Prosinec 2014

29.december - Milióny ľudí sa môžu pozerať na nočnú oblohu a každý bude myslieť na niečo iné... To je jedinečnosť v každom z nás.

29. prosince 2014 v 2:26 Diary

Milujem Vianoce. Strašne. Tú atmosféru a všetko okolo toho.
A dosť ma mrzí, že už je to viac-menej (skôr viac ako menej) komerčný sviatok. Reklamy, výzdoba, čokoládoví Mikulášovia nás strašia už od septembra. Ledva stihneme zakývať letu, odložiť plavky, vypiť drinky, vychutnať si opálenie a už začínajú v telke vianočné reklamy (t-mobile tento rok zabil totálne... už som si zvykla, že majú každú chvílu novú pridrbanú reklamu, ale slečna, čo má veľkú a ďalšia, ktorej tečie krém ma dorazili už úplne... a som nenormálne rada, že som nikdy nepatrila k ružovým debilom... oni vždy vyhrávali v jebnutých reklamách, ťažko sa ich dá prekonať... človek, ktorý tie reklamy vymýšľa musí fičať nonstop na drogách... nech žije O2) a všade na nás skáču vianočné akcie. V obchode už vlastne v septembri okrem mikulášskych balíčkov, čokolád a saloniek nenájdete nič. Teda nájdete tam ešte vianočné gule, svetielka, svietniky, plno hračiek, stromčekov a baliaceho papiera. Pýtam sa, prečo nezačínajú už v lete? Veď mesiac hore-dole...

Ale ja sa všetko toto snažím ignorovať. Lebo milujem Vianoce. A nenechám si ich nejakými debilmi pokaziť už v októbri. Takže ja si zapínam mikulášsku náladu prvého decembra... potom spustím meninovú, a nakoniec vianočnú.

Ale aj tak mám každým rokom silnejší pocit, že sviatky sú akosi vynútené, alebo ako to mám nazvať. Že sa nasilu nastavíme na Vianoce, ale nevnímame ich. Nepreciťujeme tak, ako kedysi. Dobre, navečeriame sa, rozbalíme darčeky, pozrieme Popolušku a je po Vianociach. Celé to má zrýchlený proces. Neviem prečo. Či to len ja tak vnímam, lebo už nie som dieťa a viem, že darčeky nenosí Ježiško.
Ale jedným som si istá... Vianoce už nie sú takými Vianocami akými bývali kedysi.
Kedysi bolo všetko zasnežené, čarovné, vianočná atmosféra prúdila celý december. Najsilnejšia bola ten týždeň, od Štedrého dňa do Silvestra. Ľudia sa usmievali, boli milší, chodili sa guľovať, všade bolo počuť smiech... Sviatky sa vliekli, každá minúta bola niečím zaujímavá. Naozaj bolo všetko pokojné. Ľudia boli pokojní.
Teraz sú ľudia nervózni, naháňajú sa ani sami nevedia za čím, sú radi, že Vianoce prežili, a že je to celé už za nimi, a chvalabohu sa to vráti až za rok. Ale nemusí. Lebo zasa budú nervózni, budú sa naháňať... atď.
Zdá sa mi, že všetci akosi zabudli, že Vianoce nie sú o naháňačkách, o nervozite, o hádkach...
Ale bohužiaľ, to je dnešná doba. Ani to nie je ľuďmi... ľudia sú len poznačení dobou. Lebo všade okolo Vianoc panuje zhon. Vyjdete na ulicu - zhon, idete do obchodu - zhon.
Panebože, ľudia, brzdite.

Ja som len jednému rada... že som ako dieťa zažívala také Vianoce, aké sa patrili. Doteraz vo mne prevládajú tie pocity, aké som mala ako dieťa cez sviatky. Boli to naozaj silné pocity, každé Vianoce boli čarovné a niečím výnimočné...
Preto milujem Vianoce.
Aj teraz. Aj napriek tomu všetkému, čo vnímam okolo seba. Aj napriek tomu, že je celá tá atmosféra čudná a všetko je iné.
Vianoce asi musíte mať v sebe... inak ich necítite. Ten, kto ich nemá v srdci, nikdy ich nenájde ani pod stromčekom.
A fakt sa čudujem človeku, ktorý povie, že nemá rád Vianoce. Vlastne... ľutujem ho. Že nevidí to čarovno, tie zázraky... a to všetko, veď viete o čom hovorím.:)
Včera snežilo. Konečne. :) Už som si myslela, že sa budeme guľovať až na Veľkú noc. Sneh je taká obrovská podstatná maličkosť, ktorá by nemala chýbať na Vianoce.

