Říjen 2015

23.október - Nikdy se nesnaž zasahovat do cesty někoho jiného. Všechny duše musí nalézt svou vlastní cestu a dosáhnout cíle svým vlastním způsobem.

23. října 2015 v 1:39 Diary

Chcela som napísať nejaký duchaplný článok, plný niečoho nového, ale skončila som pri veciach starých, stokrát prebratých, lebo sú to veci, nad ktorými teraz premýšľam, a ktoré zo seba musím dostať von, inak sa zbláznim.
Tento rok bol, a teda aj stále je, pre mňa čudesný. Nechcem povedať, že zlý, aj keď dalo by sa o tom polemizovať... Ale tento rok by som nazvala rokom triedenia. Či už vecí, ľudí, situácií, svojich vlastností, a podobne. Mnohým ľuďom sa môže zdať, že nenapredujem. Lebo som nezamestnaná a to je hriech. A hneď aj nejaká taká stopka, ktorá končí otázkou: A čo teda celé dni robíš? Robím mnoho vecí. Je fakt, že už sa pomaly začínam rozprávať s kvetmi, lebo som už na hlavu z toho, že nikde nerobím ale musím povedať, že teda hlavne triedim myšlienky. A svoj život. Ľudí v ňom. Situácie. Pomaly ale iste sa zbavujem starých a zbytočných vecí. Ktoré boli pre mňa v minulosti dôležité, ale už sú za mnou, už som ďalej. Teda aj keď sedím a mám v ušiach slúchatká s obľúbenou hudbou, tak sa posúvam vpred. A nemusím preto robiť nič špeciálne. Nemusím chodiť von, alebo spoznávať nových ľudí. Aj keď, povedzme si úprimne, že by sa to hodilo. ALE. Ale to som sa tento rok už robiť snažila, robila som to celé leto a ešte pár mesiacov predtým, a akurát tak mi to dalo veľké kulové. Lebo som sa ocitala na miestach, kde som nemala byť, s ľuďmi, s ktorými som nemala byť. A prišla som na to, že to bolo z toho dôvodu, že ešte nemám za sebou celkom svoju minulosť, stále sa tak nejak držím starých vecí, a preto ku mne nemôže prísť nič nové. Nič, čo by som naozaj potrebovala. Žiadni ľudia mne podobní. Nikto, kto by mi rozumel. A to preto, že tak nejak tento rok nerozumiem ani ja sama sebe.

Nerada rozdeľujem roky a porovnávam ich, lebo som zástancom toho, že čo sa zmení okrem toho, že začneme písať inak len jedno čísielko? Ale musím sa priznať, že to robím. Nerobievala som to, ale posledné roky to robím, a tentoraz sa neviem dočkať decembra, a silvestra (aj keď vraj od novembra má byť tretia svetová vojna, fuck, aj keď tá už je dávno, ale teraz to má byť oficiálne), lebo chcem začať odznova. A tentoraz naozaj svedomito, a naozaj s čistým štítom a novým JA. A preto triedim. Inak by bol tento rok úplne zbytočný. A keby sa nestali dve veci, ktoré sa stali a ktoré mi ukázali, a presvedčili ma o tom, že všetko niekam smeruje a nič nie je náhoda, tak to všetko asi hodím na klinec. Ale to nedokážem, a tak hrám s kartami, ktoré som tento rok dostala. Viete, príde mi to celé aj ľúto, že som vlastne dosť poľavila tento rok so všetkým a tak... lebo prvé mesiace boli pre mňa ťažké. A zobrali mi energiu, ktorou som sa naplnila hneď v januári. A keď si čítam článok, ktorý som napísala druhého januára tohto roku, kde som rekapitulovala rok 2014 (čo mi pripomína, že je asi čas začať písať nový a pomaly rekapitulovať aj tento úbohý rok 2015. kým ma kope múza v posledných dňoch a mám slinu na písanie.:D hovorím, že sa neviem dočkať silvestra.:D), a písala som tam, ako mi ten rok veľa dal a ako sa mi zmenilo myslenie a všetko okolo toho, ako som sa tešila z maličkostí, a vôbec nič neriešila, proste z ničoho som si nerobila ťažkú hlavu... bola som už naozaj na inej vlne myslenia, mala som dobre vykročené do ďalších mesiacov, mohla som sa tento rok tiež ešte meniť a rozvíjať a pokračovať v začatom... tak som z toho celého nešťastná. Lebo to všetko, čo som nadobudla minulý rok, som nejak zahodila. A klesla na úroveň myslenia z predminulého roka. Netuším ako, netuším prečo, netuším kedy. Viem len to, že odrazu znova všetko riešim a rýpem sa vo všetkom a leziem sama sebe na nervy. A toto nechcem, naozaj nie.

Preto je asi aj tento rok... a preto robím veci, ktoré robím, alebo ich vlastne ani nerobím. Stále mám tendenciu vŕtať sa v minulosti. A preto je všetko tak, ako to je. To som si uvedomila nedávno, inak.:D Tak nejak sa tento rok už bojím urobiť zásadný krok, lebo dá sa povedať, že tento rok mi nič nevyšlo. Nič, čo som plánovala sa neuskutočnilo. Stroskotalo to a mne to bralo mnoho energie. Lebo ja si rada dávam ciele, a termíny, a všetko plánujem, a musí mi to prosto do bodky vychádzať... no a keď príde niečo neočakávané, čo tento rok chodilo skoro stále, a mne to nepasuje do môjho harmonogramu, tak som v riti. Lebo plán. Mala som plán a nevyšiel. Zo začiatku som to brala tak, že je tam toho, tak urobím nový plán. Lenže... tých plánov som mala tento rok veľa. Neustále som to menila. A už je október a mňa to nebaví.
Tak som sa ešte niekedy v strede roka rozhodla, že serem na plány, nechám všetko tak, a budem brať čo príde. Lenže nič neprišlo. Pýtala som sa prečo? Keď sa snažím, tak nič nevychádza, keď sa nesnažím, tak nič nevychádza...
No a v posledných dňoch mi to došlo.

