Září 2013

29.september - V čele nášho života je osud, ale my sme tí čo určujú smer. Nič sa nezmení, pokiaľ to tak nechceme my.

29. září 2013 v 23:02 Diary
Ani vlastne neviem o čom budem písať, ale chcem niečo napísať, lebo minulý týždeň som nič nenapísala. Lebo sa mi nechcelo a ani nebolo o čom písať...:D V podstate nič prevratné sa za posledné dva týždne nestalo... Síce je tu jedna vec, ale o tom písať nechcem. A druhá vec je tá, že sme boli minulú sobotu na trhoch a ja som si tam nakúpila pár vecí. Keď som si doma rátala, koľko som tam minula, tak sa mi zatočila hlava... Ale nevadí. Raz za čas si to aj ja môžem dovoliť:D

Inak stále som na pošte. Nejak tam prežívam:D Tento týždeň bol celkom fajn, v stredu som zastupovala za Holly a bola som v Jk. ale nikoho som nestretla. A nemyslím tým konkrétneho človeka, vážne tam nikto nebol, vyľudnené to tam bolo... a celú Jk. som prešla asi za pol hodinku, lebo tam bolo málo pošty a aj málo doporučených. Chvalabohu. Vo štvrtok sme zas nečakane zastupovali za Kelly, čo ma ráno skoro klepla pepka, lebo som o tom nevedela. A ostala som úplne bez nálady a nasratá. Ale Kelly na to mala vážny dôvod, tak som ticho. Zajtra zase idem do Jk. lebo Holly ide na školenie, a v piatok tiež. Zajtrajšok dúfam prežijem bez ujmy na zdraví, lebo nie sú dôchodky... Ale piatkom som si neni taká istá... Lebo to už sú dôchodky a ja ich mám na svoj rajón asi 12, a koľko ich je do Jk. radšej ani nechcem vedieť. Takže piatka sa obávam...

Minulý týždeň taký dobrý nebol, lebo som mala krátky týždeň, čo som mohla chodiť domov aj o 14stej, ale podarilo sa mi to asi len dvakrát, inokedy som chodila po tretej a jeden deň aj 15:40 lebo bolo veľa pošty a nestíhala som to. To je to moje šťastie:D Tipujem, že tento týždeň bude taký istý:D

A neviem ktorý deň, bolo to tento týždeň, som mala v horoskope, že ma čakajú prekvapenia:D A hneď ráno som stretla dvojičky:DDD Obidvoch naraz. To sa mi dávno nestalo:D

A v piatok som prekrásne zaspala:D Vstala som 5:35, čo 5:45 už mám byť na pošte. Skvelé. Tak som vyletela z postele, až sa mi zatočila hlava, ani neviem ako a ocitla som sa v kúpeľni, a taktiež si nespomínam na to, ako som sa obliekla:D Len viem, že som behala hore dole po celom dome:D Ani by to tak nevadilo, keby má kľúče od pošty Kelly. Zavolala by som jej, že budem meškať a vybavené. Lenže kľúče som mala ja:D A potom som celý deň bola vyhúkaná:D

No a včera som išla ku kaderníčke, konečne (!!!), lebo na svoje vlasy som sa už nevedela pozerať. A po véééľmi dlhom čase sa mi páči ako som ostrihaná. Ako, nechcem sa chváliť, ale fakt ma úplne bombovo ostrihala:D
Ešte by ich bolo treba zafarbiť... ale strašne sa mi nechce. Strašne. A tu sa dostávame k ďalšej veci. V októbri tu budú 4D, a ja by som tak strašne na nich chcela ísť!!! Ale nemám s kým... Už ma nebaví, že vkuse narážam na túto prekážku... Mesiac som si túto moju situáciu neuvedomovala, lebo sa už necítim tak strašne sama, spoznala som plno ľudí, každý sa mi zdraví, dokonca ma oslovujú menom, ako minule jedna tetka: ,,Ahoj Emily." A ja celá wtf, že odkiaľ vie moje meno:D Proste celý september, odkedy som na pošte, nemám čas na nič, ani na rozmýšľanie, a už tobôž nie na ľutovanie sa, vidíte ani ku kaderníčke som nemala čas ísť celý mesiac (a odkedy som to už plánovala), ani do mesta nakúpiť si nejaké veci, pozrieť sa po nejakom kabáte, lebo žiadny nemám... proste na nič. Na nete trávim minimum času, čomu sa teším. Domov chodím unavená, a keď si večer lahnem do postele, tak hneď zaspím. Maximálne moja hlava ešte prehodnocuje zážitky daného dňa. Čo je pre mňa výnimočný jav:D Lebo doteraz nemala čo hodnotiť. Aj keď som roznášala noviny, tak zážitky žiadne. No... a včera mi to tak došlo, ako som videla tú udalosť so 4D, že áno, spoznala som plno ľudí, ale mám s kým ísť na koncert? Môj život sa zmenil, o tom potom... ale stále tu nemám spriaznenú dušu... nikde nikoho. Hej, asi toho chcem veľa naraz. Ale do pikle, ja chcem ísť na 4D! Keby je to tu vo vedlajšom meste, tak okey, žiadny problém. Ale ono to je trošken ďalej. A ísť tam sama autobusom alebo vlakom... Teda ísť tam by nebol problém. Ale ako naspäť domov v noci...? Snáď dovtedy niečo vymyslím, lebo strašne moc tam chcem ísť...!!!

Ešte pred týždňom, ako mi Kelly rozprávala, že bola u nich dvojička s mamou a malým bratom, a že vôbec nevedela, ktorý z nich to je, a že jej bolo trápne spýtať sa: A ktorý si ty? a že raz sa tak smial, že iba pozerala, že wtf? No a tak no:D A potom, neviem ani ako to bolo, som jej stále dávala tú istú obálku, že nie je moja. Až potom Holly povedala, že to len predsa patrí mne. A Kelly na to: ,,Emily, hlavne, že si mi to už dvakrát vrátila. To bolo za tú dvojičku, že?":DDDD

Ja v pondelok, keď sa mi začal dlhý týždeň, že som tam musela zostávať do 16stej:
,,Už iba 5krát a mám krátky týždeň!":D

Kelly: ,,Zle mi je. Bolí ma brucho. Je toto smrť? Čo ak zomriem?"
Ja: ,,Nesmieš. Kto bude roznášať...?"

Kelly: ,,Holly, na pohreb chcem čajové ruže a nech Emily nepríde.":DDD

Holly: ,,A Emily jej povedala, že nesmie zomrieť lebo nebude mať kto roznášať."
Vedúca: ,,Však ano, to je pravda.":DDD

Kelly: ,,Fuj, ale vážne mi je zle."
Vedúca: ,,Čo si jedla?"
Kelly: ,,Očká."
:DDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDD ani neviem, čo presne myslela, hovorila niečo o rybách, ale neviem čo to malo byť, ja také srandy nejem:DDD

Kelly: ,,A ešte som jedla tú kokosovú tyčinku, čo nám Emily priniesla z trhov..."
Holly: ,,Tú som jedla aj ja a nič mi nebolo."
Kelly: ,,Tak moja bola otrávená."

Niektorý deň sme mali veľa balíkov, a Kelly si to naukladala na jednu "kopočku" a začala jej vyznávať lásku aby nespadla:DDD Čo aj tak spadla:DDD A celý deň sme sa na tom smiali, že kopočka:DDD

Štvrtok, keď chýbala Kelly, som ráno fňukala:
,,A pomôže mi keď sa rozplačem?"
,,A keď pôjdem domov a zamknem sa tam?"