Inak ja som mala Vianoce... hm... zrýchlené.:D Bohužiaľ. Na nákup potravín sme išli až 23ho decembra, lebo mamina musela ešte 22ho ísť do roboty. Aj to tam vtedy mala byť len do 12stej alebo do 14stej a prišla o 20tej. Fasa. A nadčasy musela brať skoro celý december. Potom sme ešte preriaďovali nábytok v mojej izbe. Nie že by som si to, ja princeznička, zmyslela tesne pred Vianocami.:D Ale kupovali sme nový televízor, a starý išiel mne do izby, takže prehodiť nábytok bolo nevyhnutné. Ale veľmi sa mi páči, aké to tu teraz mám. Teraz mám asi najlepšie rozložený nábytok, ako som kedy mala.:D Cítim sa tu útulne. Aj keď v strede izby by som mohla tancovať ča-ču, salsu alebo tango, toľko miesta tu odrazu je.:D A mám pocit, že mi nejak mizne nábytok, lebo si už nemám kde ukladať oblečenie, kabelky, topánky a podobne.:D
Potom 24ho som sa zobudila s bolesťou hrdla. A doobeda mi bolo veľmi ťažko. A to som ešte upratovala v mojej izbe (lebo veď nedalo sa predtým, keď v strede izby som mala položenú telku:D), mamina medzitým varila a piekla (ocino jej miestami pomáhal, ale skôr sa hral na mobile novú hru:D) a až potom sme ozdobovali stromček a balili darčeky. A aj mamina bola chorá. Mne bolo zle doobeda, a na ňu to tak poriadne prišlo až večer.
Ale inak na to, koľko sme toho museli stihnúť, a že nám všetko ostalo na poslednú chvíľu a ešte k tomu sme aj obe ochoreli, sme boli šikovné.:D
Ale ani to mi nejak nepokazilo náladu. Aj keď celé sviatky ubehli strašne rýchlo. A spomínam si na ne len preto, že som pozerala vianočné filmy... a že mi v izbe svieti stromček.

V poslednej dobe si všímam aj na sebe, že Vianoce okolo mňa len prefrčia, ja sa na ne niekde z diaľky dívam a len im zakývam. Aj keď stále si v sebe viem naladiť vianočnú náladu, stále sa teším keď pozerám Popolušku a Sám doma, a jem pri tom zákusky a pijem vaječný likér. Stále sa teším na šalát, a celý Štedrý deň mi už tečú sliny a chodím ho každú pol hodinu ochutnávať či sa náhodou nepokazil.:D Aj keď večeriame a ja zapálim sviečky, a potom keď ideme rozbaľovať darčeky, je to super. Ale potom, s odstupom času, mám pocit, že som sa na to celé len z diaľky prizerala. A že chcem Vianoce ešte raz, lebo mi to nestačilo, lebo to preletelo, lebo som to nestíhala vnímať tak, ako by som mala...
A toto je presne to, čo som spomínala na začiatku. Bohužiaľ sa to celé dotýka aj mňa. Aj keď nechcem... nedá sa tomu vyhnúť. Ono je to proste už asi tak. Dané dobou. Časom.

Inak som sa strašne veľa vecí snažila stihnúť do konca decembra. (lebo aj v horoskope som mala, že si mám dať do konca roka všetko do poriadku... a nič si nemám prenášať do nového roka... a mne horoskopy väčšinou pasujú). Takže som si dopisovala denník, upravovala som fotky a tiež som ich pridávala sem na blog (ešte z roku 2013...:D... ja byť hrozne lenivá:D). Ale samozrejme, že som to nestihla, lebo keď si na to spomeniete 15teho decembra...:D Nevadí. Času dosť. Niečo si len predsa prenesiem aj do roku 2015...:-/
A ešte to chcem napísať, že 6.december bol veľmi čarovný deň...:)
(Nepoužívam slovo "čarovný/é/á v tomto článku nejak často...?!:D)


