Prosinec 2013

29.december - Ak ste dospeli tak ďaleko, že už nevládzete urobiť ani krok, potom ste presne v polovici cesty, ktorú dokážete zvládnuť.

29. prosince 2013 v 0:19 Diary
Nasledujúci týždeň po mojom poslednom článku bol nenormálne hrozný. Asi som to nejak vytušila, lebo tú nedeľu, keď som písala článok som bola celá nesvoja a mala som zlé pocity. Inokedy v nedeľu som zmierená so všetkým, čo ma čaká, ale vtedy som nebola...
Proste... každý deň sa na pošte nanovo presviedčam, že čo sa týka hraníc, ktoré si určím, alebo teda... ako to presne pomenovať... čo sa týka toho, že keď zažijem na pošte zlý deň a mám totálne pocit, že už nič horšie nepríde... tak príde. A oveľa horšie. Prekračujem vlastné hranice míľovými krokmi, a ani o to nestojím. Ano je super si potom povedať, že som to zvládla, SAMA , a že je vo mne oveľa viac, než som kedy čakala... Ale neviem či mi toto celé stojí za ten nepokoj v mojom vnútri a za to, že sa mi chce každý deň plakať...
Lebo mi to tam začala znechucovať aj Kelly... nebaví ma to jej ranné fňukanie a mrnčanie a pišťanie... Ani neviem, či o tomto chcem písať viac. Ale na toto som narážala, keď som písala, že som na všetko sama. Lebo mi s ničím nechcela pomáhať už... Ja viem, že ju to zastupovanie nebavilo, a bola unavená, ale do riti, ja som bola tiež z toho na nervy. Len ja som nemrnčala, tak mňa nikto neľutoval. Mám pocit, že som tam doslova za otroka. A dochádza mi všetka trpezlivosť, aj čo sa Kelly týka, tak pri nej už prevraciam očami... Ale toto celé je na dlho...

Aj dvadsiateho, v piatok, keď mrzlo a strašne sa šmýkalo, tak už ráno pred šiestou, ako som išla do roboty, som sa parádne strepala v zákrute z bicykla. Celé sa to stalo veľmi rýchlo, pamätám si len to, ako som dopadla, lebo to bol riadny úder, a potom som si len uvedomila, ako sa stále šmýkam po ceste... A krásnu modrinu mám na ruke, ako je lakeť (lebo som si ju dala pod seba, inak by som sa asi šmýkala po tvári) a ešte jednu modrinu, teda modrisko mám na boku už vlastne na stehne. A pekne menia farby:D A ten deň, teda tú noc, z piatka na sobotu, ako som išla spať, tak som bola každú chvíľu hore, lebo som sa nevedela vôbec otočiť na pravý bok, tak to bolelo, a celkovo som mala udreté nejak celé telo, lebo ma všetko všetučko bolelo... Môžem byť rada, že som si nič nezlomila... Aj keď... už som na tom bola tak, že som si priala tak spadnúť, že nie, aby som si niečo zlomila, ale tak viac udrela, že by som bola PN. Neni som už normálna, keď na takéto myslím:D... A v ten deň som spadla ešte raz, lebo samozrejme som musela ísť do Jk. a už bolo veľa hodín, bola som nervózna, lebo samozrejme Kelly mi nechcela pomôcť... A tak som zasa zažila pád z bicykla, a neviem ako sa mi to podarilo - ale spadla som na zadok:D A toto je jedno šťastie, lebo keby nepadnem na zadok, tak by to pre zmenu schytal ľavý bok. A bolo by to vyrovnané:D Ale to nebolelo chvalabohu ani nič (to preto, že môj obrovský zadok to stlmil:D)... A tak som do Jk. šla po ceste... lebo chodníky sa neskutočne šmýkali, a bola som nabalená, a som myslela na to, že keď spadnem teraz, na ceste, tak som skončila...