Znamenia, ktoré nám život podsúva pod nos, sú neuveriteľné. Mnohokrát ich nevieme dešifrovať, a pritom odpovede na naše neriešiteľné problémy ležia priamo pred nami.

29. září 2013 v 16:10 Gallery

Sú na svete ľudia, ktorí sa narodia pod šťastnou hviezdou. Celý život sa im všetko darí, všetci ich milujú a všetko do seba logicky zapadá.
Láska, šťastie, spokojnosť, vnútorná rovnováha, podpora rodiny, úcta priateľov.
Všetko majú.
Nepýtali si to, ale i tak to dostali. Žijú si svoj skvelý život a ani netušia, že by to mohlo byť inak.
Že stačí málo a všetko je v háji.

Ľudské osudy sú ako lotéria, to ste už počuli veľakrát, pravda?
Niekto otáča obrovským kolesom a vyťahuje ušatých panáčikov.
Akého vytiahol mne?
Kto zariadil, že sa mi do rúk dostal práve ten s výkričníkom a s číslom, ktoré symbolizuje nešťastie?
A položili ste si niekedy otázku, či sa dá proti rozsudku osudu bojovať?
Možno nedá, ale rozhodne to treba skúšať.
Dnes už viem, že áno.
Dostanete pri tom párkrát po papuli.
Tak, až sa vám v očiach zaiskrí.
Bude vám do plaču, aj keď plakať neviete.
A príde aj na smiech.
Na ten bláznivý, na ten, čo ste nikdy predtým nechápali.
Prejdete všetkým, čím prejsť musíte.
Nie je podstatné, či to chápete.
Vo všetkom, aj v našom krátkom pobyte na tejto zemi, je vyšší princíp.
Nesnažte sa ho pochopiť.
Žite, ako najlepšie viete.
To úplne postačí.
Lebo on to aj tak režíruje bez ohľadu na to, čo chceme.
Vie to, tak to nechajte na neho.
Len jedno vám poradím: Počúvajte intuíciu.
To je jeho hlas, čo vám šepká.
Sú to záchytné body, vnuknutia.
Teraz to už viem.
Kiežby som to vedela od začiatku.

15.september - To, že veľa v našom živote prichádza inak ako sme si mysleli, má tú výhodu, že sa dostaneme oveľa ďalej, ako sme vlastne chceli ísť.

15. září 2013 v 18:21 Diary
Tento týždeň už bol znesiteľnejší ako ten predošlý. Pomaly si začínam zvykať. Aj keď rána sú stále kruté:D A stále hovorím, že keby môj ocino neodchádzal o piatej do roboty a nebudil ma predtým, tak pravidelne zaspím a zobúdzam sa až o šiestej aj to len preto, že by mi volali kolegyne, že kde som:D Neviem ako sa o takom čase zobudím, keď bude mať ocino dovolenku... Darmo, môžem mať aj 10 budíkov nastavených, ja ich jednoducho vypnem, ani o tom nebudem vedieť, a otočím sa v kľude na druhý bok. Spánok je pre mňa priorita číslo jeden som zistila:D Aj vo štvrtok ráno keď mi zvonil budík (už bolo nejak 5:05) som si povedala tú osudnú vetu: ešte 5 minút. Keby ma po chvíli neprišiel ocino ohlásiť, tak je z piatich minút hodina... aj dve. Tri. A tak. Malo by byť zakázané vstávať skôr ako o ôsmej. A kto by sa zobudil skôr, tak by musel aj tak ostať ležať v posteli, inak by bol popravený.:D Raz to zavediem. Keď sa dostanem do politiky.:D


A potom mi povie jeden chlap, ktorému som niesla doporučený: ,,Tak skoro? My slušní ľudia o takomto čase ešte spíme." Hej, my neslušní chodíme do roboty. Čo už s nami. (btw. mohlo byť tak štvrť na desať... jak jááá žárlím, že ľudia môžu o takom čase ešte spať!!!:D)

V pondelok a utorok sme s Holly museli zastupovať Kelly. Ach bože. Som rada, že už to mám za sebou. V pondelok mi musela prísť Holly na pomoc, lebo som nestíhala. Utorok už bol lepší. Ale ten super pocit, keď Kelly už v stredu došla. Nejak som si ju až moc obľúbila, príde mi to tam znesiteľnejšie keď tam je aj ona, neviem prečo, a pritom aj Holly mám moc rada. (Ale s Kelly nás spájajú naháči:D)

Ale kebyže nepríde Kelly ani v stredu tak by som sa odstrelila. Lebo som mala veľa veľkých balíkov, plus boli aj dva druhy letákov, a išla som nabalená jak... tuším som mala aj 5 tašiek. A tí, ktorí mali balíky, samozrejme neboli doma, však načo, tak sa balíky previezli po dedine. Krása. Zážitok to musel pre nich byť. Aj Kelly mi potom hovorila, že jedna tetka jej hovorila: ,,Videla som vašu kolegyňu. Chúďa. Ledva išla." Hej. A stále som toho názoru, že Kelly, ktorá má rajón naháčov, toho má vždy o polovicu menej, a keď mi hovorili, že na tom rajóne je veľa práce, lebo je veľa dôchodkov a bláblá, tak ma dobre oklamali. Lebo ona síce má veľa dôchodkov, to je fakt, ale ja mám stále veľa doporučených a tým sa to medzi nami vyváži, alebo skôr - tým pádom ja som na tom horšie. Lebo vidím, o koľkej sa ona vracia na poštu, a po akej dobe po nej sa tam vrátim ja. Obvykle keď ja tam prídem, ona tam už nie je, alebo je na odchode. Ale už to nejak neriešim. Stále by som chcela rajón naháčov, ale neviem, nedá sa to už zmeniť... Aspoň teraz nie. Ale zrejme keď sa to bude dať zmeniť, tak mením... (nie len kvôli naháčom, ale tak všeobecne, ona to má proste jednoduchšie)

A v pondelok som sa riadne udrela do boku. A mám tam modrinu veľkú ako päsť. Lebo mi celý deň padal bicykel, a raz jak padol, tak presne do mňa, a tá ukrutná bolesť ty kokso. Nie som fajnovka, ale toto ma tak bolelo, až mi na vracanie došlo. Normálne ma zachvátil pocit, že zomriem. Prisámvačku. Už dávno som sa tak silno neudrela, a to sa vkuse udieram a modrín mám požehnane, niektoré ani neviem odkiaľ mám. A bicykel samozrejme padol do vody, lebo pršalo a tam bola akurát mláčka, fľaša s pitím sa mi odkotúľala, a na tú hanbu, lebo neexistuje, že takéto niečo niekto neuvidí, tam boli akurát smetiari, a jeden z nich mi pomáhal zdvíhať bicykel. :D

Vo štvrtok som tam prvýkrát ostala sama do štvrtej a zamykala poštu. A dajte niekomu takúto úlohu keď má obsedantno-kompulzívnu poruchu. To moje večné kontrolovanie, či je zavreté okno, zatvorená voda, stiahnuté žalúzie, či nič nie je na spadnutie, lebo ak niečo spadne, tak pošta začne pípať, lebo to je pohyb, a potom doma to spytovanie samej seba: zamkla som? zakódovala som poštu? nezabudla som tam dať zámky? odložila som si kľúče? kde mám tie klúče?!!!... Bože! Ešte šťastie, že tento týždeň má službu Kelly, tak dúfam, že sa konečne budem dostávať domov skôr ako o štvrtej... Lebo už mám nervy:D

Ja: ,,Hííííí, dvojička má doporučený!" :D
Kelly: ,,:DDDD Nechceš mu ho odniesť? Dvojička:D"
Ja: ,,Chcem!!!:D"
Kelly: ,,Dobre. Holly, tento doporučený berie Emily."