A čo ma najviac zamrzelo... v noci z 19teho na 20teho mi zomrel dedko. Teda, ono je na tom viac vecí, čo ma mrzia, lebo si nezaslúžil taký odchod, aký mal... Ale... neviem ani čo mám k tomu povedať. Celkovo som bez slov, keď príde na to téma... lebo... no... som smutná.
(Mimochodom, v dvoch horoskopoch som mala, že mi niekto blízky odíde navždy. Spomínala som už, že mne sa horoskopy plnia...?)
Dozvedela som sa to 20teho ráno. A zrazu veci do seba zapadli... Lebo... verte, či nie... Ale v noci sa u mňa diali divné veci. Ja už verím, že sa s vami duša človeka môže prísť rozlúčiť. Lebo on tu bol. Viem to. Lebo sme sa dlho nevideli... (to je tiež jedna z vecí, ktoré ma mrzia... ale na to by ste potrebovali vedieť celý príbeh, aby ste pochopili, a ten sem nenapíšem)
Stále som počula štekať psov, ale ani nie štekať... mala som pocit, že sa niekto (povedala som si, aby som sa ukľudnila, že to je nejaký pes) vonku drhne, lebo kašľal alebo čo neviem... divný zvuk to bol (dobre, teraz si hovoríte, že som blbá). Ale ono to bolo zvláštne. Lebo to bolo ako keby tesne pod mojím oknom. Aj som sa zľakla, že to môj pes niečo zožral a teraz mu je zle... ale ako potom začal štekať, mi odľahlo. A jeho štekanie som počula z väčšej diaľky než toto vrčanie, alebo čo to bolo zač... Potom som si myslela, že to robia psy u susedov... ale potom som aj ich počula štekať. A vlastne celú noc štekali na striedačku. (teraz sa smejete, lebo ste si povedali, že to bol nejaký opilec a vonku len vracal a ja som to počula, a preto psy štekali:D ale verte mi, toto bolo iné...) Alebo išla som po chodbe s baterkou a zhasínala mi. (hej, od určitého obdobia si svietim baterkou:D lebo máme dlhú a tmavú chodbu:D) A počula som hlasy. A stále som mala pocit, že je niekto v mojej izbe. Neviem, či aj vy zvyknete mávať takéto pocity, že vás niekto sleduje, ja občas áno, lenže teraz to bolo intenzívne. Stále som mala nutkanie obzerať sa okolo seba. Potom na ďalšiu noc (keď už som vedela, že zomrel) som počula hrkotanie priamo v mojej izbe. To ma zalial studený pot a srdce mi išlo vyskočiť. A vtedy sa mi o ňom aj snívalo, že mi napísal list, ako ma mal rád... a tak. :(
Bože... keď si predstavím, ako strašne sa bál smrti... a teraz to už má za sebou... :(
Nikdy nezabudnem, ako ma volal Dudulka, ako mi kupoval plyšových slonov, lebo som mala rada Dumba, ako mi kúpil bábiku Katku, hneď ako som sa narodila, ako mi kúpil dom pre bárbiny, ako mi vždy v lete pripravil jahody a šľahačkou, a to som ešte ani nezatvorila za sebou dvere, ani som si nestihla sadnúť a už som ich mala na stole, ako mi vždy zavesil hojdačku, keď som k nim prišla, ako sme s ním boli v Tatrách, lebo tam robil, ako sa trpezlivo staral o babku, keď mala alzheimera a predĺžil jej tým život minimálne o rok... Ako sa o nás vždy zaujímal a staral, aj keď to bol môj nevlastný dedko, aj keď moja mamina nebola jeho dcéra, ale vždy pre nás urobil všetko a ešte viac. Aj keď s nami po smrti babky vlastne už nemal nič... Vždy sme mu boli bližší než jeho rodina. A vždy bol on blízky nám. A blízko nás. Strašne som ho ľúbila. Aj babku. A babka nemala odísť tak skoro. Ktovie aká by bola teraz, o čom by sme sa rozprávali... viem, že by sme si rozumeli... Teraz plačem. Ona bola skvelá. Zlatá. Srandovná. Život nie je fér. :(
Aj tak radšej asi ostanem v tom, že dedko nezomrel, že stále žije, že mu je fajn, len sa nestretávame, lebo býva až v Ružomberku.
Áno. Stále je v Ružomberku...


22.december - Tvoja sila je v tvojom pokoji, v jasnosti tvojej mysli. Sila prichádza, keď odložíš to negatívne stranou bez reagovania. Vyhraj pokojom, vedomím, rovnováhou. Vyhraj bez boja.

22. prosince 2014 v 15:16 Diary
Mali by ste vedieť, že teraz mám pred sebou otvorený diár z Evy.:D (podľa toho sa chystám napísať článok) Všetci si do diára píšu veci, ktoré ich čakajú, napr. stretnutia, testy a podobne. Ja si do diára píšem všetko to, čo sa mi stalo. Aby som nezabudla. Lebo som v poslednej dobe hlava deravá.:D Takže diár je pre mňa taký mini skrátený denník. A ten, kto ho náhodou nájde, tak si tam môže o mne všeličo prečítať...:D (A ako tak doňho pozerám aj ja, tak v článku nespomeniem všetko, čo sa stalo:D... radšej... niektoré veci ostanú utajené.:D)


