Červenec 2014

6.júl - Vždy bude nová príležitosť, nové priateľstvo, nová láska, nová sila. Pre nový koniec je vždy nový začiatok.

6. července 2014 v 22:56 Diary
[Je mi jasné, že tento článok nikto neprečíta, lebo je dlhýýý a vy ste leniví:D ale ja fakt neviem ako ho skrátiť...:D]

Dlho som sa neozvala, ale pravdupovediac, ani sa mi nezdalo, že je to tak dlho, a komu chýbali moje kecy?:D Blog ma už tak nebaví, neviem, proste nemám v sebe už ten pocit, že tak poď, sadni si, napíšeme článok. A pritom by som mohla písať o toľkých veciach, plno vecí mi napadlo za ten čas čo by som mohla rozobrať ale... Neviem. Vážne. Máj a jún mi preleteli rýchlosťou blesku a za ten čas som mala možno len raz pocit, že smrteľne potrebujem napísať článok, kým tá eufória nevyprchá. Ale jednoducho sa mi nechcelo. A eufória vyprchala:D...


Ale prejdime k veci. Žijem:D Povedala by som, že mi je viac než dobre. Ale nepoviem to, lebo sa bojím, že sa to pokaká a to nechcem. Len sa mi začali diať v živote správne veci, a neviem ako som sa k nim dopracovala...:D Ale sú tu. A to je podstatné.:)
Hm. Stalo sa toho dosť, len... kde začať?
Víkendy u kamošky. Grilovačka. Opekačka. Nákupy v Bratislave. ,,Nenápadné" pohľady s tromi chalanmi. (presne pre nás, boli sme tri:D). To, keď sme sa správali ako 13ročné (viem sa ja aj inak správať?:D) a behali hore dole po schodoch, len aby sme ich znova a znova videli. Vyhlásenie M. na otázku, prečo druhá M. priťahuje pohľady chalanov: ,,Vieš, vidia, že tlačíš prázdny kočík, a to ich láka... Že, chuderka, kočík si už kúpila, len to dieťa by ešte chcela.":D Prebaľovanie kamarátkinho syna v Bille (či Kaufland to bol? alebo Lidl?O_o) pri pokladniach. Chalan, ktorý sa na nás smial. Však lebo to len kamoška môže hocikde malého povyzliekať a prebaľovať. Aj Vladimír Hoffman sa na nás pozeral (ten nabijak, čo hráva na Hnojke v seriáloch, matka o ňom napísala knihu, bol na drogách za mladi). Mňamky jedlo, ktoré sme si dali.:D Stretli sme aj Miša Kubovčíka. Ááách. Si pamätám ako som ho prvýkrát videla u Adely, keď ešte mala tú svoju šou. Sa mi páčil, len som z neho nechápala, čo rozprával:D A teraz ho stretnem. Uf.:D Rodinná oslava mojej kamošky, kde som sa cítila mierne dosť trápne, ale tie hory zákuskov a koláčov ten trápny pocit zahladili:D Jej jeden a pol ročný syn, ktorý sa bojí ľudí, ktorí sú oblečení v čiernom:D Išiel si oči vyplakať, keď ho zobral na ruky kamarátkin strýko:D... A potom keď sa malý ku mne vypýtal a lahol si na mňa:) A to som tiež bola celá v čiernom (lebo som o jeho strachu z čiernej farby ešte nevedela:D) a nebál sa ma!!!8-)
Nedeľné korčuľovanie s Amy. Keď som sa riadne zdrbala:D A kde sme si povedali, že budeme chodiť častejšie, aby sme schudli, ale dajak sa na to potom zabudlo...:D