Kelly: ,,Moja dcéra včera ráno vstala a hovorí: Mami mlha je!:D Ja jej na to, ty si zas pozerala Minimax?:D Že mlha:D"

Kelly: ,,Včera dvojička... vyšiel von, pýtam sa ho, ktorý si ty, A.? On že ano. Podpísal to, hovorím mu: nabudúce pošlem kolegyňu. On že pošli.":DDDD (neviem, nebola som pri tom, musela by som počuť ako to povedal:D ale podľa mňa to povedal tónom "šak mne je jedno kto príde":D)

Kelly: ,,Podľa mňa vyzerajú ako gejovia, ale keď Emily sa páčia... Ale včera A. vyzeral naozaj dobre. Pekne bol učesaný aj oblečený, uznala som, že bol naozaj pekný."

Kelly: ,,To je otec tých dvojičiek, vieš..."
Holly: ,,Viem, viem."
Kelly pozrela na mňa: ,,Nie, Emily, nie otec tvojich dvojičiek:D"

Ja: ,,Stretla si včera dvojičky?"
Kelly: ,,Nie neboli doma. Ale zistila som, že jeden nemá frajerku. Musím vymyslieť nejaký fiktívny doporučený a odnesieš mu ho.":DDDD

Kelly: ,,Už je 8:38, o chvíľu môžeme ísť."
Ja: ,,A môžeme tak skoro? Pýtala si sa?"
Kelly: ,,Nie. Ja som tak rozhodla.":DDD

Holly: ,,Prečo ste mi dali Firmu medzi tieto listy, čo idú naspäť?"
Kelly: ,,Nedali sme. Asi to tam len spadlo."
Ja: ,,To naschvál."
Kelly: ,,Presne. Skúšali sme, či to čítaš. Svine sme:D"

Ja: ,,A nie je ten konateľ v tej firme gej?"
Holly: ,,Aj mne tak pripadal. Ale hrozne vtipný je, taký zlatý. Raz som tam išla, a bol vzadu tak mi kričal nech tam idem, išla som, sadla som si vedľa neho, hneď sa ma začal pýtať aký budem mať víkend, a že on ide na loď tak super, a také dobré mäso s ryžou robil, tak som tam aj jedla:D"

Našli sme katalóg bez adresy a Holly chytila taký záchvat:DDD hovorí: ,,To je také milé. Ako na to došli, že to dajú nám? Mohli to dať do Káčerova, Kocúrkova, proste hocikam inam, ale oni pozrú, ááá katalóg bez adresy, dáme to do Mm. tam toho majú málo.":DDD

Inak, len tak mimochodom, akože medzi rečou, akože btw. aby ste si vedeli tých naháčov predstaviť, tak vyzerajú nejak takto, ako chalan na animke: :DDDDDDDD vážne, on mi ich pripomína. Aj vlasy má podobné ako oni:D


A v piatok som šla do kvetinárstva, a bol tam ten chalan ako minule (véééľmi nečakané, keďže jeho mama to tam vlastní:D). Len nekúpil žreby ani nič, ale hrozne slušný bol, som sa ho opýtala, či nechce, on že nie ďakuje ale tentoraz nechce:D Zlatý, nie?:D (pred ním jediným netrapoším, neviem ako je to možné:D)
Inak som stretla aj toho Nepodstatného. A tuším začína byť Podstatný:DDD Ale nie. Išla som k nim s doporučeným, on vyšiel von a pýtam sa ho, či je Akjgfkdjf doma. On že nie. Ja že a zajtra bude? On že ano. A tak zlato sa usmial:DDD (podobá sa na autobusového, ešte sa aj tak isto volá:D) Na druhý deň som tam išla a samozrejme nikto neotváral. Oklamal ma!:D
A Modrookého, na ktorého som sa najviac tešila, som nestretla...:/


Ach. A zas tu je niečo, čo ma neskutočne mrzí, a obávam sa... či to nie je predzvesť niečoho zlého. A či sa ešte predtým dačo nestane... Neprežijem, ak sa niečo stane. Konečne sú veci ako tak v poriadku, a... vážne nepotrebujem nič zlé.
Dokonca som sa dozvedela aj niečo, čo som nevedela, a čo ma tak vnútorne potešilo. Ale len mierne. Odľahlo mi. Mierne. Len predsa majú ľudia svedomie... (nie všetci, samozrejme, mám na mysli konkrétnych ľudí)

Páčil sa mi ako chlap. Tak normálne, žensky. Láska na prvý pohľad, lebo ja na ňu verím. Stretnú sa vám oči a vy máte chuť spoznať jeho srdce.

15. září 2013 v 17:17 Gallery

Každý z nás je v živote niečím obdarený. Každý z nás má v živote na čosi nadpriemerné schopnosti. Nie každý ich však v sebe objaví. Mnohí preplávajú životom bez toho, aby ich rozpoznali alebo nebodaj ešte využívali. Tí, ktorí nimi vládnu, bývajú vďaka nim v niektorých veciach výnimoční. Niekto vie spievať, niekto maľovať. Niekto dokáže pútavo písať romány, niekto má pre zmenu skvelý zmysel pre humor, iný zas šarm. Mnohí ľudia sú prirodzene priateľskí, poniektorí majú vzácny cit pre situáciu alebo dokonale rozumejú matematike.
Ja som mala dokonalú intuíciu.
Odhad a rýchle chápanie, ktoré nesúviselo so žiadnym uvažovaním. Nebolo podložené nijakými rukolapnými dôkazmi. Bol to jednoducho momentálny stav pochopenia.

8.september - Viete, že ste sa rozhodli správne, keď je vaša voľba síce ťažká a bolestivá, ale vo vašom srdci máte mier.

8. září 2013 v 17:14 Diary
Celý týždeň bol tak divne zlý a hrozne sa vliekol. Pondelok a utorok boli najhoršie dni. Streda bola tiež jeden veľký chaos. Štvrtok bol, myslím, najlepší. A piatok znova zlý. Ale každý deň sa stalo niečo, čo ma maximálne potešilo. Neviem, asi znamenia. Myslím, že som si našla náhradu za psíčkara. Aj tri:D Lebo ja potrebujem niečo, na čo sa budem tešiť. Slamky, ako som to nazvala v predchádzajúcom článku, ktorý zrejme nikto nečítal, lebo ľudia nečítajú to, čo je dlhé.:D Ale ani mi to nejak žily netrhá.:D

Ani nebudem spomínať tie rána. Lebo to je niečo neskutočné. Zabijak. Ten, kto vymyslel vstávanie o piatej ráno by si zaslúžil upálenie na hranici (aj keď už zrejme nežije...:D). Každé ráno ako som išla do roboty som si všímala, ako je v oknách tma, a ako normálni ľudia ešte spia. A aj ja by som spala, keby som sa na toto celé nedala. Lebo áno, tento týždeň som to oľutovala asi stokrát. Ale to som proste ja...