Takže... v lete som začala uctievať človeka, ktorý vymyslel slnečné okuliare. Nikdy som ich tak neocenila, ako toto leto. Nosila som ich v kuse, ešte aj v noci. A tuším až do októbra, či do novembra, či dokedy. Nie, nedala som sa na Rytmusov štýl (to by som ich musela nosiť aj do sprchy a do postele... ako keby som s Rytmusom žila, keď to tak dobre viem... a možno... ktovie:D), ale z ničoho nič sa mi urobil ekzém okolo očí. Mala som ho rozšírený až po líca, krásna som bola veľmi. Nemohla som si ani špirálu dávať ani ceruzku na oči. A keby nebolo slnečných okuliarov, nebolo by už ani mňa, lebo by ma drblo. Lebo by som nemohla vôbec vyjsť na ulicu... fakt som vyzerala ako keby som mala nejakú chorobu. Strašné to bolo. A nechcelo to dlhý čas vôbec zmiznúť, nech som robila čokoľvek.
Ten ekzém sa mi vytvoril aj na ľavej ruke. Keby len tam, tak to by som ešte prežila. Ale že aj na tvári, to som predýchať nevedela. Ako keby som už nemala so svojím ksichtom dosť problémov. Bolo mi treba ešte naložiť.:D Ja to unesiem, však čo.:D
Najprv som si myslela, že to mám z kozmetiky, potom, že zo šampónu alebo z farby na vlasov. Obviňovala som aj prací prášok. Nič som síce nemenila, všetko bolo po starom, ale pre istotu som všetku kozmetiku prestala používať (od prípravkov proti vyrážkam, cez špirálu, ceruzku na oči... a zmenila som aj šampón). Ale z týchto vecí som to nemala. Mimochodom to bol júl, takže takto krásna som potom išla aj do Srbska. A najhoršie bolo, že mi žiadne krémy a mastičky na to nepomáhali, skôr to ešte viac zhoršovali, a tie oči neuveriteľne svrbeli!!! A potom opúchali. To bolo niečo hrozné. Veď viete, ako svrbí štipanec od komára - toto bolo 1000krát horšie a to vôbec nepreháňam. Nakoniec som išla do jedného liečiteľského obchodu, tu u nás v meste, a tá milá teta predavačka (fakt milá, toto nie je irónia:D) mi poradila jednu mastičku. A ešte mi povedala, že takéto ekzémy sa robia z paprikových čipsov alebo zo sáčkových polievok. Paprikové čipsy som nejedla už ani nepamätám, ale zato polievky som jedla často. Lebo v Lídli majú také mňam, a tie mi strašne chutili (minulý čas - lebo som ich prestala jesť). Ale fakt na tom niečo bude, lebo odkedy ich nejem, tak sa to zlepšilo, a aj tá mastička zabrala. Bola to moja posledná nádej, keby mi nezaberie, tak potom neviem... Ale pamätám si dni, keď som to už chcela vzdať, lebo ono aj keď vyzeralo, že to už mizne, tak potom z ničoho nič to znova očervenelo, a ja som nevedela prečo. A tie dni mám doteraz. Dokonca som si myslela, že už si moja koža na tú mastičku zvykla, proste že už ju bude ignorovať a nebude vôbec reagovať... Ale prišla som na to, že aj tu zohráva veľkú úlohu pozitívne myslenie. Dovtedy, kým som sa každý deň uzerala v zrkadle a maturovala nad tým, že prečo to mám zase červené, dokonca červenšie než včera, a prečo ja, bože prečo ja.:D Tak dovtedy mi to nechcelo zmiznúť. Keď som to prestala riešiť, a proste každý deň som si ,,akože nezájem" 150krát natierala oči tou mastičkou (lebo tu nepomáha nič iné len natierať, natierať, natierať, stále dookola) a nemyslela na to, tak mi to zmizlo... teda mizlo, pomaly ale isto to začalo miznúť. Síce to mám viditeľné ešte aj teraz, hlavne na ruke, ale už tak mierne. A dúfam, že som to teraz nezariekla, radšej zaklopem (klop klop klop). A proste, už tam v tom obchode ako mi tá tetka poradila tú mastičku som si vsugerovala, že mi to proste musí zabrať. A potom celé dni som sa presviedčala o tom, že mi to zmizne a hotovo, a predstavovala som si samu seba so zdravými očami. A fungovalo to.:D
A tiež som prišla na to, že ekzémy sa asi musia hojiť pomaly... najprv si musíte odsrať to zlé - musíte to mať celé červené, musí vás to neuveriteľne svrbieť, musíte to mať popraskané do krvi, aby sa to potom v kľude mohlo zahojiť. Lebo aj mamine sa urobil ekzém na ruke, presnejšie na dlani, a ona to mala neuveriteľne škaredé, každý deň jej to nanovo prasklo... a aj ona si to musela začať 150krát za deň natierať, lebo dokým si to natierala len raz, tak sa jej to nehojilo.
Ale ja viem presnú príčinu, prečo sa mi urobil ten ekzém... žiadne jedlo, ani kozmetika.:D Videli ste film Milionár z chatrče? Ja som ho videla po prvýkrát v júli (hej vtedy, keď sa mi po prvýkrát urobil ten ekzém). A viete jak tam tým deťom vypaľujú oči? No... tak mne sa tú noc, potom, čo som videla tento film snívalo, že mi vypaľovali oči. A na druhý deň ma už začali tie moje oči svrbieť, a behom pár dní sa mi urobil aj ekzém. Náhoda? Náhody predsa neexistujú...:D

Dobre. Začala som zlými správami, to je super.:D Tiež je super vedomie, že som zabila pol života a trištvrtinu článku písaním o ekzéme.:D


