Srpen 2015

3.august - Ty body se vám nespojí na cestě vpřed, ale až při ohlédnutí.

3. srpna 2015 v 1:47 Diary
Priznávam, že mám niekedy problém zistiť, čo som písala sem na blog, a čo som písala sama pre seba do wordu. Niekedy neviem, či budete vedieť o čom tu točím, či som to nepísala len sebe, alebo komu, alebo čo, alebo kam, alebo kde, alebo koho, či čo, čia som?
Ďalej priznávam, že mám u seba v notebooku napísaných presne jedenásť článkov o autobusovom... Naschvál som to nenapísala číslom, lebo to vyzerá dosť zle. 11, hrozné, čo? A ako ma všetci dobre poznáme, tak sú tie články také dlhé, že sa mi plakať pri nich chce, keď ich čítam. Ale to plačem z viacerých dôvodov...:D


Na sekundu som sa ovládal
Mal som to raz, ale stratil som to
Po celú dobu oheň sa pod paľbou zvýšil
Prajem si aby si mi dala vedieť
Čo sa naozaj deje?
Teraz som ťa stratil, nechala si ma ísť
Ale posledný krát

To obdobie, keď som moc nepísala na blog, som sa dostávala z autobusového. Pomaly, ale iste. Prvý siahodlhý článok o ňom vznikol 2.10.2014 (druhý október. menšie výročie s ním vtedy oslavujem. aj keď on o tom nevie.:D) a posledný som napísala 21.3.2015. No a viac som nepísala, lebo nejak už nebolo o čom. Myslím, že som za toto obdobie zo seba dostala úplne všetko, čo som chcela a ešte viac. A myslím, že mi tento pokec samej so sebou veľmi pomohol. Napísala som tam všetko, čo som v sebe držala celé tie roky, a čo som sa hanbila povedať aj najbližším kamarátkam. A myslím, že som s touto odtučňovacou kúrou mala začať oveľa skôr. Všetko som tam bez hanby zo seba dostala. Začala som úplne od začiatku a pokračovala som všetkým tým, čo som s ním (skôr bez neho) zažila. Prešla som celých päť rokov, sama sebe som si povedala, čo som vtedy cítila a... čo cítim teraz. Sú tam úseky, kde sa usmievam, kde sa mračím, kde prevraciam očami a kde plačem. Presne preto som to nedávala na blog. Príde mi to hrozne osobné a tak... príliš mi to trhá žily, keď na to náhodou narazím a prečítam si pár viet. Napísala som tam dosť dobré myšlienky a fakt neviem, odkiaľ som ich dokázala zo seba vypotiť. Asi som sa do toho celá položila a oddala, keď som to písala. Občas mi to príde, akoby som čítala knihu, a ten niekto mi písal z duše. Neverím, že som to písala ja.


No ale nie o tomto som chcela. Teda vlastne, áno, o tomto. Totiž, ako tu stavajú tie domy (nie, robotník stále neprišiel, asi sa idem zabiť, alebo čo, ešte si rozmyslím), a minule, myslím pred týždňom v sobotu, tu nejaký týpek počúval hudbu z auta, ako tu ukladal nejaké rúrky, no a zobudila som sa na pesničky, ktoré mi pripomenuli autobusového. Išlo ich hrozne veľa za sebou, akoby naschvál (a išla aj pesnička Europe-The Final Countdown, ktorú som počúvala, keď som ho konečne našla na fb, napísala mu a on odpísal...). Chápete, spíte, a odrazu z ničoho nič, z čista jasna, otvoríte dokorán oči, lebo na vás prišla minulosť. A tak som sa potom celý víkend nad tým celým zamýšľala, lebo sa vlastne dosť nudím, a tak, a dva týždne bolo megateplo, tak mi to asi udrelo na mozog, lebo dva týždne som moc nemala náladu. Lebo som sa hnevala na celý svet, že mi ukázal šťastie v podobe robotníka, a vzápätí mi ho vzal, no ale o tom neskôr. Občas mám aj ja zlé dni, a nie som schopná myslieť pozitívne, lebo ma zachvátia negatívne myšlienky, a ja sa im oddám, lebo však čo budem, a niekedy je to viac než potrebné... Ale potom prídem vynovená a odhodlaná dať aj inzeráty s fotkou robotníka, že nech sa mi ozve, lebo budeme mať spolu kopec detí, alebo kopec tehiel, však to je jedno, ako on chce. Ja sa prispôsobím. Hlavne teda, ja osobne hlasujem za kopec lásky. :) :D