Pred pár dňami som napísala jeden článok, ktorý som sa rozhodla, že nezverejním... inak tu mal svietiť a strašiť, ale ee. Nebude tu. V podstate som sa v tom článku dopracovala k tomu, že tento rok som urobila zásadnú bodku v mnohých veciach z minulosti. Ktoré som si niesla stále so sebou a odmietala sa ich pustiť. Tak tento rok som ich pustila a nechala ich odísť. Nechala som odísť aj plno ľudí, ktorí mi nič nedávali, a myslím, že aj teraz minimálne dvaja odídu. Lebo ma brzdia. Nič z nich nemám. Znie to sebecky? Nech. Len proste som uväznená v kamarátskom vzťahu s dvoma ľuďmi, ktorý ma dusí. Neskutočne. Cítim, že nemôžem dýchať, keď si na to celé spomeniem. Vyhadzujem ľudí aj napriek tomu, že ostávam sama. Moje okolie na mňa pozerá, ako na debilku, či ma to baví, všímať si stále chyby na druhých a odpisovať ich a potom trčať doma sama... a hej. Tým pádom ma to asi baví. Chcem byť radšej sama, znova sa nájsť, ako baviť sa s niekým, kto mi nevyhovuje vo viacerých ohľadoch. Bože, keby si tí dvaja ľudia toto prečítali, tak by ma asi zabili, že aká som sviňa.
Ale hej. Som sviňa. Čo už. Som strašne vyberavá, viem to. Len som sa proste dostala do štádia, kde si vyberám tých svojich, a neuspokojím sa s hocikým/hocičím. A zatiaľ žalostne málo ľudí som pustila ďalej. Ostatní stoja pred dverami a čakajú na rozsudok. Nemyslím si, že ja som dokonalá, lebo to nie som ani zďaleka. Dokonalosť som nevidela ani z rýchlika. Alebo že práve JA mám právo si vyberať s kým sa budem baviť, keď som niekedy (čítaj: dosť často) náladová, neznesiteľná, hádavá, lenivá, arogantná, nevšímavá a podobne. Ale, áno. Mám to právo aj JA. Lebo viem, že niekde sú ľudia, ktorí budú patriť len mne, s ktorými keď sa nám stretnú pohľady, tak budeme vedieť, že sme celý život na seba čakali. Lebo myslím si o sebe (keďže svoje zlé vlastnosti som už vymenovala, je čas na dobré), že v kamarátstve dávam veľa... celá sa tomu oddám a človeku pomáham... Prestanem to robiť až vtedy, keď cítim, že nie je žiadna odozva, a ja rozdávam svoju dobrú energiu do vzduchoprázdna človeku, ktorý o to nestojí, a ktorý ma využíva, nedajbože, keď ma sklame! To som potom neznesiteľná. A k tým dvom ľuďom, ktorých som spomínala, už... začínam byť neznesiteľná. Ale povedzme, že som ochotná dať im ešte jednu šancu. Ale fakt len jednu. Lebo už tých šancí bolo niekoľko a chcem mať upratané do nového roka vo svojom živote. Znie to kruto, a asi to aj je kruté. Ale bude to kruté aj pre mňa, lebo začnem od nuly od januára.

Inak som ale že úúúplne odbočila od pointy článku.:D Ako vždy. Nevadí. Pokusím sa to celé skrátiť (takže to bude asi ešte na hodinu a pol:D). Vráťme sa k porovnávaniu rokov. Všimla som si, že párne roky, sú pre mňa neskutočne dobré: 2010, 2012, 2014... a že v nepárnych to mám neskutočne ťažké: 2011, 2013, 2015... NECHCEM nič zakríknuť...:D lebo sa blíži párny rok. Takže odignorujme posledné vety.:D Lalalalalalalala. Pretáčame kazetu na začiatok.

To podstatné, o čom som chcela písať, len som ušla niekam inam, bolo to, že... táto moja nezamestnanosť ma síce ničila a ničí doteraz, ale... mala som čas. Hlavne na seba. A myšlienky o sebe. O svojom živote. O minulosti. O prítomnosti. O tom, kde robím asi chybu. A dospela som k záveru, že tento rok som sa síce oproti tomu minulému zmenila k horšiemu... ale... táto zmena mi pomohla vychytať chyby. A upresniť všetko, čo som potrebovala doladiť z predchádzajúceho roka. Minulý rok som sa síce naučila myslieť viac pozitívne, bola som v tom naozaj macherka, ale malo to hluché miesta, ktoré som nevedela doriešiť, a preto som ich ignorovala. A presne tie hluché miesta vyšli tento rok na povrch, a zo začiatku sa prejavovali ako zlé a negatívne. Ale nakoniec som to celé pochopila, zapadlo to ako puzzle a ja som sa dozvedela, že čo presne nechcem vo svojom živote. O akých ľudí nemám záujem (čo som spomínala vyššie), o akých mám, a presvedčila som sa o tom, že existujú mne určení ľudia (kurz)... taktiež som zahodila jedného júnového dňa svoju minulosť (autobusového, vďaka robotníkovi) - a presne tento posledný bod mi pomohol veľa vecí pochopiť. To, ako moc som sa držala minulosti (všeobecnej) a že je veľmi dôležité, pre pokrok a postup ďalej, zahodiť ju. Nie preto, že nebola dôležitá, ale preto, že je už mŕtva. Lebo som si kvôli tomu nevychutnávala prítomnosť a zahadzovala celú celučičkú budúcnosť, lebo som sa bála urobiť krok vpred a niečo radikálne zmeniť. Neskutočne som sa bála zmeny. Toto bola obrovská chyba, ktorú som robila celé roky. Príliš som riešila minulosť a nedávala vôbec šancu budúcnosti. Lenže minulosť sa už nedá riešiť, lebo sa nedá zmeniť. Z minulosti sa dá len poučiť a spomínať na ňu. Nič viac. Jediné, čo máme v rukách, je naša budúcnosť, a tá sa mení tým, čo robíme v prítomnosti.

Taktiež veľa ľudí, teda podľa mňa nikto z môjho okolia nevidí, že som sa zmenila. Ale podstatné je to, že to viem ja... lebo cítim, že vnútorne som zasa iná. Aj keď som bola tento rok viac odpornejšia ako príjemnejšia. Čo ľutujem a mrzí ma to, a karma si ma nájde.:D Ale riešila som si svoje vnútro a niekedy to išlo ťažko. Budúci rok už presne viem, čomu sa vyvarovať a čo pozdvihovať. Taktiež jednej osobe svoju zlobu musím vynahradiť, lebo u nej ma to mrzí najviac.:D Ale keď ja som divná a ťažká povaha...
No a teraz mi povedzte, o čom budem písať v mojom rekapitulačnom článku druhého januára, keďže týmto veciam som sa tam chcela venovať.:D Ale tak tým pádom tam spomeniem iné veci, a možno mi dovtedy niečo nové a lepšie napadne, a možno nie, možno bude ten článok naozaj krátky.:D Ha-ha-ha.:D Minimálne bude teda kratší o tieto moje poznatky, čo sú tu.:D

Doskakavenia. Hm. Doskávovania. :)


2.október - Neexistuje žiadna náhoda. Každý deň kráčame k miestam a ľuďom, ktorí na nás vždy čakali.

2. října 2015 v 2:45 Diary
Ja neviem. V poslednej dobe sa cítim strašne čudne. Ani neviem ako by som to opísala. Celé leto bolo... aj by som chcela povedať, že dobré, lebo bolo fajn, o tom potom. Ale... Áno, bolo dobré. Ale bolo aj čudné. Ja neviem. Divné. Hej, chodila som von a všetko... ale ja fakt neviem. Asi som čakala viac... asi som čakala, že sa vráti robotník alebo čo. Aj to som si na robotníka spomenula minule, keď sa naňho Leo pýtal. Že si naňho práve on spomenul... hm. No ale musím povedať, že som ho už nestretla. Nie Lea, ale robotníka. Síce aj Lea v poslednej dobe viac nestretávam ako stretávam, ale to je jedno. Aj to tu spomeniem. Teraz viac stretávam jeho brata. Jemný to človek.:D Ako mi minule vytrhol dvere z ruky, keď som mu ich chcela podržať aby mu neklepli pred nosom.:D No... ale nie to som chcela. O čom bola vlastne téma? Jaj. Robotník. Jasné. No nebol tu. Čo sa dalo čakať. Čo už. Stále neviem, ako sa volá ani nič. Moje detektívske schopnosti zlyhali. Žiaľ. Čo narobíme. Ale bol hrozne pekný, more. Preto mi nebol súdený. Nevadí. Vadí, ale nič s tým už neurobím. Aj tak to bolo už pred tromi mesiacmi. Chápete?! Tri mesiace odvtedy ubehli!!! Vlastne celé leto takto utieklo. Leto, ktoré bolo čudné. Alebo ja neviem aké.


