Srpen 2013

18.august - Hovorí sa, že dobré veci potrebujú čas. Ale naozaj úžasné veci sa udejú v krátkych okamihoch.

18. srpna 2013 v 14:15 Diary
Článok bude megadlhý, ale noačo:D Dva týždne som sa neozvala, a dosť sa toho udialo.

V piatok (9.8.) som ho nečakane stretla. Toho chalana, čo má psov. To jak som celé dva týždne dúfala, keď som išla okolo ich domu a dávala im poštu do schránky, že tam bude, tak v piatok som úplne rezignovala. Vo všetkom. Asi kvôli tomu, čo sa stalo vo štvrtok. Ale o tom potom. V piatok mi preto bolo maximálne všetko jedno...


No a išla som tam. Pred ich dom, lebo mali poštu. Zastavila som. Vybrala poštu a pchala do schránky. Medzitým sa zrazu ozval buchot, ešte som sa pozrela, že wtf? A zrazu sa otvorili dvere. Ešte som si stihla želať, nech to je on. Bol. Opýtal sa ma, niečo také, či som už stihla dať poštu do schránky. Nerozumela som mu, preto som sa opýtala: ,,Ako?" A v mikrosekunde mi došlo, čo mi hovoril. (Určite sa to stáva aj vám, niekto vám niečo povie, vy mu nerozumiete, ale pritom mu rozumiete, a po sekunde vám dôjde čo povedal). Trhla som sa, a bleskovo som vytiahla poštu zo schránky, ešte dobre, že som to neroztrhla (a ešte dobre, že som to tam nenapchala úplne, ale dalo sa to vytiahnuť) a začala som ňou mávať. On vyšiel z dverí a vydal sa smerom ku mne. Medzitým som si všimla, že sa začal usmievať, že nie je taký pekný ako som si myslela, že má dlhé a chudé ruky a má na nich tetovanie. Viac som nestihla, lebo som si začala obzerať obálku a aby reč nestála som mu povedala: ,,Ale neviem, či to patrí vám, lebo je tu iné číslo domu." (Bolo tam číslo domu, ktorý je oproti nim, ale ich názov firmy) Jak som to chcela pozrieť, zistila som, že to držím dole hlavou, tak som to rýchlo otočila, to tam už on prišiel, podala som mu to, a povedal, že je to ich. A the end. Ani sme sa neozdravili na rozlúčku. OMG!!! Môžem byť ešte horšia?! No môžem? Nemôžem!!! Vlastne môžem... zasa si vôbec nepamätám, ako vyzeral! Keby ho stretnem v Tescu, ani neviem, že to je on. To je moje prekliatie. Nepamätám si ľudí do tváre, potrebujem ich minimálne 5krát vidieť, aby som si vedela vybaviť, ako vyzerali. Za to si pamätám všetko ostatné: ruky, tetovania, čísla domov, teplotu vzduchu, uhol slnečných lúčov... Ale tváre ľudí ani za svet. Absolútne si nepamätám aké mal vlasy... alebo... oči... alebo celkovo, ako vyzeral. Nič. Si. Nepamätám. !!! A to som na to koľko čakala, do prčic!:D

Potom som bola u jednej tetky s dôchodkom. Hovorím jej: ,,Vždy sa bojím, keď mi ostane posledný dôchodok, že mi nevyjdú peniaze, že mi niečo bude chýbať..."
Jej muž: ,,A keď vám peniaze ostanú nazvyš?"
Ja: ,,K tomu sa nepriznám!!!:DDD Ale ešte sa mi nestalo, aby mi chýbali a ani aby mi ostali."

Inak celý ten týždeň od piateho do jedenásteho bol čudný. Išiel akoby mimo mňa. Tešila som sa len na víkend, lebo hody v Hs. A aj to sa dosť dodžubalo, lebo prečo nie. Udiala sa v našej rodine zvláštna vec, o ktorej som si myslela, že nikdy nepríde. Teda, čakala som, že sa niečo udeje, lebo všetky situácie k tomu smerovali... Ale to čo sa stalo, som nečakala. Hovorím v hádankách, lebo tu o tom nechcem písať do detailov... Ale myslela som si, že bude všetkému koniec a proste... Keby mi toto niekto povedal pred rokom, alebo aj pred pol rokom, tak ho vysmejem, že také niečo sa u nás nestane. A predsa...