Ale zišli sme sa tu dnes kvôli autobusovému. Lebo to chce bodku na blogu a nie len u mňa v pc (v počítači či v pi**?:D).
Je pravda, čo som písala v minulom článku, že to vo mne zhaslo. Síce nikdy nezabudnem, čo pre mňa znamenal a tieto podobné sračky, lebo áno, bol pre mňa moc moc moc dôležitý istý čas. Dosť dlhý čas. Čo mi už nikto neuverí, a nikto nepochopí ako som mohla päť rokov chcieť človeka, o ktorom som vedela len to, kedy chodí busom zo školy domov. A že má sestru, ktorá sa vkuse usmieva. Preto to ani ľuďom nevysvetľujem, a už o ňom vlastne nikomu nehovorím... pred ľuďmi som to uzavrela už pred sto rokmi, pred sebou len teraz... pred mesiacom (presnejšie koncom júna).


Síce, ak mám byť naozaj úprimná, tak mi niekedy chýba... Ale už nie on, ale tie časy... školské. Chýba mi to obdobie. Chýba mi to, aká som bola. Chýba mi to, že keď som mala -násť, tak svet bol gombička... A, žiaľ, presne autobusový sa mi v tom čase páčil, takže... zapadá u mňa do dosť podstatných spomienok. Tak niet divu, že keď spomínam na strednú, tak sa mi vybaví hneď on...
Našla som jeden citát: "Prežívame vďaka tomu, že si pamätáme. Ale niekedy prežijeme, len keď zabudneme." Pravdivý. Mala som aj takýto prípad za posledné roky. Keď som musela zabudnúť, aby som mohla ísť ďalej. Ale pri autobusovom je to presne opačne... myslím si, že ak si pamätáme všetko, to pekné aj to zlé, a dokážeme na to spomínať bez bolesti, tak sme za vodou. Lebo ja fakt nechcem zabudnúť na veci, čo sa stali... chcem si všetko archivovať. Lebo to obdobie bolo až moc pekné, a zabudnúť na to neprichádza do úvahy.


Som si vedomá toho, že niekto to bude brať ako premárnený čas, tých päť rokov. Boli chvíle, keď som nad tým rozmýšľala aj ja. Ale prišla som na to, že nič s ním som nebrala ako premárnený čas. A to sa netýkalo len toho, keď som sa dve hodiny motala po meste len preto, aby som išla domov tým busom, čo on. Ale týka sa to hlavne toho trápenia, plaču, prebdených nocí, nádejí (ktorých som sa nakoniec musela vzdať), pocitov hanby, stratenia svojej dôstojnosti, hrdosti, samej seba... 135987546745651545635989975256357845665266489321 pesničiek, ktoré mi ho pripomínajú (musela som presne vyjadriť ten počet:D).
Boli chvíle, keď som sa hnevala sama na seba, že som dovolila, aby sa mi páčil tak dlho, že som dovolila, aby som kvôli nemu srala na iných ľudí. Pamätám si, ako som sa kvôli nemu pohádala s Amy, lebo sa mi nepáčilo, keď o ňom niekto nepekne hovoril. Zastávala som sa ho, a bránila som ho zubami nechtami. Bila som sa preňho. Veď predsa, on je ten pravý, nie? Tak čo sa doňho navážate?! Chcete po hube?!?!?! (:D) A, hlavne, že som dovolila, aby som stratila svoju mladosť, kvôli jednému človeku, ktorý ma nakoniec odkopol ako špinavú handru a nikdy o mňa nestál. Bože, že mladosť, rozprávam, ako keby som mala 105 rokov.:D Ale chápete, ako to myslím. Stratila som päť rokov, ktoré mohli vyzerať inak. Priznávam, že som istý čas toto celé ľutovala a bola som na seba nasratá... ale... hej, je pravda, že som toho veľa stratila, ale tiež je pravda, že som veľa získala. Veľmi veľa. Vďaka tomu som teraz tu, taká aká som a píšem tento článok. A už neľutujem nič. Vôbec nič. Aj tak by som si nepomohla, keby som toto celé do konca života ľutovala. Bolo to päť rokov, ale čo je to oproti večnosti?:D Niektorí sa mýlia 20 rokov...

