Únor 2014

22.február - Tých, ktorých by sme nechceli NIKDY stratiť, väčšinou strácame medzi prvými.

22. února 2014 v 23:10 Diary
Článok mám napísaný od stredy... a večne tam niečo dopisujem, pripisujem, mením... a váham, či ho vôbec zverejniť alebo nie. Cez deň som za nie, ale večer som za áno... No a teraz je večer, teda noc, a vtedy je všetko takéé inééé, tak kým si to zasa nerozmyslím, tak ho zverejním...
Lebo... to som asi ešte patrí...

19.február (streda)
Myslela som si, že som už v pohode, že je to už fajn a tak. Ale nie. Nie je to v pohode, nie som fajn, mýlila som sa.
Včera totiž autobusový pridal po 100 rokoch svoju novú fotku na fb. (náhodne náhodou som klikla na jeho profil:D)
A... zastavil sa mi dych.
Ostala som ako na ihlách a pozerala som na tú fotku 5 minút.
A potom ďalších 5 minút. A ďalších. A ďalších. A ďalších...
Kvôli tomu som šla spať až pred pol jednou.
Nevidela som ho od augusta 2012.
Rok a pol.
18 mesiacov.
Dlho? Dlho. Nekonečne dlho. Preboha.
Neviem z jednej fotky posúdiť, či sa zmenil ale... jedno viem.
Stále sa mi páči. Stále z neho padám na zadok. Stále by som ho chcela.
A stále mám chuť si za to dať pár faciek.
Kokso. A keď vo mne jedna fotka vyvolala také pocity tak...
Čo bude keď ho stretnem naživo?
Určite to nebude tak skoro, o to sa nebojím... Stále je v Anglicku a vyzerá to tak, že sa domov nechystá. Lebo písal niečo v tom zmysle, že to tam miluje.
Ach bože.
Ako veľmi by som ho chcela stretnúť.
Aspoň na pár sekúnd.
Aj keď len z piatich kilometrov.
Ale chcem ho vidieť. :(
Fakt smrteľne vážne som si myslela, že už som úplne vyliečená, lebo už naňho tak často nemyslím, a ani nesledujem jeho fejsbúk, iba občas... (pri-sa-hám!:D)
A už som mysľou pri inom.
Ale... stále... sú tu okamihy, ktoré mi pripomenú autobusového, aj keď to nechcem.
Trvajú len pár sekúnd, ale sú tu.
Stále niekde uvidím napísané jeho meno, alebo niekde zahrajú pesničku, ktorá mi ho pripomína, alebo sa mi o ňom dookola sníva... alebo o jeho sestre:D
Maličkosti, ale spravia veľa ruchu.
Stále tu je, aj keď tu už nie je.
A keď aj príde niekto nový, tak je to také... chvíľkové.
Lebo... zaňho hľadám náhrady.
Preto tu boli naháči. Psíčkar. A ďalších 250 chalanov, ktorých som tu spomínala.
Ale žiadny z nich sa naňho nechytá.
Proste... všetky tie pocity pri iných si len nahováram.
Lebo chcem a hlavne už potrebujem (!!!) zaplniť to prázdne miesto po ňom.
A na toto prídem vtedy, keď sa mi dostane pred oči jeho fotka.
A ja som na pár dní vyradená z reality.
Lebo mám nonstop pred očami tú fotku.
Jeho oči. Úsmev. Ruky.
Autobusové dni.
Až sa nakoniec dostanem k tomu, že si čítam staré články na tomto blogu, a nemôžem uveriť, že to bolo už tak dávno. A že som to fakt vážne zažívala.
Nechcem povedať, že som odvtedy nebola šťastná, a že som odvtedy nič úžasné nezažila, alebo tak.
Lebo mám rada aj to obdobie, čo bolo potom, alebo aj to, čo je teraz.
Som šťastná. Fakt.
A som hlavne zmierená so všetkým, čo sa stalo. A toto je fakt pokrok. Veľký.
Som z neho z veľkej časti vyliečená.
Len niekedy to celé na mňa doľahne, ako napríklad teraz...
Nie je tu, viem, že tu nie je už hrozne dlho, ani nepríde tak skoro, možno nikdy... ja to viem, viem, že už nikdy nebude v mojom živote tak intenzívne ako bol.
Ja to všetko viem. Berem to. Som zmierená.
Ale... stále tu je. Niekde vo mne.
Nechcem, aby ste to zle pochopili, lebo ja vlastne už nič, už ním nie som ovplyvnená, v pohode môžem pokračovať ďalej v živote, už ho nevyhľadávam tak okato ako predtým a konečne to môžem povedať nahlas a s rukou na srdci:D
Len patril do môjho života dlho, a až príliš silno.
Čo vysvetľuje fakt, prečo som sa z toho tak dlho nevedela dostať.
Zajtra má narodeniny.
23.
Tento celý článok je len emócia, lebo ako spieva Ego: ,,Vždy, keď mi napadne nová melódia, hrám to hneď, lebo za pár chvíľ už celá emócia bude preč."


