmyla vlasy a mám farbu na čele:D (lebo deň predtým som ich farbila a no, nešlo to zmyť, čo už:D)
A že by sem prišli na 5-6 dní. Ale to u nich nič neznamená. Už od decembra sem chcú prísť oddýchnuť si, a stále nič... Ale mohli by prísť. Vážne. Mohli. Potešila by som sa.


A potom ma zachránila sobotňajšia udalosť. Senecké leto. Sama som neverila tomu, že to vyjde, hlavne keď som to Silvi prvýkrát navrhla:D Čo bolo asi ešte v marci, či kedy:D Ale nevyzeralo to ružovo, hlavne keď som v piatok večer povedala mamine, kam sa chystám. Pozerala na mňa jak na debila, že no ona ma nepustí. A že čo som si myslela, a kedy som jej to chcela povedať a blá blá, hotovú prednášku mi urobila. Hovorím jej, ano zakáž mi to, nikam nechodím, raz za život chcem niekam ísť, ani to mi nedovoľ. Ona, že nie hneď na také miesto. Ja už slzy v očiach, a hovorím jej, a kam mám ísť? Do krčmy v Mm.?! Ona taký pohľad divný na mňa hodila... Potom sa spýtala, že kedy by som domov prišla, ja že o polnoci, a ona, že no určite a odišla. A vtedy to na mňa celé prišlo... to, ako sme sa presťahovali, a ja som doslova prestala žiť, a že či to ona nevidí. Nikdy som im nevyčítala, že sme sa sťahovali, lebo čo by mi to pomohlo. Vytrhli ma z môjho života, a teraz si myslia, že sa tu cítim dobre, lebo aj im je tu lepšie ako tam. Jasné, je to už 7 rokov, ale stále sú tieto pocity vo mne, ukryté niekde v úzadí. A keby si ich pripustím k telu, a stále na ne myslím, tak by som skončila v blázinci. Lebo aj to, ako som stále doma... sama sa čudujem ako to zvládam, snažím sa byť silná a zamestnávať sa niečím iným, aby som na toto celé nemyslela. Lebo pravda je taká, že ja si tu s nikým nerozumiem... Už keď sme sa sem presťahovali ľudia na mňa zazerali, a ohovárali ma. Mala som tú pár kamarátok, teda spolužiačok zo základnej, s ktorými som si vážne rozumela, ale preboha, však to sú už dlhé roky. A už sa nebavíme. A nemáme si ani čo povedať, proste skončilo to. Mojej mamine by sa páčilo, keby chodím von s E. a s E. lebo ony sú podľa nej slušné, a chodia len do Mm. na kofolu. Čo mi tiež pred rokmi vadilo, a bol to jeden z dôvodov, prečo sa mi s nimi nechcelo chodiť von... Sedieť v krčme na kofole, a tváriť sa, ako nenormálne sa bavím. Ja som chcela zažívať niečo iné, a keď som im aj niečo navrhla, tak nechceli... Lebo pre nich bol celý život tá kofola. A mne to prišlo také, že to aj doma môžem sedieť na zadku a piť kofolu. A tak som čoraz častejšie ostávala doma, a ony pre mňa prestali chodiť von... A mne to nevadilo. A sama som si tým uškodila. Čo už. Ale aby som bola spravodlivá, tak na dedine a v dome je lepšie ako v meste a v činžiaku. To by som už nemenila ani za svet. Len by som asi vymenila týchto ľudí z Mm. za ľudí, čo bývajú v tom mojom meste... A proste. Chcela som tým povedať len to, že občas to na mňa celé doľahne... a keď sa ešte moja mamina tvári, že chcem ísť niekde do vesmíru alebo čo...

Pritom som vedela, že ma tam pustí, lebo ona mi nezakazuje veci, len musí dramatizovať. Na druhý deň, teda v sobotu doobeda, mi hovorila, že na také miesta sa nechodí, že len dve dievčatá. Že by bolo iné, kebyže ideme partia. Jasné mami, partia. Len ktorá z tých desiatich, lebo vieš, keď tam zavolám len jednu, tak zvyšných deväť sa urazí. Ja zasa slzy v očiach: Aká partia? Ona, že nevie. Keď ona nevie, tak ja už duplom. Bože. Kebyže mám partiu tak nesedím každý deň doma, jak taká oná. Potom začala, že nás tam znásilnia a okradnú. Ja jej na to, že veď kvôli tomu tam ideme. Na tomto sa potom môj ocino smial, a skoro mu zabehla káva. Ale, čo som jej na to mala povedať? Že ani mne nie je všetko jedno? A tým polnočným vlakom sa tiež bojím ísť? Ale že je mi ukradnutý tento strach, lebo za 20 rokov svojho života som nič poriadne nezažila, a sem proste musím ísť, aj keby mi nakladali desiati naraz? (dobre, to som prehnala, ale vypovedá to tomu, ako veľmi som tam chcela ísť.)
Nakoniec ma ale pustila. Možno aj preto, že som jej nespomenula tých desiatich... to by ma potom zamkla do izby a do konca života by som už neuzrela svetlo sveta. Ale vlastne, ja som sa jej ani nepýtala. Rovno som si šla umyť vlasy, chystala si čo si oblečiem, peniaze, lakovala som si nechty, jedla som, aby som nešla s prázdnym žalúdkom a odrátavala hodiny.
Pred odchodom mamina zasa stresovala, a hysterčila, že keby niečo mám zavolať, a že nech sa tam pridáme k Jahode (kamarátka, ktorá tam tiež šla), a že nech si dávam pozor, a že ona ma bude čakať, že ani spať nepôjde. Okey, aj ja som sa bála, ale po týchto jej slovách, že čo všetko sa môže stať, som sa bála ešte viac. Utešovalo ma len to, že som vôbec nemala zlý pocit, nejak som vedela, že to bude všetko fajn, a istotne tým vlakom o polnoci pôjde milión ľudí, aj Jahoda, a keby bola situácia fakt vážna, pridáme sa k nej.