A aj tak by som toto celé, čo som porábala, keď sa mi páčil, proste všetky tie hlúposti a trápnosti urobila ešte raz, keby môžem.:D Lebo to bola sranda.:)
Zmenil ma dvakrát. Keď prišiel do môjho života a keď odišiel. Dvakrát sa mi vďaka nemu otočil život o 180stupňov a nič už nebolo ako predtým... Menila som sa k lepšiemu, aj keď som musela prežiť veľa zlého. Zvádzala som vnútorné boje, o ktorých nikto nič nevie... Ale vyhrala som. A to je hlavné.
Ľudia sa menia, pretože prestanú byť tými, kým boli kvôli tomu, čím prešli...


Mám ho rada. Vážne.:) Ale už nie ako svojho Boha, svoju modlu, svoj idol, ale ako človeka, ktorý mi pomohol, keď som prežívala na strednej ťažké muky. Keď ma šikanovali. Bol to on, vďaka ktorému som ráno vstala z postele, prežila školu, a celý čas sa usmievala, lebo som vedela, že ho uvidím, a všetko ostatné je mi ukradnuté. Všetko to bolo jedno, keď som pozrela do jeho očí. Vtedy zastal čas. V jeho očiach som našla svoju budúcnosť, svoje lepšie časy, našla som tam istotu, že to bude dobré, že všetko nakoniec dobre dopadne (čo sa týkalo školy a spolužiakov). Veľmi mi pomohol, a nevie o tom. Toto celé som mu vždy túžila povedať, keď už by aj nič iné nemalo byť... istý čas som chcela, aby toto všetko vedel... ale zaujímalo by ho to? Nie. Ale to je jedno. Teraz.

Nehnevám sa naňho. Za nič. Čo urobil, čo mi napísal... Nikdy som sa naňho nehnevala. Mala som síce srdce na kúsky, ale necítila som hnev. Možno len prvotnú zlosť. A zúfalstvo. Cítila som ako mi puká srdce, duša, celá ja. Strašne som na ňom lipla. Strašne som sa naňho naviazala. Lebo keď z môjho života nadobro odišiel, nie len, že som na to nebola pripravená a vôbec som to nečakala... ale odrazu všetko spadlo a zavalilo ma to. V jednej sekunde som mala, čo som chcela, bola som k nemu tak blízko, už stačilo len tak málo, tešila som sa ako malá, a v ďalšej sekunde som už nemala nič. Nič. N-I-Č. Všetko to, čo som chcela tak dlho, bolo preč. Stačila na to jedna jeho nepekná správa. Spadlo to všetko, čo som stavala... na ňom. Rátala som s ním. Rátala som s nami. Pre mňa bola od neho odpoveď NIE absolútne nereálna. A predsa sa to stalo. A mne sa všetko zosypalo. Zosypala som sa ja, zosypali sa mi plány, zosypal sa mi život. A odrazu som nevedela, čo bude ďalej. Čo budem robiť bez neho. Čo budem JA bez neho. Čím sa stanem. A kam mám ísť... Keď bol v mojom živote, tak som presne vedela, kto som a kde je moje miesto (kde máš miesto? do búdy choď!:D musela som.:D). Keď odišiel... nevedela som kto som... Musela som sa nanovo so sebou zoznámiť a spoznať sa. A postaviť niečo nové... bez neho... Postaviť niečo nové... z ničoho...


Za tých päť rokov, keď som videla len autobusového, a pritom som vedela, že ma má niekde hlboko v piči, teda vlastne, že už aj zabudol, že existuje nejaká čúza čo naňho vkuse civela v buse a liezla mu tým na nervy... a kde za ten istý čas by mi pán Pravý mohol aj na čelo klopkať a ja by som ho nevidela... tak som dostala plno lekcií. Čo mi tiež nikto neuverí. Ale učila som sa toto všetko, čo som s ním zažila nejak stráviť. Uložiť do nejakého priestoru, kde by mi to nezavadzalo, lebo som zahadzovala budúcnosť, kvôli nemu. Bolo toho moc, čo som si so sebou celé tie roky niesla, a čo sa týkalo jeho. Bolo to pre mňa až moc silné. A strašne ťažko som sa z toho dostávala. Za tie roky s ním/bez neho som sa naučila najviac za celý môj doterajší život. Asi naozaj prišiel vhod, nech už to skončilo, ako to skončilo.

