Říjen 2013

27.október - Neviem, či to bude lepšie, keď to bude inak. Ale musí to byť inak, ak to má byť lepšie.

27. října 2013 v 13:23 Diary
V horoskope na tento týždeň som mala, že ma ovládne pesimizmus... Neviem ako je možné, že mne horoskopy vychádzajú.
Proste tento týždeň nestál za nič.
A to som si ho mala patrične užiť, lebo zajtra už idem na poštu (nechcem tam ísť!!!).


Tento blog so mnou prežil už veľa vecí... ale to čo sa deje u nás teraz, je...
Nie nejdem meniť blog. Nezmením ho. Práve pre to, že ho mám už dlho, a nemám to srdce ho opustiť a vymýšľať názov pre druhý, lebo viem, že na novom by som dlho nevydržala...
Proste... ani nejdem nič konkrétnejšie písať... ešte nie.
Po prvé, nechcem aby to riešilo veľa ľudí.
Po druhé, neviem ešte čo mám k tomu napísať... dochádzajú mi slová vždy, keď sa snažím napísať niečo konkrétne.
Veci sa teraz zmenia...

A človek, ktorého poznáte 20 rokov sa tiež zmení. V jednej sekunde vám dôjde, že ho vôbec nespoznávate. A rozmýšľate, kedy sa zmenil.
Potom vás napadne, že to prišlo postupne.
A viete čo je irónia? Že ja som tú zmenu vnímala odkedy sa začala diať... Niekoľko rokov. Len som tomu neprikladala dôležitosť...
A ono to dôležité bolo.


Neviem, čo ďalej... ako pomôcť...
Myslím len na to, že zajtra musím medzi ľudí...
A najradšej by som v utorok ostala doma :( ale nemôžem.
Chce sa mi plakať.
Nie kvôli nemu.
Ale kvôli nej... lebo nič iné ma nesere len to, že ona sa trápi.
Na všetko ostatné jebem.

V piatok v noci som plakala každých 10 minút.
Pri filme Never back down.
Ešteže ma ukľudňovali tí dvaja mhhmmmm chlapi v hlavnej úlohe:D
Vlastne v piatok som plakala od večera, až dokým som nešla spať (čo bolo ráno).
Ale nie z tej situácie.
Ale z toho, ako sa všetko zmenilo, a že... z akého dôvodu.
A z toho, čo som ponáchadzala a dozvedela sa...
A z neho mi bolo na vracanie...


Viete, čítate Evitovky, kde sa dejú takéto veci skoro v každej druhej knihe...
A zrazu to prežívate.
Už viem, aký je to pocit, keď sa vám chce z človeka grcať.
Že vás tak sklamal, že vám je z neho zle.
Že sa mu nemôžete pozrieť do očí.
A keď sa mu tam náhodou pozriete, tak vám napadne, čo urobil.
Viem, že nikdy sa už naňho nebudem môcť pozrieť tak ako v minulosti.

A ešte zráža ľudí na zem.
Lebo útok je najlepšia obrana.
Nikdy, nikdy, nikdy v živote si neprizná chybu.
Len bude ľudí zadupávať hlbšie a hlbšie do zeme.
Lebo to je on.
Má to v povahe.
A má volačo pomotané v hlave...
Jeho prístup k veciam... nula bodov.
Ja si z neho nič nerobím, je smutné, že to hovorím, ale je mi ľahostajný.
Ale ona...
Ona to berie inak...

Stále myslím na to, ako som takto pred 3 rokmi bola šťastná.
Nie, teraz nemyslím to, že mi chýba autobusový (aj keď chýba, čo si budeme klamať...).
Tentoraz mi chýba to, aké veci som vtedy riešila.
Primitívne.
Že moja jediná starosť bola, akým autobusom mám ísť, aby som ho stretla.
A môj jediný dôvod na plač bol ten, že nebol v autobuse a ja som ho nevidela.
Hm.
Keby som vtedy vedela, že takto za 3 roky...............................


