Únor 2015

26.február - Niekedy sú ľudia s nami skoro celý život a keď odídu, ani si to nevšimneme. A potom sú tu ľudia, ktorí sú s nami len chvíľu a urobili by sme všetko, aby neodišli.

26. února 2015 v 20:52 Diary

(článok som písala ešte začiatkom februára, len som mala tú svoju nepísaciu/neblogovú náladu, tak som ho nezverejnila... zverejním ho teraz, lebo sú tu spomenuté veci, ktoré na blogu mať chcem... aj keď už trošku viac neaktuálne.:D)

Som strašne rada, že sa mi splnilo to, čo som si predsavzala - že do Nového roka vstúpim tou správnou nohou. Vstúpila som. A to doslovne.:D 12steho januára som si totiž vyvrtla na schodoch členok.:D Vychádzala som si z úradu, ešte jeden chalan mi podržal dvere, hovorím si, gentlemani ešte nevymreli, a na to som sa skoro zdrbala zo schodov.:D Absolútne neviem, ako sa to stalo, proste už mi zostávali nejaké štyri schody a odrazu sa mi noha totálne vykrútila, zacítila som bolesť a ešte som počula, ako ten chalan hovorí, že hopá.:DDD V hlave mi bežalo: Hlavne nespadni na zem!:D Jediné čo viem je to, že som si zase dokázala, že sa na seba môžem absolútne spoľahnúť, keď sa potrebujem strápniť. Toto mi fakt ide, a nikdy samu seba v tomto nesklamem.:D Ani za boha som sa neotočila za seba, nechcela som totiž vidieť pohľad toho chalana, a tuším tam ešte bol nejaký človek...:D Chcela som, že teda aspoň odkráčam s hrdosťou preč, akože nič sa nedeje, šecko pohode, to naschvál som urobila, to tak malo byť, to bol zámer. Veď predsa nie som gramblavá. Ale keďže ma tá noha neskutočne bolela, tak som si z miesta činu odkrivkala ako postrelená srnka. Hrdo, samozrejme. S hlavou vztýčenou, že to zle vidíte, ja vôbec ale že vôbec nekrívam... a so slzami na krajíčku.
[Potom neskôr som rozmýšľala, že to možno mohol byť môj osud, tam na tých schodoch, že som sa mala hodiť na zem, plakať, že ma tá noha bolí, ten chalan by pribehol, dotkol by sa ma, obaja by sme zacítili to elektrizovanie, stretli by sa nám pohľady, okamžite by sme sa do seba zaľúbili, on by ma odviezol do nemocnice, mňa by si tam nechali na pozorovanie (ha-ha) a on by pri mne ostal, tam by aj spal, odmietal by odomňa odísť domov, že ma nechce nechať samu (ha-ha-ha-ha):DDD nie, nepozerám Pilčerovú, prečo?:D]
Potom som išla ešte do Tesca, lebo okrem toho, že viem chodiť po schodoch taktiež príkladne priberám, a bolo mi treba nakúpiť jedlo. Tam som ešte stretla kamoškinu mamu. Podľa mňa sme si súdené, lebo ju vždy hocikde, kam idem, náhodne stretnem. A ako som už zistila, náhody predsa neexistujú. Ale tá noha ma neprestávala bolieť, už som začala tušiť, že to bude zlé. Domov som už prišla ani neviem ako, lebo to som už šalela od bolesti, aj z autobusu som ledva vystúpila. Doma som zistila, že mám tú nohu opuchnutú, mamina prehlásila, že som si vyvrtla členok, dali sme na to ocot, obviazali, ja som prehlásila, že k doktorke ísť netreba len to som ešte netušila, že večer sa ledva budem vedieť odplaziť do kúpeľne, vliezť do vane, osprchovať a vyliezť z vane. Myslím, že to som asi hodinu vkuse plakala, lebo som zostala uviaznuto stáť v strede mojej izby, bolelo ma to tak, že som nevedela spraviť ani jeden krok. Ale nejak som to nakoniec dala. To bol pondelok. Do rána mi to zmodrelo, ale len mierne. Ale maminu kolegyne v robote vystrašili, že to môžem mať zlomené a že by sme mali ísť k doktorke. V utorok som tú myšlienku odmietala, ale nakoniec sme teda v stredu išli, lebo aj mne kamarátky písali, že nech preistotu idem, a dosť ma tiež vystrašili.:D Išla som tam štýlovo, len v papučiach, keďže ma bral ocino autom a nič som si nevedela obuť, tak som si povedala, že jebem na to, nebudem to znásilňovať, papuče to istia. Auto ma odvezie, a tam nikto nevidí, v čom som obutá. Tiež v nemocnici mi to bolo jedno, lebo to aj ja keby som tam videla krívajúceho človeka v papučiach, tak si poviem, že sa proste prezul, lebo tak mu je lepšie. Ale zabudla som na to, že ešte budem musieť ísť odniesť PNku na úrad, a tiež kúpiť si ortézu, čo mi predpísal lekár... Tak som si teda kráčala po ulici ako pani (lebo s autom sa priamo pri obchode nedalo parkovať), v zime (ešte že nebol sneh), v kabáte, na nohách len papuče a v nich zelené ponožky (lebo prečo si dať čierne alebo nejaké tmavé, keď môžem svietiť) a s myšlienkou na pesničku Majka Spirita - Všetky oči na mne. Hovorila som si, že keď baby môžu chodiť v lete v čižmách, tak ja môžem chodiť v zime v papučiach. Ale, chvalabohu, nemám to zlomené ani nič, len vyvrtnuté. Lekár bol strašne zhovorčivý inak (irónia), takže toho moc neviem, ale podľa mňa som si to musela riadne natiahnuť, lebo vypísaná som bola do 11steho februára.:D A stále mám ten členok mierne zväčšený, teda moje nohy ešte nie sú úplné dvojičky ako to bolo predtým, a tiež ma to ešte miestami trošku bolí. Netuším, ako dlho sa to má hojiť, ešte nikdy som nemala vyvrtnutý členok, toto je moja premiéra. Ale Džejn povedala, že to už asi budem cítiť navždy, že aj D. si vyvrtla členok asi pred rokom, a doteraz ju to ešte niekedy zabolí... Takže super.:D No a hneď na to, keď som sa už tešila, že nie som PN, že nemusím mať ortézu, že viem normálne chodiť, že KONEČNE niekam pôjdem - 13steho februára - ma preistotu chytila chrípka, taká, že som dva dni nevedela o sebe, len som vracala a spala... a teraz kašlem ako tuberáčka, takže od januára mi ide karta.:D Medzitým ochoreli aj moji rodičia, doteraz sú PN, mamina tiež vracala (som bacilonosič:D) a ja som ich obskakovala, čiže som svoju chorobu ani nemala kedy vyležať...:D Tak, máme sa skvele, ďakujeme za opýtanie.:D

