Květen 2014

19.máj - Niekedy ľudia okolo vás nerozumejú vašej ceste. Nepotrebujú rozumieť. Nie je pre nich.

19. května 2014 v 19:37 Diary
Kvalitne to tu zanedbávam :D pôvodne som ešte dlhý, veľmi dlhý čas nechcela pridávať žiadny článok (preto aj tento vznikal asi týždeň:D), ale stali sa mi v živote skvelé veci a ... tak. Mám chuť niečo napísať. :)

Mám za sebou dva pohory.
Takže teraz som v procese rozhodovania:)...
Momentálne cítim, že sa mi otvára plno nových dverí, plno nových možností okolo mňa denne opakovane prefrčí. Mám v sebe taký pocit, že sa práve v mojom živote ukončuje jedna kapitola a otvára sa druhá. Celé moje vnútro kričí, že ma čaká obrovská zmena (zrejme preto som mala pred pár týždňami v sebe ten nedočkavý pocit:D). A čakala som presne na tento moment. Toľko mesiacov som čakala presne na toto a vedela som, že to jedného dňa príde, len musím byť trpezlivá a musím vytrvať.
Preto som zostávala na pošte. Vždy keď som položila otázku (buď sama sebe, alebo len tak do vzduchu), či mám dať teraz výpoveď, tak vždy prišla nejaká okolnosť alebo náhoda alebo ako to nazvať, akoby odpoveď ,,zhora" (buď som prečítala/počula nejakú vetu, kedy mi cvaklo, že to je odpoveď na moju otázku), ktorá mi povedala, že nie. Tak som sa tým riadila. Ale teraz je to už iná situácia. Ono, ťažko sa to vysvetľuje, ale, ľudia, dočerta, vždy verte svojmu vnútornému hlasu, on vie presne, čo máte kedy urobiť. Aj keď pôjdete proti všetkým a budete svedkami rečí ľudí, ktorí vedia všetko na svete a budú vás súdiť. Ich nepočúvajte, počúvajte seba. Nikoho iného. Ono to je tak, že ľudia súdia len preto, lebo ešte nenašli samých seba a sami blúdia vo svojom živote, preto majú tendenciu riešiť životy iných. Lebo keď človek začne byť naozaj spokojný so svojím životom a nájde rovnováhu, tak už nemá potrebu riešiť nikoho a nič. Preto verte tomu, čo robíte, a vždy majte na pamäti, že všetko sa deje z nejakého dôvodu, že nič nie je náhoda, a že keď niečo trvá a nekončí to, že ste sa ešte nenaučili všetko, čo ste mali. Alebo naopak, že keď neprichádza niečo nové, a vy po tom prahnete, tak ako prvé musíte sa od toho odosobniť a prestať po tom prahnúť, lebo až potom to príde (na všetko treba čas, všetko príde vtedy kedy má a vaše chcenie, boje, plače nič nezmenia, len vám bude nahovno).

Momentálne presne viem, že pošta mi už nemá čo ponúknuť. Už som sa vďaka nej naučila to, čo som potrebovala, a za posledný polrok som spoznala plno ľudí, ktorých by som inak nespoznala, keby som odtiaľ zdupkala hneď po novom roku, ako som chcela (napr. by som nepoznala jeho, alebo by som neuvidela tie modré oči:D kvôli ktorým som sa skoro strepala z bicykla:D). Ale to by bol vtedy útek. Od života. Chcela som odtiaľ čo najrýchlejšie ujsť do svojej zóny pohodlia. A keby som dala vtedy výpoveď tak by som len sedela doma na zadku a sťažovala sa na nudu a na štyri steny, ktoré by mi išli na nervy (teraz tie steny milujem:D lebo som s nimi málo:D) a nemala by som byť na čo hrdá, tak ako som hrdá teraz na seba, že som to tam zvládla, že som dovolila okolnostiam a životu aby ma zmenili a že som neušla hneď po prvej prehre. Lebo vzdávať sa vie každý, vytrvať len málokto. Ale to vidím až teraz. Mala som sa dostať až do tohto bodu, kde som teraz, a už môžem pokojne odísť. Viem to, cítim to. Lebo už je predo mnou len stena, a viem, že pošta ma už ťahá dole (aj Kelly, ale to je iný príbeh). Proste pomaly už zahadzujem minulosť do koša. Zbavujem sa vecí, ľudí, okolností, proste všetkého, aby mohlo prísť niečo nové. Takisto už mám pocit, že kvôli pošte nevie prísť nič nové, lebo zaberá veľa miesta. Ale na toto všetko musel dozrieť čas. A hlavne ja. Musela som si za posledný rok prežiť a zažiť to, čo som prežila a zažila, aby som potom s pokojným svedomím mohla ísť ďalej. Poučená. A plná nových ľudí, vecí a zážitkov.



