Květen 2015

1.máj - Keď sa naučíš mať rád svoju vlastnú spoločnosť, začneš si oveľa starostlivejšie vyberať, s kým tráviš svoj čas.

1. května 2015 v 14:33 Diary
Takto. Kde začať.:D Prišla som na to, že ma musel niekto prekliať. Čo sa týka zdravia, tak som na tom tento rok biedne. Vždy začiatkom mesiaca pár dní plačem. Od bolesti. Začalo to tým členkom, pokračovalo to tou mojou divnou chrípkou, kedy som kašľala ako starý tuberák asi mesiac ak nie aj dlhšie, v marci ma začal bolieť pravý bok tak, že som sa nevedela ani hýbať. Takže nasledovala cesta do nemocnice na krv,rentgen (kde bol ňuňu mladý doktor, ktorý sa prechádzal po chodbe) a tak, kde som mala chvalabohu všetko OK (myslím na tom rentgene) ale zistili mi svalový zápal. Vraj od toho môjho neustupujúceho kašľa. Antibiotiká zabrali a znova to bolo ok. V apríli som sa jedného krásneho rána (piatok) zobudila na ukrutnú bolesť brucha. Teda presnejšie na bolesť v ľavom boku (pre zmenu. to aby na seba nežiarlili). Neskôr na wécku som si všimla, že mám krv v moči. Hovorím si pohoda, sú to len krámy. Lenže krámy to neboli... Nasledovalo vracanie, a potom bolesť prešla. Záhada. Ale nechcelo sa mi ju riešiť. Vyriešilo sa to samo, a to ma utešilo. Do sobotného rána. Kedy sa história zopakovala. Lenže v sobotu to už ani po vracaní nebolo lepšie. A tak som večer išla na pohotovosť. Kde mi zistili krv v moči (ale?), pichli injekciu a poslali ma domov so slovami, nech v pondelok idem k urologičke. Okey. Bolesť po injekcií ustúpila. A ustupovala som aj ja s mojím bdelým stavom a bola som celý čas ako nadrogovaná a nevnímala som žiadny časopriestor ani galaxiu ani seba ani nič a tak som odpadla do postele ani sama neviem ako. No a nedeľa... samozrejme bolesť sa vrátila ale tak intenzívne, že už nezaberali žiadne lieky proti bolesti, a ja som nehybne ležala na posteli a tiekli mi slzy. Ľudia, ja som takú bolesť ešte nikdy, za celý môj život, nezažila ani náznakom. Tak strašne to bolelo, ale tak strašne, že som nevedela robiť nič. Ani ležať, ani sedieť, ani stáť, ani sa prechádzať. Fakt, takú bolesť neprajem ani najhoršiemu nepriateľovi. A tak som znovu musela ísť na pohotovosť. Tentoraz tam bola iná lekárka, ktorá ma poslala hore k chirurgovi. Bože, kým som našla v tej našej nemocnici a la labyrinte chirurga... Ale bol to veľmi pekný, milý, mladý, príjemný chlap. Síce som mu zo začiatku nerozumela ani slovo, rozprával veľmi zvláštnym štýlom, skôr si teda mumlal popod nos, ale naladila som sa na jeho frekvenciu. A spomínala som, že bol fakt veľmi veľmi veľmi pekný? Hodila by som vám sem link na jeho FB ale to by bolo asi blbé, čo?:D Ach. No, kde som skončila? Ach, chirurg. Zobral mi krv (teda nie on, ale sestrička, škoda no, ale stačilo aj to, že tam sedel, a že sa ma opýtal či sa bojím injekcií a ja, že hmmm a on, že to budem musieť zvládnuť), moč, poslali ma na rentgen... a začalo sa úmorné čakanie na výsledky krvi. Medzitým tam prišlo dosť veľa ľudí, ako naozaj tí ľudia nechodia k lekárom len cez týždeň, ale aj v nedeľu večer a vlastne celý víkend. Medzitým som stihla vracať, stihli sa vystriedať sestričky, a ja som stresovala, že odíde aj môj fešný ošetrovateľ. On ale našťastie neodišiel. Výsledky ukazovali len silný zápal, a on vyhlásil, že podľa neho to nie je obličkami ani ničím iným (čo mi deň predtým povedali na pohotovosti), že to je len zápal, že som určite musela silno prechladnúť a chytilo to aj močové cesty a tak. Tak zasa injekcia, a odporučil mi aj nejaké antibiotiká, že to mi už na druhý deň predpíše urologička. Doma bolesť ustúpila, ale vracanie nie. Celú celučičkú noc som prevracala. A ráno som sa musela 150krát obliať studenou vodou aby som sa prebrala, a aby som prežila deň, ktorý ma čakal. Kým som čakala u urologičky v čakárni, tak som znova vracala. Ono... už zo mňa nemalo ísť čo, keďže som ani nepila, ani nejedla... a to je to najhoršie, keď už cítite len tú horkú chuť, a plačete na záchode, že za čo toto všetko máte. Závidela som ľuďom, ktorí tam vedľa mňa pili vodu z automatu, že oni môžu a ja nie, lebo všetko zo mňa ide von. Za dve kvapky vody, som vyvracala liter vody, aj tej kyseliny. Urologička mi urobila ultrazvuk, ale nič nezistila. Poslala ma na