Takže vďaka tomu som zmeškala tri akcie (to len za január, február už som nerátala, lebo by som si hodila mašľu), na ktoré som mala ísť, ale čo už. Myslím si, že to bol osud lebo... No lebo. Keby sa mi nestal ten úraz, tak by som išla niekam, kde by som nemala byť, a videla by som niekoho, koho síce vidieť chcem, ale pohľad naňho by mi asi viac ublížil ako bol na osoh. Asi tá bolesť mojej nohy bola malina oproti tomu, ako by ma bolela tá druhá vec. Ale to je asi už jedno. Aj keď ma to dosť dlho mrzelo. Ja proste verím, že veci sa pre niečo dejú, a myslite si o tom, čo len chcete. Slobodno.:D


Ešte pred mojím úrazom, vlastne tesne po Novom roku, sme stihli ísť k Sookie. Tajne som dúfala, že tam konečne stretnem Jeho, lebo v tom čase k nim často chodil, ale ako som zistila, minuli sme sa. Vlastne my sa vždy tak nejak obídeme. My sme tam išli večer, a Sookie hovorila, že On tam bol doobeda. Super.
Ešte deň predtým sa ma mamina pýtala, že kedy pôjdeme k Sookie, či doobeda. A ja že čo siiiii večer pôjdeme, doobeda sa nikdy nič dobré nestane. Hm. Keby ideme doobeda...
Preto počúvajte svoje matky. Sú to veľmi múdre ženy.