V pondelok a utorok mi ešte triedenie pošty vôbec nešlo. V utorok boli aj inkasá a bolo ich milión, a to som sa tam skoro rozrevala. Z pošty som šla o pól jedenástej, čo je viac ako neskoro, keďže bežne sa chodí o deviatej... ale čo som mala robiť? Jedine revať, ale ani to by mi nepomohlo...
Proste prvý týždeň des a hrôza.

Len kolegyne mám rada.
Keď som si zaraďovala poštu, našla som tam obálku, ktorá patrila, hmmm volajme ju Kelly, povedala som jej: ,,Toto nie je moje," a ako som jej to podávala, dodala som: ,,Ale na tej ulici bývajú takí pekní chalani, dvojičky.":D Ona hneď, že: ,,Uhmmm:) Minule ako mi syn pomáhal roznášať letáky a boli sme pred ich domom, tak jeden vyšiel von, syn mi hneď hovorí: mami nepozeraj sa.":DDD A ja na to, že strašne sú pekní, občas som ich stretla, keď som ešte roznášala noviny:D Potom hovorila niečo o tom, ako ich otec bol za jej mužom aj s tým malinkým synom, a tak som sa dozvedela aj to, prečo boli v zahraničí. A že ich dotuje ocinko (ale to som si aj myslela), čiže sú bohatí. Ale to je vidno:D
Potom na druhý deň mi hovorí: ,,Mám novinky o dvojičkách.":DDD Ja hneď, že akééé:D Nepamätám si, že s kým a prečo, ale že boli pred ich domom a že jak vystúpili z auta, tak si spomenula na mňa. A hovorí mužovi: ,,Teraz by tu mala byť Emily. Zomrela by." Jej muž: ,,Prečo? Páčia sa jej?":DDD (je to také milé, keď si na vás ľudia spomenú:D) A že len tam stáli, že jeden telefonoval celý čas a druhý sa rozprával s babkou. A ešte mi povedala, že obaja majú frajerky. Hovorím jej, že som si myslela, že len jeden má frajerku, o druhom to je novinka:D Ona, že obaja majú. Ale, že keď sa jeden z nich rozíde, tak mi dá echo:DDD A potom dodala: ,,Ale neboj. To nič nie je." (akože nie je to vážne medzi nimi a ich frajerkami, akože sú ešte mladí na niečo trvajúce:D) Potom sa otočila na Holly a hovorí jej: ,,Budeme dohadzovačky, čo ty na to?":D
Takže o naháčov som neprišla:DDD Aspoň o nich budem vedieť niečo viac.:D


- A tuším hneď prvý deň som stretla jedného chalana... V obchode. Až ma myklo, do riti. Taký bol zlatý:D Potom aj jeho mamu som stretla, a ešte niekoho, buď to je otec, alebo neviem.:D A všetci z nich sú až príliš pekní, aj tá mama, veľmi mlado vyzerá.
- V utorok som stretla:D:D:D:D:D:D:D:D toho z Jk., čo jeho malý syn nevie čítať, ale už si dopisuje:D (znova budú vedieť o čom je reč len tí, ktorí čítali predchádzajúci článok) To bol tiež taký šok. Lebo som stála otočená chrbtom, rozmýšľala som, kam dám poštu, lebo tam nebola schránka a zrazu sa mi niekto pozdravil. Otočila som sa, tak nezúčastnene som sa odzdravila, lebo sa mi zdraví toľko ľudí, že ani neviem kto je kto, a v tom som zbadala takých troch chlapov. On išiel akože "sebavedomie je moje druhé meno" a pozeral na mňa. Ja som najprv rozmýšľala, že kto to je (samozrejme) a keď sa usmial, došlo mi to (lebo ten jeho úsmev, ááách). Povedala som: ,,Ježííííš, dobrýýý." Už tým tónom, že sa ma to týka:D A on hovoril niečo v tom zmysle, že veď sa mi zdraví, keďže som poštárka, a tak, nerozumela som mu. A ja som sa smiala jak nafetovaná:D Lebo ma to, že som ho stretla, neskutočne potešilo. A len som sa smiala. Až dokým neprešiel. Neviem, čo si myslel, len som potom videla, že niečo hovorí tomu, ktorý s ním bol. No trapas. Čo sa iné dá odomňa čakať.


- Myslím, že v utorok som stretla ešte jedného takého... bože, škoda, že už si nepamätám presne koho kedy, lebo to išlo tak pekne za sebou:D Ale to je aj v podstate jedno. Išla som do jednej firmy, a nevedela som skade vojsť, tak som zaklopala na prvé dvere. Neviem, asi som ani nečakala, že niekto vyjde von. Ale on vyšiel. Hneď na mňa pozreli modré oči. Ja som si v prvom momente myslela, že je to jeden chalan zo strednej, s ktorým som si písala, lebo on mal také modré oči a preto som aj ostala nesvoja a stratila som reč, vlastne ani neviem, čo som mu hovorila, lebo mali doporučený list... Viem, že on mal taký hrubší hlas, ešte som rozmýšlala, či mal aj ten zo školy taký hlas, a bol hrozne milý. A kým som vypisovala žltý papierik, prišlo mi to ako celá večnosť:D Potom jak som odišla som celý čas rozmýšľala, že čo tam on robí, preboha. Ale potom mi pomaly dochádzalo, že to zrejme nebude on.
- V stredu, ako som išla do kvetinárstva dať jednej dôchodok, tam som stretla ďalšieho. Neskutočne milý bol. Tá tetka tam nebola, on mi ešte hovorí, že jej zavolá, ja mu na to, že a nešla akurát do Jednoty? (Jednota je oproti). On že ano. Ja že a bude tam dlho? On že nie, len tam išla niečo odniesť (nepamätám si čo). Ale aj tak jej zavolal, ale ona sa už vracala naspäť. Potom ako došla hovoril jej niečo v tom zmysle, že slečna nechcela dať jemu ten dôchodok:D (povedal mi slečna, júúú:D) Potom som im ešte predala losy, on hneď bral, medzitým aj niečo rozprával, ale ja som rátala peniaze tak dodal: ,,Dobre. Už som ticho.":DDD Akurát asi s ním jediným som sa po dlhom čase správala normálne a konečne (!!!) som sa nestrápnila. Potom ako som odchádzala sa mi aj dosť nahlas pozdravil, že Ahoj.
- Vo štvrtok som znova išla do tej firmy, kde je Modrooký. Nemali síce doporučený, len normálny list, ale oni nemajú schránku. Tak som rozmýšľala, že aby som ho nestretla (lebo som si stále myslela, že je to ten zo strednej) tak im to len pichnem niekde do brány. Ale mne nikdy žiadny plán nevyjde. Ako som tam už prichádzala, videla som, že stoja vonku. On aj s nejakým chlapom. Ale akurát už odchádzali dnu, tuším som tam stihla dobicyklovať, a neviem, nepamätám si, či som ich oslovila, alebo oni sa otočili sami od seba, len som im povedala, že majú list. Ten chlap sa ma opýtal, že pre koho. Ja som prečítala názov firmy. On ten názov zopakoval, tak spevavo, chápete, ja som sa usmiala, lebo ako som mala reagovať...:D Modrooký sa tiež usmial. Potom jak som už chcela odísť, ten chlap mi hovorí: ,,Inak Tomi je tu šéf," ukázal na Modrookého, ,,a mladý je..." ja že uhmmm a odišla som, lebo veď ja zdupkám v takých situáciách, podľa mňa by pokračoval a slobodný je...:D (nie nebolo to tak, že som v strede vety drzo odišla:D spravil pauzu a ja som mala príležitosť odísť:D) Inak kým som tam stála, pozerala som na Modrookého a došlo mi, že to nie je ten zo strednej, chvalapánubohu, že je krajší ako ten zo strednej, aaaaaa tak. A ani podľa mena to nie je ten zo strednej. Bože, ďakujem ti, že to nie je on!:D
- Ešte vo štvrtok som stretla jedného. Ale on neni taký podstatný. Len idem si, a zrazu oproti mne pitbul. Ešte si hovorím, že veď rýchlo im hodím poštu a zdrhám. Len ten pitbul sa rozbehol oproti mne. Nie tak nenávistne, ale tak radostne, lebo to vidíte na psovi, či vás ide zabiť alebo len oňuchá a zabije potom. Každopádne, aj tak sa mi život prehral pred očami. A rozmýšľala som čo robiť. Tak som sa pozdravila, lebo som tam videla človeka vo dvore, a čakala som kým vyjde von pre poštu lebo som sa odmietala pohnúť lebo ten pes sa už motal okolo mňa. V tom tam ten chalan došiel, ako trvalo mu to, neviem či mu nedošlo, že má dojsť pre poštu, že ja sa bojím psa, alebo čo, len som sa ho spýtala, či mi ten pes nič neurobí, a on že nie, vlastne asi len pokrútil hlavou, tak nezúčastnene. Ale aj tak nechápem, ako ľudia takýchto psov ako je pitbul a všetko na ten štýl nechávajú pobehovať po ulici. A ešte tvrdia, že nikomu neublížia. Aj my máme vlčiaka, a tiež hovorím, že on nikomu neublíži ale ruku do ohňa by som zaňho nedala, lebo človek nikdy nevie, ako pes zareaguje... Preto ho nepúšťame na ulicu. Aj Kelly hovorí, že tiež sa bojí takéhoto jedného psa, ale on je niečo na štýl vlčiaka, a že je strašne agresívny, že mu musel niekto niečo urobiť, že aj minule jej skoro odhryzol ruku keď im dávala poštu, a tiež im uteká po ulici lebo prerábajú a nemajú poriadne urobenú bránu...