Co dále?
Skoro každý víkend sme behali po jarmokoch... a ja proste milujem jarmoky!:D Ani sama neviem prečo. A tiež sme behali vkuse k Sookie. Sookie je najlepšia kamarátka mojej maminy, ktorú poznám od svojich 2 rokov. S jej dcérou Glóriou, ktorá je rovnako stará ako ja, som chodila na základnú. A syn Jasper je od nás o 4 roky mladší. Jeho som kočíkala, keď sa narodil.:D A obaja sú mi ako súrodenci. A oni sa teraz presťahovali na opačnýýýý smer od nás. Teda nie teraz, ale asi rok dozadu. Z čoho som nešťastná, lebo od nás tam nejde žiadny priamy spoj, musím prestupovať, alebo musím inak kalkulovať, keď tam chcem ísť... čo znamená, že musím prehovárať ľudí, že kto ma zoberie tam, a kto späť.:D Bolo by úplne ideálne, keby bývali niekde tu. Najlepšie hneď vedľa nás.:D Lebo proste... u nich je super. U nich nemám problém ani prespať. U nich sa cítim ako doma. Aj s Jasperom si rozumiem, minule mi vkuse nalieval vaječný likér, ja som ani nemala chuť, ale on nedal pokoj.:D Tak sme vypili asi celú fľašu.:D A neviem čím to je, ale k hocikomu keď prídem na návštevu, tak mi ponúka len vaječný likér.:D Teda skôr sa čudujem tomu, že kedy som na to všetkých ľudí naučila.:D Lebo to, že milujem likéry, nie je nič nové, ale to, že o tom už vie celý svet, je divné.:D
A najlepšie bolo, keď mi minule jeho otec povedal, že som pribrala. To bol ešte október myslím. V hlave mi hneď začali blikať kontrolky, cica zle je, oddnes nežereš, lebo keď tú tvoju tučnotu začali vidieť aj iní ľudia tak... A nakoniec vysvitlo, že tým myslel, že sa mi zväčšili prsia.:D Trapas.:D Že mi to hovoril chlap po štyridsiatke, ktorého poznám pomaly dvadsať rokov.:D


Ale nič to nemení na fakte, že som pribrala. Jak hovädo. Proste váha ide každým dňom hore, či jem alebo nejem. Môjmu telu to už nevadí, ono priberá aj zo vzduchu. A najviac som pribrala do zadku. Mohla by som konkurovať Kim Kardashian. Okamžite by jej padol hrebienok z hlavy, keby zistila, že jej rastie konkurencia.:D Samozrejme nezaostávajú ani stehná, brucho, moje macaté predné laby, a v neposlednom rade aj prsia. Hej, som jedna z mála, ktorá keď priberá, tak aj do pŕs. A som aj jedna z mála, ktorej to vadí. Proste aby mi nebola dobrá podprsenka, ktorú som nosila pred rokom...? A to sa teraz nechválim, mne je z toho do plaču.
Vyžrala som sa.:D Ale asi to opisujem horšie ako to je. Cez dvere sa ešte v pohode zmestím a stoličky podo mnou nepraskajú. Praská len zrkadlo, keď sa doň pozriem, ale to praskalo vždy, a váha ma ledva unesie.:D Alebo skôr moje oči neunesú pohľad na číslo, ktoré ukazuje.:D
Minule, začiatkom decembra, velice, že idem chudnúť. Jedla som malé množstvá jedla (lebo sa mi ani nejak nežiadalo jesť, tak bolo jednoduché nejesť), robila som brušáky, a tak. A schudla som pol kila!!!:D Tešila som sa jak malá.:D Len škoda, že mi táto ,,diéta a cvičenie" vydržali ,,až" tri dni.:D Odvtedy som sa nevážila, lebo veď chcem pokojné sviatky.


V októbri tu bola Glória so synom. Skoro dvojročným. A ten malý je neuveriteľne zlatý a poslušný. Ja nechápem ako sa jej podarilo namiešať ho takto.:D Lebo vydaril sa stopercentne.:D
Išli sme aj na preliezky, a proste... tá detská radosť v jeho očiach keď uvidel, kam mierime, aj si zakričal od radosti.:D A hneď musel všetko odskúšať, no proste zlatý.:)
Alebo ako otvoril u nás chladničku, lebo tam mal jogurt ale začal ukazovať na salámu pre psa, ktorá bola hneď na prvej poličke.
Hovorím mu: ,,Ale to je saláma pre psíka. Chceš papať salámu pre psíka?"
On: ,,Uhm." (čo znamenalo áno:D)
Inak si u mňa vyskúšal všetky prstene, ktoré mám, perá mi poukladal na miesto, lebo ja mám perá všade, len nie v nádobke, kde by mali byť.:D Jeho by som tu potrebovala, aby mi poupratoval.:D Lebo zrejme ho to baví.:D