Október som od roku 2010 brala ako svoj šťastný...
Lebo jediný nešťastný mám máj... ale šťastný mal byť október a hneď po ňom december s februárom... Vlastne jesenné a zimné mesiace.
Teraz...
Neviem.
Iróniou je aj to, že v októbri 2010 som našla najlepšie pesničky na internete a bolo ich veľa. A doteraz ich počúvam (a to sa mi nestáva často, aby som nejakú pesničku počúvala 3 roky).
Proste sú to pesničky, ktoré ma chytili za srdce.
Tento mesiac som zasa našla dobré pesničky, napríklad včera, všetky čo som stiahla, sa mi zapáčili hneď, ako išiel prvý tón.
A mala som deja vú.
Zvláštne, ako sa niektoré veci opakujú.

,,Deň, kedy si začnete robiť starosti o budúcnosť, je dňom, kedy prestanete byť deťmi..."
Neviem, či si robím starosti. Skôr to bude záležať aj odomňa, čo bude. Proste už žiadne detské dištancovanie sa od všetkého...


Viem, že bude dobre.
Len...
To musím stráviť.
A myslieť na to, ako pomôžem.

Aj tak som to od neho nečakala...

(Viem, že nechápete... Vysvetlim to... Ale nie teraz.)

16.október - Neexistujú ťažké dni, len dni, ktoré si spravíš ťažké.

16. října 2013 v 0:53 Diary
Od minulého štvrtka som oficálne prvýkrát na PNke:D
Hrdlo ma bolelo už predminulý týždeň ale len tak decentne a po jednom dni to prešlo. Ja som totižto vždy chorá len tak jednodňovo, že ma zabolí hrdlo a na druhý deň je to fuč. Len potom ten nasledujúci víkend som cítila, že som už aj prechladnutá (aj vás bolí pupok keď prechladnete?:D) ale aj to prešlo. No a minulú stredu to vypuklo. Zobudila som sa bez hlasu, čo by nevadilo, len okolo obeda ma riadne začalo bolieť hrdlo, už ani prehĺtať som absolútne nevedela, rozbolela ma hlava a akurát bolo veľa pošty plus letáky a ja som sa skoro rozplakala, tak mi bolo zle. Doma som potom zalahla no a na druhý deň som išla k doktorke lebo mi bolo maximálne nahovno. Tak som po roku a pol znova tak riadne chorá.:D

Popravde som si to aj želala:D Lebo som už bola unavená aj fyzicky a aj psychicky... Keď sa to tak vezme, tak od januára robím bez prestávky... Hej, hej, roznášanie novín nebola práve práca, ktorá ma oberala o všetku moju silu a všetok voľný čas... Ale to vstávanie každučké ráno 6 dní v týždni, a potom tá rutinna každodenná - roztrieď noviny a odnes to, presne tou istou cestou ako vždy, to dalo zabrať... Vadilo mi už na tých novinách všetko. S poštou aspoň zažívam každý deň niečo nové:D
Ako v stredu... hovorím jednému ujovi, že ma bolí hrdlo, a on že od čoho, že to mi musel dať kamarát riadnu pusu:D a že večer nech to s tým kamarátom vypotím:D akože...:D
Inak mi prišlo milé, ani neviem prečo, že jeden, on sa vkuse ale že vkuse celý deň bicykluje, ale netuším koľko môže mať rokov, ja neviem tipovať vek:D Ale už nejak do 30... fakt neviem. No a on, jak som minulú stredu stála pri jednom dome, zvoním, nič, tak som vypísala žltý lístok, a už som bola na odchode, keď v tom on šiel okolo a mi hovorí, že nech teraz zazvoním lebo akurát išli do domu, že boli v záhrade. Tak zvoním. Nič. A on išiel tak ďalej, a zakričal im, tak vyšli. No a to mi prišlo milé:D Síce neviem, čo je na tom milé. Ale to je jedno no:D Jak som to napísala už mi to príde skôr blbé, lebo neviem vysvetliť, čo je na tom milé:D
A minule, to bolo ešte pred 2 týždňami, sa ma pýtal, že prečo mu vykám. Hovorím, že neviem. Lebo fakt neviem.:D Ja tak inštinktívne všetkým radšej vykám. Dobre, všetkým nie. Ale skôr vykám ako tykám. No a mi povedal, že mu mám tykať:D
A jeden, ten fakt neviem koľko môže mať rokov, lebo mu nosím dôchodok, ale neni taký že vyslovene starý... ale zas už ani mladý. Ako to vysvetliť?:D Nevyzerá ako dedko:D Možno o volačo starší od môjho ocina je. Čiže okolo 50 môže mať... možno viac, možno menej, fakt neviem:D A mi povedal, nech mu tykám. A ja neviem tykať takému ujovi!!!:D