Všetko napokon dopadlo nad moje očakávania:D Všetko tam bolo vážne super, a ja sa čudujem, že len tento rok som tam šla prvýkrát. Vystupovali Iné Kafe, ktorí boli najlepší, a moja dávna láska k Vratkovi sa vrátila:D Medzitým sme si so Silvi našli miesto, a chvalabohu okolo nás sedeli normálni ľudia, vkuse som sledovala tých, čo sedeli pred nami, lebo išli ako partia, a mať tak takú partiu... Vratko na konci vystúpenia skočil do vody, no dá sa ho nemilovať?:D A mne sa zazdalo, že v tej vode pod pódiom je autobusový. Úplne sa naňho podobal, aj zboku, aj úsmevom... Nemám síce šajnu, ako som to z tej diaľky videla... Ešte som sa chcela opýtať Silvi, či nemá ďalekohľad:D Ale bola som ticho, užívala som si pocit, že je to on (aj keď to nebol on), ako tancuje, a ako do toho spieva. A že, kebyže to je vážne on, tak má rád Iné Kafe a pozná texty. Ach. Nechajte ma v tom, že to bol on, prosím, ďakujem:D No a potom mi zmizol z dohľadu. Ďalej Vidiek, ktorý ma nebavil, a pritom som sa naňho dosť tešila. Najlepšie bolo, keď mu ľudia kričali ,,ešte ešte" a Silvi: ,,Dobre. Dosť zdvorilostí." Majk Spirit, ktorý ma milo prekvapil, a bol druhý najlepší. Po Vratkovi samozrejme:D

,,Prečo sa tešíte na Majka Spirita?"
,,Lebo je najlepší!!!"
,,A okrem toho, že je najlepší?"
,,Je úplne najlepší!!!":DDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDD

,,Sú tu nejaké krásne Senčanky?"
,,Senčanky nie, ale krásne áno, prečo?":DDDDDD Silvi odpovedala Majkovi:DDD


A tuším pred Majkom bol ešte Peter Bič Projekt, ktorý sklamal. Asi preto, že spievali uspávajúce pesničky, a vlastne celkovo poznám od nich asi tri... z toho len jedna sa mi páči:D
Ďalej išli Horkýže Slíže, ale tak hučali, že mňa totálne rozbolela hlava:D Začala ma už pri Majkovi bolieť, ale Kuko ma zabil, a pri konci, keď povedal, že majú už len 10 minút a že idú bez prestávky ma skoro porazilo, lebo už aj na vracanie mi bolo:D Nebyť toho, že sa mi chce vracať, tak pohoda, aj bolesť hlavy by som prežila, ale ten pocit vracania sa nedal ignorovať. Keby som doma, tak už objímam záchodovú misu:D Preto som radšej povedala Silvi, nech sa ideme prejsť, mala som pocit, že prechádzka mi možno pomôže. Tak sme šli. Aj keď sme chceli vidieť ešte ohňostroj. Ale mi poplety sme nevedeli nájsť ani východ:D A keď sme vyšli, tak sme nevedeli nájsť stanicu:D A kým sme našli stanicu ohňostroj skončil. Videli sme ho, ale neužili, nefotili.

Potom vo vlaku domov som stretla M., spolužiaka zo strednej, a len tak mi napadlo, či nás nezoberie domov. Súhlasil. Tak sme sa natlačili 4 baby dozadu do auta, čo tie dve baby vzadu ani nevedeli, že s nimi ideme, a jedna mala poznámku:DDD Ale srať na to, tiež sa cítila asi tak trápne ako ja:D Ale aj na to srať. Hlavne, že sme nešli pešo do Mm. Možno som nám týmto rozhodnutím, že sa spýtam M. či nás zoberie, zachránila život:D Teda on nám zachránil život:D Ktovie čo by sa stalo na moste:D... Ale nie. Súrilo ma to domov, hlavne kvôli tomu vracaniu...
,,Mám ti dať na benzin?"
,,Nie. To je za opisovanie:D" (chudák, vážne, on býva opačným smerom, než ja:D)

Takže, bol to fakt zážitok na nezaplatenie. Asi najlepší deň v roku 2013 (ak nie aj za celý život):D A idem aj o rok. Teda ideme:D Bezpodmienečne:D Bez debaty:D

Vrchné tri fotky fotila Silvi:)

A ešte pridám nejaké fotky, nie sú moje, ale koho to trápi?:D čmajzla som ich ľuďom, ktorí ich pridávali na tú stránku tej udalosti. Takže, sorry, ľudkovia:D

9.jún - Ak dostaneš šancu, využi ju. Ak to zmení tvoj život, dovoľ to.

9. června 2013 v 15:09 Diary
Tento týždeň bol zo začiatku hrozný, ku koncu super... Totiž ako som sem do posledného článku písala, že mi je aj ľúto, že už len 5 dní, tak mi to v pondelok prišlo hrozne veľa a nechcela som už ísť na poštu... Keď som prišla od novín mala som sto chutí zahrabať sa do perín a ľutovať sa, a ľutovať, a ľutovať. Lebo autobusový. Ešte aj počasie mi prialo, bolo zamračené, pršalo a ja milujem také počasie. Ale nie. Ja som musela ísť na poštu. Čo bolo vlastne vhodné, lebo keď som niečím zamestnaná, tak nemám čas rozmýšľať nad volovinami. A tak ma celá tá vec s autobusovým do stredy prešla. Nie úplne, ale už to neberiem až tak tragicky.
Len sa mi tento týždeň nechcelo už triediť tú poštu, a akurát toho bolo najviac, lebo začiatkom mesiaca chodia samé šeky, a výpisy z banky, a všelijaké katalógy... A ešte boli aj dôchodky. Ale dalo sa to zvládnuť celkom v pohode.

