Červenec 2013

18.júl - Nikdy nepodceňuj nádej, pretože v momente keď sa jej vzdáš, zistíš, že si sa vzdal toho jediného čo ti zostalo a práve vtom momente sa i nádej môže prebudiť.

18. července 2013 v 12:00 Diary
Minulý týždeň sa stalo pár vecí, ktoré ma potešili, a ja som bola lenivá o tom napísať skôr...:)

Neviem presne ktorú noc sa mi sníval sen s autobusovým, ale dokopy mal asi 5 sekúnd. Len som nastúpila do autobusu, a on sedel pri dverách aj so sestrou, a ako sme sa uvideli, tak sme sa obaja tak naľakali alebo čo. Proste on ostal šokovaný a aj ja. Nejak tak, ako je to na tej animácií Rory a Jessa:D
(mimochodom snívalo sa mi aj o sss, a o škole... celkom fajn sen:D sss tam bol zlatý:D)


Potom vo štvrtok:D Celé ráno bolo popletené. Vstala som neskoršie, lebo pršalo a hovorila som si, načo vstanem teraz, keď aj tak pôjdem, až keď prestane pršať. A tak aj bolo. Ale kým som si pretriedila noviny, a vyšla von v krátkom rukáve so slnečnými okuliarmi, tak znovu začalo pršať. Ja že super. Vrátila som sa dnu, išla som si pre tenkú bundu, kvôli kapucni. A kým som vyšla von, už nepršalo. Ja že ty vole, to si zo mňa niekto robí srandu?! Tak som šla zasa dnu pre slnečné okuliare. A kým som asi po 5-7 minútach prišla do jednej ulici, už bolo totálne teplo, takže bundu som si brala zbytočne a vyzliekla som si ju. No a potom... nehovorila som tu o ňom, myslím, že len raz a aj to tak okrajovo. V jednej ulici býva taký chalan. Vždy keď som ho doteraz videla, bol hore bez. Raz aj dole bez:DDD (nie celkom, nebojte:D) A vždy som ho chcela vystriehnuť, chcela som ho vidieť zas a zas:D lebo mal dobré vlasy. A telo:D A teraz idem si do tej ulice, a kto tam nie je? On!:D Ale oblečený. Išla som si za ním oči vyočiť, nechcela som otočiť hlavu aby nevidel, že naňho zízam, a tak som po ňom len škúlila, skoro mi tak oči zostali:D Takže jeho je až o takom neskoršom čase vidieť... Na druhý deň som zasa išla tak neskoršie (nemyslím, že som to urobila zámerne, možno aj hej, ale nemala som istotu, že tam zase bude:D). A predtým, ako som odbočila do jeho ulice som sa modlila "nech tam je, prosííím, nech tam je", zabočím a koho hneď neuvidím? Jeho! Hore bez!:D Na sekundu sa na mňa pozrel. Celá som sa rozklepala, hovorím si kľud, hlavne zachovaj kľud. Nejak som okolo jeho domu prefrčala, ani neviem ako, a to je slepá ulica, čiže na konci ulici som sa klepala ešte viac, lebo som sa musela okolo nich vracať takže kľud vôbec neprichádzal. A jak som išla naspäť, zasa okolo ich domu, boli tam. Dvaja naháči!:D A mne sa chcelo smiať!:D Jeden z nich na mňa pozeral, ja na neho, on na mňa, ja na neho:D Taká som z toho bola zmätená, že ešte hodnú chvíľu potom som sa klepala šťastím, že konečne som ho videla. Ich!:D Ale vôbec som nevedela povedať ako vyzerali, čo tam robili, len viem, že niečo s autom, ale nemám potuchy čo, a ani s akým autom, a neviem ani kto bol ten druhý. Len viem, že boli dvaja. Jeden na mňa pozeral. Pamätám si len jeho pohľad. A tie telá!:D


Potom v pondelok som ho našla na fb:D Jeho. Lebo som vtedy ešte nevedela, že sú dvaja. Rovnakí. V podstate to bola náhoda, aj keď som prehrabávala fb s tým zámerom, že do pikle niekto ho musí mať v priateľoch! Jeho priezvisko som vedela:D Lebo ešte keď som bola na pošte, tak som sa pozrela do jedného zošita, kde mala tá poštárka písané mená, že kto kde býva (cítila som sa ako zločinec, keď som natajnáša zobrala ten zošit, a rýchlo som sa snažila nájsť stranu s ich číslom domu:D). A nakoniec som sa nasrala, pozrela priateľov našej pizzérie:D A tam boli. Obaja. Srdce mi plesalo šťastím:D Takže sú dvojičky. Takže v piatok pri tom aute boli obaja. A v momente som pozrela všetky ich fotky, a tak. Zistila som, že sú rovnako starí ako ja, dokonca o pár mesiacov mladší, a to som myslela, že majú minimálne 24 rokov. A tešila som sa tomu. Sama so sebou:D Síce už sa vytratilo to kúzlo celého toho absurdného príbehu s tajomným naháčom lebo už viem, ako sa volá a tak. Ale nevadí. Aj tak to týmto skončí, lebo nič iné neurobím a ani nechcem, bože nie, nechcem. Bude to stále naháč, ktorého som stretávala, keď som roznášala noviny. A basta!:D Pochybujem, že sa s ním niekedy zoznámim, aj keď nebolo by zle. Ale pri mojom šťastí o tom ani nesnívam.