Aby ste to pochopili lepšie... celé tie roky som sa snažila, aby som sa na svoju minulosť nikdy, naozaj nikdy, nehnevala. Aby som ju mohla pustiť bez toho, aby som sa k nej vracala s výčitkami, a s tým, čo som mohla urobiť lepšie. Lebo som vtedy urobila všetko, čo bolo v mojich silách. A nesmiem si to vyčítať. Ďalej aby som ju pustila bez toho, aby som sa rozplakala pri každej pesničke, čo mi ho pripomína, alebo pri každom citáte, nejakej zmienke o ňom. Pri zafúkaní vetra, ktorý fúkal aj vtedy, keď som ho stretávala. Pri východoch Slnka a rannom vzduchu, ktorý milujem... Snažila som sa docieliť to, aby som mohla v pohode fungovať s tým všetkým, čo bolo. A to je dlhý proces, ak chce byť človek naozaj dôsledný.

Proste... keď ho náhodou ešte niekedy niekde stretnem, tak nechcem naňho hodiť pohľad plný výčitiek, lebo on nevie, čo pre mňa znamenal. Tie celé roky boli bojom medzi mnou a mnou. On s tým nič nemal. Chcem sa naňho usmiať. Chcem sa naňho pozrieť, ako na niekoho, na koho mám pekné spomienky, a ktorý mi moc pomohol... a nie ako na človeka, ktorý ma rozdupal na márne kúsky.
Musela som ho stratiť, aby som našla samu seba.


Pretieklo veľmi veľa vody v Dunaji, kým som sa dopracovala k napísaniu celej tejto ódy o ňom. Lebo som sa jedného júlového dňa, v roku 2011, keď mi napísal tú správu, zastavila. Vtedy som vedela, že sa stalo niečo, čo som nechcela ani v tom najhoršom sne, ale žiaľ, bola to realita. A ja som do nej bola hodená. Celý rok, maturitný ročník, som nespoznávala nikoho a nič. A hlavne samu seba. Stála som na jednom mieste, maximálne som prešľapovala. Proste som stála, život okolo mňa ale plynul naďalej. Ľudia išli ďalej, on išiel ďalej, každý si spokojne žil svoj život, a ja som sa na to celé len pozerala. Niekde v úzadí, s uplakanými očami. Nikto nikdy nezistí, ako moc som plakala po tej jeho správe. Netuším, ako dlho som plakala. Ale viem, že to boli dlhé dni a dlhé noci. Dlhé týždne. Dlhé mesiace. Nikdy by som nebola povedala, že človek môže doslova cítiť bolesť zlomeného srdca, ktorá potom vystreľovala do celého tela. Že môže úplne vnímať tú boľavú dušu, ktorá všetko stratila. Občas chceme, aby sa sny stali skutočnosťou... A inokedy zase, aby skutočnosť bola iba zlý sen. Na rok, keď som z toho bola už ako tak vonku, som to chcela nejak zašprajchlovať. Tú dieru, čo po ňom zostala. A tak som v lete 2012 išla na hody do jeho dediny. Aby som ho videla. Lebo... čo ak? Ale nebolo žiadne čo ak. Akurát som ešte dokopala samu seba. Lebo hľadať lásku u toho človeka, na tej istej adrese, kde ste ju stratili, sa nevypláca. Lebo si to nerozmyslel. V čo som dúfala, ale... nie. Neurobil to. V roku 2013 som revala, že odišiel do Anglicka... Brala som to ako krivdu, že prečo práve on? A koľko úderov ešte dostanem z jeho strany? Prečo práve ja? Čo som komu urobila?!... V 2014 som sa z toho už naozaj začala dostávať, lebo stále bol preč. A je hrozne zlé naozaj precítiť slovo PREČ. V januári 2015 bol doma. A ja som si vyvrtla členok. Neverím, že to bola náhoda. Nič v živote nie je náhoda. Lebo keby si nevytknem ten blbý členok, tak by som ho išla stretnúť... to bol pôvodný plán, ktorý som mala s Amber. Vďaka bohu za členky, a za schody, a za stratu rovnováhy. Zachránilo ma to. Od neho. Inak by som sa nedostala do tohto bodu, kde som teraz. Nevidieť ho tri roky... miestami dávalo zabrať...ale miestami až príliš pomáhalo, čo som predtým nevidela. Musel odísť, musela som ho tak dlho nevidieť... panebože, muselo sa to všetko stať...