Buď v pondelok alebo v utorok som sa potešila, že idem s dôchodkom k takým jedným - spomínala som ich tu minule, že mi hovorili, že poznali moju babku, a keď som im povedala, že ona už zomrela tak ostali v šoku. A oni sú starí rodičia jednej mojej susedy, s ktorou sa už dlhšie chcem zoznámiť, a mám to aj v tom zozname 101 vecí za 1001 dní. A strašne sú mi sympatickí, ale fakt neuveriteľne. Ešte som také sympatie nezažila:D (znie to blbo, ale vážne, museli by ste ich spoznať aby ste to pochopili:D) A na pošte ako som si triedila dôchodky som si ani neuvedomila, že idem k nim, uvedomila som si to až potom, dva domy pred ich domom, že jééééj veď to sú oni! Yes!:D A tak ma privítali, a zasa sa pýtali na babku, na maminu, ešte aj na krstného, že kde býva - a ja som im zasa musela oznámiť, že on už veľmi dávno zomrel. A oni v šoku. Chudáci, na každého koho sa opýtajú, poviem, že veď on zomrel... Už sa ma asi aj boja na volakoho opýtať:D A čudovala som sa dosť, že to nevedia, lebo hovorili mi, že sa s mojím dedkom občas stretli, a prišlo mi divné, že im nepovedal, že mu zomrel syn. Ale asi to nie je zrovna vhodná téma, keď sa s voľakým len tak stretnete na ulici...
No a nejak na druhý deň (či ešte v ten deň?) som stretla tú ich vnučku, moju susedu. Znamenie?:D
Teším sa, že už som len krôčik od toho aby som sa s ňou začala baviť. Teda len dúfam, že to vyjde. Že raz budú u nich jej starí rodičia, niekde pred domom, ja pôjdem okolo, oni sa mi pozdravia a prihovoria a tak...:D Chcem veľa?:D V podstate by som sa s ňou mohla zoznámiť aj inou cestou, ale ja ju hrozne málo stretávam... A ľutujem, že som sa jej neprihovorila raz dávno, keď sme obe vystúpili z autobusu a šli jedným smerom...:D Jóóój. Neviem prečo, ale strašne sa s ňou chcem zoznámiť.
A potom som tých mojich sympaťákov (:D) stretla aj na ďalší deň, boli pred svojim domom na dvore, a ja som im zakývala:D Mali by si to vážiť. Ja nekývam len tak hocikomu:D Vlastne ja nekývam vôbec nikomu.:D A aj na ďalší deň som ich stretla:D Je možné, aby som sa kvôli tomu tak tešila?:D

V stredu sa mi pokazil mobil. Naposledy vydýchol. Začala som si všímať náznaky smrti už v utorok, ale myslela som si, že ho to prejde, že má len zlý deň. Lebo aj ja som mala zlý deň. Ale v stredu ráno len predsa skonal, a už sa nezapol. Teda nenabehol displej. On bol pokazený vlastne už dávno, ale v pohode išiel, a ja som ani za nič na svete nechcela nový mobil. A stále nechcem. Ale asi sa tomu nevyhnem. Čiže budúci týždeň, keď mi príde výplata, si musím ísť kúpiť nový. Som nadšená. Mám zatiaľ ocinov, ale žiadne svoje čísla tam nemám. Nemám číslo na poštu, ani na poštárky, ani na nikoho... skvelé.
A v noci zo stredy na štvrtok mi privodil šok. Nielenže som vtedy ledva zaspala o polnoci, o pol druhej som sa sama od seba zobudila. Zaspala som naspäť. A môj milovaný mobil, mi o pol štvrtej ráno začal zvoniť. Netušila som, čo sa deje, lebo ocinov mobil ani nepípol, ani nesvietil, a ja som nechápala odkiaľ ide tá hudba... A už to hučalo v celej izbe, lebo som mala na budík nastavené zosilňujúce zvonenie. Až potom som zbadala, že niečo svieti v krabici, a potom pozerám, ten sprostý mobil!:D Tak som sa ho snažila vypnúť, ale nešlo to. Ja že čo teraz? Myslela som na to, že mám nastavených 5 budíkov a to mi tu teraz budú každú noc vyzváňať?! Neviem ako, ale polospiačky som vybrala baterku a modlila sa, nech je ticho. Bol. Zaspala som naspäť. Potom som sa o piatej zobudila znova, lebo sa mi snívalo, že som zaspala, že je desať hodín ráno, a ja musím utekať na poštu a nestíham noviny. Takže fasa noc to bola. A ešte mi je záhadou to, že prečo zvonil o pol štvrtej ráno, keď som mala prvý budík nastavený na šiestu... zrejme sa doplietol čas, keď som z neho poobede vybrala baterku, alebo čo.

Vo štvrtok, potom ako som išla do jedného domu s dôchodkami, vonku stáli nejakí chlapi (okolo 40, jeden možno aj okolo 30, nevšímala som si ich až tak, a vlastne to ani neni podstatné). A keď som vyšla von, tak som mala na bicykli v košíku tri kamene. Pozerám, kto mi to sem dal?:D Oni, že to mám zobrať neviem kam, nerozumela som im moc:D A oni srandovali samozrejme...:D Zobrala som kamene a vyhodila na zem. A napadlo mi: všetci chlapi sú rovnakí a ostanú deťmi asi navždy:D
A nejak deň predtým, ako som išla s novinami, tak som sa pristavila pri jednom obchode (lebo ten chlap má vedľa domu obchod, a zvykne byť vonku, ale teraz nebol) mi jeden chlap hovorí: ,,Zoberiem to dnu. Ale za toto si prosím polku výplaty.":D
Potom som ho stretla ešte pri ďalšom dome, on znova, že zoberie to dnu a dodal: ,,Ale za toto už je celá výplata moja.":D