Ani neviem, čo sa vlastne dialo, lebo som si nič nikde nezapisovala, takže musím ísť z hlavy... omg. Okrem toho, že som chodila každý druhý deň na pizzu a zjedla som jej asi tonu a mám jej už po krk a minimálne tri roky ju nechcem vidieť, tak som bola aj na obecných dňoch u nás v dedine. Asi po druhýkrát v živote a to tu bývam 9 rokov.:D Bolo dobre. Spieval tam jeden mladý týpek, Slovák, ale po maďarsky. Čo viac si priať, keď neviete po maďarsky a vlastne ani on sám, len sa učí. Ako, nie je to môj šialok kávy (nie je to Rytmus, pozn.red.) ale cítila som sa dobre. Tak naozaj dobre. Do určitej hodiny, keď mi začalo byť na vracanie, a Leo bol akurát niekde preč, a nemohol ma zobrať autom domov (áno, ja chodím všade autom aj keď to bolo v našej dedine:D). On bol vlastne celý večer nejak preč, proste stál vedľa mňa a keď som na sekundu otočila hlavu, tak už tam nebol. On tam bol pracovne. S Ellie sme sa pohojdali na hojdačke, sledovali starých spevákov, ktorí boli na výslní za čias dinosaurov, jedli sme trdelník, a bolo nám hej. Potom doma som sa dobre poblinkala ale to vás už asi nezaujíma, takže ideme ďalej.
Medzitým niekoľko večerov sme strávili pred mojím domom, s Ellie, Leom a s Calvinom (mne je už fyzicky zle, keď mám vymýšľať prezývky). Sledovali sme aj to divadlo, čo sa malo odohrávať na oblohe, ale u nás sa nič nedialo. Asi zrušili predstavenie. Vtedy niekedy som si uvedomila ako závidím život môjmu psovi. Jemu stačí zakňučať, hodiť očká, podať labku a už z neho idú všetci do kolien. Aj Calvin. Môj pes jemu jedinému podal labku, Ellie ani Leovi nechcel. Môj psíček vie, kto je pre mňa ten pravý.:D Len škoda, že Calvin je už zasnúbený. Asi mu musím pripomenúť, že aj ja viem podať labku a hodiť očká.

Potom sme boli na trhoch vo vedľajšom meste. Teda... z trhov som nemala nič, skôr sme išli na amfiteáter, ale ani tam nič nebolo. Tak sme išli na kávu na pumpu.:D Tiež teda my traja plus Calvin s frajerkou Sindy (ktorá bola rýchlejšia v podávaní labky než ja). No a ešte Sindina mama bola, sestra s frajerom, a dajaký ujo. Najlepšie bolo aj tak to auto, ktorým nás Calvin bral. Veľké/malé ako zápalková krabička. Zadné dvere? A načo? Lezte cez predné.:D Mne pribratej to išlo podľa mňa kvalitne dobre. Pchala som sa cez sedadlo, nevedela som, či mám dať skôr dnu ruku alebo nohu alebo hlavu alebo čo, či si nemám radšej sadnúť na kapotu a hrať svadobnú bábiku, alebo radšej utekať za autom... vnútri v aute ma chytala klaustrofóbia, ale jazda stála za to, keď Calvin dupol na plyn, Leo sa pchal cez strešné okno, my dve s Ellie vzadu jak po tornáde, lebo všetky okná dokorán, ale boli to pecky, keby tak tá jazda trvala dlhšie.:D Potom Calvin prišiel na to, že sedadlo vpredu sa dá sklopiť a nám sa lepšie vychádzalo. Super, že na to prišiel skoro až pri konci, ale ok.:D Potom po káve na jednej benzinke sme šli na kávu na druhej benzinke (sme proste vymetači benziniek) a mňa tam po prvýkrát v živote poštípala včela. Už som sa videla na cintoríne.:D Ale neopuchla som chvalabohu (neviem prečo som bola v tom, že som alergická), Calvin sa ma aj pýtal, či ideme na pohotovosť, ale naččččč? Ja som si pohotovosti užila tento rok už až až.:D Potom mi Sindina mama hovorí, že nech sa idem opýtať, či nemajú ocot alebo hocičo a ja hovorím: ,,Netreba, veď o chvíľu už ideme domov." A na to mi ten ujo hovorí: ,,Nie. Nejdeme. Ja počkám na to, ako budeš opúchať.":DDD Zabil ma totálne.:D A vnútri na benzinke, keď sme si so Sindy pýtali na ten štipanec citrón, či nemajú, tak predavač mi hovorí: ,,Len citrónový fernet.":DDDDD Okeeeyyyyy ako srandičky srandičky a mne išlo o život!:D Potom po dobrej chvíli nás Calvin bral domov a zasa vypeckoval auto po novej ceste. Ach.:D O pol štvrtej v noci pred naším domom sme ešte stihli obchodovať s avonom, lebo Ellie a Leo mali u mňa veci. Tak sme sa tam voňavkovali s Leovou novou voňavkou, Ellie si tam nechty lakovala, na to jej Calvin povedal, že ten lak je super, že aj on má taký (:DDDDD chápete, my tam okolo seba zvedaví na veci z avonu, a všetko, čo sa otvorilo tak: jéééééééj. ako na Vianoce darčeky od Ježiška:DDDDD). A ešte Calvin hovorí: ,,Videl som už chalanov v noci obchodovať s drogami, ale baby v noci obchodovať s avonom som ešte nevidel... zavolám obecnú hliadku.":DDD Alebo keď mal odbočiť do ulici, kde ja bývam, tak povedal: ,,Jaj, to je tá ulica, kde sa nedá parkovať.":DDD Alebo ešte keď sme sledovali to hviezdne divadlo, tak hodil oproti do jamy cigaretu a ja hovorím: ,,Super. Dúfam, že tam je plyn, a teraz buchneme.":D A o pár dní na tom amfíku sa ma pýta: ,,Nevybuchla si?" Najprv pozerám, že čo?:DDD A potom mi to došlo. Inak Calvin je jeden z tých ľudí, ktorí sa spýtajú ako sa máte, a počkajú aj na odpoveď. Veľmi dobrý človek to je, takých je už málo. Niečo pekné by som teda mala povedať aj o jeho frajerke. Hm. Je pekná. Ešte mi napadlo, ako Sindy išla na wécko, a bola tam pomerne dlho a Calvin sa nás pýtal: ,,Čo tam toľko robí? Umýva aj misu, či čo?" No ale späť k tej avonovej noci... Predtým mi v aute ešte hovorí, že dnes bude spať s Menomôjho psa. V duchu som jasala a už si to predstavovala.:D A hovorím mu: ,,Môžeš. Má búdu. Aj strecha sa dá otvoriť, takže si môžete aj vyvetrať." A na to potom pred naším domom hovorí môjmu psíčkovi, že: ,,Dobre, Menomôjhopsa, choď mi ustlať.":D A mne ešte v aute: ,,Neurobíš mi topinky?":DDD A on inak ani moc nechcel odísť domov alebo čo, lebo vždy keď Ellie s Leom, že dobre idú už, tak Calvin na to, že počkajte ešte si zapálim jednu, no ale fajnovo tam dymili aj pol hodinu.:DDD A normálne mi potom bolo smutno, keď odišli, lebo som sa vážne cítila super s nimi.