Senecké leto. Kde s nami bol zlatý chalan, ktorý toho moc nenarozprával... A baba, ktorá mi išla pomerne dosť na nervy. Na moju prosbu: ,,Poďme bližšie k pódiu", som dostala odpoveď: ,,Načo?" No na kokot. Chalan, ktorý bežal okolo nás do vody, a po ceste sa vyzliekal, a potom cestou späť naháňal svoje veci, a potom sa otočil na nás, že stratil ponožku, a odpoveď M.: ,,Kto hľadá, ten nájde.":DDD neviem prečo, ale strašne vtipné mi to prišlo:D... A potom znova utekal späť, že našiel.:D Alebo keď ma nejaký chalan akože pichol mečom (alebo čo to bolo:D) do brucha:D Ani ja som nechápala:D Pri odchode, keď už bola tma, predierali sme sa ľuďmi a akurát sme ostali stáť v nejakej zápche, sa to stalo.:D Potom keď sme sedeli v takej uličke a sledovali odtiaľ kolotoče, a vysielali signály aby si k nám niekto prisadol, no namiesto toho každý kto tam prišiel, tak len preto aby sa vygrcal alebo vycikal. Otázka M.: ,,My sedíme v záchode či čo? To čo sem chodí každý cikať?"... Ale aspoň boli "slušní" a povedali, že sooorryy, my že pohodaaa:D
To bola sobota. No a v nedeľu ako ma brali domov... som HO konečne videla!!!:D Jeho, o ktorom sa mi dávnejšie sníval... taký... ehm... sen.:D (ak mi rozumiete...:D) Ten sen sa mi sníval len preto, že som si kukala jeho profil na FB. Naživo sme sa videli naposledy možno ako deti (a to si ho ani nepamätám:D len som proste vedela, že existuje, že je kamoškin bratranec). A že je ešte wááá ako na fotkách a ešte wuuuaaaoooááá ako v mojom sne...:D Zlatý kukuč na mňa hodil. Ach. Dobre. Stačilo.:D Ani vám nejdem hovoriť, ako som znervóznela, keď si prisadol k nám do auta. Nebolo na mne dúfam vidieť, že sa mi o ňom snívalo...? Nevidel to, všakže? :-O


Ale nebolo to celé tie týždne ako med lízať. Vkuse som v robote zastupovala. A keď som povedala Kelly (nejak mi to vykĺzlo, ale nasratá som bola), že vkuse má buď ona dovolenku alebo Holly (fakt, nebol týždeň aby som aspoň jeden deň nezastupovala), a ona sa ešte na mňa urazila, že to nie je pravda. A na ďalší týždeň si vybavila na jeden deň dovolenku:D Čo už:D Ľudia ma udivujú stále viac a viac. A proste... zistila som, že každý raz ukáže svoju pravú tvár. Nezmyselné výčitky, ktoré mali voči mne, nič im nebolo dobré, a mne pretiekla trpezlivosť. Veci, ktoré som sa dozvedala ako posledná.
Ale diali sa aj pozitívne veci. Niektorí ľudia, ktorých som mala na rajóne, ma dobíjali pozitívnou energiou a bola som rada, že ich vídavam, a že som ich spoznala.
Jeho čo-čo-čo keď som k nim prišla s doporučeným a dala som mu podpísať to, čo som nemala, a jeho odpoveď jasnéé jasnééé keď som mu povedala, že keby niečo, tak doporučené listy VŽDY podpisuje konateľ.:D Podvádzala som, ale bolo mi to už jedno.
Džejn: ,,Ale bude ti chýbať tuto... sused, že?":D
A asi som to tu ešte nespomínala, ale zoznámila som sa s tou susedkou, s ktorou som už dávno chcela. Ono aj toto zoznámenie prebehlo dávno, a ten čo-čo-čo je jej frajer.:D Nenormálne, ukrutne, strašne-prestrašne sexy je ten chlap. Teraz fakt. Vážne. A nie len to, že je nádherný, ale on je aj milý a slušný a a a a má erotický hlas!:D Zbožňovala som, keď som vošla do ich firmy, a hneď on sa angažoval a prihováral sa mi, a išiel mi naproti, keď som im tam vláčila balíček...:D A vraj v minulosti, keď mal násť, bol ešte krajší. Neviem ako je to fyzicky možné, aby bol ešte krajší, keď teraz je už viac než nádherný... Ale život nie je fér, už som si zvykla.:D
Nová: ,,Kde je XY (firma, kde on robí)? Tam sme neboli."
Kelly: ,,Tam vždy keď Emily mala ísť tak sa rozžiarila ako slniečko.":D ,,Teraz asi budú maľovať celý dom, len aby tam chodila.":D