Inak zo štvrtka na piatok sa mi sníval sen o autobusovom. Boli sme ani neviem presne kde, vyzeralo to ako u mojej babky, ale nebolo to tam. Proste on bol niekde na poschodí a balil si veci do kufrov. Ja som chodila po schodoch a sledovala som ho. A schovávala som sa, nechcela som aby ma videl. Nakoniec ma zbadal, niečo mi povedal, a ja som sa zrazu ocitla na nejakom gauči a on sedel vedľa mňa. Opýtala som sa ho: ,,Kam ideš?" On: ,,Ani ja sám neviem. Otec mi to vybavil." (Bola to tá cesta do Anglicka, kde mu akože otec vybavil prácu...)
Potom sme tam aj naďalej sedeli a rozprávali sa, teda on rozprával niečo o tom, ako sa dohodol s otcom a blabla. Potom mi povedal, že si ma pamätá, keď som ešte bola malá. Narážal na to, že si ma pamätá ešte z čias, keď sme sa len začali stretávať v autobuse. Ale to som mala 17, to som nebola malá!:D Nakoniec sa ma opýtal, či mu chcem dať číslo.
Ja: ,,Neviem, či chcem. Ty chceš?"
On: ,,Hej, chcem."
Tak som mu začala diktovať. A posledné trojčíslie som mu napr. povedala 303 a on napísal 069. Ja: ,,Nie 069 ale 303."
On nič. Nezmenil to. Nechal 069.
Ja: ,,Počuješ? 303!"
On sa začal smiať, vstal z gauča a odišiel sa ďalej baliť.
Čo znamenalo, že mi nezavolá, ani nenapíše a nikdy moje číslo ani nechcel...
(Btw. na pokeci v emailoch, som mala uložené dva maily, z roku 2011 keď mi fb ešte všetko posielal, kde v jednom z nich bola správa od autobusového, a v druhom zasa to, že mi posiela žiadosť o priateľstvo. Včera som tie maily pozerala a oni odtial zmizli... Wtf? Znamenie?)

A... ááá... a ešte jedna vec... Vyhýbala som sa tejto téme, a nikomu som to nechcela povedať... Lebo keď veľa ľuďom poviete o nejakej veci, tak sa to celé pokazí a tak... Toto chcelo byť také moje malililinké tajomstvo... Ale rozmyslela som si to. Chcem to tu mať napísané, chcem si to pamätať a chcem na to spomínať.


Je tu niečo... niekto...
Všimla som si ho hneď na začiatku, ako som začala robiť na pošte, a ako som šla buď prvý alebo druhý deň do Jk. s poštárkou, lebo ešte som sa len zaúčala. Išli sme k jednému domu. Neviem či mali doporučený list alebo len obyčajnú poštu, detaily si už presne nepamätám. Ale bol tam on. Celé to bolo čudné, tak zvláštne som si ho všimla. Tak inak, ako som tu v posledných článkoch zvykávala spomínať, kto všetko sa mi prihovoril a usmial a bláblá. Proste bol vonku. Ten chalan. S troma veľkými psami. A my ako sme sa pristavili pri ich dome, tak ani neviem ako k tomu prišlo, proste nám začal rozprávať o psoch, že sa ich všetci boja. Bol by inak kecal ďalej, len my sme sa ponáhľali, a pamätám si len to, že poštárka mu len prikyvovala, viem, že ja som sa naňho usmievala, a potom som mu povedala Ahoj. Tak hlasnejšie. Aby počul. Lebo obvykle sa zdravím maximálne potichu.

Celý čas som si ho potom želala stretnúť. A ako som na tretí deň išla sama do Jk. tak som rozmýšľala len nad tým: V ktorom dome to býva? Lebo som si to vôbec nepamätala. Viem, že som tipovala, že býva v jednej novej ulici, kde sú samé nové domy, lebo aj tam v jednom dome mali takých veľkých psov. Teda psa. Jedného. A to mi nedávalo zmysel. Veď boli traja. A až neviem na koľkáty deň mi trklo: Veď toto je ten dom!!! A potom mi to potvrdili aj kamoši psi.
No a vždy ako som k nim išla s doporučenými listami (čo nebolo málokrát) tak som sa modlila, nech vyjde von on. Ale nikdy nevyšiel. Buď vyšla jeho babka (teda predpokladám, že je to jeho babka) alebo vôbec nikto.
A keď mi ostal už len posledný týždeň na pošte, tak som z toho bola sklamaná, že som ho za ten mesiac vôbec nestretla, a už ho zrejme ani nestretnem... A potvrdilo sa mi to aj v pondelok, v utorok, v stredu, a aj vo štvrtok. Dokonca som tento týždeň bola u nich dvakrát s doporučenými. Vždy vyšla babka. A potom som už aj prestala dúfať, že ho ešte uvidím. Ani som na to nemyslela, lebo... no načo.