Posledný týždeň si sťahujem seriál Rodinná válka (vojna, ak chcete, ale nájdete ho skôr pod pojmom válka:D). Neviem, či viete o aký seriál ide, iba raz som ho zachytila na markíze, ale či ho vysielali viackrát vôbec netuším. Ale je to jeden z najlepších seriálov! Čo veta, to hláška a ja ležím na zemi od smiechu:D Konečne žiadny slušný seriál o tom, ako sa deti musia ospravedlňovať za všetko rodičom, a rodičia majú svetožiaru nad hlavou. Nič také. Toto je mega seriál!:D Pozerávala som ho asi pred tromi rokmi na nete, každú noc:D A tento rok som sa rozhodla, že si ho budem sťahovať, lebo tento seriál mi za to stojí.
Najlepšie je, ako si rodičia myslia o jednom synovi, že je gay, a keď sa v prvej časti prezlečie za ženu, aby ukradol mame auto, tak mu neuveria, a myslia si o ňom, že je transvestita:D A najviac ma dostalo, keď sa ho potom pýtali, prečo to urobil, prečo nosí ženské veci. Tak on taký, lebo im nechcel povedať, že ukradol auto, aby nemal zaracha, tak tresol: Občas rád nosím hodváb... :DDDDDDDDDDDDDDDD a mňa vykotilo z kresla:DDDDDDDDDDDDDDDDDDDD A tie jeho rozhovory s otcom:D Ako sa ho snažil dostať na futbal a on si miesto toho vybral krúžok hláskovania:D Veľa tam bolo takých častí, pri ktorých som si myslela, že zomriem od smiechu:D

Inak ja som už totálne mimo z toho naháča:D V utorok som tak doplietla noviny v jednej ulici, že koniec:D Do dnešku si neviem spomenúť čo som tam porobila, lebo až doma mi doplo, že som ich zle porozdávala...:D Som si istá, že niekomu som ich nedala, ale neviem komu a prečo:D A to len preto, že som mala celý čas v hlave naháča..:D


To je asi všetko. Teda neni. Ale o ďalších veciach napíšem nabudúce. Asi. Neni som si istá...
Zatiaľ sa majte :)

Máj 2013

18. července 2013 v 11:28 Gallery

Osud sa so mnou hral dva roky.
Pomaly.
Trpezlivo.
Neponáhľal sa.
Trvalo dvadsaťštyri mesiacov, kým ma zasiahol silou hurikánu a veternej smršte. Dva dlhé roky, keď mi dával nádej, aby mi ju o chvíľu znovu bral. Hral sa so mnou ako mačka s myšou. A potom ma dorazil.
Bez vysvetlenia.
Len tak. Bezdôvodne.
Chápete to?!
A ja som nemohla vôbec, ale vôbec nič urobiť.
Pýtam sa vás, koľko toho človek vydrží? Koľkokrát uverí neuveriteľnému, koľkokrát nájde nádej aj tam, kde nie je, aby o ňu vzápätí prišiel?

7.júl - Keď v niečo dúfate, dávate signál, že to ešte nemáte a nie ste si tým istí. Keď v niečo veríte znamená to, že ste presvedčení, že sa tak stane.

7. července 2013 v 18:26 Diary
Tento článok sa chystám napísať už asi 2 týždne, ale nikdy sa mi nechcelo, pretože už vlastne ani neviem, o čom mal byť:D A spovedať sa mi momentálne nechce. Zasa mám takú tú divnú náladu, že sa mi nechce s nikým komunikovať, nič riešiť, chcem si len tak nažívať...:D Túto náladu mám síce tento rok pomerne často, ale je zaujímavé, že mi vôbec neprekáža. Je pre mňa lepšie keď sa so všetkým vysporiadam sama... Inak som mierne nasratá na niekoho, ale to je jedno. Tento článok mal mať hlbokú pointu, ktorú som mala v hlave asi pred týždňom ale už vyprchala, lebo vážne sa mi nechce spovedať... Aj ten čas tak rýchlo letí, až mi je zle. Netuším ako, a už je siedmy júl... A ja som nestihla nič, čo som mala v pláne robiť cez "prázdniny" (prázdniny ako pre koho). Jasné, mám ešte kopu času, ale keď to bude letieť takto rýchlo aj naďalej, tak sa ani nenazdám a budú to znova Vianoce. Nikdy, nikdy, nikdy v živote mi nešiel takto rýchlo čas ako teraz. A celkovo je rok 2013 nejaký zrýchlený. Chcelo by to ubrať plyn. Či to sa zdá len mne? Veď teraz bol január a už je júl. Kedy uplynulo to obdobie medzi tým...?

No dobre. K veci. Bude tu pár fotiek, v júni som to totiž mierne prehnala s nákupmi:D A to som toho nenakúpila ani toľko veľa... len drahé bolo všetko.

