Leden 2015

2.január 2015

2. ledna 2015 v 2:36 Diary

Je tu rok 2015 (strašne rýchlo letí čas). Druhého januára. A ja idem rekapitulovať rok 2014, lebo tak to zvyknem vždy druhého robiť. Netuším ako vzniklo toto pravidlo.:D Ale už ho nesmiem porušiť.:D

(Pohodlne sa usaďte, uistite sa, že máte po ruke jedlo a pitie, lebo toto bude nadlho.:D Článok som písala dva dni, a rozpísala som sa oveľaoveľaoveľaoveľaoveľa viac, než som chcela.:D Ale aspoň mám konečne pocit, že som zo seba dala všetko, čo som chcela, a som s článkom spokojná. A to je najviac.:D Môžem s pokojným svedomím vykročiť do nového roka! Lovu zdar!:D)


V januári som bola na babkinej oslave... A tam som spoznala jeho. A zažila som niečo veľmi zaujímavé a zvláštne. Doteraz mám zimomriavky, keď si na tú oslavu spomeniem. Teda keď si spomeniem naňho... Vyžarovalo z neho niečo neuveriteľné, čo som ešte nikdy pri nikom nezažila. A bol to fakt neopísateľný pocit. Prajem každému, aby aspoň raz v živote takéto niečo zažil a aby stretol takéhoto človeka... Až pri ňom som si uvedomila, čo znamená veta "žite prítomnosťou, a preciťujte prítomný okamih". Bolo zvláštne sedieť tam, a vnímať všetky tie podnety okolo seba. Vnímať, ako všetky súvislosti do seba zapadajú... A že všetko je tak, ako má byť. Taktiež som si uvedomila, že sa niet kam ponáhľať, a že sa všetko vyrieši samo, vtedy, keď nastane čas. Neviem opísať ten pocit, ale on ma strašne ovplyvnil. A stačilo mu na to len to, že sedel oproti mne, a že rozprával a vtipkoval. A nie som doňho zaľúbená, ale doteraz sa usmievam, keď mi niečo na fb lajkne, alebo skomentuje...:) (Inak si presne spomínam na ten mučivý pocit, keď som mu poslala žiadosť o priateľstvo a on mi to potvrdil skoro až po dvoch týždňoch!!!:D Ale o čo bolo to prekvapko radostnejšie, keď som sa jedného večera prihlásila na fb a tam od neho 5 upozornení plus mi dodatočne gratuloval k narodeninám!!!:D cítila som sa strašne výnimočne.:DDD) Proste ten deň, na tej oslave, tam pri ňom, som pocítila také zvláštne bezpečie, že som na správnej ceste, a že tento rok bude super...:)

Myslím, že niekedy vo februári som si povedala, že na pošte vydržím do leta. Ak to bude možné:D... a ak sa nevyskytne niečo iné. Pretože veľmi rýchlo mi ubiehal začiatkom roka čas na pošte, dni leteli, a bolo to tam až priveľmi dobré a prežiteľné. A ani som si neuvedomila ako, a nabiehala mi výplata na účet... A bolo mi ľúto skončiť, keď to nabralo tento rýchly a dobrý smer. A inak celý tento mesiac som si stále prehrávala pesničky od Beyonce - XO, Drunk in love; od Ellie Goulding - Goodness Gracious; od Solange - Lovers In The Parking Lot; od Zdenky Prednej - Dýcham; a pesničku Coco Jambo:D. Lebo mi pripomínali tú oslavu a jeho. Opakujem, že som neni doňho zaľúbená!:D A proste od tej oslavy som sa stále len usmievala, a začala som si všímať maličkosti. Svet začal byť znova farebný.:) Ale okrem toho som znova padla do pasci s názvom autobusový. Lebo si po sto rokoch pridal novú fotku na fb a ja som zistila, že som z neho stále úplne mimo. Ale to je vec, ktorá je u mňa doteraz. Jednoducho - neviem ho dostať z hlavy. Stále. Nech robím, čo robím. Nemôžem za to.


V marci išiel môj dedko do domova dôchodcov v Ružomberku. Lebo chcel. Lebo tam má súrodencov... A aj okolo toho bolo obrovské haló vtedy. Ja neviem, ale mám dojem, že nad našou rodinou visí už dlhší čas čierny mrak. Lebo sa nám stávajú zlé veci... (tento rok sme na tom boli všetci po zdravotnej stránke dosť... blbo. ja, mamina, ocino, aj babkovci a dedkovci... všetci.)