A potom sa to stalo. (Znamenie?:D) Posledný deň som išla do ich ulice, a neviem pri ktorom dome som ich započula. Vedela som hneď, že to sú oni, teda on, lebo ich dom je jediný na pravej strane, a hlasy išli odtiaľ. Rozprávali sa niečo o psovi, že bol na operácií. Babka hovorila, že je bláznivý (ten pes). Teda nepoužila presne to slovo, len niečo v tom zmysle. Ako neposedný alebo tak. Alebo povedala nervózny? Neviem. To je jedno. A ten chalan, tak nasrato: ,,Aj ty si taká bola po operácií." No... a ako som toto počula, dupla som na plyn, rýchlo hodila poštu do domov, do ktorých som mala, aby som ho ešte zastihla.
Ako som potom prišla pred ich bránu, zbadala som babku s tým psom na vodítku, ktorý mal na krku tú vec, vyzerá to jak lampa (viete, čo myslím). Povedala som Dobrý. Medzitým som zahliadla jeho. Vybrala som poštu a začala som ňou mávať: ,,Kam ju mám dať?"
Babka: ,,Zoberie ju," a ukázala naňho.
On: ,,Ja to zoberiem."
Srdce, stres, teplo, radosť v jednom. Prišiel. Ja som mu cez tie bránové mreže podávala poštu. Usmial sa. Ja nič. Uvedomovala som si len to, že sa tvárim ako debil a že asi by som sa asi mala usmiať aj ja. Len ma zmiatli jeho slnečné okuliare. Nevedela som kam sa pozerá a ako sa pozerá... Každopádne som sa neusmiala. Ešte som si stihla uvedomiť, že je ostrihaný dohola a rozmýšľala som, či taký bol aj predtým, ten prvýkrát. Potom som mu tú poštu podala. Zobral ju. Zachytil aj s druhou rukou, lebo asi padala, alebo čo, ja neviem:D Ja som si spomenula na to, že som istotne hrozne strapatá. Potom som sa zmohla len na Dovi, ako pozdrav pre jeho babku. Jemu som sa nepozdravila. Chápete to?! Upalovala som radšej rýchlo preč, a po ceste mi postupne napadalo, čo všetko som mohla urobiť a povedať. A že som krava. Že som sa mala aspoň usmiať. Mala som sa opýtať, že preboha, čo sa stalo tomu psovi? A on by sa rozkecal. Lebo vyzerá tak ukecane. Ja by som toho psíka poľutovala, a tááák. Aj keď ten pes ma nezaujímal, ale on by sa potešil, že sa pýtam a ja by som sa tešila, že sa s ním rozprávam. Ale ja nič. Ach bože. Prečo sa vždy v takýchto situáciách zaseknem?!

A keď som potom prišla domov, bolo mi smutno. Že to bol posledný deň... a ktovie, či ho ešte uvidím. Vlastne mi bolo smutno celkovo za Jk. lebo som si tých ľudí tam hrozne obľúbila... Ale hlavne mi bolo smutno za ním. Že som ho za tých 5 týždňov videla len dvakrát.
A potom som počúvala hudbu, a celý čas myslela naňho. Bolo to prvýkrát po troch rokoch, čo mi niekto dokázal zrýchliť tep už len tým, že som naňho myslela. A to ani nespomínam ten kŕdeľ motýľov, čo som mala v bruchu. Ale dnes to už nie je také vážne ako v piatok. Síce ho mám stále v hlave. Ale som si istá, že to opadne. Lebo som ho videla málokrát, a teraz ho neuvidím už vôbec. Dlhý čas. Normálne sa modlím, aby ma na tú poštu ešte tento mesiac, alebo začiatkom júla zavolali ešte zastupovať. Ale kde mám tú istotu, že ho ešte uvidím? Že bude práve vtedy doma? Rozmýšľala som aj nad tým, že tam niekedy len tak skočím. Dohodnem sa s bývalou spolužiačkou, ktorá tam býva a pôjdeme. Alebo no hocičo. Už rozmýšľam len nad tým, ako ho znova uvidieť a zoznámiť sa s ním.:D
(Včera som sa ho snažila nájsť na fb, ale márne. Neviem ako sa volá. Teda priezvisko v podstate viem... ale nikto z Jk. nikoho s takým priezviskom v priateľoch nemá. A vlastne našla som niekoho, ale to zrejme nebude on. Teda, neni som si istá, či to je alebo nie je on, ale asi nie je. Ach. Neviem. Ale nie, nie je.)

Až teraz mi nejak začína dochádzať, že tie tri týždne, ktoré som brala ako nekonečné zlo, ubehli... Že už mám čo som chcela:D Ale nesťažujem sa. Udalosti, ktoré sa udiali za posledných 5 týždňov mi veľa dali, a aj keď som sa strašne nehorázne moc sťažovala, tak som rada, že sa to všetko stalo a že som to zažila... (Vlastne to som od začiatku bola rada, že konečne zažijem niečo iné, niečo nové. Len som od začiatku viac vyzdvihovala tie zápory.)
Ale som aj rada, že si konečne oddýchnem. Že si konečne vybavím veci, ktoré potrebujem. A musím si kúpiť nejaké štýlové tepláky:D Pre istotu. Keď ešte pôjdem s poštou do Jk. A stretnem ho.:D
Inak... povedala som vedúcej, že ak budú potrebovať zástup, nech ma zavolá. A aj v auguste, že keď nenastúpi tá ženská, ktorej to už sľúbila, nech zavolá mňa. Ona, že dobre, že si ma nechá v rezerve.
Tak som zvedavá... ako sa veci nakoniec vyvinú. Nerada robím konečné rozhodnutia ja, lebo sa vždy bojím, že sa zle rozhodnem. Tak som to teraz nechala na osud. Naznačila som, že tam teda chcem pracovať v auguste (ale stále ani sama neviem, či chcem, alebo nie), a nech niekto tam hore rozhodne za mňa. Bude to tak asi najlepšie:D

Nenávidím filmy. Ľudia ich pozerajú a reálny život ich potom sklame. Ženy hľadajú dokonalých romantikov a muži upravené bezchybné milenky.

9. června 2013 v 14:09 Gallery

,,Cítiť zo mňa škótsku," povedala som cestou.
,,Škótskou si boháči umývajú zuby, to je v poriadku," jemne ma posunul dopredu cez dav ľudí. ,,Netrápte sa zbytočnosťami."
,,Už buďte ticho, chcem si túto chvíľu pamätať."
,,Chvíľu, ako idete do obchodu?"
,,Hej, idem tam nakupovať, chápete? Do obchodu Louis Vuitton idem ako zákazníčka, nie ako dievča, čo si obzerá kabelky, ktoré nikdy nebude vlastniť."
Zasmial sa.
Nechápal.
Chlapec sa očividne topil v peniazoch.
,,Ste zvláštna žena," povedal.
,,U nás sú také všetky."
,,Mamma mia!"
,,Nie je to až také strašné."
,,Pôjdete so mnou na večeru?"
,,Prečo?"
,,Lebo je čas večere."
,,Ešte neviem."
,,Máte iný program?"
,,Neviem," povedala som, lebo Madou sa ešte neozval. Trochu ma pichlo pri srdci, keď som si na neho spomenula.
,,Nemáte, vidím vám to na očiach."
,,Mám slnečné okuliare, nevidíte vôbec nič."
,,Kúpite si tú kabelu a pôjdeme sa najesť."
,,Ste strašne neodbytný."
,,Chcem sa uistiť, že nemáte žiadne vnútorné zranenie a nebudete potrebovať pomoc."
Zasmiala som sa.
,,Nemáte čo robiť?"
,,Práca počká."
,,Tak preto má talianska ekonomika problémy."
,,Vaša nemá?"
,,Veď vidíte, že si v pohode kupujem vuittonku."