Ale aj ma tá choroba naserkala, lebo v piatok som chcela ísť nakupovať. Konečne po sto rokoch som prehovorila ocina. Konečne som mohla mať zimný kabát a čižmy, no ale nešli sme kvôli tomu... Neviem kedy najbližšie pôjdeme. A ani z toho koncertu 4D zrejme nič nebude... Lebo tam nemôžem keďže som PN. A to som akurát začala kuť plány ako sa tam dostať a s kým...

Inak ani poriadne neviem, čo sa za posledné dva týždne, čo som sa neozvala odohralo... To zastupovanie v Jk. som prežila bez ujmy na zdraví. V minulom článku som spomínala dve zastupovania, ale oni boli tri - aj minulý pondelok. A to s tými dôchodkami, čo som sa tak obávala, tak v obidva dni (v jeden deň neboli dôchodky) som mala do Jk. len jeden dôchodok, a aj to si preň prišli ráno na poštu:D A znova som tam nikoho nestretla, jak naschvál. Iba štyroch psov pred psíčkarovým domom:D Celý čas som si myslela, že sú traja, ale oni sú štyria:D A srandovné je, keď stojím pri ich bráne, a všetci do jedného tam pribehnú a vrčia na mňa. Pohoda:D
A ešte som spomínala, že určite nebudem cez svoj krátky týždeň chodiť domov skoro, a mala som pravdu. Chodila som okolo tretej-pól štvrtej. Aj mamina sa ma pýtala, či dlhý týždeň je do štvrtej a krátky do pól štvrtej:D

Inak minulý týždeň nezačal práve najružovejšie... Všimla som si, že keď už pondelok je zlý, tak celý týždeň bude nahovno... V utorok nám poštu priniesli až okolo deviatej, či o koľkej, no horor, potom to rýchlo roztrieď, a ešte vedúca nám hovorila, že ona musí o tretej odísť lebo ide na rodičovské... a ten stres čo ma pochytil... Ale neviem ako je to možné, ale s Kelly sme odišli po desiatej z pošty, a o jednej sme tam boli obe ako na koni. Záhada. Neviem ako som mohla byť taká rýchla.

A tuším som jeden deň stretla Modrookého, ale neni som si istá, či to bol on, lebo mi svietilo slnko do očí. Ale intuícia mi hovorila, že to je on, už keď som jeho siluetu videla. A nepozdravil sa, idiot.:D Ani ja som sa nepozdravila. Idiotka.:D
A neviem ešte, čo sa také stalo... Už asi ani nič.

Kelly: ,,Dnes stretnem dvojičky. A aj keď ich nestretnem, tak aj tak ti poviem, že som ich stretla, aby si závidela."