Viac som preňho plakala, ako sa z neho tešila. Najviac happy som bola v roku 2010. Potom to už boli len facky... Ale naozaj nič-nič-nič by som nezmenila. Celé roky som robila všetko preto, aby ma to nakoniec doviedlo k nemu. Ale nikdy ma to k nemu nedoviedlo... každým dňom bol odo mňa stále ďalej a ďalej. Bol odo mňa ďaleko aj keď stál vedľa mňa na zastávke. Aj keď prechádzal okolo mňa v autobuse. Alebo ja okolo neho. Žili sme na tom istom mieste, a pritom tisíce kilometrov od seba. Čím viac som sa chcela k nemu priblížiť, tým viac sa vzďaľoval, až nakoniec odišiel do zahraničia. Muselo to byť. Ale to som už písala...


Celý ten čas som si kládla otázky - Prečo?... Ale už viem presne prečo. Už mám odpovede. Ale rozdiel je v tom, že už nemám ďalšie nové otázky...
Naozaj je čas ísť ďalej... s tým, čo je tu a teraz. Aj s tým, čo bolo, ale už nie je.
Prišla som na to pri pohľade na robotníka. Odrazu všetko do seba zapadlo. Odrazu nemám potrebu pozerať každý deň profil a fotky autobusového. Už ma to nezaujíma... Už nechcem, aby ma veci, čo robím dnes, doviedli k nemu.
Je asi čudné, že ma prebudil z dlhodobého spánku človek, ktorého som vídala necelé dva týždne oproti na stavbe. Ale je to tak. A neprebudil ma žiadny z ľudí, ktorých vídavam denne, a od ktorých som to čakala... To bolo asi až moc predvídateľné a až príliš som to od nich očakávala a bola v pozore. Ale to s tým robotníkom prišlo tak strašne nečakane, až som sa zľakla.


Skúšala som sa. Či to nie je len bu-bu-bu a keď robotník odíde, tak ja znova ostanem lipnúť na autobosuvom. Robotník odišiel. Ja som si sama na seba ušila búdu, a zapla som si hudbu z čias autobusových a začala som pozerať jeho fotky, ktoré som si celé roky hromadila a ktoré som ešte nevymazala (ale na toto gule nemám, strašne ťažko som ich získavala. je za nimi veľa driny:D). Nič sa nedialo. Vo mne. Tým pádom je naozaj autobusový už preč. Cítim sa inak, divne, nesvoja. A páči sa mi to.
Robotníkovi vďačím za hrubú čiaru, ktorou môžem nazvať obdobie predtým a potom.
Ach. Ďalší neznámy človek, ktorý mi pomohol, a ktorý sa o tom nikdy nedozvie.


Upřímnou soustrast
Prolévám slzu s tvou rodinou
Načnu lahev, vyliju trochu na tvou
památku.
Budu kvůli tomu celá v černém
Zavolám tvé jméno, ale ty se neozveš
Podám kytku tvé matce, když řeknu sbohem
Protože jsi pro mě mrtvý, baby


Pred pár dňami sa ma Leo spýtal: ,,Chodí robotník?"
Ja: ,,Nechodí...:( A už podľa mňa ani nepríde."
Leo: ,,Ako vieš?"
Hm.
Asi som jediná, ktorá už stráca nádej, lebo všetci ľudia mi hovoria, že dozaista ešte príde.
Neviem.
Asi sa už bojím naviazať na človeka, o ktorom neviem nič. A v ktorom nemám žiadnu istotu, nič. Žiadnu spojitosť. Žiadnu cestu, ktorá k nemu vedie... A mne sa už nechce hľadať cesty, naozaj nie. Toto isté som robila 5 rokov a nevyplatilo sa mi to. Nechcem takto žiť ďalších 5 rokov. Už nemám -násť.:D