A pred dvomi týždňami som bola v Bojniciach. S rodičmi:) Po troch rokoch. A celé to bolo... úžasné. Nikdy som sa tak netešila rodinnému výletu ako teraz. V ten deň som s nimi bola naozaj rada a bola som šťastná. Dokázala som sa tešiť z ich prítomnosti, lebo to tak po tom celom nemuselo byť. Proste... už ich neberiem ako samozrejmosť. A viac si ich vážim:)
Cestou tam nás zastavili policajti:D A išli pred nami dóóósť dlho veteráni, až som už mala nervy, lebo nás to poriadne zdržiavalo:D A vlastne mojím cieľom tohto výletu bolo ísť sa nažrať do Zámockej reštaurácie:D Ale aké bolo naše prekvapenie, keď sme tam prišli a zistili, že tá reštaurácia je zatvorená a celá nejaká spustošená?:D Ja my hneď des v očiach, žalúdky začali plakať, čo budeme jesť?!:D (v tej reštaurácií varili megasuper, nechápem prečo ju zrušili...) Ale povedali sme si, že veď okej, najeme sa inde, určite aj inde dobre varia. Ale môj ocino hneď na to: ,,Ale najlepšie je aj tak to, čo dnes jesť nebudeme.":D
A bol tam aj jeden pekný sokoliar. Áááách. Ľutovala som, že som sa s ním neodfotila, ale dosť rýchlo zdúchol preč, a potom som ho už nevidela :( :D
A kúpila som si kabelku. A prsteň. A okuliare. A to je asi aj všetko, lebo tam bolo málinko stánkov. Ide to tam dolu vodou a to je obrovská škoda...

A milujem kamarátkinho syna. Teda, nie milujem ako milujem, lebo má len rok a pol a to by som bola pedofilka:D Ale je hrozne rozkošný. To ako ku mne vždy podíde a z ničoho nič ma objíme:) Alebo keď mu kamarátka povie, nech mi dá pusu, a on si iba otrčí líce a čaká, že ja mu dám pusu:D A hrozne rada k nim chodím lebo ma baví sledovať také malé dieťa, to, ako sa ešte teší zo života, z každého dňa, z každého momentu, z každej veci, všetko ho zaujíma a stále sa smeje (fakt stále, celý čas ako som tam sa smeje, nonstop). Je to hrozne milé, lebo dospelí ľudia sa už len mračia, každý zabudol na takéto vlastnosti, dosť podstatné, aké majú len malé deti. Je sranda, že nám život vždy ukážu presne v takých farbách, aké naozaj má, lebo len dospelí ho už očierňujú, a chudáčisko svet a život za to nemôžu...:) Také malé dieťa je vždy pár krokov pred nami, a vie toho oveľa viac ako my ,,dospeláci", aj keď sa narodilo len prednedávnom, a aj keď si to my nechceme pripustiť.


A naozaj je pravda to, že ľudí v živote nestretneme len raz...:) Že sa vždy vrátia.
Teraz ma o tom presvedčilo pár osôb. A sú to bludy, že sa vzťahy nemôžu vrátiť do starých koľají. Môžu. Síce to nebude presne také isté ako v minulosti, lebo sa už obe strany zmenili, ale je úplne úžasné, že aj po takom dlhom čase si vieme nájsť opäť spoločnú reč a rozumieme si tak, ako predtým. A dokonca ešte lepšie. Ako keby to obdobie ničoty medzi nami ani nebolo. Proste pokračujeme tam, kde sme prestali, a ideme ďalej s tým, čo je teraz, nebavíme sa o minulosti. A to ma teší. Lebo ľudia sa menia, ale je fajn, že sa k sebe vedia opäť vrátiť, ale na to je potrebná snaha oboch strán a hlavne chcenie vrátiť toho druhého do života:) Toto celé som si uvedomila, keď som sa pred pár mesiacmi stretla po dlhej dobe s Amy, a všetko išlo hladko ako po masle. Tomu hovorím skutočné puto. Dokonca mám dojem, že aj tá hádka nám obom pomohla:)
Takisto aj iní ľudia z minulosti, ktorých som mala strašne rada a ktorí sa mi odrazu vynárajú v živote, ako keby som im uvoľnila miesto, že kľudne prídite. Je úplne skvelé, že si s nimi stále rozumiem.

A už presne viem, čo je to závislosť na topánkach:D Už sa presne viem vžiť do Carrie (Sex v meste):D Dosť často si kupujem stále nové a nové topánky, nikdy nemám dosť:D Ten pocit, mať stále nové topánky sa asi nikdy nenaplní, všakže?:D Ale noačo. Zarábam a tie peniaze na to obetujem:) Zaslúžim si to:D A kúpila som si aj hojdačku...:) Mať vlastné peniaze je super vec. Ešte dobre, že som ostávala na pošte, lebo by som si nemohla kúpiť ani štvrťku toho, čo som si kúpila:D Momentálne chválim samu seba, a doprajem si za to obrovskú čokoládu:D a ďalšie topánky...:D



A jbmnt lebo takto baví ma to ... :D
Proste. Som šťastná. To je celé :)