Asi sa vám bude zdať smiešne, čo teraz napíšem... Ale pri Glórií som sa veľakrát zamýšľala nad určitými vecami a... To, ako sa vo mne doteraz za nič na svete nechceli prebudiť žiadne materinské city, proste že by som niekedy mohla mať JA dieťa. Jasné, boli časy, keď som si sťahovala obrázky bábätiek a predstavovala si, ako by asi vyzerali moje deti a ako by sa volali... ale tam to vždy končilo. Lebo nikdy som reálne vedľa seba nevidela stáť dieťa. Nevidela som ani, že by som mohla byť tehotná. JA. Však to nejde dokopy. Aby som sa starala o nejakého živého malého človiečika, keď sa neviem postarať ani sama o seba. Však by to umrelo pri mne. Zabudla by som mu dať jesť, piť, alebo by v noci plakalo, a ja by som sa nezobudila, lebo som veľký spáč, a mňa by nezobudilo, ani keby tanky okolo mňa chodili. A nikdy som ani nevedela, ako sa mám správať k deťom, ako sa s nimi rozprávať a o čom... Proste z mojej strany tam nič nebolo. Žiadny cit k tomu, fakt nič. Vedela som len to, že jasné, raz budem mať deti, veď asi budem musieť, asi sa to odo mňa bude očakávať, ale až okolo 30tky... Ale nič okolo toho sa vo mne neprebúdzalo, aj som si myslela, že to mám zablokované, alebo sa to vo mne nikdy neprebudí, veď nie všetky ženy túžia mať deti...
Ale stačil mi jeden deň s týmto malým, keď boli u nás, a ja som sa mu mohla naplno venovať, a nemusela som sa oňho s nikým deliť (ako inokedy, keď je tam Glóriina sesternica, brat, rodičia...). A týmto dňom sa to vo mne akosi prebudilo. Nehovorím, že úplne. Ale začalo sa to prebúdzať. Až teraz si viem reálne predstaviť, že by som mohla mať jedného dňa dieťa, možno dve, a že by pri mne neumreli... (dokonca minule, keď som spala v jednej posteli s ním a s Glóriou, tak som sa zobudila na to, že sa stále prehadzoval) Lebo ako pozerám na Glóriu, tak vidím tam to puto, čo má k malému. Že by preňho aj umrela. Že by mu dala prvé aj posledné. A že všetko, čo robí, robí len pre neho. On je pre ňu prvoradý, na svoje potreby nepozerá. Tak evidentne naozaj to je tak, že žena sa po pôrode zmení, a je nejakým spôsobom pripútaná na to dieťa, a vie, čo kedy potrebuje, rozumie mu. Príroda to už sama takto zariadila.
A možno sa teraz vážne smejete, čo som napísala. Ale ja som sa fakt bála o moje duševné zdravie.:D Stačí, že som divná v iných veciach, a ešte keby som niekomu začala rozprávať, že ja deti nechcem, lebo to nemám v sebe, ten cit k deťom, tak by ma fakt už poslali na liečenie.:D Takže som rada, že sa vo mne prebudil tento nový pocit.:D Ale aj tak deti plánujem okolo 30tky, to sa nezmenilo.:D Lebo aj v tomto sledujem Glóriu, a je to fakt makačka mať dieťa, ono to neobsedí, vkuse behá, a nedá sa to vypnúť a odložiť na poličku, keď ma hra na mamičku už omrzí.:D A aj Sookie mi to prízvukuje, že dieťa stačí neskôr.:D
Keď sme už pri deťoch, tak minule sa mi snívalo, že som mala dcérky dvojičky. (to preto, že sledujem fb Kristíny Farkašovej:D) A bol to fakt milý sen, tie malé boli zlaté, také copíky mali, tzv.fontánky.:D A obe boli poslušné.:D
A minule keď sme boli v jednom obchodnom centre, a išli sme okolo obchodu s kočíkmi, tak môj ocino zahlásil: ,,To bude, keď my budeme kupovať kočík..."
Šibe všetkým?:D (vrátane mňa.:D)


Dostávame sa k poslednej veci. (lebo článok je už megadlhý, zasa, čo už. nespomenula by som už ani túto vec, ale nechcem to zasa odkladať.)
Vec, ktorú som zistila za posledné roky je tá, že chlapi sú veľmi jednoduché stvorenia. Buď vás chcú alebo nechcú. Hotová vec.
Keď vás chcú, tak sa ozvú prví, snažia sa, vtierajú sa... teda po ich "bojujú" o vás.
Keď vás nechcú tak vám to na rovinu povedia, a už sa ničoho z ich strany nedočkáte. Aj keď kľučkujú, nevedia a váhajú, tak vás vlastne nechcú.
Ani vtedy vás nechcú, keď si uvedomíte, že sa vlastne vy musíte snažiť viac a snahy z ich strany sa dočkáte len minimálne (ak máte šťastie), alebo vôbec.
Lebo keď chalan chce, tak vám to dá najavo. A nenechá vás odísť ani keď mu poviete nie. Je neodbytný. Musí si byť istý, že to je fakt radikálne rozhodnutie z vašej strany.
Totiž, jeden chalan sa mi v septembri (či kedy, ale to je jedno) priznal, že sa mu páčim. Skoro ma vystrelo. Takže existujú ľudia, ktorí majú šedý zákal a nevidia na mňa poriadne.:D Nečakala som to. Nečakala som to všeobecne a nečakala som to ani od neho. Lebo som nezachytila žiadne signály, ale veď ja som slepá na takéto veci. Nevedela som, čo mu mám na to povedať, lebo on sa mi nepáčil, a naposledy som odmietla len Jacoba, ale to bolo iné, lebo sme boli kamaráti, a všetko to bolo vrámci srandy (aj o Jacobovi by som mala napísať, ale to je kapitola sama o sebe).
A proste... po prvýkrát som si uvedomila, že odmietanie je ťažšie ako priznávanie sa. Myslím, že som mu na to trepla, že mne sa páči niekto iný (lebo páči, a nemyslím tým autobusového) a nasledujúce dni som sa jeho pokusy snažila ignorovať. Lebo... som nenašla iné riešenie. Nechcela som mu dávať zbytočné nádeje a... nechcela som mu ani nejak ublížiť svojou odpoveďou (lebo veľmi dobre viem, aké to je byť tá odmietnutá), a pri takýchto veciach má každé jedno slovo váhu.
A po prvýkrát som pochopila správanie autobusového. (Hej, zasa ho spomínam.:D Ale keď už sa mám vrátiť k 100%nej úprimnosti na blogu, tak... jebem na to.) Po prvýkrát som si uvedomila, prečo mi napísal to, čo mi napísal. A ako som sa, preboha, správala ja, keď som mu písala. Už sa mu vôbec nečudujem. Niežeby som nad tým stále rozmýšľala (fakt nie, prisahám, že nerozmýšľam), ale jedného dňa (keď mi dotyčný stále vypisoval, a ja som rozmýšľala ako sa mám zachovať) som proste precitla, a všetko som to pochopila. Lebo som sa na to pozerala z opačnej strany. Z tej jeho. Ale viac to už ani neriešim. Len to som tým chcela povedať, že preto som ho radšej ignorovala (čo neviem, či som robila správne, ale my sme neboli ešte ani na kamarátskej úrovni, takže...). A potom vypisovať prestal. Chvalabohu.
Viete, čo je irónia? Že za to obdobie, keď som ešte robila na pošte, sa mi páčilo asi 15248593 chalanov, a chytí sa akurát ten, ktorý sa mi nepáčil.
A v tom období som vlastne ani nedúfala, že sa niekde niekto ocitne, lebo som sa vo svojej koži cítila zle, mala som hrozné vlasy, hroznú pleť... Celá od hlavy po päty som bola hrozná... Takže som otázky lásky ani neriešila a preto som sa naďalej venovala len tým svojím platonickým láskam a básnila tu o každom druhom chalanovi.
A ono... hm.