To, ako som sa bála zaúčania a nakoniec mi to dalo veľa. Lebo ma odhadla po prvých minútach, čo sme sa spoznali. ,,Ty si taká tichá. Taká, že rýchlo ideš preč, akoby si tu ani nebola. A ja som pravý opak. Ja sa budem zakecávať.":D To, ako odhadla aj Kelly, a pritom sa len pozdravili. To, ako si všimla po prvom dni také veci, ktoré som si ja začala všímať až po mesiaci. To, ako ma pochopila, a že sa vôbec nečuduje, že chcem odísť, lebo toto nie je práca pre mňa, že aj ona toho veľa vystriedala a z jednej práce, kde jej bolo dobre odišla len preto, že sa dusila. Akoby čítala moje myšlienky, lebo som jej povedala, že aj ja sa už dusím. A ona, že mi rozumie. Že jej v tej práci išli na nervy ľudia (robila predavačku), že už na každého v duchu nadávala a prevracala očami. A toto isté som robila aj ja....
A ľutovala som ju. Lebo je toho veľa a bude sa musieť naučiť plno vecí za pár dní. Ani nie, že týždňov, lebo herečky chcú dovolenky. A keďže ja nie som sviňa, pripravila som jej pár vecí, ťaháky, ktoré bude musieť ovládať, a ktoré som už ja ovládala a brala ich ako samozrejmosť, len som na ne prichádzala sama a trvalo mi niekoľko mesiacov kým som si všetko pozisťovala a dala dokopy. Lebo mne, keď som začínala, nikto nič nenechal. Žiadne veci, podľa ktorých sa mám riadiť.
Môj posledný deň v práci, keď už od rána hrozne pršalo, lebo však treba sa rozlúčiť s noblesou, a nabehli sme naobliekané do kabátov k Džejn a ona: ,,Čo prišli šmolkovia?":DDD
Nebudem spomínať, že som bola na vážkach, či som sa rozhodla správne...
Ale veta jednej tety ma dorazila. ,,Veď tie noviny sú celé mokré, nedajú sa čítať!"
Ja: ,,Nuž... prší."
Ona: ,,Katastrofa."
A vtedy som si povedala, že stačilo. Ja celá premočená až do kosti, zima mnou triasla, "nepremokavý" kabát, ktorý premokol do piatich minút, a ona mi povie, že sa jej noviny nedajú čítať. Okey. Druhý raz ich zoberiem v limuzíne aby nezmokli. Hops. Druhý raz už nebude...:D


Poznáte to... niečo veľmi chcete, o ničom inom nerozprávate, a keď to príde, tak... neviete či je to to pravé pre vás. Chceli ste to vôbec tak veľmi?
Keď som sa k tomu konečne odhodlala tak mi padol kameň zo srdca. Nie, nie kameň. Ale balvan. Obrovský.
Nevedela som sa dočkať konca, posledný týždeň sa vliekol ako sopeľ.
Ale keď to prišlo... ten posledný deň... nevedela som. Mala som v hlave jeden obrovský otáznik a nevedela som či som sa rozhodla správne. Chcela som to vôbec tak veľmi? Nebolo to len nasratie? Únava? Nestačila by mi len týždňová dovolenka?
Škoda, že človek nevie dopredu, ktoré rozhodnutie je správne a ktoré nie. Uľahčilo by to mnoho vecí...
Lebo ako som prišla zmoknutá domov (ešte predtým mi jeden ujko povedal, že mám dobré vlasy, čo som si s nimi urobila, ja že zafarbila, a keď som prišla domov, tak som si všimla, že sú hóóódne objemné, asi to ho pomýlilo, lebo farbené boli už dávnejšie, len keď zmoknú, ja si ich učešem a ony uschnú tak narastú do takého objemu, že to nechcite radšej vidieť) tak mi nepadol žiadny ďalší kameň zo srdca, ani som si nevydýchla, ani nič. A čakala som na nejaké znamenie, že áno, urobila si správnu vec. A ono nič. Ale asi k určitej veci len jeden kameň môže spadnúť zo srdca, nie dva, ani tri... a ten môj padol mesiac predtým a odvtedy mi bolo všetko jedno, tak vlastne... tak no.
Ale toto som prežívala prvé tri dni. Prehodnocovala som a tak. Ale už mám všetko v hlave upratané, som zmierená, a čo je hlavné - s úsmevom na perách:)
A odpovedala som si na otázky... že to nebolo len nasratie, ani únava, a nejaká týždňová dovolenka by mi veru nepomohla... Proste ma využívali, lebo som slobodná, bezdetná, a mám na všetko čas... A ja som sa dusila, nadávala na ľudí, zaspávala a zobúdzala som sa s nechuťou... necítila som sa dobre vo svojom tele... Hej, pošta mi dala veľa, som vďaka nej odvážnejšia, plná zážitkov, spoznala som plno ľudí a viem, že toto ma na mojej púti životom stretnúť muselo... osud... proste niekto tam hore to tak zariadil aby som netrčala doma, ale vypadla medzi ľudí. Mal na to síce divný spôsob ale podarilo sa. A ja som za to vďačná, naozaj. Ale stačilo. Človek musí vedieť prísť a aj odísť:D