Kelly: ,,Nestretla som ich. Zúfalá som:(.":D

A aké bolo moje sklamanie, keď Holly hovorila, že videla psíčkara:(
,,Včera som tam videla takého chlapca, dúfam, že dnes nebude doma."
Ja: ,,Prečo???" (myslela som, že je debil, že jej niečo nepekné povedal a ona ho už nechce stretnúť:D)
Holly: ,,Lebo dnes majú doporučený. Tak dúfam, že nebude nikto doma."
(Inak asi trikrát som bola v Jk. zastupovať keď Holly chýbala, a ani raz som ho nevidela. Ani raz nemali doporučený. A vždy deň predtým, ako som tam išla, alebo deň po tom, ako som tam bola, vždy vždy vždy mali doporučený. Išiel ma šľak trafiť keď som to videla!!!:D)

Vedúca: ,,A na ktorý rajón patrí ten veľký balík?"
Kelly: ,,K Emily. Ku komu inému.":D

Keď som sa snažila uložiť si tašky na bicykel, Kelly mi hovorí: ,,Ty si chcela trvalú pracovnú zmluvu. Na takýto rajón...":D

Ja: ,,Videla si už môjho psa?"
Kelly: ,,Jasnééé. Tam za bránou si šteká ale inak sere na mňa."

Ja: ,,Čakám dobierku."
Kelly: ,,No tak keď príde, tak si ju pekne zapíšeš aj prevezmeš aj zaplatíš."
Ja: ,,Nie, nie. Ty si ju zapíšeš a odnesieš ju pekne k nám domov."
Kelly: ,,A bude niekto doma?"
Ja: ,,Pes."
Kelly: ,,Super. Poštekáme si. Poviem mu Hellouuu a prevezme dobierku."

Vedúca: ,,Do kelu. Nejde mi počítač."
Ja: ,,Tak už vieme, kto pôjde do Jk." (to bolo ešte dávnejšie, keď som išla prvýkrát zastupovať do Jk. a bola som z toho vystresovaná, že ako to budem všetko stíhať:D)

Jedno ráno nás šofér, ktorý nám nosí poštu, naľakal. Lebo akurát cúval k nám, a my sme už stáli za autom a on zatrúbil, aby sme vyšli von, proste nevidel, že tam už stojíme. A my infarkt:D. Kelly mu potom hovorí, že nás vyľakal a on na to: ,,To preto trúbim, lebo raz sa mi stalo, že som bol v Mkjfkjf a nevšimli si, že už som tam, tak mi poštárka odtiaľ, maďarka, hovorí, že: Pán šofér, druhý raz trubkajte. Tak odvtedy trubkám.":DDD

Holly: ,,A dnes mi jedna babka z Jk. hovorí: A to večne smutné dievča je kde?":DDD
(ako už mi bolo povedané, že sa netvárim práve najkrajšie ale toto:DDD a to som sa chcela niekoho opýtať, ako pôsobím, ale rozmyslela som si to:D)

Ja: ,,Čo nové s dvojičkami?"
Kelly: ,,Nevidela som ich... Ale švagriná keď bola minule u nich upratovať, tak hovorila, že jeden tam chodil iba v trenkách, že tak sa hanbila. Hovorím jej, že ja by som naschvál za ním chodila, že akurát tam idem upratovať... A vraj jeden je hanblivejší, a druhý za ňou v pohode príde a rozpráva sa s ňou.":D
(infošky z prvej ruky mám:D)

Kelly: ,,Holly, videla som tvojho svokra. Nežne sme si zamávali."
Holly: ,,Nežne?"
Kelly: ,,No... Z auta mi zamával. Vyzeral ako pápež keď ide a máva."

Kelly: ,,V pondelok musím ísť s deťmi na vyšetrenie."
Ja: ,,Noa?"