21.február (piatok)
Možno mi momentálne strašne chýba.
Možno mi trhá srdce keď si spomeniem, že je preč.
Možno som blbá.
Možno si búcham hlavu o stenu preto, že to už malo dávno skončiť, ale stále je to tu.
Možno by som rada vrátila čas.
Možno nie.
Možno ma to stále ťahá megasilou k nemu.
Možno nie.
Možno vidím v každom chalanovi jeho.
Možno náročky hľadám v každom chalanovi jeho.
Možno rýchlo bočím preč, keď ho tam nenájdem.
Možno je to chyba.
Určite je to chyba.
Možno nie…
Možno si toto celé len nahováram.
Možno nie.
Určite nie.
Neverím, že pocity, ktoré mám 4 roky, klamú...
Viem naisto, že keby ho niekedy teraz stretnem, tak by som zomrela od šťastia. A svet by zase dával zmysel. Všetko by som odrazu vnímala inak. Tak, ako som to vnímala len vtedy, keď bol on na blízku.
...
Možno na pár sekúnd stratím dych, keď si spomeniem na staré časy.
Možno úplne zmeraviem, keď si prehrávam všetky tie dni.
Možno ho občas vidím príliš živo (nemali tie spomienky časom náhodou vyblednúť?!).
Možno ma to privádza do mierneho šoku.
Možno mi to potom príde celé ľúto.
Možno som to nikdy nepovedala nahlas...
...nie, určite som to nikdy nikomu nepovedala... iba sama sebe... ale ja som ho asi naozaj ľúbila.
Nikdy som to o žiadnom chalanovi nepovedala, lebo žiadneho som neľúbila...
Ale s ním to je celkom niečo iné...
Iný príbeh.
Iný pocit v srdci.
Iný pocit v každej bunke tela.
Asi.
Možno.
Možno nie.


Nebuďte smutní kvôli niekomu, kto sa vás vzdal, ale ľutujte ho preto, že sa vzdal niekoho, kto by sa nikdy nevzdal jeho.

9.február - Šťastie často vchádza dverami, o ktorých sme ani nevedeli, že sme ich nechali otvorené.

9. února 2014 v 0:40 Diary
Nejak sa mi momentálne nechce písať články na blog, aj keď by bolo o čom. Môj život sa dosť zmenil odkedy odbil rok 2014, čomu som rada. Zahodila som staré veci za prah domu, dvere zabuchla a zamkla, a už sa k nim nemám chuť vracať, aj keď ostalo plno vecí nevypovedaných...