Lebo toto je to obdobie, na ktoré som rok čakala...:) a ja si ho vychutnávam plnými dúškami. A stačí mi aj to, že na jedno posedenie prečítam celú Evu, lebo doteraz som prečítala len zakázané strany a hodila ju bokom, lebo viac som nevládala.:D Alebo keď sa hojdám na hojdačke, pijem kávu a sledujem svojho psíka.:) Toto sú tie momenty, ktoré som si cez poštu vychutnať nevedela. Konečne nebicyklujem, nevstávam o piatej ráno, nestresujem, že koľko pošty príde a či to budeme stíhať založiť, konečne sa mi znormalizovala pleť (!!!) lebo spávam viac ako 4-5 hodín.
Len, čo bude ďalej, nevedno...
Ale vôbec nevešám hlavu (na to sú tu iní:D). Lebo viem, že takto to má byť a toto všetko sa malo stať. Presne teraz.
Presvedčila ma o tom aj streda. Lebo bola čarovná. :) (ako sa dá nasmajlíkovať záhadný úsmev?:D)
To je to, keď vyšlete otázku niekam do vákua a odpoveď príde v tých najneočakávanejších momentoch...:)


A pár vecí je teraz dosť divných v mojom živote... napr. začala som si kupovať sukne a šaty. JA!!! Ja, čo sa mi pri takých veciach vždy obracal žalúdok, si ich teraz kupujem jedna radosť... odivnela som:D zmenila som sa... alebo čo.:D neviem:D inak som fakt rada, že sa mi rozrástol šatník (o topánkach radšej pomlčím:D...) a konečne môžem povyhadzovať všetko starééé a nepotrebné a otrasné:D
A začala som si rozumieť s bývalou spolužiačkou zo strednej, s ktorou sme sa nemali rady a vkuse sme sa hádali...:-O
A minule som narazila na pesničky ATMO music (pridala som ich aj sem) a cvrkla som si:D Sú bohovské, tie slová a všetko. Niektoré depkoidné, len zaujímavé je to, že pri nich nemám depku, teda nerevem ani nič, len sa usmievam a pospevujem si ich (aj keď mi trošičku pripomínajú staré časy a ľudí, teda človeka). Hm. Aj by som povedala, že to, že som na ne narazila je náhoda, ale teraz som už veľká a viem, že nič nie je náhoda...:D
A zasa pozerávam Gilmorky. Teda Jessa.:D A Upírske denníky. A zasa počúvam Lanu Del Rey. Jej nové pesničky. A proste milujem ju celú jak je. Nedá sa slovami opísať tá láska.:D A počúvam Levove staré pesničky. (je to tá osoba, o ktorej básniš, možno mi veríš, možno sa zblázniš, je to len pocit, že ku mne patríš, je to len želanie, že sa tam vrátiš... toto je inzerát straty a nálezy... neviem ťa nááááájsť)
A tak.
A toto je asi zasa článok na dlhúúú dobu:D
Oj, aj ty pudlík?:D