Ešte, aby som toho náhodou prvý týždeň nemala málo, tak som dostala defekt na bicykli. A takí dedkovci mi fúkali bicykel, lebo bola úplne prázdna duša. Ale vtedy som sa ešte modlila, nech to nie je defekt, a taktiež som sa modlila, nech niekoho ochotného stretnem. Lebo síce som sa chcela zastaviť doma, ale až na konci, keď všetko roznesiem. Aj som stihla prísť domov, aj mi koleso mamina znova fúkala, lebo odvtedy znova vyfučalo, a kým som potom došla na poštu, zasa bolo vyfučané. Na pošte som sa dozvedela, že aj Kelly má defekt:D A ešte mi hovorila: ,,Manžel ťa videl, ako si išla od blábláblá.":DDD Teším sa tej Kelly ani neviem prečo:D Ešte spomeniem ako sme si ráno už zoraďovali poštu, a ja som naďabila na plno obálok, ktoré neboli moje ale jej, tak som jej to všetko podávala, a ona vkuse ,,Emily! Už stačilo!:D" Ja že: ,,Aspoň sa toho pekne zbavujem a nebudem mať toho veľa.":DDD Ona že: ,,Daj niečo aj Holly!":D A ja som potom začala podávať aj jej obálky, ktoré sa ocitli u mňa:DDD
A ako som bola v piatok u jedných s dôchodkom, tak ma ponúkli koláčikmi, mňam mňam:D

A cítim v dvanástniku, že ani tento týždeň nebude jednoduchý. Lebo Kelly zomrel otec, tak si berie v pondelok a utorok dovolenku, kvôli pohrebu a vybavovačkám a teraz som si neni istá, či aj v stredu alebo nie... A my s Holly si musíme rozdeliť jej rajón. Som fakt strašne zvedavá ako to budem stíhať, keď teraz som sa ledva vracala naspäť na poštu o pól tretej... V piatok o trištvrte na tri, lebo som mala, prosím pekne, 58 doporučených listov plus 5 dôchodkov. Radosť žiť.:D A zrejme teda stretnem aj tú moju bývalú spolužiačku, ktorá býva blízko mňa, ach jaj...

Inak sa mi snívalo o sestre autobusového. Spomínam to len preto, lebo je to úplne debilný sen:D A snívalo sa mi o nich asi preto, lebo som o ňom písala do článku:D Lebo to bolo z nedeli na pondelok, ten sen:D Schovávala som sa pred ich domom v kríkoch, raz som tuším aj dnu išla potajme a tak. A niekto ma videl. A potom mi aj ona hovorí: ,,Otec ťa videl, že si tu bola." Ja jej na to, že prepáč už to neurobím a tak, ale ona to hovorila tak úsmevne úplne, proste, že nevadííí pohodička, dojdi aj nabudúce. A viem, že ľúbiš môjho brata:D
A potom niekedy behom týždna sa mi snívala taká chujovina, že to som ešte za celý svoj život nezažila:D Že došiel Hitler:D A my sme všetci do jedného museli niekam ísť, niekde nás proste zavrel, a nemohli sme vyjsť už nikdy na vzduch. Ale mne sa nejak podarilo utiecť. A jak som vyšla do sveta:D tak som sa začala dusiť, lebo on tam vypustil plyn alebo dačo také, a odpadla som. A viem, že ma potom našli a tak. A chceli sme tam v tých priestoroch ísť s niekým na záchod, a bola tam taká obrovská kúpeľňa aj s vaňou a so sprchami, len záchod tam nebol. A potom tam prišiel Hitler:D že záchod tu nie je, a máme cikať do kýbla...:DDD A potom sa skončil sen. Ale blbosť riadna ty kokso:DDD


Prečítala som si tento článok ešte raz a vyznie úsmevne... A pritom tento týždeň bol pre mňa hrozne ťažký a náladu som mala pod bodom mrazu... Ale snažila som sa všímať si tie pozitívne veci, ako tých chalanov a tak, lebo nie som z tých, ktorí sa dokážu aj mesiac vkuse sťažovať na svoj úbohý život. Lebo načo je to dobré? Načo je dobrý ten masochizmus? Ja sa vypíšem (ako v minulom článku), vyspím sa na to a zrazu mám na všetko iný pohľad. Nehovorím, že som tak rýchlo znova prešla na optimizmus, lebo nie, stále sú tu veci, ktoré ma serú, ktoré ma ubíjajú a vôbec, teraz nič nie je ružové... Ale snažím sa. Asi je to už choroba, snažiť sa pozerať na veci z tej lepšej stránky, aj keď máte slzy na krajíčku a máte sto chutí vrieskať...:D Stále verím tomu, že život je taký, ako si ho človek urobí a že všetko začína v hlave. Preto je potrebné kontrolovať mysel. Čiže tie obrázky, čo sem pridávam nie sú na škodu, a ja sa vážne snažím podľa nich riadiť.
A mne stačí ku šťastiu vážne málinko. Napríklad včera ma potešilo, že som našla plno dobrých citátov:):D

Mala som oči otvorené dokorán. Keby sa ON predsa len niekde objavil. Lebo ON mohol byť skutočne hocikde.