Aj pošta je viac než znesiteľná, aj keď čo sa jej týka, tak raz som na tom tak a raz tak:D Ráno sa preklínam, že prečo som ešte nedala výpoveď a poobede si hovorím, že ešte šťastie, že som stále tam, lebo peniažky potrebujem. Baví ma pocit, že si môžem kúpiť čokoľvek, čo si zmyslím:) A tiež mi aspoň plynú roky do dôchodku (nie, podľa mňa neni skoro na to myslieť:D). Keby sedím doma na zadku, nemala by som z toho nič, a asi by som to aj ľutovala. A veci a môj pohľad na život sa úplne zmenili odkedy je to aj u nás doma fajn... Uvedomila som si, že obdobie október-november-december ma neničila len pošta, aj keď som sa tu na ňu strašne sťažovala... ničilo ma hlavne to, čo sa dialo u nás doma. Pošta bola len čerešnička na torte. Situácia u nás doma bola celá torta. Trojposchodová. Pošte som to celé len prikladala, a obviňovala ju zo všetkého, lebo som nechcela riešiť veci mojich rodičov, prišlo mi to strašne osobné. Len škoda, že toto nikto nechce vidieť. Doteraz mám pocit, že nikto neberie to, čo som prežívala, vážne, lebo som nikomu nevyplakávala, a to málo čo som o tom rozprávala, tak to bolo fakt žalostne málo. Ľudia a všeobecne okolnosti ma len zadupávali hlbšie do zeme. Ani teraz nedokážem presne opísať ako zle som sa cítila, a ako veľmi ma to poznačilo. Bolo to asi to najhoršie a najťažšie obdobie v mojom živote. A dúfam, že to už nebudem musieť prežívať. Lebo to nepoloží len mňa, ale hlavne moju maminu... Ktorú som tak zničenú ako bola vtedy, ešte nevidela... Nedá sa to celé opísať, čo sa u nás dialo, a nikomu o tom do detailov nikdy nepoviem... Ale nechcem teraz robiť zo seba chudinku alebo čo, len ma mrzia reakcie ľudí, čo na mňa vtedy mali. A majú doteraz. Nečakala som vtedy poľutovanie, ani nijaké milé slovká, čakala som len... pochopenie. Žiadne slová, len pokývanie hlavou, čo by značilo, že chápu a sú so mnou. Chcela som len, aby na mňa brali ohľad, že aha, tak asi jej fakt nie je teraz dobre. Nech nie len ja stále pri každom človeku musím chodiť po špičkách. Proste...len mám pocit, že každý sa tvári, že sa vlastne u mňa nič nestalo, a vyhadzujú mi na oči také veci, kokos, že nechápem akože... Nevymyslela som si to o rodičoch, nepreháňala som, ani neprikrášľovala (kiež by sa dalo) a nerozhodla som sa, že no akurát v tento čas, v toto krásne jesenné obdobie sa moji krásni rodičové pohádajte, nech je sranda.
Ale toto sú fakt veci, ktoré som už zahodila za seba, a teraz to už vôbec neriešim, len som to ešte potrebovala spomenúť...


Nechcem si priznať ani sama pred sebou, a tobôž nie pred ostatnými ľuďmi, že pošta mi veľa dala...:D:) Veľa som sa vďaka nej priučila, a celkom ma to tam baví. Ježííííííííš, fakt som to napísala?:D Neni to síce práca, v ktorej zotrvám dlho, to ani omylom:D A stále som rozhodnutá, že odtiaľ odídem, najskôr, ako sa len bude dať, len si potrebujem zaistiť niečo nové... Okrem toho, musím úplne zmeniť plán, aký som mala na tento rok:DDD Ale neklesám na duchu ani náhodou, lebo viem, že som na správnej ceste, a že ma niečo čaká...:) Len sa nesmiem uponáhľať. Baví ma to, že sa kedykoľvek budem môcť slobodne rozhodnúť, kedy to celé stopnem a pôjdem ďalej. Len si musím premyslieť kroky... Ale vnímam, že ešte nenastal ten správny čas.
Ale isté je to, že na poštu budem spomínať v dobrom... aj keď je veľmi veľa vecí, čo ma tam štvú... Ale myslím, že som našla viac kladov pošty, ako záporov:D... Divné, nie? Ale ako som už spomínala - situáciou doma sa zmenilo aj všetko ostatné.