Na druhý deň sme znova išli na amfík, lebo ešte boli trhy, a hrala tam nejaká skupina, ktorú si už nepamätám. A potom tam začali hrať nejakí dvaja chalani, a začala tam taká tá super zábava. Aspoň teda ja mám rada takéto zábavy ako tam, proste, že živá hudba a rómovia si tam išli svoje a spravili atmosféru, lebo im je jedno, kde sa zabávajú, oni sa proste zabavia všade, a toto sa mi na nich páči. No ale potom hrmelo, a prišla búrka a vyhodilo elektrinu na chvíľku, ale lialo, tak sme zasa išli na pumpu.:D Ale inak to je taká pumpa ako kaviareň, aby ste si nemysleli.:D A na to mi ešte Calvin hovorí o tých predavačoch, čo tam boli: ,,Títo dvaja tu boli aj včera. Oni sú tu asi stále." Ja: ,,Hej. Tu aj spia a všetko." Calvin: ,,Presne. Oni dvaja to tu ťahajú.":DDDDDD ešteže si rozumieme a zhodli sme sa.:DDDD A tuším ešte deň predtým sa ten ujo, ktorý s nami bol, pýtal Lea pri pohľade na Ellie a mňa: ,,A s ktorou to chodíš?" Calvin: ,,Ktovie. Možno s obidvomi.":DDDDD Alebo sa mi páčilo ako Sindina mama provokovala Lea, keď na amfíku jeden týpek predával ruže, tak Calvin automaticky jednu kúpil Sindy (totálne je vidno ako strašne ju ľúbi) a Leo len sedel. A Sindina mama tam išla doňho a po maďarsky mu nadávala, že je debil a že nech jej okamžite ide kúpiť ružu, lebo je debil.:D A my sme šli z našej dediny do toho vedľajšieho mesta (kde boli trhy) pešo, lebo Leo chcel piť tak nebral auto. Čo mne osobne nevadilo, lebo veď prejdem sa, ale jak doňho aj za toto hustili zo srandy Sindy s mamou, že nás dva dni po sebe ťahal pešo cez celé mesto, tak nejak sa Ellie urazila... alebo čo. Úplne zbytočný samonasierací reflex, ale neva. Sindina mama: ,,Ty si nešiel autom?!!! Ťahal si ich pešo?!!!" Sindy: ,,Už druhý deň!" Sindina mama: ,,Ty si sprostý?! Choď im kúpiť čokoládu!" A Sindy potom dodala: ,,Bože, vieš ako dlho im trvalo, kým pribrali a teraz majú kvôli tebe schudnúť?!":DDDDDD A Sindina mama: ,,Teraz im za toto musíš kúpiť čokoládu. Aj jednej, aj druhej." A na to ten ujo dodal: ,,A teraz si predstav, že by s vami išiel aj Emilyin frajer, a aj jemu by si musel kúpiť čokoládu.":DDDDDDDDDD Alebo ako vysmievali Sindinej sestry frajera, že je odveci proste, lebo aj deň predtým ako sme išli na druhú pumpu, tak on nezaparkoval priamo tam, a pritom aj tri lietadlá by sa tam zmestili, ale on si zaparkoval o dve ulice ďalej.:D A vraj toto urobil, aj keď bol u nich, že nezaparkoval pred ich domom ale o dva domy ďalej, a tento ujo hovorí: ,,Tak on je slušný. Neparkuje pred cudzím domom." A na to Sindina mama pohotovo: ,,A čo ako? Zvyšné domy patria jemu?":DDDDDDDDDDDDDDDD


Potom niekedy som išla na hody do dediny mojej babky. Bola som dohodnutá s Ellie a Leom, že aj oni tam prídu... ale to už začali ojebávačky z ich strany. Vraj im do toho niečo prišlo. Aj to som im ja o ôsmej večer volala, že kde v piči toľko sú a o koľkej teda mienia prísť, a Ellie mi hovorí jáááj ups no my neprídeme. Aha. Ups. Super. A to som ich ledva ledva presviedčala celý týždeň nech tam idú. Ellie vyzerala ako keby som ju na popravu volala, ale Leo chcel ísť. Len mal zaracha, za tie trhy, že nešiel autom. No. Nechápem túto ich vzťahovú logiku, ale ja s nimi vo vzťahu nie som, takže... chvalabohu. Tak som tam bola s ujovým synom a jeho frajerkou. Ujov syn po mojom vyhlásení, že som už skončila školu, prekvapene zvolal: ,,Aj strednú?!?!?!" Nie. Len prvý stupeň základnej. Inak tam som spala v tetinej izbe, z čoho som potom mala pičung, ale zaujímalo ma to? Nie. A myslela som na to, ako som tam takto spala presne pred piatimi rokmi, celá hotová z autobusového a ešte som nevedela, že ma čaká pár super mesiacov s ním, dokým ma neodpinká a nezačne u mňa utrpenie. Bože, tak sladko nevinne zaľúbená som bola pred tými piatimi rokmi. Ešteže je to už všetko za mnou.