Budem končiť, lebo sa už tvárite presne takto:D :


Ďalšie veci spomeniem nabudúce… asi.:D Ono je toho dosť… ale nie som si istá, či chcem všetko hodiť na blog…

Spoznala som ho dávno. Mala som ho rada. Veľmi. To zanechá stopy. Bolo to pekné. Ale aj pekné veci majú svoj koniec. Jeden deň tu bol, ale na ďalší už nie.

22. prosince 2014 v 1:06 Gallery

,,Niečo mi o tom hovor. Viem, že ešte som si toho v živote neodsrala veľa, mnohí si odžili viac, ale nikto, naozaj nikto ma v celom mojom dvadsaťštyriročnom živote neranil a nesklamal viac než on. Ja som ho milovala. Ľúbila. Mala rada. Tak naozaj. Tak skutočne. A bola som si istá, že on miluje mňa. Ale nikdy si nemôžeš byť istá ničím a nikým. Pretože keď to najmenej čakáš, tak prichádza rana pod pás."


Blízkosť milovaného človeka pociťujeme rovnako intenzívne ako jeho absenciu.

17. prosince 2014 v 1:59 Gallery

Dívala som sa mu do očí a zrazu som k nemu pocítila obrovskú náklonnosť.
,,Ľúbim ťa, čo s tým?" otvorila som tému o láske.
,,Ťažká odpoveď, vieš, ako som na tom," nedal mi veľa priestoru na city.
,,Mám priateľku, ktorá má syna so ženatým chlapom. On deti nemá. Zbožňuje malého, ale rozviesť sa nechce. Prečo to muži robia? Prečo nie sú féroví?"
,,To ženy nikdy nepochopia. Nikdy. Nesnaž sa ani ty!"
,,Čo má urobiť moja priateľka?"
,,Vychovávať syna."
,,Sama?"
,,Ide len o sex. Po čase ho to prejde," kývol na čašníka.
,,Nerozvedie sa?"
,,Bol by to už urobil."
,,A čo malý Jakub?"
,,Vyrastie!"
,,Desíš ma!"
,,Rozvod je krajné riešenie. Je to trauma. Pamätám sa na ten svoj. Bolo to nevyhnutné, ale aj tak ma to na nejaký čas poznačilo."
,,Ty si bol už raz ženatý?"
,,Bol."

Pá. To pá som pre istotu zapila minerálkou. Pokúšala som sa spláchnuť jeho rozvod a terajšie manželstvo. Podľa všetkého fungujúce manželstvo. Keď si telefonujú párkrát denne a posielajú pá. Neviditeľne som upadala do depresie.
Čo ak je toho ešte viac? Čo ak sa dozviem ďalšie nelichotivé skutočnosti z jeho minulosti, z jeho života? Vraj ,,pá"!
Keby šlo o Soňu alebo Leu, nešetrila by som tvrdými slovami a vyzvala by som ich vyvesiť bielu zástavu a ohlásiť ústup.
Od problémov!
Od valiacich sa nezodpovedaných otázok a alibistických odpovedí.
Od neriešiteľných vzťahov.
Soňa aj Lea však boli dávno za hranicou, odkiaľ by sa ešte dalo ustupovať. Boli v tom až po uši. obidve čakali na niekoho, kto ich z tej studne lásky, v ktorej niet vody, no niet ani nádeje, že v najbližšej budúcnosti zaprší, jednoducho chytí za uši a vytiahne.
Vzťah so ženatým chlapom je veľký minibar. Je v ňom všetko, ale len v malých baleniach a kurevsky drahé...