Ale aspoň s rodičmi to je už na poriadku... (práve mi vyhŕkli slzy)... Ostali spolu. (mrzí ma, že ste niektorí prehrali stávky:DDD) Zo začiatku som sa bála, že to je len pretvárka, chápete. Strach zo zmeny, a preto radšej budeme predstierať, že je všetko oukej... Lebo ocino sa zo dňa na deň zmenil k lepšiemu a bála som sa toho. Bála som sa, že mu to dlho nevydrží. Lebo nemal problém nás zobrať hocikedy na nákupy (predtým som ho musela prehovárať mesiace), nemal problém niečo opraviť, urobiť... Bol odrazu taký milý a dobrý. A ja som bola zľaknutá a čakala som, kedy sa to pokazí... Normálne som sa už na to pripravovala, bola som pripravená zasiahnuť, podržať maminu (lebo v roku 2013 bola ona u mňa priorita číslo jeden, na druhom mieste bolo - nejako prežiť)... Lenže on je taký doteraz. Už rok. A už mu verím, že to hrozne ľutuje (lebo on by sa tak dlho pretvarovať nevedel...). Povedal to. Ale nemusí to ani hovoriť, lebo to má napísané v očiach... Má úplne iný pohľad, aký mal kedysi... taký mäkší... A som proste rada, že si to rodičia vyriešili. Že mamina sa tej situácie postavila, aj napriek tomu, že mohla oňho prísť. Že ocino si uvedomil, o čo mohol prísť... Proste, že nás to všetkých troch zmenilo k lepšiemu. Že tolerujeme jeden druhého. Že spolu vieme vychádzať, vieme sa porozprávať. Že sa k sebe úplne inak správame, že nás to zocelilo. Mamine som povedala, že toto celé sa zrejme muselo stať, lebo my sme sa vlastne v roku 2013 (a aj predtým) len obchádzali a jednoducho... tak by to už ďalej ísť nemohlo. Skôr či neskôr by to prišlo. Som si istá, že toto bol pre nás zlomový moment, ktorý keby neprišiel vtedy, prišiel by inokedy...

Inak v marci som odpadávala z jedného chalana, z takého obchodu (moja platonická láska číslo 1526653:D). A vždy keď som odtiaľ odchádzala, usmievala som sa ako mesiačik na hnoji ešte asi dve hodiny.:D Lebo on bol tak zlatý, tak milý... Pamätám si, že koľkokrát, keď som k nim niesla veľký balík, tak mi šiel naproti...:D Alebo som mu dávala podpisovať veci, ktoré on vlastne nemohol (ups:D) a hovorila som mu, že nech sa pred nikým nepreriekne a on že jasnééé jasnééé (mali sme spolu tajomstvo. jujky).:D Alebo keď mi povedal ,,čo-čo-čo?" a ten pohľad:D:D:D Alebo keď som tam prišla, povedala, že majú doporučený a on že ,,už aj" alebo ,,moment" a niečo ťukal do počítača a ja som stála nad ním, obzerala si jeho ruky a hovorila som si v duchu ,,jasné, kľudne, počkám koľko len budeš chcieť".:DDD A následne som si hovorila ,,Emily, kontroluj sa. Veď naňho úplne zízaš a stoja tu aj iní ľudia!":DDD To už aj Kelly si robila zo mňa srandu:D Lebo som sa vracala na poštu s blaženým úsmevom na perách a ona hneď vedela koľká bije.:D Povedala, že vonku by aj búrka mohla byť, pršalo by odušu, ale Emily by to nevadilo. Ona by sa usmievala ako keby ušla z blázinca.:DDD


V apríli sa to celé na pošte pokazilo... A už som si bola na 100% istá, že do leta musím odísť. Oporu som našla u Džejn, ktorá asi jediná videla v akom som stave, lebo mi raz povedala: ,,Preboha. Ty každým dňom vyzeráš horšie a horšie." Hovorím jej: ,,Aj sa tak cítim." Ona ma v tom celom okolo výpovede podporovala. Asi len vďaka nej som to zvládla. Lebo všetci ostatní ma odhovárali. Síce aj ona hovorila, že pošta nie je bohviečo, ale že je lepšia mať aspoň nejakú prácu. Ale že keď už to takto nezvládam, nech odtiaľ odídem. A čo bude, to bude. Každý deň som s ňou minimálne pol hodinu kecala (ak nás nikto neprerušil:D) a potom som sa čudovala, že nič nestíham a musím sa ponáhľať...:DDD