Potom 29.augusta ku mne došla Mončičičičiččičiči a išli sme na rozlúčku s letom, čo tiež skoro nevyšlo, ale som rada, že to nakoniec len predsa vyšlo. Vystupoval tam môj milovaný Rytmusko a ach, to je asi jediné, čo si z toho večera pamätám. Môj pohľad upriamený naňho, jeho úsmevy, okuliare dolu, jeho "si normálny?" a happy bŕŕŕŕŕzdej.:DDD Ježiškomarienkananebesiach ako ja toho Rytmusa neskonale milujem. Ehm... tuším tam boli aj Kmeťovci, lebo Mončičičiči o nich dosť často básni, a aj Dara tam bola... lebo si pamätám, že išla pesnička Chcem znamenie.:DDDD Ale nie. Pamätám si to všetko.:D Len som chcela upriamiť pozornosť na Rytmusa.:D Bolo naozaj mega, ja rada takéto vystúpenia (kde je Rytmus:D), aj keď sme tam boli nasardinkovaní a potom sa tam dve tulenice pchali dopredu, tak sme boli odsardinkovaní k iným sardinkám. Mončičičičičiič tu bola od soboty do pondelka, čo bolo málo a nestihla som nič, čo som chcela.:D Samozrejme druhý odfajč som zažila v sobotu od Lea a Ellie, že oni nejdu na tú rozlúčku lebo Ellie bolí bok. Zasa mi to dali vedieť na poslednú chvíľu. Jakýýýý štestíííííí (citujem Jesseho z Full House). A na druhý deň, keď som ich volala na pizzu, a oni na to, že nie sú doma (odrazu Ellie nič nebolo) a že na pizzu nejdu. Tretí odfajč. Takže oni s nami cez ten víkend ani neboli ale mám piči. Musím povedať inak, že ma sklamali. Kvalitne. Spoliehala som sa na nich a všetko. A oni ma trikrát behom týždňa odjebali. Potom som to aj Leovi hovorila a vyzeralo, že ho to mrzí, a na druhýkrát, keď som to hovorila aj pred Ellie, tak sa vyjadril, že to Ellie všetko rušila (a keď som im povedala, že na tej rozlúčke prišli o veľa, keď nešli, že tam boli aj Kmeťovci, tak Ellie povedala: ,,Tých by som si aj pozrela." Aháá. Srdiečko a prečo si to teda zrušila?!). Čo som si aj myslela. Lebo podľa mňa jej sa nechcelo ísť ani na tú rozlúčku ani na tie hody... ale to je jedno. Teraz. Vtedy ma to mrzelo. Ani som sa nevedela rozhodnúť, či som viac sklamaná alebo nasratá. Oni ma potom na ďalší piatok volali na pizzu, ale to som ich odmietla. Rázne. Potom sa ma Ellie vypytovala, že prečo nejdem a že nech idem. No prečo asi? Chcela som sa im pomstiť, ale potom som si uvedomila, že sa mstím jedine sama sebe. Ale proste... nechcem chodiť na pizzu len vtedy, keď to Leovi vyhovuje, lebo on tam chodil do jednej krčmy, kde hral jeho kamoš a nás s Ellie vždy vyslal na pizzu aby sme sa nenudili a aby sme vôbec šli s ním. A mňa to sralo. Ale nakoniec ani oni nešli, čo je super, malo na nich dopad moje nie.:D


Hm... tu sa dostávame k tomu, prečo bolo leto divné. Celý čas som sa cítila... hrozne... pribrzdene. Fakt. Ako nejaký mimozemšťan. Nevedela som sa uvoľniť. Nevedela som to byť JA. A neviem prečo. Aj keď som spoznala Calvina a Sindy, nebolo to ono, teda oni boli fakt super a milí, čo som až bola prekvapená. Nie som zvyknutá, že sú ku mne ľudia milí. Stále som poznačená ľuďmi zo strednej, ktorí ma šikanovali. Mám rada aj Calvina, som naozaj vážne šťastná, že som ho spoznala, aj Sindy, s ktorou sme si zatiaľ až tak nesadli, lebo som proste pribrzdená.

Mám pocit, že sa v mojom živote už nejaký čas pretrieďujú ľudia... a ja zisťujem, s kým môžem rátať a s kým nie. S kým si mám čo povedať, a s kým nie. A posledné mesiace mám dojem, že okolo mňa nikto nie je, s kým by som mohla stopercentne rátať. Hej, jasné, sú tu Leo a Ellie, s ktorými som v podstate strávila celé leto a nebyť ich tak... Vďaka nim som spoznala nových ľudí, ale... zasa to nie je ONO. Ja fakt neviem čo čakám. Niekedy si myslím, že som až moc prieberčivá alebo čo. Moc vyberavá. A nemám byť na čo. Alebo možno aj mám. Len som sa už proste veľmi veľakrát sklamala v ľuďoch. A sklamali ma aj ľudia, ktorí o mne vedeli naozaj všetko a ktorým som sa vôbec nehanbila hocičo povedať, lebo som vedela, že ma neodsúdia. A nakoniec ma len predsa odsúdili. A ja som zistila, že som si chovala na prsiach hada. Preto už ľuďom neverím. Hlavne tým, ktorých akurát spoznám. Možno preto sa už neviem tak otvoriť a byť sama sebou, lebo čakám zradu. Mám dojem, že aj tak ma ľudia nakoniec zradia. Som poznačená tým všetkým, čo som už s ľuďmi zažila. A to je môj obrovský blok. Panebože, nikdy, naozaj nikdy som nebola takáto pribrzdená, ako som teraz.

Ďalej mám pocit, že v živote hrozne cúvam. Vyše roka som nič neriešila, ničím som sa nezaoberala, všetko prešlo okolo mňa a vôbec som sa nad tým nepozastavila. Život vďaka tomu plynul ľahko a radostne a bola som šťastná. A teraz zasa riešim každú drobnosť a cítim, ako moc mi to neprospieva a začínam sa vracať do obdobia pred dvomi rokmi a nepáči sa mi to. Robím tie isté hlúpe chyby a proste... cúvam. Už chýba len to, aby som sa zasa vrátila robiť na poštu a som nahratá. Proste... to všetko, čo som si budovala celý čas, moju zmenu myslenia, že si z ničoho nebudem robiť ťažkú hlavu, že nepodstatné veci odignorujem, že zlé veci premením na dobré... tak... všetko je akosi fuč. Neviem prečo. Ale musím to zmeniť. Vrátiť späť.

Mám dojem, teda, čo dojem... je to fakt. Momentálne v živote nerobím absolútne nič, čo by som chcela. Nič. Nič mi ani nevychádza a nejak sa z toho celého neviem dostať. Je to začarovaný kruh.