Vo štvrtok, ôsmeho, bola u nás tretia svetová. Také grády som nečakala. Mala som pocit, že sa to všetko stalo kvôli mne, lebo keby som krotila svoju výbušnosť... Ale mne v tom momente praskla trpezlivosť. Pohár prosto pretiekol, a vytekal, vytekal, nešiel zastaviť. A to, čo bolo potom... bolo... hrozné. Vždy som tvrdila, že sa viem vžiť do ľudí, ktorí to prežívajú, ale hlboko som sa mýlila. Nevedela som to. Už viem. Je to horšie ako som čakala. Bolo mi na odpadnutie. Mala som pocit, že to nie som ja. Že len stojím niekde vedľa a sledujem to ako film. Prepadákový film. Ale myslím, že tá vojna musela byť. Bola to situácia, ktorá by skôr či neskôr prišla, nevyhli by sme sa jej. Preto som celý ten víkend nemala náladu. Blikalo mi v hlave všetko to, čo sa u nás udialo, mala som hrču v žalúdku, jedla som minimálne... Stála som pred niečím, čo ma zároveň mrzelo, hnevalo, a bolo mi to jedno. Nevedela som sa rozhodnúť.

Ten víkend bola u nás S. a boli sme v Hs. Ako som spomínala, dialo sa to mimo mňa. To, že u nás bola mi došlo asi až v pondelok. A to, že som nestretla autobusového mi došlo v utorok. Ale žiadna emócia, nič. Nebola som z toho smutná, ako som čakala. Nejak na to celé nebol čas pri tom, čo sa dialo.

V piatok som sa ani nedokázala tešiť z toho, že som stretla psíčkara. Aj to mi došlo niekedy v pondelok večer... Zameškaná som bola nejak...:D

A potom asi ďalší pondelok, dvanásteho, sa to nejak upokojilo... Neviem to opísať... Aj keď na začiatku to vyzeralo, že už fakt akože koniec... tak nejak sa vojna upokojila a zmenila v mier. A od utorka je všetko ako po starom... Akoby šibnutím čarovného prútika. Zmena o 360 stupňov. Akoby predošlý mesiac ani nebol. Akoby sa mi to celé len snívalo, a bola to fakt hrozná nočná mora. Akoby ani tá tretia svetová nebola... Proste ach. Neviem, fakt neviem, čo si o tom mám myslieť, a preto nad tým nerozmýšľam. Neviem ani, či sa to ešte niekedy zopakuje, alebo či to bolo tou vojnou vyriešené a vykričané... Alebo fakt neviem. Ale snáď to už tak skoro nepríde... Lebo fakt. Mala som dosť.


,,To si robia srandu? Keď vojdem cez tie dvere tak čo? Krajina zázrakov?"

,,Ešte aj žalúzie tam majú. Aby nikto nevidel do dvora."

,,A ty máš aký plán?"
,,Hlavne prežiť do smrti."

,,Keby býval v tom dome, tak by som sa s ním asi aj ja začala baviť."

,,A čo sa ti na ňom páči, keď nevieš ako vyzerá? Jeho povaha? Dáme ti úlohu. Zistíš aké má oči."

,,Nechápem prečo majú ľudia spredu modrý dom a zboku oranžový."
,,Nevystala farba."
,,Čo im susedia nedovolili vymaľovať to z ich strany? NIE my to tu chceme oranžové. Hodí sa to k nášmu trávniku."

,,Aké sú tam záchody?"
,,Čisté."
,,Ako čisté?"
,,Dávam tri hviezdičky z piatich. Nie, tri a pol."