Ale aby som spomenula aj niečo pozitívne, čo sa stalo:D tak som ten týždeň dvakrát stretla psíčkara:DDD V pondelok 16steho mali doporučený, tak som u nich zazvonila, ale vôbec som nečakala, že niekto otvorí a už tobôž nie, že to bude on... ale otvoril... v slipoch:D Správal sa akokeby sa nechumelilo, proste rozčapené dvere, on v nich:D Potom šiel zavolať otca a ešte sa vrátil mi povedať, že otec hneď príde:D... A potom v piatok (v ten nešťastný deň, keď sa šmýkalo) som tam zas bola s doporučeným, znova otvoril, a keď som sa opýtala na jeho otca, či je doma, tak on tak zlato pokrútil hlavou, že nie, a vybral sa smerom k bráne, teda ku mne:D a ja som mu medzitým povedala, že to vlastne neni do vlastných rúk (lebo neviem prečo som bola v tom, že je) a on, že keď neni, tak to prebere. Tak to podpísal:D Medzitým som si ho obzrela, ale zasa si nepamätám ako vyzeral do tváre (zabiť ma je málo:D), ale možno, mooožno keby som ho stretla niekde mimo jeho domu, tak fakt možno by som ho spoznala:D A všimla som si, že nemá až tak dlhé ruky:DDD Asi sa mu skrátili:D Na zimu:D
A čo z toho vyplýva?:D Že keď sa od niečoho odosobníte, a prestanete to chcieť, tak na ten just to dostanete... Celé leto čo som vyplakávala, že kvôli psíčkarovi ma mrzí, že už nebudem chodiť do Jk. a že som ho málokrát stretla, a potom ďalšie mesiace, keď som párkrát išla do Jk., že Holly chýbala, tak som sa asi týždeň dopredu modlila, nech ho stretnem, a keď mali doporučený a nikto neotváral, skoro som sa tam zosypala... tak ani za toho boha, ani za nič som ho nestretla, proste... lebo ja keď niečo chcem tak EE. A teraz, keď som už fakt nedúfala, že ho ešte niekedy stretnem, a už som o to ani nestála, tak ho samozrejme stretnem. Lebo prečo nie.:D Ako, som rada:DDD Ale človek vždy dostane to, čo chce, keď to už nechce. To je pravidlo.:D

No a tento týždeň som prežila len pre to, že som bola tri dni doma. Pondelok bol tuším v pohode, keď si odmyslím Kellyno ranné mrnčanie. V nedeľu som inak mala strašnú chuť na Vianoce, ale pondelok, teda pošta, mi to nejak pokazila ani neviem prečo. Čiže Vianoce u mňa prebehli ani neviem ako, vôbec som ich nevnímala... Aj keď sme večerali, potom rozbaľovali darčeky, tak vo mne sa nič nedialo... Inokedy ma to pochytí aspoň na Štedrý večer, ale teraz nič. Ani Popoluška nezaberala. Ani vianočné pesničky. Nič. Chýbajú mi tie časy, keď som bola malá, a Vianoce som si vychutnávala plnými dúškami. Presne som vnímala každú sekundu, keď som rozbaľovala darčeky, a snažila som sa to robiť čo najpomalšie, aby to trvalo čo najdlhšie, lebo to zažijem zase až o rok. A keď som rozbalila posledný darček, a pozreli sme si Popolušku, tak som bola smutná, že už je po všetkom. Že celý ten magický moment je už preč. Teraz to nedokážem tak vnímať, aj keď sa moc snažím, nejde to.:D Ale Vianoce sú zrejme hlavne len o deťoch. A raz, keď budem mať deti (AK budem mať deti) tak možno zase budú Vianoce pre mňa magické.


Najlepší pocit mám z toho, že mamina bola nadšená darčekmi, ktoré som jej kúpila pod stromček, a toto je pre mňa najväčšie zadosťučinenie... Že som ju potešila. Presne pre toto sa mi oplatilo prežiť prácu a zarobiť, lebo inak by som jej zase nič nemohla kúpiť, asi len nejakú maličkosť. A si presne pamätám jej pohľad, keď sme balili darčeky, ktoré sme kupovali spolu, čiže to boli darčeky hlavne pre mňa:D tak povedala, že: ,,A ja budem mať pod stromčekom len jeden darček? Hm. No nevadí." Nakoniec mala 8:D Teda 7, jeden spoločný sme mali - knihy z evitapressu:D Tento rok bol hojný. Konečne. Po toľkých rokoch sucha:D Ale vidno, kto zarába, a kto začal hospodáriť s peniazmi:D (a kto ešte nemusí platiť šeky:D)

Inak mi tie tri dni Vianoc prospeli, síce ubehlo to megarýchlo, ale bolo to fajn. Totálne som si za tých 72 hodín zvykla na to, že nič nemusím, a že ma to baví:D Aj keď sme boli ešte pred Vianocami u tety, tak som si tam lahla do postele a pozerala televízor. A napadlo mi len to, prečo ešte ja v izbe nemám televízor:D A vedela by som si zase obľúbiť ničnerobenie. A celkom mi to chýba. A bola by som najradšej keby už nemusím byť na pošte. Ale zaplavila ma eufória a nádej lebo viem, že čas na pošte sa už kráti. Síce o tom ešte nik nevie, ale už tam dlho nebudem. A teším sa. Druhý dych som chytila:D A už vidím v zástupe veci, ktoré mi to budú chcieť prekaziť... a ktoré mi ešte parádne pokazia náladu...:D