Vkuse riešim aj Ellie a Lea... síce ich mám rada, ale sama viem, že to nie sú tak celkom ľudia pre mňa. Vlastne som s nimi celé leto chodila von len preto, že som dúfala, že Leo ma zoznámi s nejakými ľuďmi, s ktorými si budem okamžite rozumieť lebo on pozná skoro každého na svete, ale dajak... aj s ľuďmi, čo ma zoznámil, tak to nebolo ONO. Zvláštne. Všetko. Neviem. Aj som s nimi bola rada vonku... ale nikam ma nedoviedli. Ani nie tak po svete, ale po psychickej stránke, teda mentálnej, myšlienkovo... oni ma nedovedú na úroveň, ktorú potrebujem. Asi to znie sebecky, ale ja sa potrebujem zmeniť... myšlienkovo. Ja potrebujem napredovať a s nimi to nebude. S nimi to nezvládnem. S nimi to nedám. Oni sú už tak nejak usadení v jednej rovine myslenia, ako všetci v tejto dedine...
A Ellie nikdy nebude moja najlepšia kamarátka a nikdy si nebudeme úplne rozumieť. Teda, mám ju rada, je to zlatá baba a všetko... ale nie je to osoba, ktorá mi rozumie. Prišla som na to ešte v júli keď nás Leo dovliekol do jednej krčmy miesto pizzérie, a ona si tam pozerala môj profil na fb, a hovorila som jej, že nech si prečíta jeden príspevok, čo som tam pridala o slonovi a klobúku, vlastne bol to príspevok z knihy Malý princ a mne sa veľmi páčila pointa toho príspevku - že dospelým treba všetko vysvetľovať. Pozrela sa vystrašene na mňa a opýtala sa ma, či to dlhé má čítať. Hovorím jej, že áno, je to pekné, tak len nech si to prečíta. Ona síce začala čítať, ale po pár sekundách mi to len lajkla a rolovala ďalej. Pozerám wtf? A potom mi to došlo. Nie je to moja spriaznená duša. Tudy cesta nevede. Vedela som to už na základnej, že je Ellie hrozne milá a dobrá kamarátka, ale... ALE. Chceli sme to tento rok obnoviť aj s Amber a nevyšlo to... s Ellie to síce klape, ale... nie natoľko, ako by som chcela. A tak to bolo aj na základnej. Preto som sa od obidvoch vzdialila hneď, ako som nastúpila na strednú... proste ee. Ňe. Nie sú to moje typy osobností. Proste... ja potrebujem niekoho, kto ma bude ťahať hore, niekoho, kto má myslenie mimo určené hranice, niekoho pozitívneho, kto bude podporovať aj mňa, s kým porastiem a zmením sa... Ellie a ani Amber to nie sú... boli to ony len na základnej, keď mi pomohli, keď sme sem prišli bývať ale... to je vše. Už pri nich neporastiem...
Ešte pri Leovi by to šlo, ako-tak... ale mám silný dojem, že Ellie ho brzdí. Sú spolu vyše pol roka a nech im to klape, aj Leovi to vyhovuje zrejme, však mne je to jedno, nech sa zoberú a majú deti... ale... ALE. Nie je to ona, nie je to ani on. A nebude to ani nikto z tejto dediny, kde bývam. Vedela som to v prvej sekunde, ako sme sem prišli bývať, a viem to aj teraz... je mi to ľúto, vážne... Ale ľudia, čo tu bývajú mi nevyhovujú. Vôbec. Oni ostanú v tejto dedine navždy, lebo podľa nich to je stred vesmíru, a ja naozaj potrebujem niekoho, kto prejde hranice tejto dediny a vedľajšieho mesta. Možno aj hranice vesmíru.

Preto viem, že musím hľadať inde... Viem to dlho, preto som vyhodila niektorých ľudí z môjho života a bolo ich dosť. A potom mi bolo fajn. Odhodila som bremeno, bremená... Odrazu som bola neskutočne slobodná, a nič ma netrápilo, konečne... Len som nejak zabudla nájsť iných ľudí alebo čo... Možno mi chvíľku vyhovovalo byť sama, alebo byť len s ľuďmi, ktorých mám fakt rada ako Gloria, Jasper, alebo ostatné baby z mesta, kde som bývala... obmedzila som svoj okruh známych na ľudí, ktorí viem, že mi neublížia a že im môžem naozaj dôverovať. Ale dajak už potrebujem... ja neviem... niečo viac. A čím viac chcem niekoho spoznať, tým viac nikto nechodí...


Posledná vec, ktorú spomeniem je kurz, na ktorý ma poslal Úrad práce, a ktorý mi veľa dal... naozaj veľa. Už ako ma naň úradníčka poslala som mala v sebe divný pokoj, lebo ja inak stresujem úplne za všetko. Vlastne aj teraz som stresovala, ale len preto, že som sa bála, že netrafím na miesto, kde sa to bude diať.:D Ešteže existuje google street view.:DDD A ešte som stresovala z toho svojho vnútorného pokoja.:DDD Bola som na tom kurze len tri dni, v podstate som mala byť týždeň, ale bola som len náhradníčka, takže som nastúpila až v stredu 16.9. do 18.9. Škoda. Lebo by som ten kurz prijala aj týždeň. Aj mesiac. No dobre, to preháňam. Hm. Možno ani nie.
Bože... ale... na tie momenty a pocity, ktoré som zažila na tom kurze som čakala asi aj celý tento poondený rok. Bolo to tam fasa... vážne. Spoznala som plno skvelých ľudí a všetko proste... A to ako som písala, že som to celé leto nebola JA, tak na tomto kurze som sa znova našla... prisámbohu. Dokonca som sa ani nehanbila, keď som sa musela pred 8.ľuďmi predstaviť, lebo ma nikto neponížil, nevysmial, ako to bolo na strednej. Hovorím, som ešte poznačená tými ľuďmi zo školy.
Bolo to tam ukrutné inak, 6 hodín sedieť a počúvať kecy toho školiteľa, a najťažšie bolo udržať otvorené oči. Ale musím povedať, že rozprával zaujímavo a bavilo ma to. Len som už nevedela ako mám sedieť na tej tvrdej stoličke.:D A nemala som tam kávu!!!:D V stredu ku mne ten školiteľ poslal sadnúť si jedného D. Vraj nech nesedí vzadu a že ja mu držím miesto. Ok.:D Hneď v ten deň sme hrali tri hry, v dvoch sme sa museli rozdeliť na dve skupinky, a ja som bola s D., N1 a N2.:D So všetkými tromi som si hneď sadla. Tie dve hry boli vlastne také čudné slovné úlohy, a my sme mali vyriešiť totálne magoriny, ale išlo tam o tímovú prácu.:D Musím uznať, že naša tímová práca bola podľa mňa na jednotku s hviezdičkou.:D A ešte keď nám školiteľ rozdával kartičky s informáciami a mal ich v krabičke od iphonu, tak N1 povedala: ,,Ja že idete iphony rozdávať.":DDD Potom sme si prečítali tie kartičky a museli sme určiť, čo je podstatná a informácia a čo nie. Všetci štyria sme to čítali, že wtf? S N2 pohľady na seba, že akože čo my dve tu vlastne hľadáme?:D Ja: ,,Chcem kávu." N2: ,,Čo chceš???" Ja: ,,Kávu." N2: ,,Jaj. Vieš, čo som ja rozumela? Že trávu. Preto som sa pýtala ešte raz." N1: ,,No veď cez prestávku tu školiteľ púšťal pesničku o marihuane." Medzitým sa D. snažil riešiť tú úlohu.:DDDD Potom sme si s N2 porovnávali mobily, môj mobil oproti jej mobilu vyzeral ako také úbožiatko.:DDDDD Ja: ,,Hm. Nikdy som nemala rada slovné úlohy." N2: ,,A ešte je len jedna hodina." Ja: ,,Ježiš. Čo tu budeme robiť ešte hodinu?! Toto by sme mohli riešiť dlho, aby ubehol čas." N2 (pýta sa školiteľa): ,,Budeme ešte niečo ťažšie riešiť?" Školiteľ: ,,Ano." N2: ,,Tešíme sa." D. medzitým stále riešil úlohu, občasne sa pridala aj N1.:D N2: ,,No nie je to blbá úloha? Načo nám to bude?" Ja: ,,Neviem. Ale už tu nechcem byť. Chcem kávu." N1: ,,Aj ja. Ráno som si ju nestihla urobiť a doniesť sem." Potom sme mierne pomohli D. s tou úlohou a dokonca sme to vyriešili skôr ako druhá skupina. Sme dobrí.:DDDDDDD Cez druhú hru sa história opakovala, ale viac sme pomáhali D., ale aj tak výpočty a náčrty nahodil on, a zasa sme to mali skôr ako druhá skupina. Keď je niekto megadobrý, tak prosto je!:D Boli sme super tím!:D A najlepšie bolo, že po týchto hrách sa čas neuveriteľne vliekol. Od 13:45 do 14:15 ubehlo asi desať rokov. Proste jedna minúta trvala neuveriteľne dlho a nevedeli sme sa s D. dožiť konca. A umreli sme z D. ako povedal školiteľovi, ktorý už niekoľko desiatok minút rozprával o tom istom: ,,Mohli by sme už, prosím, zmeniť tému?!!!"