Asi aj kvôli tej rapídnej a nečakanej zmene bol tento týždeň fajn. Preletel ani som nevedela ako. Kamarátkina mama mi pochválila farbu vlasov, ďalšia tetka mi povedala, že sa mi šiltovka hodí. Dobre sa to počúva, keď nie ste zvyknutí na komplimenty:D

Jááááj, stala sa jedna hrozná vec. Nebudem mať rajón naháčov :( :( :( (Asi som to zariekla, keď som tu o tom písala...) Keď mi to vedúca oznámila, myslela som, že sa tam kvalitne rozrevem. Len predsa budem mať ten rajón, ktorý nechcem. Dvojnásobný plač. V tom momente som nechápala, za čo zas toto mám. Prečo aspoň občas nemôžem mať to, čo vážne chcem a čo si veľmi želám. Hnevala som sa na celý svet, že je všetko nespravodlivé. Už som sa tešila, ako tu o nich budem písať články a nič z toho. Na tom rajóne, ktorý nechcem, ma asi niečo wau čaká, keď som sa tomu nevyhla aj keď som sa snažila ako som vedela. Aj keď neviem, čo môže byť lepšie ako naháči, ale okey, nechám sa prekvapiť. Ak vôbec ma niečo čaká, všakže...

Inak som tento týždeň nestretla ani naháčov, ani psíčkara, aj keď som pred jeho domom v piatok niekoľko pár sekúnd postála, lebo som mala tri druhy letákov, a z tašky som ich vyberala dlhšie ako bolo normálne:D Ale dávala som mu náskok, nech stihne vyletieť z dverí ako naposledy:D A nič. Sral na mňa:D Myslím, že som naposledy prepásla príležitosť, tak mi treba:D Ale ten tam hore, ktorý to tu vedie, by už mohol byť zvyknutý, že ja potrebujem viac ako jednu príležitosť, kým sa k niečomu dokopem...:D


Ale tento víkend stál za všetky drobné aj vyššie ako drobné:D Znova prišla S. (myslím, že už ti tu uvoľním skriňu:D) a boli sme na Rytmusovi a Benovi Cristovaovi (tak sa píše jeho meno? nechce sa mi to hľadať) a že to bolo úžasnééé o tom sa nedá pochybovať. Teda, pre mňa to bolo viac ako super. Lebo Rytmus. Lebo som strašne moc doňho a nemôžem si pomôcť.


Ale ešte najprv... musím to napísať sem, lebo som z toho taká wááá, že som to skoro povedala mamine:D Sedíme si so S. v kaviarni, kecáme o nešťastných láskach, o tom, čo som ja robila kvôli autobusovému a ona kvôli J., o tom aké sme boli trápne, ako to teraz vidíme a klopkáme si po čele, aké to bolo očividné a nápadné, ako to aj oni určite videli, a že sme nepoučiteľné... a zrazu vidím cez okno sestru autobusového (myslím, že jej netreba vymyslieť prezývku, už ju tu nespomeniem:D). Išla do Tesca (pravdepodobne). Je krajšia ako na fotkách. Doriti. Sedíme si ďalej (btw. videla som aj otca naháčov, a pred týždňom, keď sme v tej kaviarni sedeli tiež, som ho videla zas, aj s ich malým bračekom), a sedeli sme tam pomerne dlho:D Ja som čakala na to (nebudem klamať:D), ako jeho sestra vyjde z Tesca, no ona nič. Nakoniec k nám prišla čašníčka, či ešte niečo chceme (vyháňala nás:D), my, že nie, tak sme dopili, zdvihli sa (kľudne vám tu opíšem aj menšie detaily:D) a šli sme zaplatiť:D To čo sa dialo medzitým, by vám lepšie opísala S.:D Ja som len tak, akože mimochodom vnímala, že niekto vošiel do kaviarne, ale nezaoberala som sa tým. Ako som zaplatila, a otočila sa doľava, lebo som si myslela, že tam stojí S., aj som jej išla niečo povedať, ale ten ľak čo som zažila!!!:D Nebola to S. Bola to ONA. Moja minulá budúca švagriná:D Stála tam opretá o pult a pozerala priamo na mňa.:D Hodila som na ňu pohľad, že wtf :-O Ja najprv, že kto to je, keď to nie je S.? A v mikrosekunde mi to všetko došlo. V ďalšej mikrosekunde som sa otočila a upalovala preč:D (Nejde mi to pred ich rodinou. Len sa strápňujem:D Asi by som nemala povedať, že som sa jej potešila, však? Keď som nestretla jeho, tak aspoň ju:D Podobajú sa dosť, takže to je jedno:D A stále ma to k nim ťahá. Je to také čudné.)