A inak... vďaka Kelly som si uvedomila, že ľuďom veľmi veľa dovoľujem... čo sa týka ich správania voči mne. Najskôr som bola veľmi naštvaná na Kelly a najradšej by som ju prizabila... ale potom mi to doplo... Išlo vlastne len o to, že ona keď má mať dlhý týždeň, tak vkuse vymýšľa, že tam nemôže ostávať. A ja, dobrá duša (nechápem, prečo vlastne ľuďom vo všetkom vždy vyhoviem), som si to s ňou vždy menila, veď neni problém. Problém nastal vtedy, keď som mala tri týždne za sebou dlhý týždeň a bola som unavená jak delo, a ona si nabehne krásne do roboty s tým, že zasa má krátky týždeň, a keď som jej povedala, že si potrebujem vymeniť, tak odmietla. A to ma nasralo. Ja ani neviem, čo som jej hovorila, bola som naštvaná a zrejme som zvyšovala hlas (ja!!!), lebo mi to prízvukovala, že čo na ňu kričím a odula sa:D (ako inak, ľudia nič iné nevedia, len odúvať sa na mňa:D). Ale zrejme to prinieslo svoje ovocie, lebo odvtedy si pekne ťahá svoje dlhé týždne a nepotrebuje meniť:DDD Ale to je tak, ľudia sa veľmi čudujú, keď sa k nim začnete správať tak, ako sa oni bežne správajú k vám. Ale na tú hádku sme s Kelly zabudli, a ja sa ani nehnevám, lebo ja sa neviem dlho hnevať, a sme zasa zadobre, vlastne už na druhý deň sme boli v pohode:)... Teraz ma skôr prekvapuje Holly. Aj keď aj s ňou si rozumiem a všetko, ale niekedy hodí takú odpoveď na moju otázku, že ostanem zaskočená. Aj keď ona si to možno neuvedomí, ale mňa to zamrzí, ale tak neposeriem sa z toho. Aj tak mám ale pocit, že ony dve si viac rozumejú, a že Holly sa viac zastáva Kelly. Tu sa vlastne zasa stretávam s tým, že mňa tam nikto neľutuje:D Vkuse mám plno veľkých balíkov, a nikto nič, Kelly má raz za mesiac veľký balík a hneď sa tým každý zaoberá. Aj to len preto, lebo ona fňuká, a ja, čo mám toho vždy dvakrát toľko ako ona, som ticho (je super zistiť, že som neni ufňukanec:D). Takže to berú tak, že ja som v pohode, aj keby mám nejaký vozík s balíkmi ťahať za sebou, tak sa nad tým nikto nepozastaví, a všetci to budú brať tak, že nič nie je samozrejmejšie. Ale ani toto ma nejak extra nedokáže rozhodiť, proste si prežijem svoj deň a idem ďalej. Ja už nevyčítam ľuďom ich reakcie a skoro nič si neberiem k srdcu, lebo keby si mám zrátať koľko ľudí je voči mne nespravodlivých, tak sa bavím asi len so svojim psom. Ale aj tak to bolo vždy tak, že ja som sa nemohla nikdy na nikoho uraziť, aj keď hodil hocijakú poznámku, aj keď ma to hocijako zamrzelo, a vo svojom vnútri ma išlo rozdrapiť, ostala som ticho. Koľkokrát sa ľudia nesprávali podľa mojich očakávaní, ale nevyčítala som im to, lebo svet sa netočí len okolo mňa, a zrejme mali na svoju reakciu dôvod. Ale toto som asi len ja. V očiach ľudí som ale aj tak vždy ja tá piča. Nech urobím alebo neurobím čokoľvek. A aj keď mám na to pádny dôvod, že to neni len tak, a snažím sa to vysvetliť, tak majú prsty v ušiach, spievajú si, a kričia, že ma nepočúvajú. Lebo mi to úplne tak pripadá v poslednej dobe. A mňa toto celé už prestalo baviť, vkuse omieľať a vysvetľovať dvestokrát to isté, keď sa aj tak stretnem s nepochopením. Treba niečo aj prehltnúť a ísť ďalej, lebo len tak sa dá vychádzať s ľuďmi a nie hrať na celý život urazeného. A tento fakt ma ani nie mrzí, a ani nerozčuľuje... skôr mi to je už tak ukradnuté, až sa čudujem. Proste len prevrátim očami a myknem plecom. Už sa nikomu nebudem prosiť a doliezať. Neni som na to odkázaná. Keď ja tomu človeku nechýbam, tak prosím, nech sa páči, dovidenia. Síce je to pre mňa ťažké, ale tak čo narobím. Fakt mám prosiť nejakého človeka aby sa so mnou bavil? To kde sme? To čo sú za spôsoby? A ešte vtedy, keď ja mám svedomie čisté... A to mi nikto nemôže zazlievať. V tomto prípade nie.