Keď som Kelly vkuse hádzala obálky, ktoré som mala na svojej kopočke (:D) a patrili jej, a to isté robila aj Holly (v ten deň sme sa tuším ponáhľali s triedením, lebo bolo veľa pošty, tak sme to asi aj zle zadelovali v tej rýchlosti:D) nám Kelly hovorí: ,,Toto už nie že 5 minút sa s vami nebudem baviť, ale 10!!!":D
A normálne ma aj ignorovala!:D Keď som jej niečo hovorila, ona si len odkašľala ale neodpovedala!:D

Zážitok u mojej doktorky, u ktorej som bola prvýkrát v živote. No dobre druhý, ale ten prvý sa neráta, lebo to som sa tam bola zapísať a rozprávala som sa len so sestričkou.
Takže, doktorka mi začala niečo rýchlo rozprávať, a mala som pocit, že je to po maďarsky. Aj bolo. Pýtam sa: ,,Čo?" (prečo vždy hovorím to neslušné Čo, miesto Prosím?!!!!!)
Ona: ,,Jááj, s takýmto priezviskom po slovensky? No dobre."
Ale inak je tá doktorka sympatická, a vyzerá, že ju budem mať rada:D Len som mala problém rozumieť jej, rýchlo rozprávala, a nestíhala som si pamätať, ktoré lieky mám kedy brať:D

Kelly keď u mňa bola tento pondelok, a ja som jej išla otvoriť akurát zobudená, prerušená zo sna (akurát sa mi snívalo, že telefonujem s bratrancom:D), strapatá na jednej strane hlavy, uležaná na druhej, opuchnutá, v pyžamku, tak mi hovorí: ,,A už ti je lepšie? Lebo vyzeráš hrozne. To je akože kompliment, vieš."
Ja: ,,Ďakujem."

22. deň - Ako si sa zmenil/a za posledné 2 roky.

13. října 2013 v 22:15 30 Days Challenge
Toto je téma pre mňa ako vyšitá:D (písala som ju už dávnejšie - pred pár mesiacmi:D)

No... všetko sa to začalo v roku 2010 (bolo to viac ako pred dvomi rokmi, ale tak začneme pekne od začiatku). Vtedy som sa konečne začala mať ako-tak rada. Pretože dovtedy som depkárčila sama nad sebou a tak podobne. Proste nebola som šťastná. Ale v tomto roku som začala stretávať autobusového (áno, zas ho spomínam) a všetko sa to začalo práve ním. Odvtedy som mala ráno dôvod vstať z postele, pretože dovtedy bolo pre mňa ráno utrpením, kvôli spolužiakom, ale o tom potom. A vtedy som sa cítila po dlhej dlhočiznej dobe naozaj šťastná. A je jedno, ako sa to skončilo, podstatné je, že vo mne niečo prebudil, čo bolo riadne schované a ani som nevedela, že to vo mne je. Prvýkrát sa naplno prejavil môj flegmatizmus voči spolužiakom, že nebol len hraný navonok, ale bol naozajstný, pramenil z môjho vnútra a vtedy som si z nich konečne nič nerobila. Lebo tu bol ON. A streda, kedy sme sa stretávali (stredávali:D). A prekvapenia, keď sme sa stretli náhodou aj v iný deň. Je to zvláštne, ale tie pocity si pamätám celkom presne, a pritom to bolo už tak dávno... Celú tú atmosféru. To tešenia sa na cestu autobusom domov. Ten stres, či tam bude alebo nie, a ak tam bude tak čo sa bude diať... Ach.

V tom čase som čítala aj knižku Tajomstvo. Už som ju tu párkrát spomínala. Vážne stojí za prečítanie... Síce niektoré veci tam boli trošku moc prehnané. Ale ja som si odtiaľ zobrala len to, čo mi vtedy pomohlo a otvorilo oči... A je úplne jedno, či takú knihu predtým napísal niekto iný, či ju niekto napísal aj potom... Ja som čítala práve Tajomstvo, ktoré sa ku mne dostalo v pravom čase. Lebo fakt neviem, ako by som sa správala, ako by som rozmýšľala a ako by sa môj život vyvíjal ďalej keby som tú knihu nečítala... (veľa z vás určite čítalo iné motivačné knižky, a v každej je v podstate písané to isté, v niektorých sú písané oveľa oveľa väčšie okotiny:D takže, už mi dajte pokoj s tým, že bléééé Tajomstvo. všetky tieto knižky sú rovnakej pointy.)