No a potom sme teda šli na ten festival. Teda predtým sme sedeli na lavičke s ostreľovačmi:D A s dreňou, ktorá sa nie a nie minúť:D Samoobnoviteľná dreň to bola. Či zázračný pohár?:D

Na tom feste bola na začiatku fest nuda:D Aj takí chalani (skôr chlapi) nám povedali, ako sme vystúpili z taxíka, že je tam nuda (však jasné, bez Rytmusa:D). Ale kokso, vážne tam bola nuda:D Ale Rytmus ma príjemne prekvapil, a milujem ho viac ako predtým, aj keď som si myslela, ža viac sa už ani nedá:D Myslela som si, že bude meškať aj dve hodiny (bolo písané, že vystúpi o polnoci), že odspieva tri pesničky a odíde, lebo je kráľ a my sme hovná:D Ale on začal okolo štvrť na polnoc, a spolu s Benom (on išiel po ňom) im to trvalo do jednej. Takže nešetrili pesničkami:D Rytmus nám chcel asi zaspievať všetko čo vydal:D Lebo ani jednu pesničku nedal od začiatku dokonca, ale nejak extra mi to nevadilo, lebo bol fasa, a pohľad naňho bol fasa, a jeho hlas bol fasa a celý bol proste fasa, aj so svojimi fasa rukami, a tak:D Aaaaaaa som zaľúbená, ignorujte ma:D Tak inklinujem k cigánom no... Radšej to nepovedzte mojej babke!:D Rodičia to prežijú... ale babka, tá nie.:D No a potom Ben. Ako v podstate ho mám rada... Ale tie orgie čo tam predvádzal:D Mala som dosť. Ale má dobré telo, a dobre sa naňho pozeralo, aj dobre tancuje. Mne sa tam oplatilo ísť, a neľutujem to, a a a a a pôjdem aj nabudúce:D A s Benom tancovali aj takí dvaja vietnamci, a ako dosť dobrí boli, a keď dávali gangnam style:D:D:D Len mi šli na nervy ľudia okolo mňa. Nejakí ma zozadu párkrát dobre tresli do pleca, ešte teraz cítim, že ma bolí, a trápne baby sa napchali pred nás, potom tam trsali, ako keby tam nikto okrem nich nestál, pričom to tam bolo prepchaté, a dobre ma jedna drgala s kabelou. Ale keď jej to nevadilo, tak ja som tiež srala na ňu.:D A najradšej by som im tam všetkým odťala hlavy, lebo Rytmusa som videla len keď bol napravo, keď bol naľavo mohla som začať aj levitovať a ani tak by som ho neuvidela. Ben nám ukázal zadok, a normálne som čakala, kedy si stiahne gate a ukáže aj predok:D Myslím, že by to aj urobil, a podľa mňa ho to párkrát napadlo:D

Ešte pred tými vystúpeniami, ako sme sedeli na kopčeku a pozerali na hviezdy:DDD Romantika:D Sa nám tam začal prihovárať jeden debilko, tiahlo z neho ako z krčmy, a ach, to len ja môžem mať šťastie na takých exotov:D Keby aspoň niekto normálny to bol, neožratý, ale nieeee načo?:D To asi len vyvoleným sa stáva, že stretnú na takýchto miestach lásku (nemusí byť osudová:D), a ja k nim nepatrím. Bože:D Ale stretla som aspoň Rytmusa, aj keď to sa asi neráta, lebo on má Daru:D