Hovorila som vám, že mal takú supernú hnedú mikinu, ktorá bola sexy? Ehm, nie Leo ale robotník (Leo má len fasa voňavku, od Ellie. bojím sa mu to povedať, že si bude domýšľať.:D) A že si ju sexisticky obliekal a vyzliekal?:D (všetko som si to zaznamenávala. v mysli.:D) Bola som vtedy čírou náhodou v okne... tuším som... toto... ho otvárala... alebo som tam len stála, lebo som ho akurát mala vo výhľade... no neviem... jedno z toho.:D

Alebo keď som sa o ňom rozprávala ešte dávno-pradávno s Amber (tuším to bolo v ten osudný deň v pizzérke).
Amber: ,,Veď choď za nimi, a povedz mu, že potrebuješ niečo postaviť. Napríklad... čojaviem... búdu pre psa. A on príde."
Ja: ,,A ja naňho budem zasa len pozerať z okna cez ďalekohľad.":D
Amber: ,,To už snáď nie, keď ho budeš mať na dvore. Či ano...?"

Amber: ,,Ty si ho videla?"
Ellie: ,,Len nohy som mu videla..."
Ja: ,,Divné partie si všímaš na chlapoch..."

Alebo ako bol vylezený na múre, a keď išiel skočiť dole, tak som tŕpla, že sa zdrbe...:D Ale to by som potom priletela ja, superwoman v akcií.:DDD Neviem, či ste videli tú časť Dva a pol chlapa, kde sa Rose starala o chorého Charlieho, a ešte viac mu dávala zabrať, naschval mu dávala zlé lieky, aby bol na tom ešte horšie, aby sa tým pádom mohla oňho dlhšie starať.:D To by som robila aj ja!:D

Každopádne, ak ho niekto poznáte, tak, že ho pozdravujem a že mu ďakujem. A že nech príde. Veď vie, kde bývam.:D Dáme kafčo a tak.:D


Tak... hrdo vyhlasujem, že sa už nehnevám na nič z mojej minulosti. A na nikoho. Musela som to pustiť, bolo toho až príliš moc na to, aby som to niesla aj naďalej.
Už som inde. To, ako som to všetko odmietala pustiť, tým som vlastne hľadala samu seba. A našla som sa. Tu som a jem čokoládu.:D
Takže už neexistuje žiadne prečo... prečo sa to stalo s autobusovým, prečo som lipla na minulosti... už mám všetky odpovede.
Len som ešte potrebovala nejaký záchytný bod... niečo, čo by mi povedalo, že kľudne už všetko nechaj tak a choď ďalej. A to prišlo v podobe robotníka v červenom tričku, ktorý si tu proste len ukladal jednu tehlu na druhú, druhú na tretiu, tretiu na štvrtú atď. (fakt sa mi to nechce rátať po jednom, hrozne veľa tehiel za ten čas naukladali. umrela by som pri počítaní.:D)... A mne medzitým menil postoj a život.

V živote nás vždy čaká niečo omnoho lepšie než to, čo sme nechali za sebou...:) Teraz to už viem. Na každého chlapa, čo nám zlomí srdce, príde druhý s poriadne silným lepidlom. Je to tak. Vždy je to tak. A my potom nechápeme... ale vždy je niekto, kto je tu pre nás, kto je nám súdený a tak... veď viete, čo myslím.:)

,,Nakoniec všetko dobre dopadne. Ak to je ešte nie je dobré, znamená to, že ešte nie je koniec." Týmto citátom som sa riadila. Ale...prišla som na to, že to neznamená to, že všetko dopadne tak, ako my chceme... ale že všetko dopadne v náš prospech. Bez ohľadu na to, či to tak chceme, alebo nie. U mňa je už dobre...:)


Edit.: Dozvedela som sa (neskôr, než vznikol tento článok, lebo vznikal asi týždeň, stále som sem niečo dopisovala a pripisovala), že robotník už nepríde. Ten dom príde dokončiť niekto iný. Super. Prečo nie? Prečo by to aj prišiel dokončiť ten Môj? Vlastne... veril tomu vôbec ešte niekto, že príde ten Môj? (jaaaa jaaaaa)

No ok. Nie som s tým zmierená, ale ok. Veď dobre. Ok. Nehádam sa. Ok. Som kľudná. Nemám dôvod nebyť kľudná. V pohodke. Všetko je v najlepšom poriadku. Prečo by aj nebolo? Mám sa fajn. Po tejto správe. Viac než fajn. Všetko je super. Úplne. Nemám sa na čo sťažovať. Čo môžem hodiť o zem?!?!?!