Pretože, ako som spomínala, tak to obdobie predtým nebolo vôbec ružové. Škola, spolužiaci... moja psychika bola niekde na dne. A ja som mlela z posledného. A sťahovala som si samé depkoidné citáty, ktoré som minule objavila v druhom počítači, a ktoré som myslela, že som ich už dávno vymazala. Ale nie. Boli tam. A ja som neverila vlastným očiam, že som niekedy tak pesimisticky zmýšľala, a naschvál sa ničila. Takými pípovinami.

Od toho roku 2010 som začala byť optimistka, pokiaľ sa to teda dalo... Čo sa spočiatku ani nedalo. Pretože je dosť ťažké pozerať sa na veci z toho dobrého uhla pohľadu, a ignorovať tú zlú stránku. Ani teraz to ešte celkom neviem. Niekedy ma pohltia zlé myšlienky a ja sa im ani nebránim. Neviem byť ešte úplná optimistka. Skôr som taká flegmatička, ktorá nad všetkým mávne rukou a povie: Nejak bolo, nejak bude alebo Ono sa to vyrieši samo, hlavne nad tým nerozmýšľaj. A keď je to vážne nutné, tak na nečakaných/zlých veciach hľadám len tie dobré veci, ako ma to môže poučiť, alebo posunúť ďalej, kde sa potrebujem dostať. Ani toto nie je ľahké, lebo ma ako prvé zachváti pocit zúfalstva Takto to nechcem, a napadajú ma najprv len tie negatíva... Ale vždy si poviem, že všetko sa pre niečo deje.
A verte, že optimizmus je veľmi dlhá cesta. A neviem, či sa niekto dostane až na jej koniec. Lebo žiadny človek nevie podľa mňa zmýšľať len optimisticky. A hlavne zo začiatku to je ťažké, pamätám si, ako som si ja čítala také tie motivačné citáty a hovorila som si, že to čo za voloviny... Teraz keď si ich čítam, tak si hovorím, že aká pravda! Je to super pocit, že po troch rokoch čo ste sa rozhodli, že takto to ďalej nejde, a treba okamžite niečo zmeniť, už pozitívne myslíte automaticky... Nie vždy. Ale väčšinou. Že ste aspoň na štvrtine tej cesty...

Nechcem znieť ako z veľkej motivačnej knihy, nehovorím, že treba byť optimistom, alebo niečo podobné. Len tým chcem povedať, že život je znesiteľnejší, ak človek myslí v dobrom.

Ale aby som to zrhnula... Posledné dva roky sa cítim inak. Som nejak vnútorne zmierená sama so sebou. Síce to stále nie je ideálne. A stále sa nemám stopercentne rada. A stále sú veci, ktoré na sebe nenávidím... ale keby ste videli, ako som sa nenávidela v minulosti...:D... A proste. Všeobecne toto celé je dlhá cesta.

Ale, čo bolo presne pred dvomi rokmi? Ahááá. Myslím, že som prestala stretávať autobusového, našla som ho na FB, napísala mu... Žila som v nádeji. A viete, ako sa to skončilo. Myslím, že takto presne pred dvomi rokmi som sa spamätávala z toho, čo mi odpísal:D A tuším som bola po stretnutí s ním, a ešte jedno ma čakalo. A o rok ma čakala maturita. Čo myslím, že aj koniec školy ma riadne zmenil, a celkovo vlastne posledné tri roky boli pre mňa asi najviac zmenové. Neviem. Aj keď minulý rok dosť stagnoval... Viem, cítim, že som sa zmenila a že sa ešte stále mením, a ešte ma veľa zmien čaká. Lebo aj teraz na pošte, akurát minule som nad tým uvažovala, že koľkokrát som musela prekonať hanblivosť, vojsť niekde medzi skupinku ľudí, osloviť ich, proste sa s nimi rozprávať... JA!!! Čo som hanblivá a rozprávam len keď ma niekto osloví, a aj to sa najprv čudujem, že či tá otázka patrila mne, a potom aj tak jednoslovne odpoviem... Preto, kým niečo neprekonáte sami, ako ja tú hanblivosť, tak vás to stretne ako osud. Ako mňa tá pošta. Lebo tam komunikovať s ľuďmi musíte, či chcete alebo nie. Nemôžete stáť pred bránou a pýtať sa dookola: Zazvoním? Nezazvoním? Zaklopem? Nezaklopem? Až nakoniec radšej utečiem. Proste prídete, zazvoníte, zaklopete, niekto vyjde a vy rozprávate. Nie je čas na rozmýšľanie. Aj keď moje minulé Ja by zdupkalo kade ľahšie. Nehovorím, že som už odvážna alebo čo, stále nejak nerozprávam, poviem len čo musím a idem:D Ale mení sa to. Postupne, pomaly ale mení. Niečo zo mňa ešte bude:D