Toto leto ma baví. Aj keď nie je nejak extra super. Ale mám sa fajn. Viac ako fajn. Teším sa, že nesedím doma. Že som na pošte. Že chodím do Jk. Že som bola so S. na Seneckom lete. Že sme boli na Rytmusovi. A ani tie hody v Hs. neboli také zlé, či? Nebolo to také, ako minulý rok, ale… ja som bola rada, že nesedím doma, lebo bolo u nás viac ako dusno… Myslím, že ma asi začal toto leto baviť život:D


Iba trocha som to prehnala s animáciami:D Fakt len trocha:D

Júl 2013

18. srpna 2013 v 13:10 Gallery

Neboli spolu dlho, možno len pol roka, a Ria ho milovala úplne bezhlavo a vášnivo, bola schopná urobiť pre neho čokoľvek, aj mu tolerovať iné ženy, lebo to bol fešák a škoda takú devízu nevyužiť, všakže. Gény prosto človek nezaprie, celých pár mesiacov žila v modeli života svojej matky, zúfalo čakajúc, že dotyčný ocení jej vrúcnosť, lásku, obetavosť a vernosť - a on to ocenil, vždy sa k nej vrátil, najedol sa, dal jej oprať veci, niekedy ju aj pomiloval tak, že z toho pocitu potom žila ešte pár dní, a potom znovu vypadol, aby lovil v nových zákutiach mesta. Odišiel od nej znenazdajky, so slovami, že to nemá cenu, že ona nestačí jeho tempu - a pritom to malo byť úplne naopak, to Ria ho už mala dávno pobaliť a poslať do teplých krajín alebo niekam inde, lebo teplý očividne nebol.
Riu to slušne zložilo.
Aj jej lásku, aj jej ego.
Celé týždne uspokojovala len základné životné potreby - ráno sa zobudila, deň nejako prežila, večer sa tešila do postele. A zvykala si na fakt, že najintenzívnejší cit svojho života venovala úplnému, ale úplnému hajzlovi. To boli jej slová. Moje boli o niečo miernejšie, snažila som sa ju naviesť na presvedčenie, že jej prišiel do cesty, aby pochopila aj niečo zo seba, ním nech sa nezaoberá, svoj život si musí kontrolovať on sám, prvoradé je, aby si z toho rozchodu, z toho nechutného odkopnutia ona vzala, čo potrebuje, aby išla ďalej a na neho nemyslela v zlom...

4.august - Keď si niečo predstavujete a vytvárate v duchu určité obrazy, nesnažíte sa meniť zákony prírody. Vy ich tým napĺňate.

4. srpna 2013 v 16:47 Diary
Tááák, tento týždeň som začala robiť na pošte. Zasa len brigádne. A zasa chodím do Jk. (jupííí:D). Zatiaľ to vyzerá tak, že do konca augusta. Alebo možno aj menej. Uvidí sa. Neviem to naisto ani ja, veci sa menia každý deň:D Pôvodne som tam mala byť len dva týždne, lebo jedna poštárka chcela dovolenku, ale nakoniec dala výpoveď. Takže tak no.
Chcela som napísať článok už pred týždňom, že sa na tú poštu celkom teším. Cítila som nejaké chvenie pri srdci:D Ale nechcela som to zarieknuť, tak som radšej nenapísala nič... A tento týždeň dopadol dobre. Bol úplne v pohode, aj keď boli horúčavy a ja mám celú spálenú nohu, totálne do červena. Ale nevadí mi to:D Taktiež ako mi zatiaľ nevadí, že musím vstávať ráno o šiestej, utekať s novinami a potom utekať na poštu. Myslela som, že tento fakt ma bude zabíjať, lebo vtedy v máji ma toto ničilo, lebo ja vôbec nie som ranné vtáča a asi ani nikdy nebudem. Ale zatiaľ vstávam s eufóriou:D Ale bol to len prvý týždeň, takže sťažovanie príde na rad neskôr:D Aj keď v piatok som už mlela z posledného, a jak som prišla domov, zaspala som ani sama neviem ako:D
Ale celkovo sa teším, že nesedím doma, lebo darmo roznášam noviny, to je nič, to nie je poriadna práca a posledné týždne ma to fakt nebaví (baví ma to len vtedy, keď stretnem naháčov:D). Nejak si neviem predstaviť, že by som tento mesiac do Jk. nechodila. Lebo za celý júl som stihla prečítať asi milión evitoviek (stačí sa pozrieť sem, koľko kníh tam pribudlo), a neviem a ani si nechcem predstaviť, že by to tak pokračovalo aj v auguste. Neviem, ale zatiaľ mám z tej pošty dobrú náladu, a sama neviem, prečo ma to v máji nebavilo... Vážne. Neviem. Vtedy som to nezvládala hlavne psychicky (v podstate aj fyzicky, lebo ma boleli kolená jak fras!), ale sama neviem, že čo rušilo moju psychiku alebo čo, lebo ma tam nikto netýral ani nič:D Asi fakt bude ten máj pre mňa nepriateľ, lebo inak neviem...