August 2013

16. prosince 2014 v 1:45 Gallery

Do Anglicka som v podstate ušla. Zbabelo ušla pred osudovým vzťahom, ktorý ma oberal o moju identitu, naruby staval moje životné zásady a vtiahol ma do sexuálnej závislosti od niekoho, kto hľadal cezo mňa sám seba. (Ten posledný vymenovaný dôvod mojej legálnej emigrácie by mal byť trestným činom.)
Ľúbila som ho nekonečne, až tak, že som to vzdala.
Zoznámili sme sa úplnou náhodou, ak veríme, že náhody existujú. Ak nie, tak sme sa zoznámili vďaka nepoznaným súvislostiam.

Nepatrím k ženám, ktoré majú problém sadnúť si na kávu samy. Úprimne povedané, vyhovuje mi to. Ja, káva a moje myšlienky, to býva občas dobrá trojka. Aj keď nie práve tá, ktorá boduje v rebríčkoch mužských snov.

Vedľa k stolu si práve sadal chlapík. Nebol to presne môj typ. Bol stredne vysokej postavy, mal tmavé vlasy a tmavé slnečné okuliare. Oblečené mal športovo elegantné sako dokonale farebne zladené s nohavicami, no nepôsobil dojmom metrosexuála. Pôsobil dojmom muža, ktorý dbá o svoj zovňajšok alebo sa o jeho zovňajšok stará niekto, kto má solídny vkus.
Objednal si kávu a neustále telefonoval. Vytiahol škatuľku cigariet, vzal jednu medzi prsty a neprestávajúc telefonovať, hľadal druhou rukou zapaľovač.
Zachytila som jednu vetu.
,,To nebude čistá línia, tie tapety musíme vymeniť."
Kým vymeníš tie tapety, tak si daj aspoň kávu a zapáľ si. Zlož si tie okuliare a kávičkuj ako človek, nie ako vorkoholik na vychádzke, pomyslela som si a čakala, až sa nám stretnú pohľady.
Stretli.
Chlapík si zložil okuliare a upriamil na mňa neprítomný pohľad.
Dívala som sa mu priamo do očí. Do tmavohnedých očí s výrazom pokrového hráča. Chladné, vnímavé a neprístupné. Vzala som zapaľovač do ruky a urobila ním pohyb smerom k nemu.
Pochopil.
Podišiel k môjmu stolu a pripálil si. Poďakoval kývnutím hlavy a vrátil sa k svojej káve, neprestávajúc riešiť svoje čisté línie.
Kývla som na čašníka, aby som zaplatila.
,,Zachránili ste ma," jeho hlas znel viac ako podmanivo. Zrazu stál neprehliadnuteľne pri mojom stole, usmieval sa, držiac mobil v jednej a akési farebné prospekty v druhej ruke.
,,Žartujete? Fajčenie ešte nikdy nikoho nezachránilo."
,,Krásna a ešte k tomu aj vtipná. Nebezpečný kombinácia."
,,A vy? Vy ste kombináciou čoho?" prijala som výzvu na dialóg.
,,Ja? Ja som kombináciou egoizmu a vtipu."
,,Bežná kombinácia u mužov, neprekvapili ste ma."
Hrali sme sa a začalo to mať dej.
,,Nechcel som vás prekvapiť, dáte si so mnou aspoň džús?"
Ukázala som na prázdnu stoličku pri mojom stole, aj keď džús nepijem od svojich desiatich rokov. Tuším v desiatich rokoch som po pohári pomarančového džúsu ovracala pol nášho trojizbového bytu.
Prisadol si, vypol mobil, objednal džús a nastalo ticho. To ticho mi však neprekážalo. Dívali sme sa skúmavo jeden na druhého. Synchronizovane sme vytiahli cigarety zo škatuľky a natiahli sa v rovnakej sekunde po môj zapaľovač. Naše prsty sa na krátku chvíľu dotkli, ale ani jeden z nás neodtiahol ruku.
,,Poznáme sa z minulého života?"
,,Myslím, že dôverne."
,,Reinkarnovali sme sa naraz?"
,,Podarilo sa."
,,Slabosť na ženy ste si priniesli so sebou?"
,,Ani v minulom živote mi neunikla žiadna príťažlivá žena." Tá jeho odpoveď normálne provokovala.
Usmiala som sa.
,,A čo čisté línie? Tiež vás bavili pred vaším terajším narodením?"
,,Bavili a vždy ma budú baviť. Obávam sa, že aj v tom budúcom. Mám vzťah ku krásnym veciam. Veciam, ktoré majú pekný dizajn, pekné farby. Mám vzťah k dokonalosti ako takej. K dokonalým tvarom, ktoré sú dokonalé práve vo svojej nedokonalosti," hovoril zanietene s dôrazom na každé slovo. Na chvíľu stíchol a takmer chlapčensky sa na mňa usmial.