2.jún - Výsada milovať je veľké privilégium, a aj keď láska nie je opätovaná, stále ste mali tie výhody stavu mysle, ktorému sa hovorí láska.

2. června 2013 v 14:27 Diary
To, ako bol minulý týždeň celý hrozný a spomalený a ja som bola bez nálady, tak tento týždeň išiel ako po masle. Už v pondelok nahodil celkom rýchle tempo a pokračoval až do piatku, čiže mi preletel. Asi to bolo aj tým, že neboli dôchodky a bolo málo pošty. Síce boli každý deň letáky, ale tie sa dajú zvládnuť ak nie je veľa doporučených a tak.

Ani neviem, čo všetko sa dialo... V pondelok sa ma vedúca pýtala, či beriem aj ten august, a ja že neviem. Tuším sa ma to pýtala aj v utorok, a ja zase, že neviem. Lebo vážne neviem. Ešte som neni rozhodnutá... No a prišla jedna žena, ja som si akurát triedila poštu, takže som ich ani od začiatku nepočúvala... Len som zachytila to, že má záujem o prácu, a že v auguste pravdepodobne nastúpi. Síce ešte robí inde, ale asi ju prepustia. A dohadovali sa tam o lekárskej prehliadke a o zaúčaní a tak... A mne mal spadnúť kameň zo srdca, predsa som tam robiť nechcela, a konečne sa ma vedúca nebude každý deň pýtať, či to beriem. Ale nespadol. Skôr ma zalialo teplo, povedala som si doriti, a mrzelo ma to. Lebo som už začínala uvažovať, že by nebolo zlé robiť tam... takže už som nebola na 100% rozhodnutá, že Nie, ako na začiatku, už to klesalo a prikláňala som sa k Áno. Lebo dá sa na túto prácu zvyknúť... a nie je to až také zlé. Už aj to triedenie pošty mi ide lepšie, už aj ľudia ma poznajú, a celkovo... bavilo ma stretávať sa s ľuďmi, aj keď som pravidelne každý deň nadávala, a preklínala všetko naokolo. Ach. Síce v auguste by som nemala tento rajón, čiže Jk. ale iný, a aj to ma odrádza. Ďalej ma odrádza aj to, že v zime nechcem behať po dedine, stačili mi zimné mesiace tento rok. Tie fujavice, čo som zažila keď som roznášala noviny, už zažiť nechcem... Aj keď to ma asi neminie... A vlastne ani neviem, čo ďalej ma odrádza, ešte asi to, že keď jedna kolegyňa vypadne, tak za ňu treba zaskavovať a to je potom frmol. A veľký... K plusom radím väčšiu výplatu, stravné lístky, voľnú sobotu, fajn vedúcu, a fajn kolegyne (aj keď všetky sa chystajú odísť...) a to, že potom by sme tento rok nešli do Srbska, keby to zoberiem.:D
A vedúca mi potom, ako tá žena odišla, hovorila, že ju to mrzí a či sa nehnevám, ale že potrebovala istotu, ona už teraz musí kalkulovať na august. Hovorím, že nie, veď ja som bola nerozhodná (ale nebolo mi všetko jedno). Ona, že stále so mnou ráta.

Takže sama neviem, čo bude. Ale ktovie, či sa tam nebudem musieť vrátiť už v júli, lebo tá, čo odchádza v auguste preč a za ktorú som mala nastúpiť ja, ide ešte na operáciu...
Bože.

Aj toto... Sama sa nesnažím nájsť si prácu, a toto sa mi naskytne samé od seba. Vraj mi to roznášanie a všetko okolo toho ide (čo si nemyslím, ale okey), chcú ma tam... Koľkátich ľudí v robote nemajú radi... A ja som chcela dobrý kolektív... Zlý kolektív som mala v škole a stačilo... Každý jeden človek mi hovorí, nech to beriem, aj suseda, aj starí rodičia (všetci), rodičia... A už to neni také, ako som hovorila zo začiatku, že ma do toho nútia (keď som to ešte brala ako to najhoršie peklo, čo ma mohlo postretnúť), už to beriem tak, že majú pravdu... Dokedy budem roznášať tie poondené noviny, do aleluja? A keď sa budem chcieť niekde zamestnať, poviem im, ale viete, ja som 120 rokov roznášala noviny a nič viac, lebo viete, nič iné mi nevyhovovalo... Každý sa v tejto dobe trhá za prácou, len ja rozmýšľam nad blbosťami, či sa mi bude chcieť vstávať ráno o piatej a podobne... Teraz zovšadial prepúšťajú, len ja som tá, ktorá sa tvári, že sa ma to netýka, keď mi ponúkajú prácu, ktorú by som mala istú a z ktorej by ma v podstate nemohli vyhodiť. Aspoň nie preto, že je veľa zamestnancov a oni to potrebujú pretriediť.

Dobre... Dosť o tom. Nebaví ma už ani o tom rozmýšľať, lebo neviem, čo urobiť. Mám pocit, že keď sa rozhodnem hocijak budem ľutovať. Ale asi budem viac ľutovať, keď to nezoberiem...