Inak som sa totálne namotala na Pretty Little Liars, ktoré si momentálne aj sťahujem, lebo milovaná tv narkóza druhú sériu nedáva, lebo načo, veď vysielali prvú sériu a to stačí, nie? Po nociach (lebo sa mi nechce chodiť spávať:D) si čítam diskusie a snažím sa zistiť, kto je A.:D Herec, ktorý hrá Tobyho (a ktorý sa mi strašne páči - moja najnovšia platonická láska:D a plus ešte Caleb je na zozname nových lások:D) povedal, že on už vie kto je A., a že keby pozeráme prvú sériu s tým, že vieme, tak by sme si klopkali po čele a hovorili, že jasnééééé. Vraj je to úplne očividné, len my to nevidíme. A vraj sa objavuje skoro v každej časti. Hm. Inde som čítala, ževraj A. sme videli už v pilotnom diely. Takže ja fakt neviem.:D Dumám nad tým celé dni, každý diel pozerám nie len očami, ale každou bunkou tela, s lupou, s ďalekohľadom, s ušami nastraženými, všímam si každý detail, ale každý deň som iného názoru, a neviem prísť na to, kto je A. Obviňovala som Ariu, niekoho z jej rodiny, Monu, Mayu, Melissu, Spencerinu mamu, otca, Jasona, Iana, Jennu a aj Tobyho. A neviem, netuším, nemám šajnu, ale chcem to vedieť hneď teraz.:D Som tým seriálom taká posadnutá, že sa mi o ňom aj sníva.:D Minule sa mi snívalo, že sme s Ariou utekali pred A.:D A som aj paranoidná. Vždy v noci, keď ho dopozerám, a idem sa osprchovať a spať, tak si myslím, že ma niekto sleduje a čakám, kedy mi príde sms od A.:D


No a niekedy medzitým pátraním a utekaním pred A. (:D) som si povedala, že keďže som zmeškala tie tri akcie, tak to ešte neznamená, že je všetko zlé a nič dobré sa stať nemôže a rozhodla som sa, že poteším svoje srdiečko inak.:D Čiže čarovný 6.december sa dočkal pokračovania 20.januára, a vlastne trvalo to celý ten týždeň.:D A bolo to wááááááá.:D A vždy sa to dialo pri Pretty Little Liars... asi aj preto som si ten seriál tak obľúbila.:D
Chcela som o tom napísať už skôr, lebo som sa v tomto novom roku rozhodla, že vždy, keď budem písať nový článok, tak sa dovtedy bude musieť udiať niečo wau.:D Teda, nie je to tak, že by som si určovala dátumy, kedy napíšem článok, lebo to sa rozhodujem vždy spontánne... Skôr je to o tom, že ma toto moje rozhodnutie, alebo skôr predsavzatie núti robiť obrovské veci a zahodiť strach za hlavu, a byť odvážnou. A je to neuveriteľne super pocit, aj keď je za mnou len január.:D A ja som urobila len jednu veľkú vec (ale... urobila som to z domu a hendikepovaná!:D). A vďaka nej viem, že rok 2015 bude super:) Ako aj pred rokom, skoro presne o takomto čase, som nadobudla rovnaký pocit, lebo sa udiala jedna vec, tak aj teraz sa udialo niečo podobné...:) A bavilo ma to veľmi, tá eufória, to všetko. Budem v podobných veciach a udalostiach určite pokračovať.:D