Dobré je to, že tu majú stavať ešte tri domy. Zlé je, že to nezaručuje, že on ešte príde. Hrozné bude, keď naozaj nepríde.
Tak fajn... ešte tri domy. To sú tri šance. Ale ako poznám svoje šťastie... nie stop. Myslíme pozitívne. Lebo nádej umiera posledná.
Takže... ešte... príde... nie?... príde. Musí. Budem sa toho držať.
Potom mi povedzte kedy mám stratiť nádej. Len pre zaujímavosť... Ďakujem.
Ale... keby náhodou neprišiel, tak by to chcelo plán B.
Počkať... načo?
Asi som sa doňho rachla viac, než som priznala tu na blogu. A viac, než som priznala sama pred sebou.
Celý čas sa snažím zapamätať si tú situáciu, keď okolo mňa prechádzal, tam vtedy pri tej krčme, keď už odchádzali, keď sa tváril, že nič. Ach. Lebo vtedy som si ho najlepšie obzrela. Ach. Pomóc.
Lebo moja superschopnosť je tá, že sa dokážem zaľúbiť do úúúplne neznámeho človeka, nikdy sa mu neprihovoriť, aj keď mám kopu príležitostí, nevedieť jeho meno ani bydlisko, čudovať sa, že ho neviem nikde nájsť a byť z toho zúfalá, a potom aj tak, cez toto všetko, postaviť si na ňom celý svoj budúci život.
Akú superschopnosť máte vy?
Ďakujem za vypočutie (prečítanie) tohto môjho odseku, ktorý som básnicky nazvala "výkrik do tmy".
Plakať budem neskôr. Keď ma prejde nasratie. Na celý svet.


(túto sobotu s Ellie.:D)
Ja: ,,Ty si určite pamätáš, ako vyzeral, že?"
Ellie: ,,Nooo trochu."
Ja: ,,Spoznala by si ho, keby ho stretneš?"
Ellie: ,,Asi hej."
Ja: ,,A Blondiaka si pamätáš lepšie? Lebo ty si dosť dobre pamätáš ľudí do tváre."
Ellie: ,,Ano, spoznala by som ho."
Ja: ,,Ja len preto, že keby náhodou prišli k vám do obchodu, alebo keď ho hocikde inde uvidíš, tak krič. Potrebujem aspoň zistiť, že či nestavajú ešte niekde u nás v dedine náhodou. Poprípade zistiť, odkiaľ je. Či je vôbec z okolia."
Ellie: ,,Dobre.:D Keď prídu k nám do obchodu, poviem mu že stop! Postavím ho k mrazničke, zamrazím a ty keď potom prídeš, tak si ho rozmrazíš."
Ja: ,,:DDDDDDDDDDDDD nie tak som to myslela. Ale okey. Povieš mu nech čaká, že si musíš súrne zavolať, ale on sa nemôže ani pohnúť!":D

(Leovi som dala na usbčko Pretty Little Liars, lebo som bola nešťastná, že Ellie sa ten seriál nepáči, a on povedal, že jemu by sa páčil. Tak ok. Tak som mu ho dala. Tak ma priebežne o ňom informuje.:D Lebo moje spoznávacie znamenie je to, že každému rozdávam usbčko s PLL.:D)
Leo: ,,Už som pozrel štyri časti toho seriálu."
Ja: ,,Len???????????????"
Leo: ,,No a mám kedy pozerať?!"
Ja: ,,Ano.:D"
Leo: ,,Čo som ty?"
:DDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDD

December 2013

3. srpna 2015 v 0:14 Gallery
Viem, viem.:D Som strašne aktuálna. Nie len čo sa ročného obdobia týka, ale aj roka.:D
Akurát tak som sa navnadila na Vianoce. Ale veď neva. Už o mesiac bude v Tescu vianočná výzdoba.:D Takže pohodička.:D
Šťastné a veselé. Leto zatiaľ.:D