Jaj, a ešte s jednou ženou som sa rozprávala, ona tiež robila poštárku a hovorila mi, že jej sa páčil rajón 1 (ten, čo by som mala ja), a že jej nevyhovovala dvojka. Čo mne príde dvojka super, len tam je veľa dôchodkov... Takže každému vyhovuje niečo iné... Ktovie, ako by som to brala ja...

A ešte, mamina stretla jednu poštárku a tá jej povedala, že som ich sklamala tým, že som povedala, že už len prvý júnový týždeň prídem a k augustu som sa nevyjadrila a oni to zrejme berú tak, že to nezoberiem. Nechcela som ich sklamať... vážne nie. Len som nechcela ublížiť sebe, lebo vážne som na tom posledné týždne nebola psychicky práve najlepšie. Je mi ľúto, že to pochopili tak, že to robiť nechcem. Je zvláštne, že keď sa rozhodnete robiť veci podľa seba, podľa toho ako to cítite a prestanete brať ohľad na reči druhých a na to, čo by bolo pre nich najlepšie, tak začnete byť vy tí zlí a sklamávate ľudí... Ale doteraz, čo som sa v podstate celý život riadila radami iných, a tým, čo chceli oni, čím som obetovala svoje šťastie a úplne ignorovala svoj vnútorný hlas a svoju intuíciu ani tak som nebola dobrá. A plus k tomu, aj nešťastná som bola... Neviem teda. Ani tak dobre, ani tak.

Normálne mi je ľúto, že ma čaká už len 5 dní...:D (Hrozná som:D Treba si zvyknúť na moju náladovosť...:D). Lebo už som si zvykla na ľudí, oni na mňa... A tuším v utorok sa ma jeden chlap (ten ktorého som spomínala, že mi pripomína správaním môjho ocina, taký vtipálek to je) pýtal, že ako sa mám, ja že celkom fajn a vy? A on, že keď vidím vás tak dobre:DDDDDDDDD Ja záchvat:D
Alebo s maminou si robíme srandu z jednej poštárky, ale vôbec nie v zlom, ale v dobrom, lebo ona je hrozne ale hrozne podarená:D A nosili sme letáky tento týžden. Z Jednoty. A k nám domov nedoniesla (lebo ona chodí cez našu ulicu). A potom na druhý deň som videla ešte na zemi letáky, a ona mi hovorí, že to už sú len moje a tej ďalšej poštárky, lebo ona už všetko rozniesla:D A nejak na druhý deň chodili letáky s náhrobnými kameňmi a to nám už do schránky dala:DDD A mamina taká, že: ,,Jednotu mi nedala, ale náhrobné kamene áno. Asi na to už vyzerám alebo čo. Keď to uznala za vhodné, že ten leták mi vhodí. A Jednotu nepotrebujem:D" Inak... ako tie náhrobné kamene. Normálne radosť umrieť teraz, lebo je 50% zľava...:D A potom s maminou sa stále smejeme, lebo tá poštárka je moc rýchla na to, že roznáša aj letáky preto sme sa minule zhodli, že ich berie domov, že sere na to, nebude ich roznášať, a kúri s nimi...:D A potom je ťažké sa pred ňou nesmiať, keď povie, že ona už všetky letáky rozniesla:DDD A v piatok zasa. Boli ďalšie letáky, a stretla som ju pri ich dome, som ani nevedela, že tam býva. A hovorím jej že: ,,Však ja vám aj noviny nosím."
Ona: ,,No áno."
Ja: ,,To si neviete ísť kúpiť?":D
Zasmiala sa. A jak otvárala bránu, tak jej hovorím, že: ,,Počkajte, letáky vám dám.":DDDD A v sebe som taký záchvat smiechu dostala:D Hovorím, ťažko sa pred ňou nesmiať. Sa určite potešila tým letákom, ešte ani tých predošlých sa nezbavila a teraz má ďalšie dva:D Ale keď mám dávať letáky do každého domu, tak do každého domu:D
A najlepšie bolo, keď mi mamina hovorila, že sa s ňou stretla, a rozprávali sa o tom aká je zima, a mamina, že my sme už všetko povypínali, a poštárka, že no aj my sme vypli plyn, ale teraz kúrime na tuhý materiál, máme drevo...:D Mamina si pomyslela, a letáky:DDDDDDDD Takto to zrejme nebude vtipné:D Ale skoro som sa pocikala keď mi to hovorila:DDD Tak to dobre do seba zapadlo všetko:DDD To ako sme si robili srandu, že letáky nosí domov a kúri s nimi, a ona potom povie, že kúria na tuhý materiál:DDDDDDD Hrozne je podarená:D
A inak tento piatok bol prvý (odkedy tam robím) čo bolo úplne málinko pošty. Konečne!:D