Po skončení kurzu sme išli s N1 do obchodu, chcela som si kúpiť kávu na ďalší deň.:D Stojíme pred kávami a pýtam sa jej: ,,Budú mi stačiť dve?" Ona: ,,Zober celý kartón. Veď do piatku je dlhá doba.":DDD Štvrtok bol fajn, veľmi prežiteľný deň a veľmi rýchlo ubehol. Prišli tam aj tetky z úradu a my sme sa fotili.:DDDD Ten D. si už ku mne nesadol, ma opustil.:D Ale deň predtým bolo totálne vidno, že jemu vadí sedieť v prvej lavici, lebo ho školiteľ príliš často oslovoval a mal nervy na to už.:D Tak si sadol do bezpečnej vzdialenosti tretej lavice.:D Inak D. je tá istá povaha ako ja. Moc toho nenarozprával v prvý deň, každého si odsledoval a tak, a v piatok už vkuse kecal a zapájal sa do všetkého, lebo sa už cítil "doma", ako ja.:D V piatok… ach bože. Celé ráno som zaspávala, oči som už nedokázala udržať otvorené.:D A na to sme hrali také cvičenie, kde sme si mali zatvoriť oči, a hovorím školiteľovi, že ja si nemôžem zavrieť oči lebo zaspím. Potom sme si dávali aj menšiu rozcvičku, a pýtal sa ma, čo som mala z telesnej.:DDD To už smiechy s N2, lebo ona sa "rozcvičovala" tak isto, ako ja.:DDD Nakoniec, keď sme si sadli späť do lavíc, som si musela otvoriť kávu lebo som bola mimo. To sa mi N1 začala smiať.:D Potom keď mňa prešli útlmy, tak to začalo hádzať s M.:DDD Ona tiež sedela a na polovicu spala.:DDDD Sme tam už inak umierali všetci a smiali sme sa na sebe.:D A to sme zasa hrali jednu hru a museli sme sa rozdeliť na dve skupiny. Znova ja, N1, N2 a D. spolu.:D Ale predtým bol D. na odchode s druhou skupinou, lebo oni museli odísť von, už asi chudák vedel, čo ho s nami čaká, tak sa pridal k ostatným, ale školiteľ ho zavolal späť k nám.:DDDDDD A to bola dosť mimo hra tiež, mali sme si vyberať z modrej a červenej farby, bolo tam aj bodovanie a všetko, a išlo o to, čo si vyberie druhá skupina a podľa toho sme my, alebo oni vyhrávali alebo prehrávali.:D Cieľ bol ten, aby naša skupina bola v plusových hodnotách.:D My ale všetci v mínuse, veď čo budeme.:D D.: ,,Akú farbu si vyberieme?" Ja: ,,Modrú." N2: ,,Prečo?" Ja a N1: ,,Modrá je dobrá." D.: ,,Ja by som vybral červenú." My tri naraz: ,,Ako ty povieš.":DDDD A potom stále, že akú farbu a my dve s N1 sme vkuse že modrú!!! A už do konca hry sme boli za modrú!!! Potom sa k nám pridala aj N2.:D Modrá! A navždy už len modrá!:D Potom sme mali mať konferenciu s druhou skupinou po neviem koľkátom kole, a dohodnúť sa s nimi, a my s N1: ,,Nestretneme sa s nimi! Nikdy!":D A vždy keď sme my tri vyhlásili, že modrá farba, tak sme sa kukli synchronizovane na D., že: ,,Tak čo, vedúci?":DDD Medzitým sme sa tam my tri ohadzovali s papierikmi a chudák D. zasa rozmýšľal nad riešením úlohy.:D Ja som si pozerala zošit N1 a smiala som sa na tom, že si všade písala WC.:D Ona na to, že už súrne potrebovala na wécko, tak si to kreslila.:D Potom aj mne zbadal školiteľ pokreslený zošit (ako mala som ho pokreslený celý dookola omg:D) a hovoril mi, že to mi muselo dlho trvať.:D Ja na to, že to len od rána.:DDDD Nakoniec to dopadlo tak, že nevyhrala ani jedna skupina, lebo sme všetci mali mínusové hodnoty.:D Školiteľ, že sme nesplnili cieľ úlohy. Že sme mali mať konferenciu a dohodnúť sa na kompromise. Ale my všetci deviati sme boli spokojní, že nevyhral nikto, a že sme všetci prehrali a mali sme rovnaký počet bodov. To bol pre nás kompromis.:DDD Inak som sa dosť desila toho školiteľa…:D On mal človeka totálne prečítaného, poznal každé gesto, mimiku a všetko. Bála som sa prehodiť ruku z prava doľava lebo on vedel, čo to znamená, aj keď ani ja sama som to nevedela. A všetko si všímal. Videl aj nás s N2, ako si vo štvrtok kreslíme a aj to v piatok spomenul.:DDD Alebo ako v piatok M. cez prestávku vytiahla z tašky tri druhy kávy, poháre, lyžičky, cukor, že nám ide zaliať k vedúcej do školskej jedálni kávu (hej, tento kurz sa odohrával na základnej škole:D). Inak vo štvrtok urobila presne to isté, lebo všetci sme plakali za kávou, pýtali sme sa školiteľa, že či nám nemôže urobiť kávu a on, že nie.:D My s N1 sme išli cez ulicu do cukrárne na kávu, a jak sme sa vrátili tak o pár minút M. s F. nabehli do dverí s táckou plnou pohárov a vôňou kávy.:DDDD Že oni si išli kávu vypýtať k učiteľom, lebo F. tam chodila predtým na základnú, tak vybavila.:DDDDDDD Hovorím, že svetoví ľudia tam boli so mnou.:D


A ach. Piatok bol pre mňa inak taký smutný, lebo som vedela, že toto celé končí. A tí ľudia mi budú chýbať. Boli to len tri dni, ale ja som naozaj presne toto potrebovala. Presne takúto situáciu a takýchto ľudí. V poslednej dobe som čakala presne na nejakú takúto situáciu, na nejaký takýto podnet alebo niečo podobné, chápete. A ono to neprichádzalo a ja som sa tak snažila. A teraz to prišlo… nečakane. Nečakaná situácia, ako vtedy to s tým robotníkom. A obe situácie som potrebovala a vyhľadávala a až keď som na ne zabudla a prestala sa snažiť, tak sa udiali. Tento rok, nech je pre mňa akokoľvek zlý a nech akokoľvek momentálne stagnujem a nič nejde podľa mojich plánov, tak zažívam dosť podstatné a silné situácie… Proste verím tomu, že k človeku príde všetko to, čo potrebuje, v ten pravý čas. Ku mne tiež prichádza všetko, čo ma má stretnúť, len to ide pomaly. A hlavne tento rok mám všetko spomalené.