rentgen, ktorý tiež nič neukázal. Tak som išla k svojej obvodnej. Tá ma poslala na krv, moč (zasa, a pritom ten feši lekár mi tie všetky vyšetrenia robil večer predtým presne kvôli tomu, aby som ich na druhý deň nemusela absolvovať, ale moja doktorka vyhlásila, že treba zasa) a aj ku gynekologičke. Ani nebudem hovoriť o tom vražednom čakaní všade na všetko, o tom ako mi bolo zle, aká som bola unavená... Gynekologička tiež nič nezistila. Jedine krv stále ukazovala zápal. Na to ma moja doktorka chcela nechať v nemocnici, keďže som všetko vyvracala, a bála sa, že v sebe neudržím ani antibiotiká. Ale ja som tam nechcela zostať. Mierne (dosť) sa na mňa naštvala. Ja som potom ešte išla k urologičke, lebo ma tam poslala (proste som celý deň behala hore-dole) a s ňou som sa dohodla, že tam neostanem. A keby som mala stále problémy z vracaním, mám sa ihneď vrátiť.
Popravde, ani neviem, čo sa dialo nasledujúce dni. Viem len, že som sa modlila, aby som aspoň nevracala, aby som v sebe niečo udržala, minimálne teda tie tabletky... Bolo to dosť hrozné. Potom v piatok som išla na kontrolu, kde som mala u mojej urologičky aj výsledky z pondelkového odberu moču, a tie ukázali konečne moju diagnózu - baktéria ecoli. Moc toho o tom neviem, len to, čo potom moji rodičia čítali na internete. Že je to dosť zákerná baktéria, ktorej sa dá ťažko zbaviť a ktorá sa zvykne vrátiť. Fasa. S mojou doktorkou som potom v ten deň uzavrela mier.:D Všetko sme si z pondelka vysvetlili a zakopali vojnovú sekeru.:D Doma mi potom ale zasa bolo zle... vracala som. Samozrejme zasa to na mňa prišlo pred víkendom, ako vždy, však prečo nie. Celú noc som prevracala, preplakala, a ani neviem prečo som spala v obývačke. Až okolo štvrtej ráno mi bolo lepšie a išla som sa konečne osprchovať a spať do svojej postele. Myslím, že to potom nasledujúce dni bolo také... no nie moc fajn, lebo ma začalo aj mierne štípať pri cikaní... Ale snažila som sa myslieť pozitívne, a chodila som zakuklená, zabalená v dekách a šál som mala obmotaný okolo krížov. Dosť ma utešilo aj to, že mamina volala ocinovej sesternici, ktorá sa venuje tuším čínskej medicíne, a ona vie vyhotoviť na všelijaké choroby lieky. Čisto prírodné, bez chémie. Tak vyhotovila aj mne. A to teraz pijem. A či to pomáha no, ťažko povedať. Je to momentálne ok (klop klop klop), aj keď občas cítim tie kríže, teda ten bok. Ale toto liečenie bude asi na dlho. Hlavne si musím dávať obrovský pozor na to, aby som opäť neprechladla.
S maminou sme sa zhodli, že ktovie odkedy sa mi tam táto ecoli sporila a že som toto všetko vrátane toho svalového zápalu pochytala ešte vo februári, keď som bola chorá, kašľala som, a nebola som s tým u doktorky... Teda až v marci som to začala liečiť.
Ale už ma to fakt nebaví. Aby som každý mesiac mala deja vu a plakala vo svojej izbe s tým, že ma opäť niečo bolí... Ešte s tým členkom to bola sranda, haha, pobavili sme sa, bolo to cool, lebo nikdy som takýto problém nemala. Bolo fasa, že ma každý obsluhoval, keď som nevedela chodiť. Bolo fasa, že ešte aj ocino mi nosil kávu do izby.:D Ale stačilo. Naozaj. Síce teraz sa mi splnil sen, a ošetroval ma pekný lekár (konečne si to môžem vyškrtnúť zo zoznamu vecí, ktoré chcem zažiť pred smrťou:D) ale naozaj. Dosť. Koniec.
Síce aspoň som sa naučila prehĺtať tabletky. Ja som bola totiž známa tým, že som ich vždy rozhrýzla a až tak prehltla, lebo som sa bála, že sa mi zaseknú v krku a ostatnú tam uviaznuté naveky vekov a ja sa zadusím.:D (trauma z detstva, keď mi takto zabehol cukrík, a museli ma držať za nohy, dole hlavou, aby sa dostal ten cukrík von, a ja už som modrela.:D) Vlastne som ani nemala inú možnosť, než tie tabletku začať prehĺtať. Brala som totiž také zákerné antibiotiká, že ten obal bol ako z umelej hmoty a ani za nič to nešlo prehryznúť... Čo je teda obrovský podraz na nás neprehĺtačov, ale dala som to.:D Aj teraz tieto prírodné tabletky, čo mi poslala ocinova sesternica, tak tie tiež nehryziem. Lebo chcem aby mi zabrali čo najlepšie. Verím im viac, než nejakým antibiotikám a chémií...
No nič. Každopádne pozdravujem toho človeka, ktorý ma preklial. A ďakujem mu. A odkazujem mu, že si idem svoju kliatbu a dávam to zatiaľ na jednotku s hviezdičkou.:D