Ale stále zostane trošku zlý. Čisto kvôli atraktívnosti.

7. července 2013 v 17:50 Gallery

Všetky momenty, hodiny, dni strávené s Virgilom sú pre mňa výrazom dokonalosti, krásy. Aj keď sa bojím, aj keď sa cítim vrcholne trápne, stále pociťujem, že som súčasťou niečoho výnimočného. Vedľa seba mám výnimočného, vtipného, nežného, veselého človeka, ktorého môžem chytiť za ruku, a sama sa pritom cítiť výnimočnou, vtipnou, nežnou, veselou.
Virgilova prítomnosť, jeho empatia a obdiv voči mne vo mne vyvolali, spustili nepoznané pocity nehy. Bola som jej taká plná, že som ju potrebovala rozdávať nielen Virgilovi, ale aj všetkým naokolo. Bola som milá k predavačkám, bola som príjemná k svojim študentom angličtiny, ústretová k letným turistom. Usmievala som sa na chodcov, usmievala som sa v obchodoch, dokonca som sa pristihla, ako sa usmievam v preplnenom metre linky 9.

Apríl 2013

5. července 2013 v 15:56 Gallery

Posledné mesiace mám pocit, akoby sa mi už ani neoddalo žiť. Totiž, akoby som už teraz ani nežila, ale akosi hibernovala. Ako nejaký zazimovaný škrečok alebo odložený počítač. Automaticky vykonávala činnosti a životudôležité funkcie, ale vo vnútri čakala na niečo iné, nové, čo má čoskoro zaručene prísť.
Je to rovnaký pocit, ako keď som bola malá a hovorila som si: ,,Keď vyrastiem, tak..."
A dnes, keď som už konečne vyrástla a mohla by som robiť všetky tie úžasné veci, na ktoré som sa celé detstvo chystala, mám dojem, že na to akosi nemám vhodnú... neviem, silu, odvahu, chuť, možnosti, priestor?
Napríklad by som si strašne priala spraviť dieru do sveta. Dostať uznanie, nejakú cenu. Mám už aj pripravenú ďakovnú reč vo viacerých verziách podľa oblasti, v ktorej by som sa uplatnila. Ďakovanie povedzme za Nobelovu cenu sa predsa len musí štylisticky aj emočne odlišovať od gratulácií v takom Kodak Theatre. Horšie už je, že aby človek dostal hocijakú cenu, musí pre to niečo spraviť. Zo záhadných dôvodov to nefunguje tak, že by komisia jedného dňa zazvonila pri mojich dverách a odovzdala mi sošku a šek za moje neuveriteľné a absolútne nereálne ambície, ktoré zatiaľ neboli prínosom v žiadnej ľudstvu známej oblasti.

A vtedy som ho uvidela. Jeho. Muža, o ktorom som si myslela, že ho už nikdy neuvidím.

2. července 2013 v 10:52 Gallery

Sobota sa nápadne rýchlo prechýlila do nedele a ja som naďalej ležala krížom cez posteľ a pozerala príšerné televízne seriály. Jediné, čo ma tešilo: vonku bolo mrazivé zimné počasie - mrazivo ponuré, nie mrazivo príjemné s mäkko padajúcimi bielymi vločkami a s krištáľovým vzduchom, ktorý vás láka kúpiť si sánky a ísť vyhľadať niekde nejaký kopec. Nie, vládlo tam presne to, čo potrebujete, keď sa rozhodnete stráviť deň v posteli - pľušť, dážď, lejak, mrholenie, sychravosť a rozmočené lístie.

Keby bola babinka filozofkou, tak by mi vysvetlila, že nemá zmysel trápiť sa pre niečo, čo sa už aj tak stalo. Určite by mi aj rázne, ale láskyplne naznačila, že sa nemusím zaoberať tým, čo si o mne pomyslí niekto druhý, lebo dôležité je len to, čo si o sebe myslím ja sama. Bola by mi objasnila, že sa netreba starať o to, čo bude, pretože vždy už nejako bude. Ani že sa netreba starať o to, aby som všetko napravila a vyjasnila. Že sa vlastne vôbec netreba o nič starať. Netreba veľa nad vecami premýšľať a prehadzovať ich v hlave ako horúce zemiaky. Slovom, netreba sa krenkovať. Bola by ma naučila, že sa treba pozerať s pochopením najmä sám na seba, mať sa rád, pochváliť sa a hlavne nečakať od seba nič viac ako príjemnú spoločnosť. Veď keď nemôžeš vydržať ani sama so sebou, kto to má potom vydržať s tebou?
Babinka však filozofkou nebola a vlastne, keby ňou aj bola, nebolo by mi to aj tak nič platné. Mohla by do mňa hustiť svoje múdrosti a ísť mi príkladom, koľko by chcela. Mne by totiž stále chýbalo najhlavnejšie. Jej povaha. Pretože je to takto: s mojou povahou sa aj tie najlepšie rady menia na znôšku kravín a prázdnych fráz, nech nad nimi meditujem akokoľvek dlho.

Marec 2013

1. července 2013 v 17:36 Gallery

Lebo som proste génius:D Čo už so mnou...:D