A keď sme už pri minuloročnej udalosti... ten chalan, alebo skôr chlap, volajme ho Bob, lebo si zaslúži mať prezývku na tomto blogu (a má rád Boba Marleyho a tieto podobné vecičky:)), ktorého som stretla vtedy na oslave a o ktorom som dosť básnila v minulom článku, a ktorý mi pomohol uvidieť svet z iného hľadiska, ktorý ma dosť ovplyvnil, a som mu za to nesmierne vďačná a ani o tom nevie... Tak... Je na tom zle. Zhoršil sa mu stav. Veľmi.
Stalo sa to ešte niekedy pred Vianocami... že musel ísť do nemocnice. Potom na Vianoce bol doma. A potom zas musel ísť do nemocnice. A ja som sa o tomto celom dozvedela od babky asi 21.januára, keď som išla na kontrolu k doktorke a zastavila som sa u nej. (Čo si teraz dosť protirečím, lebo som písala, že od 20teho sa dialo niečo wááá... ono áno... diali sa naraz dve veci... veľmi dobrá a veľmi zlá... v jeden týždeň.)
Babka hovorila, že on má neliečiteľnú rakovinu, čo som zostala v šoku (ako možno mi to povedali už pred rokom, ale tak na každú rakovinu sa hovorí, že je neliečiteľná, tak som to asi nebrala tak vážne. a myslela som si, že je na tom už v pohode, že každý deň berie lieky a že je to proste fajn... že sa to zlepšuje).
Teda ani nie, že som zostala v šoku... skôr... mi zostalo zle. Fyzicky.
A vraj ho chcú operovať... niečo mu dať do tela, neviem čo, lebo sa tomu nerozumiem... len nemôžu, lebo nemá dobré výsledky... Že musia počkať, kým bude mať lepšie výsledky...
A že keď ho teda budú operovať... tak... možno bude žiť ešte 5 rokov... možno... možno... možno...
Čo znamená, že keď sa mu nezlepšia výsledky a nebudú ho operovať, tak...


:'( Tri dni som bola mimo. Tri dni som plakala.
Zistila som, že mám v mobile veľmi smutné pesničky. Stiahla som si pre istotu ešte zopár ďalších smutných.
Keď sa prihlásil na fb, tak som sa rozplakala... keď som videla, že tam bol dokopy cca 5 minút, rozplakala som sa ešte viac.
Plakala som aj preto, že sa medzitým diala aj tá druhá dobrá vec, že to je teda fakt super načasovanie.
Chvíľu som teda plakala kvôli Bobovi, o sekundu som sa usmievala kvôli M... aby som sa potom znova rozplakala kvôli Bobovi.
MOŽNO bude žiť ešte 5 rokov.
Znelo mi v hlave ako ozvena stále dookola.
Ani sama neviem prečo ma to tak zobralo... poriadne zobralo... lebo som ho videla len raz v živote... (čo je dosť smutné, ja viem, ale býva ďaleko a nejak... sa proste nemáme dôvod stretávať, alebo čojaviem... nikdy sme sa s jeho rodinou nestretávali...)
A... je mi z toho stále nejak... divne...
Ani neviem, že ako sa má teraz alebo čo... neviem nič... myslím, že toto je ďalšia vec, ktorá ma... ničí...
Vždy cez deň čakám, že sa prihlási na fb... aj keď len na päť minút... aj na minútu... to je jedno... hlavne, nech ho uvidím online... lebo podľa toho viem, že ešte...
Žije.
:'(
Naposledy mi ale napísal k narodeninám...:) a bol... zlatý... bože... nebolo to obyčajné všetko najlepšie... napísal toho viac... síce tiež nič moc extra ale... nenapísal len všetko najlepšie, bez nejakej ďalšej emócie... a videli sme sa len raz... prečo?
Jediné, čo teraz viem je to, že ho ešte musím vidieť.
A nie raz. Ani dvakrát. Viackrát. Toľkokrát, koľko sa len bude dať.
Veľmi ho chcem ešte vidieť.
A musia sa mu zlepšiť výsledky.
Musia.
:'(
Raz, až stretneš človeka, ktorý ti pomôže už len tým, že si ho stretol, tak až vtedy pochopíš, že niektoré veci proste tak mali byť a žiadne náhody neexistujú.