Dobre. Zmeňme tému. Lebo už začínam sama sebe pripomínať svoju babku, ktorá nevie rozprávať o ničom inom, len o chorobách a o tom, aké tabletky berie.

Je to síce neuveriteľné, ale niekedy v strede medzi týmito mojimi chorobami stíham aj žiť.:D Ešte v marci som bola u Sookie a Glórií, kde som musela so synčekom Glórie pozerať Lokomotívu Tomáša, a potom všelijaké iné rozprávky, ktoré mi ukázal aby som mu na youtube zapla. Sranda, čo vám poviem.:D Ženy sa zavreli do kúpeľne, lebo Glória strihala a farbila mojej mamine vlasy, Sookie tam za nimi išla, naši otcovia kecali bohvie o čom, a ja s malým sme si pozerali videjká s rozprávočkami, lebo to deti robia.:D Keď som mu náhodou utiekla do kúpeľne žiť život ženy, tak pre mňa prišiel a ťahal ma k rozprávkam.:D Ale ľúbim ho.:D Je to môj budúci manžel a vychovávam si ho podľa svojho. Už sa teším ako z nás budú za takých 20 rokov manželia a budeme spolu pozerať rozprávky.:D


Tiež som bola s Amber v Auparku v Bratislave. Išli sme tam nakupovať, lebo som mala tie zľavové kupóny z Evy. A s Amber je neuveriteľná sranda. Vždy keď sme spolu, tak cikáme od smiechu. Ľudia si o nás musia myslieť, že sme psycho.:D Ona priťahuje tak neuveriteľné a zábavné situácie, že nechápem. Priťahuje aj zaujímavých ľudí.:D Fakt, ona musí mať zaujímavú auru, lebo ľudia a situácie sú jej naklonené... Vždy keď som s ňou, snažím sa od nej naučiť toto celé vyžarovanie a pohodu... Lebo takýchto ľudí potom ostatní vyhľadávajú znova a znova. Tiež sa mi páčia jej pohotové reakcie. A... kedy som sa vlastne stala jej fanynkou?:D
Spomínam to len preto... lebo práve o nej som písala niekedy pred tromi rokmi, že bola moja najlepšia kamoška ešte na základnej, len potom sa naše cesty rozišli a že keď sa stretneme, tak to už nie je ono, lebo sme každá v inej galaxií... A teraz, po troch rokoch, mám pocit, že sme obe na rovnakej vlne a teda znovu sme sa stretli v tej istej galaxií. Netuším ako, a kedy sa to stalo, ale znova si rozumieme, stretávame sa, chodíme na kávu, smejeme sa, obe vieme, čo si druhá myslí, len čo na seba pozrieme:)... Ohovárame rovnakým štýlom, a to takým, že neurážame, len všetko otočíme na srandu. A potom si povieme, že sme osrali každého, len seba nie.:D A potom si robíme srandu aj zo seba.:D