Toto všetko som si uvedomila v ten večer na oslave, ktorú som spomínala v minulom článku... Bolo zvláštne pozerať sa po miestnosti, po ľuďoch a vnímať ako mi to všetko dochádza... Dlho som čakala na nejaké znamenie, nejaký náznak odtiaľ z hora, či som sa rozhodla správne, či som niekde neurobila chybu... A odrazu mi došlo, že je všetko tak, ako má byť. Pýtala som sa sama seba, prečo vlastne chcem celý čas tak urýchlene skončiť na pošte, a uvedomila som si, že to má čas. Vďaka nemu som si uvedomila, že som obklopená nesprávnymi ľuďmi (čo mi pripomína jeden citát: Nepredstierajte, že ste niekto iný, pretože to má dve veľké negatíva. Budete priťahovať ľudí, ktorých nemáte radi a nebudete mať možnosť priťahovať ľudí, ktorých by ste chceli...). A že všetci by mali byť aspoň z malej časti ako on... Preto ma tak veľmi ovplyvnil. Napísala som o ňom aj článok ale nezverejnila som ho:D Lebo by ste si to zle vyložili, než ako to je. Ťažko sa totiž vysvetľuje ten pocit, čo som pri ňom mala. Proste rada by som mala okolo seba také typy ako je on, lebo má presne takú povahu akú ja pri sebe potrebujem. Len škoda, že takých ľudí je pramálo. A ďalšia preveliká škoda je tá, že býva ďaleko, a že ho stretnem možno až na ďalšej babkinej oslave keď bude mať okrúhle:D


A ten večer, ten jeden jediný večer, mi zmenil celý pohľad na všetko, zmenil moje plány, moje myšlienky, ktorých som sa držala veľmi dlho, ktoré som už snáď mala privlastnené a odmietala iné, zmenil moje ciele... proste tých pár hodín sa zmenilo veľmi veľa vecí. V mojom zmýšľaní.


A znova si všímam tie nepatrné maličkosti:)... to, ako mám už konečne dlhé vlasy, čokolády k narodeninám od vedúcej a od Kelly:) gratulácie od ľudí, od ktorých som to nečakala (síce tu nastalo sklamanie, lebo ľudia, od ktorých som to čakala ani mú ani bé), to ako mi minule praskal sneh pod nohami (a to som si myslela, že sa snehu túto zimu nepoteším:D), svietnik od tety, laky na nechty, ktorými som sa obdarila:D oreo milka...:) malé dievčatko na tej oslave, kedy mi napadlo, že bude úplne krásne keď budem mať v budúcnosti dcérku...:) pohľad môjho psíka, čo na mňa hodí, keď má túlivú/maznavú náladu:)... to, ako som mamine kúpila prívesok v tvare srdiečka, ktorý si vybrala...:) oporu, ktorú som našla u Džejn... tvarohové palacinky od jednej tetky... pečený čaj...pesnička XO od Beyoncé, a klip k nej, pri ktorom mi zaplesalo srdce... a aj Drunk in love, Goodness Gracious od Ellie Goulding, Lovers In The Parking Lot od Solange, Dýcham od Zdenky Prednej (ktoré som nedávno pridala)...a plno plno ďalších vecí...:)


Momentálne sa mám teda viac než fajn...:)
A už asi od štvrtku som mysľou úplne mimo...:DDD Konečne som sa dočkala...:D