Inak... ešte dávnejšie ako som sa dozvedela, že tá poštárka odchádza od augusta navždy preč, zrútil sa mi celý svet. Vážne. Musela som to hodinu predýchávať, až potom som dokázala niečo povedať, až potom mi začal znova fungovať rozum. Lebo ja som si myslela, že teda do tej Jk. už nepôjdem, lebo najmú inú. To bol prvý úder, lebo som si myslela, že toho chalana so psami už nestretnem. Bum:D Potom som si spomenula na to, že teda keď sa tam normálne zamestnám, tak nebudem mať ten rajón, kde bývajú naháči (:D) ale iný, ktorý nechcem, lebo táto čo má ten, čo ja nechcem, sa chce dostať na ten, kde je Jk. (bože, chápete?:D) lebo chce byť aj za okienkom na pošte. Tak som si myslela, že to vedúca povymieňa. Bum. A potom ma zamrzelo, že zrejme nepôjdem na hody do Hs. Bum. Lebo tento fakt ma držal nad vodou celé mesiace. A bola som nasratá na celý svet, že mi kazí plány, a taaaak. Napísala som aj mega deprimujúci článok, ktorý som ale nezverejnila a urobila som dobre. Pretože to vedúca vyriešila úplne inak, ako som si myslela ja. Do Jk. chodím, rajón naháčov pravdepodobne mať budem, a aj do Hs. zrejme pôjdem. Takže všetko je tak, ako som to chcela. Nie presne tak, ale dá sa to. Musela som sa mierne prispôsobiť. Lebo som si v auguste chcela vyriešiť aj iné veci, napr. vypálenie znamienka, ísť gynekológovi... a ostať týždeň doma, keď budú rodičia v Srbsku:D Srbsko je kapitola sama o sebe. V stredu to budú tri týždne čo sa s ocinom nebavím, lebo sa na mňa urazil, že idem radšej na poštu a prekazila som mu dovolenku v Srbsku. A ja sa mu vtierať nebudem, mám svoju hrdosť:D

Inak, čo sa týka toho chalana so psami, tak som ho ešte nestretla... Jeden večer som z toho mala chvíľkový pocit nešťastia a obrovskej krivdy... Lebo... strašne ho chcem stretnúť!!! A pred ich domom je pusto, ticho, nikde nikoho, ani psi tam nie sú. Ani listy tam nenosím. Len letáky. A v piatok mali nejaký katalóg no... Inak nič. Je pravda, že jeden deň som tam videla nejakú ženu a asi tam bol aj niekto iný, ale ja blbá som tam nechcela čumieť, lebo hovorím, som blbá. Vyplakávam, že ho neviem stretnúť a že nikdy tam nikto nie je, a keď odtiaľ počujem hlasy, tak sa tam radšej nekukám. Chápete to?!