Síce som sa s ňou ešte niekedy začiatkom tohto roka pochytila... lebo neviem prečo, ale ona ma súdi ešte podľa toho, kým som bola na základnej, keď sme boli najlepšie kamošky. Aspoň mám ten pocit z nej, z toho, aké mala pripomienky a tak. Niektorí ľudia sú strašne historickí a pripomínajú vám stále dookola vaše chyby. Nemám to rada. To, čo ona spomína sa dialo pred viac ako 7.rokmi a... Nie je jediná, ktorá na mňa vybehla s tým, čo sa dialo pred rokmi. Áno, ja viem, robím chyby. Niektoré veci, čo sa stali pred rokmi, by som už ani ja teraz neurobila. Urobila by som ich úplne inak. Lebo som sa zmenila. Už nie som tým človekom, ktorým som bola pred rokmi. Ale hold, už ich zmeniť nemôžem. Lebo čas sa nedá vrátiť naspäť (ale ak niekto z vás nájde stroj času, určite sa mi ozvite). Čo sa stalo, to sa stalo. Vtedy som to urobila, lebo som to tak cítila. Tie chyby ma potom veľa naučili, a vďaka nim som sa stala tým človekom, ktorým som teraz. Tak neviem, prečo na mňa teraz niekto robí machra a hovorí, čo som urobila zle. Viem o tom. Viem, že som dakedy robila strašné hlúposti a totálne chyby, ale nechcem byť podľa nich posudzovaná do konca života.
Ale ok. Gratulujem všetkým dokonalým a bezchybným ľuďom, ktorí nikdy neurobili nič hlúpe. Hoďte do mňa kameňom.


Musím spomenúť aj Pretty Little Liars.:D Áno viem, dlhý článok, ako vždy, a už nevládzete čítať, ale kľudne si ho rozdeľte, lebo toto je asi znova článok na pol roka.:D
Dopozerala som konečne piatu sériu. Síce to bolo už asi pred mesiacom, ale čo už.:D Teraz to znova pozerám od prvej série, konkrétne momentálne pozerám už druhú, a všímam si to, čo som si vtedy nevšimla, lebo som nevedela, čo sa stane a čo si mám všímať. No a teda, trpezlivo čakám na šiestu sériu (už len mesiac!!!). /Pozor spoilery!/ Ale, že Charles je "A" ma pobavilo:D Ďakujeme MK za šokujúce odhalenie, na ktoré sa čakalo 5 rokov.:D (teda ja som čakala asi tri mesiace, ale to je vedľajšie...:D) Len škoda, že nikto nemá ani šajnu, kto je Charles.:D:D:D Som hrozne zvedavá na rozuzlenie, a kto ten Charles vlastne je. Vraj je to niekto blízky dievčatám, a vraj sa tam v tretej sérií vyskytol. Tak som zvedavá no. Čo si zase vymysleli. A ako to bude do seba zapadať. Lebo človek si myslí, že v ďalšej sérií už zodpovedia všetky otázky (napr.kto zabil Iana, koho schovával Jason v dome, kto zabil pani D., čo sa v skutočnosti stalo Tobyho mame, kto zaútočil na Ali, prečo behalo v tú osudnú noc pri Alisoninom dome asi 10 blondínok v žltých tričkách, kto je a či žije Bethany, kto sú tie dvojičky z halloweenských dielov, kto zabil Mayu, kde bola vlastne Alison celé dva roky, čo skrýva CeCe, čo skrýva Melissa, a má Spencer predné dvere?), ale nie, kdeže, oni radšej vytvárajú stále nové a nové otázky.