8. září 2013 v 14:54 Gallery

Keby netáral. Nikto nezájde tak ďaleko ako ten, kto nevie, kam ide...

1.september - Život je voľba. Môžeš si zvoliť byť obeťou, alebo čímkoľvek iným, čím budeš chcieť byť...

1. září 2013 v 15:01 Diary
Idem sa sťažovať. Neviem, či si to JA môžem dovoliť, ale risknem to.
Už nejaký ten piatok mám pocit, že keď sa mám nahovno tak to nemám komu povedať. A keď to aj niekomu poviem, lebo veď sa potrebujem vyrozprávať, tak sa dočkám odpovedí typu: mysli pozitívne, ty to zvládneš ty si optimistka. Áno, som. A čo teraz? To znamená, že nad všetkým zlým, čo sa mi prihodí, mám len mávnuť rukou a ísť ďalej?! Viem, že je to nepochopiteľné, ale aj ja niekedy nevládzem. Nevládzem. Proste mám dosť. Fakt je to tak ťažké pochopiť?...

Viem, že väčšinu času žijem vo svojom svete, vo svojej bubline, kde sa snažím nevšímať si negatívne veci, a pozdvihovať vždy tú pozitívnu stránku veci, lebo to je vlastne len pre moje dobro. Je pre moje dobro, že to celé tak vidím, lebo je svet znesiteľnejší, a mne sa ľahšie dýcha. Je pre moje dobro, že potom nerevem v noci do vankúša a nechodím ako telo bez duše. Pretože keby si pripúšťam veci tak strašne k srdcu, tak sa to deje.


Lenže aj mne občas vypovedajú baterky.
A potom ma naserie to, že každý odo mňa teraz bude do konca života očakávať, že ma nič nepoloží? Len za to, že myslím pozitívne? Fakt?... Človek aby sa za to normálne ospravedlňoval. Za ten optimizmus. Že si dovolí vidieť svet v tých lepších farbách.
Toto je jediná nevýhoda optimizmu. Ľudia ho potom od vás očakávajú automaticky. Pričom je hrozne ťažké byť pozitívny v tomto svete, v ktorom sa každý sťažuje úplne na všetko. Zrejme preto to veľa ľudí vzdá hneď na začiatku... To, byť optimistom. Lebo veci idú VŽDY proti vám, a je len na vás sa im vzoprieť a nedovoliť im ovládnuť vás.
A len tak mimochodom, pozitívne myslenie nezaručí, že odteraz až na veky vekov budete len vyhrávať.

Lenže teraz sa potrebujem posťažovať aj ja. Mám pocit, že celý ten optimizmus je na baterky, a ja som už vydržala dosť dlho, a teraz potrebujem reštart.


Aby som vôbec prešla k veci...
Nestretla som ho. Asi vtedy nemal len tak z ničoho nič vyjsť von z dverí, lebo som to potom očakávala každý deň keď som stála pred ich domom, a spomalene im pchala letáky do schránky (letáky! lebo inú poštu mali len zriedkakedy). Proste tam už viac nebol. Za celých pokakaných 5 týždňov som ho stretla len raz. Jeden jedinýkrát. A TAK som sa vždy modlila, aby som dostala ešte jednu príležitosť. A nehovorte mi prosím vás, že nebol ten pravý. Nebaví ma to počúvať. Keď stretávate len samých nepravých, a sami to veľmi dobre viete, tak to nechcete počuť aj nahlas od iného človeka. Lebo len potvrdí vaše myšlienky. Že to zasa nevyjde. Že zasa ostanem sama. Že si zase musím nájsť iný objekt záujmu. A tovar dochádza...
Ja viem, viééém, že znova príde niekto ďalší... Ale...


Po tom incidente, kedy som prepásla šancu, som sa dennodenne fackala lebo odvtedy sa na ich dvore nepohol ani lístok na strome. Ako naschvál. A nevyzeralo to vôbec ružovo. Šípila som, že už nič nebude...
Preto ma myklo, keď som vyberala poštu z tašky a zjavil sa pri bráne jeden z tých psov. Prišiel ako duch, vôbec som ho nepočula, vôbec neštekal ani nič. Len priletel a jednoducho bol tam. A mne napadlo, že však sa môžem aj so psom začať rozprávať, keď tam už nikto iný nie je, že ako sa má, kde má pána a nech ho zavolá von. Ešte som sa nad tým pousmiala.
Čo vám poviem.
Zúfalstvo.
Čisté zúfalstvo.
Nie len to, že sa chcem rozprávať s jeho psom, namiesto jeho.
Ale aj to, že sa smejem vlastným vtipom.
Vo vlastnej hlave.
Ešte mi chýbalo aby som sa tam naozaj začala na plné hrdlo rehotať, a šúlať sa na zemi od smiechu.
Mám pocit, že veľa tomu nechýbalo.
Asi si rezervujem izbu v blázinci. S výhľadom na park. Len tak. Pre istotu. Aby mi ju niekto neobsadil.

Pristihla som sa aj pri tom, že keď mi prišla žiadosť o priateľstvo na fejsbúku, tak som si želala nech to je ON. Doteraz som si želala, aby to bol autobusový (nepýtajte sa ma prečo, a akou logikou ešte prichádzam na to, že by mi mal poslať žiadosť, lebo to je zbytočné, ja n.e.v.i.e.m. asi tou istou, ktorou si myslím, že to bude ON. čo už. som najnaivnejšia z tých najnaivnejších a raz dostanem oscara. alebo nobelovu cenu. to aby som si išla pripraviť ďakovnú reč...)
Aj tak sú to len želania, ktoré sa nikdy nesplnia.
Mimochodom, asi predvčerom keď som si pozerala JEHO (psíčkarov, nie autobusového) profil, tak tam mal pridanú jednu stránku, ktorú si pridal asi hodinu predtým, než som tam prišla ja. A mne prišlo smutno. Ani neviem z čoho konkrétne, ale odrazu mi bolo nehorázne smutno...