V máji som si uvedomila, že nie vždy, keď niekoho stratíš, je to strata. A boli sme s rodičmi po troch rokoch v Bojniciach. Normálne, ako rodina.:) Inak som si nakupovala plno topánok, ono nedalo sa s tým prestať... To je naozaj závislosť.:D A bola som na dvoch pohovoroch. Z čoho jednu prácu som potom odmietla, a z druhej sa mi ani neozvali...:D Oficiálne som dala výpoveď na pošte... A začala som sa pravidelne stretávať s Glóriou, lebo som sa zaľúbila do jej malinkého synčeka!:D Keď to je tak úžasné byť s malými deťmi, oni vám ukážu taký jednoduchý a radostný pohľad na svet.:D Bola som u nich na opekačke, grilovačke, rodinnej oslave (kde na mne malinký celý čas sedel:)), tiež sme boli v BA (Glória strašne priťahuje pohľady chalanov:D baví ma to:D). Tam som stretla svoju ďalšiu platonickú lásku (už nerátam koľkátu) herca Miša Kubovčíka!:D (to je tak keď ma pustíte do veľkého mesta a stretnem "celebritu", tak som z toho šťastná ešte dlhé roky:D).


Jún. Senecké leto. S Glóriou, jej sesternicou, jednou babou a chalanom. Magnetka Glória zasa priťahovala pohľady chalanov (keď už ja ich nepriťahujem...).:D Divnosti s nimi, a milujem to, akí vedia byť vtipní.:D Milujem Senecké leto proste...:D (Aj keď v tej chvíli sa mi to nezdalo super, lebo mi išla na nervy tá baba, ale teraz na to rada spomínam.:D) Potom na druhý deň ako ma brali Jasper s otcom domov. A keď zastavili u ich babky a von vyšiel ON. :D Jasperov bratranec. Herec, ktorý v pravidelných intervaloch hrá v mojich ehm snoch (doteraz!!!:D kokso.:D). Ale naživo sa s ním nikdy neviem stretnúť. Neviem naňho natrafiť. Do kelu.:D A pritom sa na mňa vtedy, keď stál pri bráne, usmial.:D (V snoch sme už ale oveľa ďalej.:DDD)
Prvýkrát po sto rokoch korčuľovanie. S Amy.:D Kde som sa zdrbala. A kde ma viac ako korčuľovanie bavilo sedenie pri vode a kecanie...:)
Džejnina otázka: ,,Ale bude ti chýbať tuto... sused, že?" Pán čo-čo-čo. Jasnééé.:D Tiež som sa zoznámila so susedkou, jeho frajerkou. Úsmevy už z 10kilometrov.:DDD
Veci na pošte boli divné, všetko som sa dozvedala posledná. Zaúčanie novej poštárky, ktorá ma odhadla hádam po pol hodine. A trafila sa presne do všetkého. Trefné otázky, postrehy, ktoré mala na poštu... Už po jednom dni. Všímavá.
Posledný deň na pošte. Pršalo. Veď treba sa rozlúčiť s gráciou.:D ,,Čo prišli šmolkovia?":D Pochybnosti, či som urobila správne. Pocit, že mi budú chýbať niektorí ľudia, ktorí ma dobíjali energiou a rozhovory s nimi, ktoré ma posilňovali. Miestami smútok za tým, čo bolo, lebo som zažila aj veľa dobrého, veľa som sa naučila, zmenila som sa, ostala som odvážnejšia... Ale následne veľká úľava... že už nebudem musieť riešiť veci, ktoré som riešiť musela, a ktoré ma ani trochu nezaujímali. Že už nebudem musieť pozerať počasie a modliť sa aby nebolo škaredo. Že sa konečne dám dokopy po psychickej aj fyzickej stránke.