Ale za to Aria mi kvalitne pila krv v piatej sérií. Keď sa niečo netýka jej, alebo jej otca, brata, mami alebo Ezru, tak má v piči. Ide mi strašne na nervy, ako vie uzemniť Hannu, lebo ONA má vždy väčší problém. Ako to, že sme polovicu piatej série museli riešiť, že zabila Shanu, a ľutovať ju, a ďalšiu polovicu sme museli riešiť to, ako napísala ten jebnutý list Jackie a znova ju ľutovať. Lebo je to proste strašná brzda. Aj preto ju nemám rada. Vždy sa opýta na nejakú blbosť, proste to, čo my aj ostatné klamárky vieme už minimálne päť častí, a ona sa na to v jednej chvíli opýta, ako keby jej to stále nedochádzalo. Aj keď klamárky na niečo prídu, hlavne Spencer, alebo Hanna, tak im Aria vynadá ako chorým sýkorkám a ešte sa urazí a odíde preč a ignoruje ich. Proste ju vôbec nezaujíma, kto je "A", absolútne sa nesnaží pomôcť s pátraním, len keď je to fakt nutné, tak si povie no ok, tak pomôžem aby sa nepovedalo, že nič nerobím. Strašná hysterka to je, a nikdy nikto nemá väčší problém než ona. Aj keď ostatné klamárky sa dostávajú do problémov kvôli "A", tak Aria sa dostane do problémov kvôli svojej jebnutosti. Prepáčte za nadávky, ale musím.:D Aj keď Hanna mala mamu vo väzení, tak Aria mala vždy väčšie problémy proste... hlavne vzťahové problémy s Ezrom, nič viac. Kokos.:D Som sa rozzúrila teraz riadne.:D
Ony štyri by si v realite nikdy nerozumeli, a nikdy by neboli kamarátkami. Spencer a Hanna by sa zavraždili, totálne iné typy sú to, a kto by sa už bavil s otravnou a hysterickou Ariou?:D
A schopnosť, ktorú by som chcela mať, je menenie farby vlasov každý diel. Proste chcem schopnosť Arie a Emily mať ombre a nemať ombre dokolečka dokola.:D Podľa toho, s akou náladou sa ráno zobudím.:D

Jaj, a spomínala som vám, ako mi kuriér zachránil jedno ráno život?:D Snívalo sa mi totiž, že som utekala s Ariou (grrrrrrrrrrr prečo práve s ňou?!) pred "A", ktorý mal zbraň a už-už nás išiel zastreliť, keď v tom nám zazvonil zvonček, zobudila som sa a - moja záchrana. Kuriér. Keby k nám v tej sekunde neprišiel a nezazvonil tak neviem neviem... už by som asi tento článok nepísala.:D Ale vtedy sa mi vkuse snívalo o tom, že ma naháňa "A" (a večne som bola s tou sprostou Ariou), ale to sa už volá posadnutosť seriálom a čistá psychóza.:D Naozaj som už mala stavy z toho seriálu. A ešte len budem mať, keď budem pozerať šiestu sériu.:D

A ešte ma pobavilo, ako Aria prišla na to, že Ezra ich sleduje a píše o nich knihu... A potom odrazu mu odpustila, lebo jej sľúbil, že už ich nebude nikdy sledovať a nezverejní tú knihu. A znova sú spolu, šťastnučký párik.:D Veď, chudáčik, on len knižku písal no, treba mu odpustiť.:D To, že ich sledoval, všade po meste má kamery, to už nie je dôležité... Niekedy načisto odpadávam z tej logiky.:D A ešte ten Rosewood, to je čarovné mesto. Tam si hocijaký tínedžer môže zmyslieť, že chce byť mŕtvy a zinscenuje vlastnú smrť, a potom, keď si už zmyslí, že sa chce vrátiť, tak sa proste vráti... a už nie je mŕtvy.:D A žije si ďalej, tam kde prestal. Ide do školy, chodí von, ako keby sa nechumelilo.:D A má desať identít, desať rozličných pasov... Vynechala som niečo?:D Alebo tam hocikto chodí do blázinca v Radley... Všetky dievčatá sa menia na lesby (niežeby mi vadil tento fakt, ja som rada, že táto téma už nie je tabu), keď uvidia našu Emily (nie, mňa nie, ja túto prezývku, čo používam na blogu, nemám podľa nej, ešte to by chýbalo...:D), a Emily len hádže prekvapené pohľady stále. Mám pocit, že výkon tej herečky sa od prvej série rapídne zhoršil.:D Na začiatku sa ešte tvárila normálne, ale v piatej sérií sa už cítila strašne dôležitá, vkuse sa tvárila prekvapene a prehadzovala vlasy s ombre, potom bez ombre, zo strany na stranu.:D
Áno, inak mám rada ten seriál a rada ho pozerávam.:D
A nemám sa s kým o ňom rozprávať, lebo ho nikto z môjho okolia nepozerá.:D Dala som ho na usb aj Amber, ale nejde jej notebook.:(