Kelly: ,,Si predstav, že som mala ráno zamrznuté okná na aute, a musela som škriabať."
Ja: ,,Hm."
Kelly: ,,Aj ty si musela škriabať?"
Ja: ,,Áno:DDD"
Kelly: ,,Blbé, čo?:D"
Ja: ,,Hej. Takže odteraz, keď budem meškať, tak škriabem okná."

Kelly: ,,Dnes som nemusela škriabať našťastie."
Ja: ,,No ja ano. Aj zadné."
Kelly: ,,Ano? Aj zadné? Bicykle to majú asi inak."

Holly: ,,Si predstavte, že dnes som prvýkrát stretla Sjifjdjn a je to celkom pekný chlap."
Ja: ,,Ja som ho už tiež videla, ale nepamätám si ho."
Kelly: ,,Tak asi nebol pekný, keď si ho nepamätáš a nezaujal ťa."
Holly: ,,Podľa mňa je pekný."
Kelly: ,,Každá z vás má nejakého. Emily má toho... toho viete... čo jej vždy otvorí."
Ja: ,,Jááááj, Priezvisko myslíš?:D Aj včera mi otvoril... Teda vlastne čakal ma vonku:D."
Kelly: ,,A je to tu:D."

Šofér: ,,Do kelu, zapadli mi kľúče. Prineste mi varechu."
Ja: ,,Lebo my tu varíme."
...
Ja: ,,Varechu chce."
Vedúca: ,,Čo???"
...
Vedúca: ,,Čo vám to máme priniesť?"
Šofér: ,,Varechu."
Vedúca: ,,Čo mám skočiť domov:D?"

Kelly: ,,Hľadala ťa nejaká namakaná herečka." (milujem jej prirovnania:DDD)

15.december - Milé slovo pre človeka v tiesni je často ako výhybka na koľajniciach. Len centimetre delia katastrofu od pokojnej cesty...

15. prosince 2013 v 1:10 Diary
Strašne dlho som nenapísala článok... ako tak pozerám, tak skoro mesiac.
Chcela som sa ozvať už nejak okolo prvého decembra, že juchuchú konečne december... ale vážne nebolo o čom písať, a vlastne - absolútne nemám radosť z decembra a... tak.
Posledný článok nebol vôbec pozitívny a tie ďalšie by boli len podobné, a vlastne ani tento nebude iný.
Nemám vôbec elán do života, ale že vôbec... Už ani v robote to neni také fajn, také tie veci, ktoré ma tam aspoň trochu tešili, zmizli... To ako sme s Kelly srandovali sa v novembri tiež vytratilo. Boli sme dosť na nože. A veľakrát sme sa ani ráno nebavili, bolo tam to tiché dusno... A to len preto, že je samé zastupovanie, a ani jednu z nás to nebaví... A máme nervy v koncoch... A odo mňa čakajú všetci zázraky...

Ja neviem ale... niekedy v novembri som si uvedomila, že ma ľudia len ubíjajú... a ja neviem, keď sa človek nesťažuje, nepiští a nefňuká, tak nikoho nenapadne, že mu je tiež na kokot. Proste... každý jeden človek sa sťažuje na to, aký má ťažký život a aké je všetko nespravodlivé a takéto podobné veci... Každý to hovorí mne, hej, lebo ja sa mám maximálne superne a všetko je u mňa v absolútnom poriadku... A nebaví ma to už počúvať. Lebo nevládzem, ja vážne doslova nevládzem... A neviem ako to mám ľuďom už dať najavo... Lebo fňukať sa mi nechce. Čo sa tým zmení? Posledné 4 mesiace, od toho septembra, sa vážne nemám dobre. A povedala by som, že to začalo už oveľa skôr. Tento rok ma veľmi ubil. Stiahla som sa v októbri do úzadia, lebo mi to tak vyhovovalo, lebo som nemala náladu počúvať cudzie problémy, ktoré by mi vešali na nos. Bola by to len ďalšia záťaž, ktorú by som niesla. A to už by som fakt psychicky nezvládla. Mala som svoje problémy. A teraz tým nemyslím to, že som sa zamýšľala aký je život voči mne nespravodlivý a kokotiny, ktoré ľudia trepú keď sa nudia.
Niečo sa dialo, a dialo sa to aj v novembri. A potom boli ľudia celí wtf, že čo také sa dialo, ježiško, čo sa už len tebe mohlo diať, ja sa mám horšie, pozeraj. Nechcelo sa mi pozerať.