Už sa proste tak nebojím ľudí. Neviem kde sa to vo mne vzalo, lebo ja som sa bála aj vlastného tieňa, ale už na všetko a všetkých seriem, a to je podľa mňa najlepší prístup.
Som rada za to, že som sa dostala až sem, že som taká aká som, a že budem ešte inakšia... Lebo tou, ktorou som bola už byť nikdy nechcem - zdepkovaná, ustráchaná, bojazlivá, negativistická, fuj, vážne neverím, že som niekedy taká mohla byť. Že som dovolila samej sebe byť takou. Keď život je o inom. Je o užívaní si každého momentu. O tom prijatí všetkých udalostí, s vedomím, že sa to muselo pre niečo stať. O tom, nerobiť si z ľudí ťažkú hlavu, nebrať si veci k srdcu. Myslieť pozitívne, lebo tým dosiahnete veľa, aj keď sa to spočiatku nezdá. Človek by ani nepovedal, aký dokáže byť život iný, keď zmeníte myslenie. A pritom nikdy vám nič nehrá do kariet, každý deň na vás čaká niečo, čo vás chce položiť. Ale je to neskutočne super pocit, keď to prekonáte a nedovolíte aby vás to položilo. Aký sa potom cítite silný. Je super pocit vedieť ovládať myseľ. A potom si už aj ona zvykne na to, vidieť veci v tom lepšom zmysle, a rozmýšľať len nad tým čo chcete aby sa stalo a žiť tým pocitom, akoby sa to už stalo, alebo ako by vám to bolo sľúbené, alebo akoby iná alternatíva neexistovala, len tá, ktorú ste si vy vymysleli...

Asi to vyznie blbo, ale ja som rada za to, že je zo mňa to, čo to je. Pamätám si na veci, ktoré ma menili, a viem, že prísť museli (ako to s tými spolužiakmi, ale o tom sem napíšem neskôr). Zaujímavé, že to, čo vnímate v nejakej etape vášho života ako obrovskú krivdu a nešťastie, vás zmení najviac, a vy na to s odstupom času spomínate ako na to, čo prísť muselo... Viem, že taktiež sa muselo stať aj to s autobusovým, aj keď s týmto jediným faktom nie som ešte úplne zmierená... Ale tiež viem, že ma to zmenilo, to celé obdobie keď som ho stretávala, viem, že v tom čase som sa zmenila najviac. Taktiež viem, že ma zmenila kniha Tajomstvo, Evitovky ma dosť ovplyvňujú, teraz tá pošta... Teším sa tomu hrozne, a som zvedavá na to, čo bude ďalej... A viem, že príde ešte mnoho vecí, ktoré ma zmenia. Ale vážne, naozaj sa na ne teším. Som nejak vnútorne zmierená s tým, čo sa posledné tri roky stalo a čo sa deje teraz.
Preto je tento bod pre mňa ako stvorený. Lebo vážne som sa za posledné tri roky zmenila najviac.