Keď sme už pri tom notebooku... stretla som vtedy, po tej prevracanej noci, na rentgene Jacoba. To je ten chalan, o ktorom som raz dávno písala, že mi pripomína knižného Jacoba z Twilightu. Ten, s ktorým som si celé roky písala, stiahol mi raz tri albumy jednej skupiny, pomohol mi vypátrať autobusového na fb (on ho vlastne našiel...:D), vypočul si o ňom dlhokánske ódy, ale nikdy som sa s ním nestretla... No a teraz sme sa stretli. Nepozdravili sme sa ani nič. Lebo som nevedela, či on vie, že ja som ja, a bola som s maminou, nehovoriac o tom, ako som vyzerala, bože... No ale on je už dlhší čas divný. Tým dlhší čas myslím, už asi viac ako rok.:D Jedného dňa, ešte pred rokom niekedy, som mu neodpísala na správu, potom sme si dlho nepísali, potom som mu napísala ako sa má, mal odmerané odpovede, potom som mu v novembri napísala k meninám, on mal zase odmerané odpovede, tak som sa ho opýtala, čo mu je, či sa hnevá, on že nie, ja že lebo je čudný a on že, citujem: "moc to rozoberáš". Netuším, čo rozoberám, alebo presnejšie, čo by som mala rozoberať, lebo neviem, čo sa stalo, a čoho sa chytiť. Prešla som si naše staré diskusie, nenašla som tam nič, prečo by sa mohol nasrať, skôr som sa usmievala a potom plakala od smiechu nad našimi debatami... Potom mi nenapísal k meninám (a to on písal vždy, nech sa dialo hocičo!), nenapísal ani k narodeninám... To už som vedela, že je zle. No a teraz sme sa stretli... Potom som mu napísala, že ako sa má, a tak sme sa bavili o chorobách, ako starí ľudia, a medzi rečou mi povedal, že si nie je istý, ale že som asi prešla okolo neho keď čakal na rentgen. Ja, že áno. Bola som to ja. Potom som mu ešte neviem čo písala, lebo sme mali silnú debatu o liekoch, proste bola to dlhá správa a potom už neodpísal...
Čo si mám myslieť? Dávam otázku takto do éteru aj napriek tomu, že asi nebude nikdy nikým zodpovedaná, ale ja fakt neviem...
On mi naozaj naozajstne chýba. Ako kamarát. Ako opora. A mrzí ma, že už sa nebavíme. Že sa niečo stalo, a ja neviem čo... Chýbajú mi jeho odpovede, jeho otázky, jeho zvedavosť na všetko... A neviem čo mám robiť. Je hrozný pocit, že už s tým neviem pohnúť. Lebo ma ignoruje. A ja neviem prečo... Fakt n.e.v.i.e.m.
Nestáva sa často, že mi chýbajú ľudia z mojej minulosti. Tak nejak sa naučím bez nich žiť, a obvykle to v sebe viem ukončiť, lebo sa nám buď rozídu cesty, alebo si prestaneme rozumieť, alebo sa pohádame, alebo sa presťahujem, alebo skončí škola... Ale toto ukončiť neviem. Lebo nemám dôvod to ukončiť a nechcem to ukončiť.
A to som ho chcela zavolať s nami na Senecké leto.........................................


Inak ma fascinuje aj tuto blog... to len mne spamujú nejakí ľudia s odkazmi na viagru a na neviem čo všetko ešte, alebo aj vám? Lebo už ma nebaví večne blokovať IP adresy a vymazávať to. Každý, každučký deň. Keby to blokovanie aspoň pomáhalo, ale ono to vôbec nepomáha. Keby potom aspoň nemohli písať komentáre, ale oni môžu. A potom mi ešte napíše do komentu po anglicky, že si môj blog určite uloží. Ulož, ulož si ho. Kto mi potom bude hádzať odkazy na viagru?! Omg.