Pamätám si presne tie dni, keď som na pošte čakala kedy odbijú tri a ja tam osamiem, a budem do štvrtej konečne sama v tichu čakať na auto. Pamätám si to, ako som sa tam viackrát rozplakala. A nebolo to vtedy kvôli tomu, že by ma pošta ubíjala. Bola tu iná vec. Pošta je len časť z veľkého celku. Pamätám si, ako mi tiekli slzy aj keď som šla už na rajón medzi ľudí... A presne viem akú nechuť som mala voči ľuďom všeobecne, nechcelo sa mi s nimi stretávať ani rozprávať... a potom nahoď úsmev, lebo robíš s ľuďmi a musíš byť milá... Koľkokrát sa mi chcelo kričať. Na každého. V tom čase som málo spávala a tŕpla som, nevedela som, čo mám čakať na ďalší deň. Vlastne som nevedela ani to, ako to bude o hodinu, alebo som nevedela poobede, či sa do večera niečo náhodou nestane, alebo čo bude, keď prídem o štvrtej domov z roboty.
Bolo mi bolo zle. Bolo mi vyslovene zle vtedy. A je mi zle doteraz.
A ľudia mi v tomto nepomáhajú. Skôr mi len pridávajú. Len sa stále viac sťažujú a hustia do mňa a mňa to už nebaví. Ale každý jeden človek je voči mne odmeraný a ja som unavená. Z toho, že každý odo mňa čaká kúzla alebo ja neviem čo. Všetci si všetko kompenzujú na mne.
Som vysilená. Nevládzem. A to som si o sebe myslela, že som silný človek. Ale posledné štyri mesiace to vôbec nezvládam. Nezvládam vôbec nič.


Nemám chuť na ľudí, a je mi zle keď si predstavím, že už v pondelok idem do roboty. Po týždňovej dovolenke. Hej, po tej slávnej dovolenke, po ktorej som prahla. A ktorá mi mala dodať sily, ale ešte viac ma vysilila, a zobrala mi všetku zvyšnú energiu, ktorá vo mne ostala. Ja vážne neviem ako zvládnem nasledujúce týždne. Lebo som veľmi slabá po psychickej stránke. A vlastne aj po fyzickej, lebo moje telo už odmieta všetko, a veľmi sa musím premáhať...

A toto celé nie je len kvôli pošte. Hej, má na tom veľký podiel, ale aj zvyšné veci sa začali kaziť. A všetko sa to na mňa zosypáva. Nie naraz, ale postupne. Ale za to rýchlo za sebou. Ešte sa nestihnem ani pozbierať po poslednom údere, príde ďalší. A to sa potom nazbiera.

Za posledné mesiace som sa naučila byť ľahostajná voči všetkému... už minule som písala, že ja nežijem, že len prežívam. A je mi to už absolútne jedno. Prestala som sa snažiť. Prestala som myslieť pozitívne. Všetko to, o čo som sa snažila posledné tri roky, sa behom pár týždňov stráca. A je mi to jedno. Teda neni mi to jedno, ale už som taká slabá, že nevládzem na to ani myslieť, ani to zmeniť, proste len plávam v tom prúde, do ktorého ma hodil život a čakám kedy sa to celé skončí... Ale koniec neprichádza. Myslím koniec všetkých týchto vecí, ktoré ma ničia, ktoré... Proste mám samé nešťastie od septembra. A nie a nie skončiť...

Od októbra som si nezafarbila vlasy, a sú vyblednuté a vyrastené. Ale zaujíma ma to? Minule som si objednala laky z avonu, ale nemám si ani kedy lakovať tie poondené nechty, a nemám na to ani len dôvod... A zaujíma ma to? (aj teta mi minule hovorila, že v minulosti som mala vkuse nalakované nechty, a že teraz vôbec. nuž. hm...) Odkedy robím na pošte, cítim sa ako najposlednejšia... A zaujíma ma to?... Nie. Prestala som riešiť všetko, aj tie maličkosti, ako farbenie vlasov, bože v minulosti by som nedopustila, aby som mala takto vyrastené vlasy... ale teraz... Všetko čo sa týka mňa, môjho bytia, môjho myslenia, išlo dolu vodou, niekde do preč... Najprv som sa to snažila zachytiť, ale potom som to nadobro pustila, a len sa za tým pozerala. Ale aj to pozeranie ma po chvíli prestalo baviť, tak som sa otočila a šla spať.