Keď sme už pri autobusovom (všetky témy vedú k autobusovému. teda... všetky cesty vedú k autobusovému-to je presnejšie)... zistila som, že mi neprospieva keď prší. Všimla som si to už dávnejšie, len som tomu nekládla veľký význam... len ako mám teraz tú svoju depkoidnú náladu, že som nejak citlivejšia na vonkajšie aj vnútorné okolnosti, tak sa ma všetko hlboko dotkne. A dotkol sa ma aj ten dážď. Bola streda. Ja som sa tešila, že tento deň bude jednoduchý, ja ho prežijem a vo štvrtok mám vytúžené spacie voľno. Ale kde. Ráno som zmokla jak... ani neviem čo. Proste prišla som domov od novín, a vyzerala som, jak keby som spadla do jazera. Z kabáta, z teplákov aj z botasiek sa valila voda. Hovorím si, že tento dážď mohol počkať do štvrtka, keď sa naňho budem dívať cez okno z mojej milovanej postele zababušená v paplóniku, a nie prežívať ho na vlastnej koži. Ale to by potom nebolo zaujímavé, všakže. Chvalabohu bol Boh pri mne, a pršať prestalo, kým som prišla na poštu a pretriedila obálky. Ale nie o tom som chcela. Už ráno, ako som ešte ležala v posteli a počula, že prší, som vedela, že mi bude nahovno a budem nostalgická. Netuším prečo, ale dážď mi hrozne pripomína autobusového... Možno to bude tým, že raz som stála s dáždnikom na stanici, a on stál obďaleč schovaný pod zastávkou, a potom ako prišiel autobus prišiel aj on. Vlastne viackrát som ho stretla keď pršalo, alebo keď bolo napršané. Tá vôňa toho dažďa, a vôňa upršaného vzduchu mi ho nehorázne pripomína. A pritom ja už o tieto spomienky ani nestojím... ale vždy mi to tak samé od seba napadne. Bez varovanie. Len to príde, a ja to potom musím nejak stráviť. A vtedy, tú stredu, ako som si triedila poštu, som sa tam skoro rozplakala. Mala som slzy na krajíčku. A to bolo druhýkrát za posledné dva týždne, čo na mňa prišiel nečakane plač (a ja som ho ledva zadržala). Z toho ako mi chýba to obdobie, z toho ako mi chýba aj škola (blééé, nie chýba ako chýba, škola mi nechýba, chýba mi to školské obdobie), z toho ako keď ráno hrozne pršalo, tak som sa len otočila v posteli na druhý bok a zavolala mamine, že ja dnes nikam nejdem. Z toho, aké bolo všetko vtedy jednoduché a super. Teda v tom období to nebolo zrovna super, to som vtedy nevidela. To vidím teraz, že som sa mala dobre, a nič okrem školy a autobusového som nemusela riešiť. Vlastne školu som riešila len z povinnosti, teda viac neriešila ako riešila, lebo tu bol ON. A tým pádom na ničom inom nezáležalo. Aj keby traktory z neba padali, bolo by mi to jedno. Aj keď o tom nevedel, a zrejme sa to ani nikdy nedozvie, ale pomáhal mi prežiť. Veľmi. Teraz mi nepomáha prežiť nič. Asi preto mi je momentálne tak, ako mi je.


Aj v piatok večer, ako som ležala v spálni, sa mi úplne vynorila tvár autobusového. Do najmenších detailov. Jeho oči, úsmev. Celý on. Do detailov. To ako prichádzal na stanicu, jeho chôdza, jeho ruky, jeho biela bunda... To ako tam stál. Párkrát sa pozrel na mňa. Všetko som to videla do detailov. Normálne som sa vedela vžiť do tých pocitov, ktoré som mala, keď som ho videla. A znova som tie pocity prežila. Ako keby sme sa videli len deň predtým, a ja som na to spomínala, lebo som to mala ešte čerstvo v hlave. Ale toto je viac ako ročná záležitosť... A ja som sa bála čo i len pohnúť, lebo som nechcela aby tá spomienka niekedy zmizla. Pretože toto sa mi stalo možno trikrát za celé tri roky, že som ho videla tak reálne a do detailov. Nechápem to. Tak isto ako nechápem ako sa mi zjavuje len tak z ničoho nič v mysli. V kuse. V pravidelných intervaloch... teda nehovorím, že každý deň, niekedy si naňho vôbec nespomeniem, ale sú dni, keď ho mám vytapetovaného v celej hlave a v každej jednej myšlienke.



Kamarátka to vystihla presne - topiaci sa aj slamky chytá.
Nikdy som na to slovné spojenie nemyslela. Ale preto tu je psíčkar, preto sú tu naháči... Lebo neviem čoho sa mám už chytiť. A stále hľadám niečo, čo mi pomôže prežiť... čím sa budem zaoberať. Lebo mojou špecialitou je viazať sa na ľudí, ktorých nepoznám. A idealizovať si ich.

Presne preto ma teraz ničí, že nebude ani jedno z toho. Pretože rajón naháčov mať nebudem (ale to už viete) a do Jk. už chodiť nebudem. V piatok som tam bola naposledy. Teda pôjdem tam ešte, keď bude treba zastupovať, ale to dúfam nebude často, pretože neviem ako to budem všetko stíhať. Aj svoj rajón a ešte plus k tomu Jk. A už pár dní rozmýšľam nad tým, či som urobila správne, keď som sa rozhodla vzdať sa Jk... Pretože ma to tam bavilo. A konečne poznám ľudí podľa mena... Ale odrádzalo ma to, že keď bude zima, tak ako sa budem s bicyklom brodiť po ceste, medzi polom, keď tam budú záveje?! Nechcem prechladnúť a mať z toho doživotné zdravotné problémy (už teraz som prechladnutá, a bolí ma celý bok, niekde pri krížoch, myslím, že sú to ladviny)... Ale aj tak stále rozmýšľam nad tým, že či som len predsa mala zobrať ten rajón, ktorý som od začiatku nechcela... Neviem, či to bolo správne rozhodnutie a či to neoľutujem. Teda už to z časti aj ľutujem... Lebo... zasa si zvykať na nových ľudí, zasa sa učiť mená... Bože, v piatok mi prvýkrát došlo, ako ja túto prácu robiť fakt nechcem... Tak strašne by som chcela niečo iné, a tak strašne sa modlím, nech toto netrvá dlho, len pár mesiacov a nech sa mi naskytne niečo iné. Lebo fakt. Vo štvrtok som sa bola prebicyklovať s kolegyňou po mojom budúcom rajóne a som z toho viac než zmätená. Bojím sa pondelka. Som nervózna a mám žalúdok na vode. Bože... ja nechcem.


Ale... viac ma ničí to, že zasa si budem musieť nájsť niečo, čo ma bude držať pri živote. Nejakú slamku. Ja už nechcem, neviem, nevládzem zasa začínať od začiatku. Fakt som psychicky unavená. A viem aj to, že keď si niečo nenájdem tak to psychicky nezvládnem. A budem celé dni len revať a revať. A toto nechcem zažívať. Bože.
A potom mysli pozitívne a buď optimistka. Jasné. To prejde. Samo od seba. Jasné, jasné.

Stále čakám na ten deň, kedy ma stretne niečo... ja neviem... trvácne? Čo neprejde po pár týždňoch, že tak sa maj, čauko, ja som tu bolo len na chvíľku, teraz si nájdi niečo iné, lebo ty si trvácne veci nezaslúžiš.

Vážne ma niekedy môj život strašne ničí a ubíja. Ubíjajú ma aj okolnosti a situácie, ktoré ma stretávajú, lebo mám pocit, že každý jeden deň som skúšaná, že či to zvládnem alebo nie. A mám sa zložiť? Niekedy mám sto chutí si ľahnúť do postele, zakryť s paplónom, tváriť sa, že neexistujem a jebať na všetko a všetkých. Alebo utiecť preč. Len utekať a utekať. Alebo sadnúť na prvý autobus a ísť až na konečnú. Alebo ešte lepšie, utiecť z republiky. Utiecť pred vlastným životom. Ale to asi nie je také jednoduché aj keď... možno sa to oplatí vyskúšať...


Bože. Som zvedavá, kto to prečítal až sem, a nezaspal.
Ale musela som sa vypísať...
Nečakala som, že z toho vznikne toto megadlhé čudo, lebo ešte som sa bála, že sa nebudem vedieť vyjadriť, ale po dlhej dobe som písala všetko tak ako mi napadlo, ani som nemusela nad tým rozmýšľať a dokonca mám pocit, že som napísala všetko, čo som chcela...