Júl. Úrad práce. Kedy som musela nasadnúť do novej reality, ktorú som si vybrala. Ale našla som v sebe zmier, rovnováhu a istotu, že to celé dopadne dobre, že sa nemám čoho báť, a keby aj, zvládnem to, tak ako ďalších milión vecí, ktoré som prekonala.:) Mimochodom stretla som tam neskutočne pekného chalana (už, prosím, ani vy nepočítajte moje platonické lásky:D). Bol perfektne oblečený. Vysoký. Mal strašne erotický hlas (:D neriešte). Pozeral sa na mňa. Tešila som sa, že ho tam opäť stretnem, ale nestretla som...:( (Zasa som si spievala Leva, ako pred 5 rokmi - je to tá osoba, o ktorej básniš, možno mi veríš, možno sa zblázniš, je to len pocit, že ku mne patríš, je to len želanie, že sa tam vrátiš... toto je inzerát straty a nálezy... neviem ťa nááááájsť.) Prečo ľudí, ktorí nás zaujmú na prvý pohľad už nikdy nestretneme?! (Túto problematiku treba riešiť.) Inak v júli som si len tak žila. Začala som si kupovať šaty (JA!!!), zlepšila sa mi pleť, vlasy, a celkovo som sa zregenerovala. Všetko bolo super, až na ekzém, ktorý sa mi vytvoril okolo očí... Konečne som pozerala Upírske denníky (mamine som oznámila, že pred každým letom budem dávať v práci výpoveď, lebo v lete dávajú vždy nové série:D) a Gilmorky (milujem Jessa!!!). Usúdila som, že som si to celé zaslúžila a patrí mi to. Tá voľnosť. Ten oddych.:)

August. Srbsko. Nový Sad. Petrovaradin. Kde som vypla. A bolo mi tam neskutočne dobre, najradšej by som tam bola minimálne mesiac a ani domov som nechcela ísť. Inak som stále žila Upírskymi (aj v Srbsku, nemohla som to nepozerať, lebo som nevedela odolať Klausovi...:D) a bolo mi hej. A cítila som, že niečo sa zmenilo, že je niečo iné... Mala som strašne nedočkavý pocit.:D


September. Jarmoky. Povinný celodenný nákup v jednom meste, lebo sme tam museli ísť kvôli autu. Išlo na povinnú kontrolu. Medzitým sme my povinne nakupovali.:D Ale potom sa nám už strašne nechcelo.:D Milujem nákupy, ale mala som dosť.:D Návštevy u Sookie. Na konci mesiaca ma prekvapkali moje kamarátky zo základnej - prišli ma pozrieť.:) Naše rozprávanie o hororoch, duchoch, UFO, a vešticiach, malo svoje grády.:D

Október. Jarmok v Štúrove, kde som si kúpila dva obrazy (btw. na jednom je Londýn... prečo? načo?:D ak nechápete - autobusový. stále mi príde nevoľno, keď niekto hocijakým spôsobom spomenie Anglicko... a pritom Londýn som vždy ľúbila...) Tiež som volala s jednou vešticou, ktorá sa trafila úplne do všetkého... Návšteva Glórii a jej synčeka.:) Kedy mi malinký sľúbil, že mi kúpi motorku.:D Tiež som posielala životopis do firmy, kde som fakt vážne chcela robiť. Ale asi som to nechcela dostatočne silno, lebo sa mi neozvali... [je možné, že som sa mierne zľakla, lebo to bolo v našej dedine (čo bola dosť veľká výhoda... alebo aj nie, chcem mieriť ďalej, než do našej dediny... ak mi rozumiete) ale nechcela som, aby sa na pošte dozvedeli, že kde som...:D čo mi môže byť u riti... teraz... ale vtedy mi to jedno nebolo. to je jedno prečo.:D] Zasa návštevy u Sookie (už jej asi aj ideme na nervy:D).

November. Zasa u Sookie. Večer s Jasperom a likérom.:D A ja vôbec neviem, čo sa viac dialo tento mesiac.:DDDDDDDD

December. Začal dobre, skončil dobre.:) 6.december - veľmi čarovný deň (viem, že som to už spomínala v minulom článku, ale musela som zas:D). Zbožňujem film Červená čiapočka. Milujem Shiloha (vo filme Pítr. a začínam sa cítiť už trápne kvôli tým platonickým láskam:D dosť skoro, všakže?:D). Je najviac, keď to pozeráte v noci z postele, pri zhasnutom svetle, a nebojíte sa, lebo ste presvedčené, že vám príde Shiloh na pomoc.:D Prvýkrát som vyhrala niečo z fb. Presnejšie knižku - Klinika lásky. Moje meniny, kedy môj ocino nezabudol (!!!!!!!), že som si želala, prívesok ,,L" na retiazku. A následne sme zistili, že mi to nepasuje k tej retiazke, ku ktorej to malo ísť.:D A jeho zdesený pohľad: ,,A ako to budeš teraz nosiť?!" (!!!!!!!) Na narodky si tým pádom musím želať novú retiazku.:D (aj tak som chcela ešte jednu:)) Smrť môjho dedka... Divné veci v mojej izbe. Prišiel sa rozlúčiť :'-) Vianoce, ktoré preleteli, ale neskutočne ma bavili. Silvester............. <3 :)))