A... niečo som sa dozvedela... neviem síce, či je to pravda. Ale ak áno, tak som skončila, a ak nie, tak to je len dobre...
Vo štvrtok som bola rozhodnutá, že keď skončí Sultán, tak hneď pôjdem spať. Ale hrozne ma niečo ťahalo na fejsbúk. Tak ako skončil Sultán, poslúchla som intuíciu, obetovala spánok a so zatvorenými očami (taká som bola unavená) zapínala notebook a išla na fb. Žiadna správa, nič. Hovorím si, načo som sem išla? A neviem prečo som potom klikla na profil autobusového. A to čo som uvidela mi skoro privodilo infarkt... Zmenil si bydlisko. Na neviem aké mesto v Anglicku. A zmenil si aj prácu. Možno si robí srandu, a dal to tam len tak, ale možno naozaj išiel do Anglicka... Viem, že som v minulom článku písala, že už naňho nemyslievam, ono je to tak, ale neni to asi až tak zabudnuté a zahojené ako som si myslela... No a odvtedy som v šoku. A neviem ani ako zistiť, či je to pravda alebo nie. Ale hneď ako som to tam zbadala napísané čierne na bielom (:D) tak mi napadlo: Pravdepodobne nebude na hodoch v Hs. A už vôbec nie na hodoch v Mm. Ono bolo dobré to vedomie, že je niekde v Hs. a žije si tam, a ja si žijem v Mm. a tak a dýchame si, a všetko je super, slniečko svieti, vetrík fúka, Zem sa točí a možno sa jedného dňa stretneme. Ale teraz ma zabíja to, že je voľakde v riti ďaleko a a a a a... A to som sa bála, že pôjde bývať do BA, a to by bola asi ešte tá lepšia možnosť... Teraz je ďaleko. Ďaleko. Teda neviem, či tam je, ale ak tam je, tak to je ďaleko... Aj v piatok ráno hneď ako som sa zobudila mi napadlo: Viem niečo, čo ma neteší. Ale čo to je? Ahááá. Je v Anglicku. A ako som roznášala noviny, celý čas mi to išlo v hlave. Anglicko. Hocikto mi hocičo povedal, chcela som im na to odpovedať: Ale autobusový je v Anglicku. Chápete to?! A potom v piatok, keď som ešte bola na pošte, išla pesnička Europe - The Final Countdown, ktorú som počúvala pred dvomi rokmi, keď som ho úplne prvýkrát našla na fb, a chystala sa mu napísať... A ja som zmeravela. Anglicko.

Už sa v živote odtiaľ nevráti. Každý kto odišiel do Anglicka, už sa na Slovensko vrátiť nechcel... Poznám babu, ktorá tam odišla, nadávala na to a stále nadáva, ale vrátiť sa nechce... Aj moja bývala spolužiačka odišla do zahraničia (neviem presne kam) a už tam bude pomaly rok... Ach jaj. Jedine moja ďalšia bývala spolužiačka čo odišla (tiež neviem kam) sa vrátila po pár mesiacoch naspäť, ale to asi len preto, že si nevedela nájsť prácu. A on prácu má. V podstate by ma to nemalo štvať, aj tak som ho nevidela 9 mesiacov... ale nie je mi jedno, kde sa nachádza. Anglicko.

Ešte tento týždeň ako som bola v Jk. som na jednom aute zbadala napísané jeho meno. Ešte som sa pousmiala nad tým, ako ma to všade prenasleduje. Vtedy som ešte netušila, že o pár dní sa dozviem, že Anglicko...

To mám za to, že som sa tešila na hody v Hs. Že tam bude. Pochybujem, že sa vráti odtiaľ kvôli kolotočom. Omg. Chcela som ho vidieť. Veľmi. Normálne som z toho tak divne smutná... Neplačem, ale len preto, že kvôli nemu už plakať neviem... Nejde to. Ani jedna slza. Na každého mám chuť kričať, že odišiel. Do šľaka. On odišiel. Chyba je tá, že to tuto v realite nemám komu povedať, nemám na koho hodiť zúfalý pohľad, a smutne mlčať... Anglicko. Hm. S kým tam išiel? Za kým? Má tam rodinu? Alebo známych? Kto mu tam vybavil prácu? U koho býva? Kde mám toto všetko zistiť?! Keby si aspoň zmenil profilovku na fb, kde bude za ním, ja neviem, big ben (aj keď nešiel do Londýna) alebo lietadlo, alebo hocičo. Nejaký dôkaz, že je naozaj tam. Prečo mu nevidím fotky? Prečo som si ho vlastne vymazala z priateľov? Bolo by naozaj také divné, keby som si ho tam po tom nechala? Vymazal by si on mňa? Na aký čas do toho Anglicka išiel? Čo ak sa mu tam zapáči? Vie tak dobre po anglicky? Stretnem ho ešte niekedy? Bola som už naprogramovaná na to, že ho na stopro v lete stretnem. Bude ťažké sa preprogramovať na to, že ho stretnem za neurčitú dobu. Rok. Dva. Tri. Potom ma to už asi nebude trápiť, aj keď pochybujem, že naňho zabudnem, keď je v mojej hlave momentálne tak intenzívne ako vtedy, keď som ho stretávala v autobuse.
Anglicko. Bože. Anglicko...

Končím. Anglickujte sa. Teda, chcela som povedať - majte sa.

Február 2013

2. června 2013 v 13:44 Gallery

Je to takto.
Keď vás muž, ktorého milujete, udrie, prvá myšlienka, ktorá vám preletí hlavou, je, že už nikdy nebude nič ako predtým.
Nikdy.
Nič.
Naozaj.
Je jedno, či sa vy potom hystericky rozplačete, či mu facku s krikom vrátite, či ho začnete afektovane buchnátovať, alebu mu len s chladným výrazom poviete, že to oľutuje. Je jedno, či o fyzickom ataku poviete všetkým, alebo nikomu. Je jedno, čo budete tvrdiť svojím kamarátkam a kolegom o modrine, ktorú máte niekde na tvári - lebo pri oku sa monokle naozaj tvoria len vo filmoch -, a presvedčivo budete štebotať niečo o tom, ako ste sa jašili v posteli, omylom ste do seba narazili a vy máte fakt nejakú čudnú zrážanlivosť krvi. Je jedno aj to, či sa on v momente tesne po facke zháči a ospravedlní, či odíde, alebo spokojne zaspí.
Všetko je to jedno.
Nech sa na to aj vyspíte, nech aj zabudnete, nech aj odpustíte, ospravedlníte mu to alebo si dokonca uvedomíte, že ste si to zaslúžili. (Kristepane.)
Nech prijmete kyticu ruží alebo ospravedlnenie a fungujete spolu ďalej. Akoby nič.
Alebo nech sa aj od neho razom odstrihnete a vaše životy pôjdu každý svojím smerom.
Nech spravíte čokoľvek.
Už nikdy nebude nič, ako bolo predtým.
Predtým, ako vás muž, ktorého milujete, udrel.
Otázkou zostáva len fakt, či to, čo bolo predtým, stálo za to, aby vám to bolo ľúto.