V podstate som si za tie tri dni vyskúšala aké by to bolo vrátiť sa do školy a došlo mi, že už by som to nechcela.:DDD Bol fajn zmeniť niečo v mojich všedných dňoch a zažiť niečo nové, spoznať nových ľudí, ale školské časy by som už nechcela. Ani ich vrátiť a ani ísť napríklad na vysokú.:D Viem, že v tomto som sa rozhodla správne. Síce s týmito ľuďmi by som prijala viac spoločných chvíľ, ale…:) Je úplne úžasné, že aj z toho mála čerpám vlastne doteraz. Som odvtedy nabitá úplne inou energiou… dali mi hrozne veľa, cítila som sa s nimi konečne ako JA, dokázala som byť pri nich sama sebou, uvoľniť sa a nehanbiť sa a hneď sa naladiť na rovnakú vlnu. Aj to, ako sme si sadli s N1 a aj s N2, aj s D. a aj s ostatnými. Lebo všetci boli super. Je skvelé vedieť, že ešte existujú milí a priateľskí ľudia. Alebo to, ako sa nás N2 pýtala, či sa my dve s N1 poznáme, a my pozeráme na ňu, že len teraz v stredu sme sa zoznámili.:D Za iných okolností, by som spomenula aj fakt, že N1 je z rovnakej dediny ako autobusový a má ho v priateľoch na fb a aj jeho sestru. Ups. Spomenula som to.:D
Jednoznačne viem, že sa s nimi ešte stretnem, teda s N1 aj s N2, teda skôr, že sa budem snažiť o to, chodiť s nimi von a tak.:) N2 má nábeh na to, byť mojou dobrou kamarátkou… teda aj N1, aby som jej nekrivdila.:D Bodol by aj D. ale jeho neviem nájsť na fb.:D Dokelu mala som mu povedať, že nech si ma pridá do priateľov, lebo on tam isto nemá fotku a preto ho neviem nájsť!!!:D

Inak som si uvedomila, že veeeeeľmi obrovské a podstatné plus je to, že sa už nemusím vídať s ľuďmi zo strednej. Proste už nimi nie som ovplynená. Že si už kamarátov vyberám sama, a kto mi nevyhovuje tak sa s ním jednoducho nebavím a nevídam. A to, ako mi ukázali, že nikdy nikde nezapadnem a že som odpad a tak, tak to nie je pravda. Hej. Dosť skoro som si to uvedomila , viem.:D Dosť nepekne ma odsúdili a bola som nimi strašne poznačená, a proste… uzatvorila som sa do seba. Čo bola obrovská chyba. Ale už sa konečne dostávam z ich pavučín, a ten kurz mi presne v tomto maximálne pomohol a veľmi viditeľne ma posunul ďalej.

Na jednej strane si uvedomujem, že nemám zatiaľ vo svojom okolí spriaznenú dušu, ale na druhej strane mi dochádza, že vlastne za posledné obdobie som stretla veľa dobrých ľudí. Hm. Aj to, ako sme si sadli s Nkami a aj s D....
Takisto viem, že som asi náročná, čo sa týka ľudí ale... chcem niekoho pri kom nebudem rozmýšľať, či si budeme rozumieť. Proste sa to stane a bude to tak. Zrejme sa už asi ani s ničím menej neuspokojím. Môžem mať neviem koľko kamarátov a známych... ale tých NAJ si hľadám poctivo. Aj keď to znamená to, že sa budem pár mesiacov cítiť sama, nechcená a nepochopená.


Ešte by som spomenula, že sa veľmi hnevám na situáciu s imigrantami a vôbec ich tu nechcem. Absolútne nie. Nechcem to ani viac rozoberať… len mi je do plaču z toho, že sa deje, čo sa deje… som aj nasratá a cítim sa bezmocne, že s tým nemôžem nič urobiť… a že ľudia, ktorí by s tým mohli niečo urobiť, tak serú na to. A že všetci vidia, že to nie je dobré, ale každý sa tomu len prizerá. Teraz myslím hlavne politikov. A je mi z toho na vracanie, lebo viem, že už pôjdeme len dole z kopca. Dobre už bolo. Už bude len horšie. A tiež mi je smutno z toho, že obyčajní ľudia si neuvedomujú, ako majú moc. Každý sa spolieha na politikov, ale hlavne obyčajní ľudia to môžu zvrátiť, len nikto nič neorganizuje, žiadny protest (aj keď už ani tie protesty nám nepomôžu). Myslím si, že keby sa všetci spikneme, miminálne my Slováci (plus Maďari, Česi) alebo aj celá Európa (lebo nikto nie je práve dvakrát nadšený z tejto situácie) niečo by sa zmenilo. Lebo politici sú tu len vďaka obyčajným smrteľníkom a nebyť nás, tak… Stačilo by vymeniť konečne vládu. A nie je to o tom, že som momentálne strašná politička a veľmi sa do toho rozumiem, lebo opak je pravdou. Vôbec do politiky nevidím. Len… som si začala čítať asi cca pred 3 rokmi take články, ktoré média neuverejňujú a už vtedy som čítala, že sa blíži tretia svetová vojna. Že sa do nej valíme, a že má už tie začiatky, ako hádky medzi politikmi a podobne. A hľa. Utečenci. Ktorí absolútne neutekajú pred vojnou, ale berme to tak, že utekajú. Nakoniec sem príde celá Afrika (presne tohoto sa bojím), ovládnu celú Európu (je to dosť možný a pravdepodobný scenár, a ak sa to naozaj splní, tak Európa už nebude Európou, ako ju poznáme), ale tvárme sa, že nie. Že im len pomôžeme, oni budú šťastní, my budeme šťastní, všetci budeme šťastní, budeme sa na seba usmievať a budeme si tu tak šťastne nažívať. Lebo ľudia sú slepí a tak to aj dopadá. Myslela som si a tajne som dúfala, že sa vojny už nedožijem ale… No nič. Musíme veriť.
A hej, pičujem na to cez internet tak, ako úúúplne každý pičuje úúúplne na všetko cez internet. Snáď si to môžem aj ja dovoliť raz za čas. Nie je mi totiž po chuti nepozerať sa, nesledovať situáciu, a len čakať na rozsudok, že ako to dopadne, a potom sa s tým zmieriť... A riešim to, a aj to budem riešiť, dokým sa to celé neskončí, lebo ma to zaujíma a znepokojuje. Aj keď len cez internet. Lebo mi to pomáha. A potrebujem sa niekde vyventilovať. Verte, že keby mám nejakú čarovnú moc a môžem s tým niečo urobiť, už by som to dávno urobila. Komu sa to nepáči, vpravo hore na monitore je červený krížik. Dikčau.