A čo sa týka náhačov:D... V piatok som videla jedného, ako som sa vracala z Jk., on šiel v aute. Aj to som ho spoznala len podľa vlasov:D A v tú noc sa mi o nich historicky prvýkrát snívalo:DDD Že som ich spoznala, boli sme kamoši a pridávala som si ich na fb do priateľov!!!:D Úplne som si v tom sne myslela, že je to pravda, ale keď som sa zobudila a zistila, že to bol len sen... :D A potom v sobotu som videla druhého naháča:D Teda možno to bol ten istý, ktovie, ani boh ich nerozozná:D Nejak som cítila, intuícia mi našepkala, že ich stretnem, len ako som odbočila do ich ulice, nikde ani živej duše tak som ostala sklamaná. A jak som šla na koniec ulice a potom som sa vracala naspäť (už som spomínala, že je to slepá ulica), bol tam!!!:D Ale bol oblečený, aj šiltovku mal. Asi odniekadiaľ prišiel. Lebo išiel dnu. A niečo niekomu hovoril ako bol už pred dverami ale možno sa mi to len zdalo a tie hlasy išli zvnútra. No a predtým, než vošiel dnu, kukal na mňa:D Ja naňho samozrejme:D Lebo som rozmýšľala, že ktorý to asi je:D Ale celé to trvalo len pár sekúnd, zato moje srdce skoro vyskočilo z hrude a celá som sa rozklepala:D
Jááj, a ešte v tú noc, keď sa mi snívalo o naháčoch, sa mi snívalo aj o autobusovom... Všade sa napchá, idiot:D

Túto pesničku najbližšie zaspievam naháčom:DDD


Inak... to ako ma vtedy v máji volali robiť od augusta na poštu nastálo, a ja som váhala, lebo som nechcela ten rajón... a nakoniec prijali inú... pamätáte, nie? No tak vtedy si moja intuícia išla hlasivky vykričať aby som to nezobrala, aj keď všetci ostatní nadomnou krútili hlavou, že som blbá... A vtedy som utláčala svoj vnútorný hlas, lebo som zvažovala možnosti, že prečo tam vlastne neísť...? Ale pritom som vedela, že to nechcem. Ale nevedela som vysvetliť, že prečo. A tým, že prijali inú sa to vlastne vyriešilo samé, inak by som s tým, robiť tam nastálo, súhlasila a myslím, že by som nebola šťastná... No a teraz chce ďalšia poštárka odísť do dôchodku a ja mám mať jej rajón (neviem presne odkedy to bude, ale čoskoro), tak úplne cítim, že to je to, čo chcem a vôbec nad tým neváham, vôbec sa nesnažím z toho vykľučkovať, proste som ochotná sa pre ten rajón aj pobiť!:D (hej možno kvôli naháčom, no, lebo pod ten rajón zapadajú, čo si budeme klamať:D). Takže vážne, všetko má svoje dôvody, a hlavne, treba počúvať vnútorný hlas!!!:D

Inak som minule dočítala super knihu: Stará som už bola. Konečne po dlhej dobe kniha, ktorá ma úplne zaujala a tak som sa do nej vžila, ako keby som to prežívala ja:D U mňa je zaradená medzi najlepšie knihy.
A veľmi som si obľúbila autorku Karin Krausovú. Za posledný mesiac som prečítala všetky jej knihy, a jej humor mi je veľmi blízky. Baví ma ako dokáže vtipne komentovať aj vážne veci, a proste miestami zmýšľa presne ako ja, a v určitých udalostiach ju napadajú presne tie isté myšlienky, ako mňa:D No odpadla som z nej. A najviac som odpadla z knihy Vesmír je ženatý.

A týždeň predtým, ako som začala na pošte, bol celý o nakupovaní. V pondelok (22.7.) som šla s maminou do mesta, kde sme bývali, lebo tam je plno dobrých obchodov a dá sa veľa vecí nakúpiť, nie ako tuto. A ani som nečakala, že tak dobre pochodím. Kúpila som si aj to, s čím som nerátala, že na to natrafím:D
A vo štvrtok (25.7.) som si konečne išla vybaviť lekárku, a tiež sme zbehli do obchodov, ale to tuto vo vedľajšom meste... Kúpila som si len pár drobností, lebo čo sa týkalo tričiek alebo nohavíc, tak fakt bieda...