Ale aby sme prešli aj k niečomu pozitívnejšiemu (bude to už len chvíľka, sľubujem), tak asi pred dvomi týždňami som išla k jednému chlapovi s dobierkou... Už viackrát mal dobierky, už viackrát som ho stretla... Ale až v ten deň som si všimla, aký má neskutočne pekný úsmev. No, a tak som tam teda prišla, a nemal presne peniaze, a ja som mu nemala vydať... tak sa išiel opýtať nejakých kamošov (predpokladám), či mu nemajú požičať (boli tam viacerí, lebo prerábali dačo vo vnútri) a odrazu jak som sa otočila, už tam nestál len on, ale ďalší dvaja:D a jeden hneď, že: ,,Kto to je?"... A on hovorí mne, že: ,,Koľkáti vyšli von...":D:D:D A vtedy sa tak neskutočne zlato usmial, ááách. :)))

Potom som tam bola tento týždeň, tiež mal dobierku a tiež nemal presne peniaze, a ja som mu zasa nemala vydať:D Tak si išiel k susedom požičať, lebo povedal, aby som tú krabicu nebrala zasa naspäť:D No ale to nie je podstatné:D Potom ako som mu už podala krabicu tak povedal, že: ,,Nejaké to je ľahké na to, že to stálo 40 eur." :D:D Ale ani to nie je podstatné. Pointa príde teraz. Mali ešte jeden list, tak som mu ho podala. Bolo tam také divné meno, na pošte som aj rozmýšľala, že kto to je. Lebo viem, že v tom dome býva len on so ženou. A jak som mu podala ten list, tak hovorí: ,,Môjmu malému synovi prišiel list. Však ani čítať nevie." :D:D:D:D:D:D:D:D:D Ja som sa začala smiať:D Lebo on to tak zlato hovoril, a ešte hodil ten svoj úúúsmev:D No koniec:D:D:D

A stretla som aj naháčov. Teda ich autá. Lebo išlo jedno čierne a hneď za ním strieborné, môj vnútorný hlas mi hovoril, že sa mám okamžite otočiť (bola som chrbtom) a pozrieť do áut, lebo to sú oni. A ja som to nestihlaaa. Videla som len značku toho strieborného auta. A boli to oni. (už ich asi nebudem stretávať takto náhodne, lebo nebudem chodiť do tej ulice, skade oni chodia domov, a taktiež ani do ich ulice, kde bývajú nebudem chodiť, lebo som skončila s novinami - konečne! aleluja! finito! kapito! the end! es klingelt! budúcu sobotu konečne môžem dlho spať! A garantujem vám, že za celý deň z postele nevyleziem!)

Mimochodom... už asi viem prečo mi nebolo dopriate mať rajón naháčov... Lebo pod ten rajón zapadá aj naša ulica, a prisťahovala sa sem moja spolužiačka, s ktorou som nemala práve najlepšie vzťahy, a aj jej frajera som tu už videla. Zvláštne, bola som presvedčená, že už sa rozišli. No a v skratke (raz tu o nich ešte bude článok, ak sa dokopem k dokončeniu 30 dňovej challenge:D): nikto mi za celý môj 20ročný život neublížil tak, ako oni... Neviem, či oni vedia, že aj ja tu bývam, ešte sme sa tak oficiálne nestretli. Lebo oni prerábajú, takže tu asi ešte nebývajú a ja som zmenila smer, chodím cez ich ulicu čo najmenej. Takže fakt, všetko sa deje pre niečo. Aj keď... neviem, či by som ich nepretrpela kvôli stretávaniu naháčov, ale okeyyy... Už je to jedno.


P.S.1: Tento článok som písala v piatok. Obvykle, keď takéto niečo depkoidné napíšem, tak už na druhý deň to nemám chuť zverejniť... Teraz som tomu dala dva dni, a keďže stále mám pocit, že to tu musí byť, tak to zverejním...
P.S.2: Nehorázne strašne ľutujem, že som včera nešla na taký fest, akože rozlúčka s letom. Videla som ešte behom týždňa, že na to idú dve kamošky, a ja som si celý čas hovorila, že napíšem im a pôjdem tam s nimi. Ale to by som nemala vyzerať ako debil, keďže moja pleť si tento týždeň zmyslela, že už dávno mi nerobila také riadne problémy, tak teraz je ten správny čas na to, aby sa celá vyhádzala... Mala som dosť, keď som chodila do Jk., jak som sa hanbila, a to som si doma dokonca po sto rokoch dávala mejkap. Ty kokos. Ani keď som mala 13 rokov som nemala také problémy s pleťou jak teraz. Vlastne vtedy som nemala žiadne. Prečo mám teraz, keď mám 20, ja neviem. Ale nervy mám riadne, lebo som bola už rozhodnutá, že pôjdem, aj keby čo bolo.
P.S.3: Lebo mi včera večer zase liezlo hore krkom, že som zase zostala domaaaaaaaaa. Ja už sa tu už obesím. !!!


P.S.4: Už je september. Nekomentujem. Asi prvýkrát v živote, čo nechcem aby skončilo leto. Prvýkrát nechcem aby bola zima, Vianoce a tak... Chcem letooo!
P.S.5: Snáď prežijem nasledujúci týždeň…
P.S.6: A nebudem sa ospravedlňovať za to, že dlhý článok. Lebo… musela som.

Čistý cit. Bojím sa napísať láska, aj keď ja som ňou bola prešpikovaná všetkými smermi.

1. září 2013 v 14:07 Gallery

Už ste niekedy mali dobrý prvý sex? Prvé milovanie? S niekým, na kom vám aspoň trochu záleží? S niekým, koho milujete?
Alebo si myslíte, že ho milujete?
Alebo ho milujete a ešte si to nechcete priznať?
S niekým, kým ste šialene posadnutý, sníva sa vám o ňom a jeho meno šepkáte cez pootvorené pery do vankúša, nech to znie akokoľvek pritiahnuto za vlasy?
Panebože.
Nikdy to nie je dobré.
Ten prvý sex.
Je to trochu smiešna, trochu trápna, ale intímna, veľmi intímna chvíľa, v ktorej ide o prvý moment definitívneho potvrdenia toho, že vzťah už nie je v kamarátskej rovine.
Pri prvom sexe nejde o orgazmus ani o absolútny telesný súzvuk.
Kto vám tvrdí, že prvý sex je dokonalý, klame. Alebo videl veľa romantických filmov. Alebo číta čudné knihy.
Prvý sex je zmluva podpísaná nahou pokožkou.
Zmluva na čas neurčitý podpísaná dvomi stranami.
Že používať oslovenie zlatko, láska, mojko, miláčik je úplne legitímne. Že to, že sa držíte za ruky cestou z kina, nie je náhoda. Že dotyk na boku, na stehne, na krku, na líci, na prsiach nebol len tak. Že hlbokému nádychu vo vlasoch sa nedalo odolať. Že všetky bozky, nesmelé aj tie smelšie, smerovali niekam, k niečomu hlbšiemu. Že o sebe vieme viac než svoje obľúbené farby, poznáme vzájomne vôňu svojej pokožky...
Že jeden druhého ostatným predstavujeme ako svojho partnera, frajera, priateľa, priateľku.
A hlavne...
Že sex nebudeme vykonávať s nikým iným.
Lebo láska.
Lebo vzťah.
Lebo princíp.
Morálka.
Tak je to v štandardnom prípade.