Ako som práve zistila, mala som super rok. Aj keď sa mi to niektoré mesiace nezdalo... Niekedy som prešľapovala na mieste a nevedela som kudy kam... Nevedela som, čo je správne rozhodnutie a čo zasa nie. Ale nakoniec všetko dobre dopadlo.:)
Ono... tento rok som sa zasa veľa vecí naučila. Hrozne veľa. Všetko sa pomaly ale istotne menilo k lepšiemu... ja som sa menila k lepšiemu. Znova som narástla duchovne. Neviem, či mi teraz budete rozumieť ale... našla som v sebe rovnováhu. Istý druh pokoja. Pokoj, ktorý si v sebe už viem hneď ráno naladiť. Lebo ako bolo povedané v jednom filme: ,,S optimizmom je to ako s výberom oblečenia. Každé ráno si vyberiete v čom pôjdete." A je to tak. Ak hneď ráno dobre začnem, tak je dobrý celý deň, a aj keď prídu nedobré veci, tak sa ich dá ľahko vyriešiť a nerozhodia ma tak...:) A tiež veľmi pomáha, keď si poviete pri nejakej zlej veci alebo situácií, že sa tým proste máte niečo dôležité naučiť. Lebo to tak naozaj je. Tiež som si na sebe všimla, že sa viac usmievam, viac sa smejem, že som otvorenejšia k ľuďom, že sa až tak strašne neuzatváram do seba.


Aj keď stále mám svoj svet, kde je možné úplne všetko...:) Naučila som sa, že každá pozitívna myšlienka sa vám vráti. Tak isto ako negatívna. Preto sa snažím nemyslieť vôbec na negatívne veci, lebo tie sa stanú rýchlejšie než pozitívne, neviem čím to je. Pozitívne na seba nechajú dlho čakať, ale vždy potešia mnohonásobne viac, než ste vôbec očakávali.
Toto celé som síce vedela už strašne dávno... ale až teraz tým skutočne žijem. Asi najprv musíte prijať tieto veci ako fakt, čítať hrozne veľa citátov, a naozaj tomu uveriť. Uveriť tomu mysľou aj srdcom. Aby ste to potom mohli preniesť aj do svojho reálneho života. Je to všetko dlhá cesta, veľmi dlhá...:) Chce to celé čas, veľa energie, úplnú zmenu myslenia (od základov), zmenu pohľadu na okolnosti, situácie a ľudí. A čo je hlavné - treba sa naučiť ovládať svoju myseľ. Aby potom neovládala ona vás. Skutočne sa to dá. Ja som sa to naučila. Tiež sa treba pripraviť na to, že budete musieť čeliť ľuďom, ktorí tomuto celému neveria, ich divným pohľadom, rečiam, a všetkým spôsobom, ktorými sa vás budú snažiť stiahnuť na ich úroveň myslenia (citát, ktorý sa mi k tomu hodí: Niekedy si ani neuvedomíte, že sa topíte, keď sa snažíte byť niekomu inému záchranou).

Netuším, kedy som sa vybrala touto cestou... Myslím, že sa to celé začalo knižkou Tajomstvo. V roku 2010. A za tie roky na sebe badám, že som sa zmenila. K lepšiemu. Teda dúfam.:D Ale páči sa mi, kým som sa stala. (Ostatným sa to páčiť nemusí:D.) Páči sa mi, že sa stále mením. Milujem osobu, ktorou som teraz!:):D Proste... som so sebou šťastná, akceptujem samu seba, pretože so sebou budem musieť žiť až do smrti.:D Tak aby som bola príjemnou spoločníčkou sama sebe.:)

Uvedomenie si zákona o príčine a následku, tiež známeho ako karma, je ten najzákladnejší kľúč k pochopeniu toho, ako si vytváraš svoj svet. Keď naozaj pochopíš, ako karma funguje, potom si uvedomíš, že si zodpovedný za všetko vo svojom živote. Je neuveriteľne posilňujúce vedieť, že budúcnosť je v tvojich rukách.

Ak chceš nájsť vnútornú silu a kľud, musí ti byť jedno, čo si o tebe kto myslí. Tvoj vnútorný hlas musí byť silnejší než hlasy tvojho okolia!


Verím v obrat... :)))