Vôbec sa neteším na december, neteším sa na Vianoce, neteším sa na sneh, neteším sa na nič. A to som mamine kúpila skvelé darčeky na Vianoce a neviem sa dočkať kedy budeme sedieť pri stromčeku a otvorí ich. Vlastne najradšej by som teraz zaspala, zobudila sa na Štedrý deň, potom zase zaspala, a zobudila sa až... neviem kedy... keď mi niekto sľúbi, že už bude všetko super... keď nebudem nič riešiť, tak ako som nič neriešila cez školu.
Občas mi v tomto chýba škola... jediná vec, ktorá sa mi vtedy nechcela, bolo učiť sa, a úplne som bola hotová z toho, keď nám náhodou učiteľky dali písomku. Akože väčšieho utrpenia nebolo pre mňa vtedy. Lebo som sa musela učiť. Ale aj tak som sa neučila, lebo ťaháky to istili. Inak som si žila bezstarostne, druhá vec, ktorú som riešila bol autobusový, a to bolo celé. Bola som plná energie, plná optimizmu, plná autobusových zážitkov, ktoré som potom veselo rozprávala každému človeku, aj tomu, ktorého to nezaujímalo, a vlastne dobre, že som to nezačala rozprávať aj obyčajným okoloidúcim. Lebo som k tomu nemala ďaleko. Bože. Aká som bola šťastná vtedy. Ani veriť sa mi nechce. Chýba mi rok 2010. Bol najlepší. Odvtedy ide všetko dole vodou. Myslela som si, že horší rok ako 2012 nezažijem, ale veľmi som sa mýlila. Rok 2013 ma totálne dorazil, hlavne od jesene.
Včera som tiež plakala kvôli tomu, ako mi chýba to školské obdobie. Vlastne neplakala som. Len som chcela. Lebo plakať ja už neviem. Kvôli ničomu. Asi som už tak na tom, že sa mi ani slzy nevládzu tvoriť... alebo neviem.


Aj teraz mi je všelijak... A najradšej by som vrátila rok 2010. September. Najviac október. A potom prvý december, keď snežilo a ja som sa tomu veľmi potešila. Teda - ruku na srdce - potešila som sa hlavne tomu, že som v ten deň stretla autobusového, a dosť dlho sme sa na seba pozerali . Ten jeho pohľad mám pred očami doteraz. (V piatok som náhodne pozerala X-Factor a je tam jeden párik zaľúbencov, a sa mi páčilo, ako im neviem ktorá porotkyňa povedala, že Ona keď sa pozrie na Neho tak hľadá silu... treba rozoberať, čo som týmto chcela povedať?). Ale aby som nerozprávala zase len o ňom, tak milujem december. Milujem, keď už začiatkom decembra je všetko zasnežené.
Vlastne...
Milovala som to. Teraz už nie. Teraz sa modlím, aby snežilo čo najneskôr a... vôbec by som sa nenahnevala keby tento rok nesnežilo vôbec.
A toto je už veľmi zlé, keď ja sa neteším decembru. A Vianociam. A nechcem aby snežilo.

Takže, nie, nemám sa dobre. Dlhodobo. Ďakujem za pozornosť.

Tento článok vyznieva hrozne... a pritom mi nie je až tak... teraz momentálne mi je fajn. Fajn ako fajn. Ale mala by som byť rada, v piatok som si našla v schránke čokoládu (lebo som mala meninky):D a vo štvrtok som si konečne kúpila zimný kabát, a plno ďalších vecí... Je mi zle, keď si predstavím, koľko peňazí som minula. Ale nevadí... Konečne mám nové oblečenie. Len neviem, kedy ho aj využijem... No nič. Končím.

Jáááj, a milý Ježiško. Na Vianoce si prajem dlhý nerušený spánok a nech mi dá každý svätý pokoj. A nejakú miestnosť s jedným oknom a posteľou, kde ma niekto zatvorí (minimálne do leta) a následne odoberie dvere a zamuruje tú dieru. Nech ku mne nikto neleze. Aj to okno nech je strešné, nepotrebujem vidieť na ulicu. Ďakujem.
Chcem leto.

Minutka ticha za rok 2010: