Listopad 2015

17.november - Where Is The Love?

17. listopadu 2015 v 1:20 Diary
Áno. Zasa dlhý článok, ktorý zasa nikto neprečíta a neokomentuje, lebo je dlhý. Snažila som sa ho skrátiť. Štyrikrát. Nepodarilo sa mi to. Skôr som ho len predĺžila. Nie je tomuto článku súdené, aby bol krátky. Nie je mne súdené písať krátke články. Som narodená pre dlhé, rozsiahlo napísané články. Tak to je a nik to už nezmení.


Už niekoľko dní žijem len z kávy. A dopujem sa čokoládou.
Neviem kedy sa veci pokazili. Viem len to, že tento rok je všetko zle. Úplne všetko.
Neviem, čo mám robiť.
Neviem, čo mám urobiť, aby sa niečo zmenilo.
Neviem, čo mám zmeniť.
Vlastne sa už ani nesnažím niečo zmeniť.
Snažila som sa veci meniť niekoľko mesiacov.
Zmenila sa len moja dobrá nálada na zlú.
Okrem toho sa nezmenilo nič.
Vyprchala celá moja eufória.
Najhoršie je to, že som si na túto svoju situáciu už zvykla.
Ležím na posteli, pozerám do blba, počúvam Siu, neskôr nový album Lany Del Rey a príde mi to v poriadku.
A tak som začala kresliť.
Znova. Po vyše desiatich rokoch.
A zistila som, že mi to ide až pridobre.
Zaujímavé, čo dokáže urobiť s človekom zlá nálada.
Aký dokáže byť odrazu kreatívny.
A upokojuje to...
Som si istá, že tie najlepšie veci na svete vznikli, keď človeka bolela duša.
Umenie je tu na to, aby potešilo ľudí zlomených životom.
Potrebujem si ešte dokúpiť farbičky.


Cítim sa tak strašne sama.
Som obklopená ľuďmi, ktorými vlastne ani obklopená nie som. Len sa tvárime, že si patríme do života. Ale v skutočnosti žijeme od seba kilometre ďaleko.
Dôkazom toho sú aj správy od Lea, na ktoré odpovedám, a ktoré mi prídu tak strašne mimo. Ustavične sa ma pýta, že ako sa mám, aby následne odpoveď "nič moc" odignoroval a išiel si svoje o tom, ako skladal nábytok a ako ho bolel zub. A tak sme riešili jeho zub. Moje "nič moc" zapadlo prachom. Nakoniec som už neodpísala, lebo som toho mala akurát tak dosť.
Lebo mňa bolí duša. A snažím sa skladať svoj život.
Na druhý deň mi zasa píše, aby sa ma opýtal ako sa mám, čo robím a čo mám nové. Tri best otázky, ktoré on ľúbi dávať, aby reč nestála a ktoré ja z duše nenávidím. A keď sú zodpovedané, tak diskusie je koniec, lebo inak nemáme o čom. A aj keď sa snažím o debatu, a napíšem mu plnohodnotnú správu na päť riadkov, tak mi odpíše len "no pekne" alebo "aha" alebo "dobre". A vraj kamaráti... Hej, kamaráti, ktorí si nemajú čo povedať.

A takto to u mňa bolo celý tento rok. Snažila som sa pred každým tváriť, že veci, ktoré robím, a ktoré ma obklopujú sú v pohode. Že to tak má všetko byť. Že ma to napĺňa. Že ja som v pohode. Ale nie som. Už nie.
Celé leto som chodila von s ľuďmi, ktorí ma nebavili. Dusili ma. A ja som si nahovárala, že je to tak dobre. Že sa vlastne nič nedeje. Ale dialo sa. A vyvrcholilo to koncom augusta, keď som si povedala, že stačí. Že mám dosť. Tej pretvárky, ktorú hrám tento rok.
Celé leto som ich využívala, len preto, aby som nesedela doma, a aby som mala pocit, že niečo sa snažím so svojim životom robiť. Ale nerobila som v podstate nič. Chodenie na pizzu môj život ani zmeniť nemohlo. Ale ja som sa tvárila, že je to ok...
Ale nič nebolo a ani nie je ok.

Mám chuť na plné hrdlo kričať, že v tejto zaprášenej dedine nemám nikoho. Nikoho, s kým by som si rozumela. Sú čudní tí ľudia tu? Alebo som čudná ja? Ako je možné, že si viac rozumiem s ľuďmi z toho mesta, kde sme bývali? A ľudia tu, sú pre mňa jeden obrovský otáznik, lebo im nerozumiem. Vlastne ich nechápem celkovo. Ja... neviem, čo tu robím a ako som sa tu ocitla. Ale nepatrím sem. To viem od prvej sekundy, ako sme sem prišli bývať.
Nemám tu nikoho. A to ma ničí. Momentálne nemám najlepšiu kamarátku... momentálne nemám nikoho.
Koľkokrát mám chuť sa s niekým podeliť, čo som si všimla, čo ma zaujalo, čo mi napadlo, čo ma rozosmialo, čo ma potešilo, čo ma nahnevalo alebo čo ma vykoľajilo. No... nemám komu.
Momentálne nie je okolo mňa nikto, komu hovorím všetko.
Momentálne si drvivú väčšinu vecí nechávam pre seba.
Všetko okolo mňa je ako keby vyprahnuté. Ja som vyprahnutá.
Žiadni ľudia, ktorí by o mňa zakopli. Nikto, kto by so mnou riešil každodenné veci. Nikto, koho by som zaujímala.
Mám okolo seba ľudí, ktorí tu nie sú.
Nemám okolo seba nikoho, o koho by som sa oprela.
Som sama. Sama.

Nechce sa mi už ani riešiť pičoviny ľudí, ktorí sú okolo mňa a ktorí si hovoria kamaráti. Lebo nikto z nich sa nezaujíma, ako sa naozaj mám. Nemala som sa ani s kým poradiť o tej veci s poštou. Aj keď by som sa v konečnom dôsledku rozhodla sama, ale nebol tu nikto, komu by som mohla tak naozaj úprimne povedať, čo cítim a ako to celé beriem.
Nechce sa mi už hrať žiadne hry.
Nebaví ma už predstierať absolútne nič.


Tento rok pre mňa neprichádzajú nové veci. Nič, čoho by som sa mohla chytiť. A nie je to tým, že sa nesnažím. Lebo snažila som sa dosť si myslím. Ale od určitého momentu som z toho bola už unavená a prestalo ma to baviť. Lebo nič nešlo... ani nie, že podľa plánu alebo podľa mojich predstáv. Proste nič nešlo. Bodka. Vlak stál. Ja som stála. Nebolo okolo mňa nič. Nebol okolo mňa nikto, kto by ma podržal, aby som nepadla. A ja som padla. Nie som silná tento rok. Moja sila odišla na dlhodobú dovolenku.

Neustále mám pocit, že sa mi vracia minulosť. A staré stokrát prebraté veci. Dokolečka dokola.
A mne sa proste nechce zas a znova naháňať svoju minulosť pre lepšiu prítomnosť.
Chcem naháňať prítomnosť, pre lepšiu budúcnosť.
Ale momentálne nežijem v prítomnosť. Neviem kde prítomnosť je. Neviem ju dolapiť.
Asi to znie nereálne ale... žijem v akomsi vzduchoprázdne, kde som sama.


A tak teraz trávim piatky s kávou v ruke a pozeraním Milujem Slovensko.
Lebo mi to momentálne dáva väčší zmysel do života ako tráviť čas niekde vonku s ľuďmi, pre ktorých hrám druhé husle. A ktorí hrajú druhé husle aj pre mňa.
Načo? Načo sa mám tváriť, že mi je s nimi dobre, keď nie je? Keď len sedia na jednom mieste a dokopy nikam inam okrem tejto prašivej dediny chodiť nechcú.
Potrebujem spoznať nových ľudí.
Bože... chcem tak veľa? Potrebujem sa stretávať s ľuďmi, ktorí majú iné myslenie, ako ľudia v tejto skurvenej dedine, kde sú všetci na jednom bode myslenia a do hĺbok života a podstaty nejdú. Neviem, či ma teraz chápete, ale to je jedno.
Chcem byť obklopená ľuďmi, ktorí majú kreatívny svet, v ktorom budem cítiť, že nebudem odsudzovaná za niečo, čo chcem robiť.
Ja proste potrebujem niekoho, kto mi ukáže, že hranice neexistujú. Ako v živote tak ani v myslení.
Ja nemôžem byť pri niekom, kto sa uskromní s málom. A nevidí veci mimo hraníc. Lebo sa zo mňa stane to, čo je zo mňa teraz.
Tvrdím, že nemám rada zmeny... ale ja potrebujem zmeny. Potrebujem, aby sa ustavične okolo mňa niečo menilo. Lebo potom sa mením aj ja, a to sa mi neuveriteľne páči. Páči sa mi možnosť, že budem každým dňom iná.
A ja potrebujem človeka, ktorý ma bude niekam ťahať. Niekoho, kto bude tiež plný zmien. A nebude sa ničoho báť. Lebo potom sa nebojím ani ja.
Hm.
Len... kde mám nájsť takého človeka?
Tento rok som sa znova uzavrela do seba. Lebo ľudia okolo boli uzavretí. Báli sa. A tak som sa odrazu stala nimi.
Ja fakt momentálne neviem, čo mám urobiť. Aby sa veci zmenili. Vážne. Ja som... stratená.
Mňa už nebaví skúšať. Že pôjdem dnes von, že možno to konečne klapne. Celé leto, každý boží deň som toto robila. Nič neprišlo.
Niekto sa čuduje, že som teraz v tomto bode života?
Proste chcem adresu človeka, ktorý je pre mňa určený, ja tam pôjdem, zazvoním a the end.
Nechcem už opletačky a pičoviny okolo toho. Otázky, či môžem tomu človeku veriť, či je úprimný a riešiť dookola tieto veci a potom sa aj tak sklamať.
Chcem proste len prísť a vedieť. Že ten človek je môj. A ja som jeho. Hotovo.


Chcem sa len rozprávať. S niekým, kto ma bude naozaj počúvať. Kto tu bude VŽDY pre mňa. Bez výhovoriek. Bez rušenia stretnutí. Bez sľubov, že jasné zastavím sa a potom jednoducho neprísť. Chcem niekoho, kto povie, že príde, a potom naozaj príde.
Nechcem okolo seba ľudí, na ktorých mi vlastne ani nezáleží. Ľudí, s ktorými zabíjam čas. Doslova zabíjam. Ľudí, s ktorými som vonku fyzicky, ale dušou som niekde mimo a necítim váhu prítomného okamihu, lebo mi to je jedno. Nechcem ľudí, s ktorými mi bude to, čo sa deje, ukradnuté. Chcem presný opak.

Neviem kedy som sa zmenila na tú divnú osobu s prázdnym pohľadom, ktorá na mňa pozerá zo zrkadla.
Neviem odkedy využívam ľudí vo svoj prospech. Ale už to robiť prestávam, lebo mám toho už fakt plné zuby. A nevládzem.

Zistila som, že presne viem, čo nechcem.
Viem v podstate aj to, čo chcem. Len sa k tomu neviem dostať.

Hej, ja viem, toto je článok plný sťažovania sa... a tiež viem, že vy budete vidieť XY možných riešení, tak ako má človek vždy pripravených plno rád pre problémy iných, len tie svoje problémy ľudia nevedia vyriešiť, tak ako teraz ja tie svoje. Nevidím momentálne možnosti. Viem, že riešenie existuje, a je aj možno strašne jednoduché, ale ja ho proste nevidím. Neviem, ako to bude o týždeň, alebo o mesiac. Ale v tejto chvíli som bezradná.


Chcem kričať na plnú hubu ešte pre jednu vec, ktorá sa tiež v mojom okolí viac-menej premlčala, lebo to nikoho netrápilo. Len mňa. Ale zasa som hrala divnú hru, a pretvárku a mávla nad tým rukou. Ale moje vnútro to zožieralo. A zožiera doteraz.
Ten pocit, keď už ani na blog to nechcem napísať. Lebo mi to príde blbé. A každému to lezie na nervy, lebo to bolo "nepodstatné".
Jasné, jasné...
Chcem vrátiť čas...

Akoby toto celé nestačilo, tak plus k tomu, asi to mám brať ako darček od Ježiška, alebo ako Vianočné prémie... proste... Jacob si ma vymazal z priateľov na fb. A zobralo ma to viac, než som priznala. Omnoho viac. (A nie, inak sa s ním spojiť neviem... teda ešte cez pokec, kam už nechodí ani on a ani ja.)
Jacob je človek, ktorý tu pre mňa bol niekoľko rokov. Bol to môj najlepší kamarát. Veľmi zriedkavo som ho spomínala... ale vždy bol niekde v zákulisí. V podstatnom a veľmi dôležitom zákulisí.
No a už nie je.
Už nejaký čas to medzi nami škrípalo. Ja ani neviem, kedy sa to udialo... neviem nájsť ten bod, kedy prišiel koniec. Neviem, prečo to už on berie ako ukončené a neviem, kedy to tak začal brať. Lebo ja som to tak nebrala nikdy. A aj keď sme si už skoro vôbec nepísali, vždy som čakala, že sa to vráti späť do starých koľají. Lebo on pre mňa znamenal veľa (aj keď som mu to nedávala príliš najavo). Preto som mu občas napísala... ale jeho odmerané odpovede ma zabíjali. Bolo to také... že odpisoval už len preto, že musel. Zo slušnosti. Cítila som z neho chlad. Cítila som to ochladenie. A nevedela som si to vysvetliť. Neviem si to vysvetliť doteraz.
Neviem, čo ho prinútilo, že si pri pohľade na môj profil na fb povedal, že si ma zmaže. A naozaj to urobil. Váhal? Neváhal?...
Nikdy ma tak neranilo, že si ma niekto z tej sociálnej siete vymazal... Lebo poznám minimálne desiatich ľudí, ktorí si ma skôr či neskôr vymažú. Ale on k nim nepatril. Od neho som to nečakala.
Čo mám teraz akože robiť...? Ako to mám chápať? To fakt už je koniec? Akože zabudli sme na všetko, čo sa stalo, len jedným kliknutím? A už sú veci vyriešené? Už sú veci v normále? Toto je normál? Toto je tá vec, ktorá mu prišla správna po všetkých tých rokoch? Už sa cíti lepšie? Je mu lepšie, keď už na svojej nástenke nevidí môj profil? Fakt som mu tam tak zavadzala? Vadila som mu? Čo sa mu vlastne stalo? Vedel o mne viac než hocikto iný. Vedel o mne veľa... súkromných vecí. Páčilo sa mi, že ignoroval moju náladovosť a nič si z nej nerobil. Aj keď som mala nervy a hnevala som sa naňho, tak proste mal v piči, a ešte viac ma provokoval. Lebo vedel, že si to môže dovoliť. Vedel, že nikdy sa naňho tak naozaj nenahnevám. A vždy sa vrátim. Tak čo sa stalo? Kedy si povedal, že už ho to nebaví a je koniec? Urobila som niečo zle? Kedy si povedal, že dobre, stačilo? Ako k tomu prišiel? Čo tomu predchádzalo?


Ja už nechápem tento rok nič.
Idem si dať kávu. A čokoládu.
Teším sa len na nové časti PLL. To je momentálne moje svetielko v tuneli.

Inak... Paríž... môj milovaný...:(


Autumn Tag

17. listopadu 2015 v 0:33 Reťazáky

1. Proč (ne)máš ráda podzim?
Ja mám veľmi rada jeseň. Lebo konečne už nie sú také teplá a konečne si môžem vydýchnuť. Zbožňujem tie chladné noci, ktoré začínajú už v auguste, a celkovo zbožňujem to ochladenie, ktoré je vhodné na mikinky a svetríky.:D Proste ani teplo a ani zima. Tak akurát. To ja veľmi môžem. A tiež zbožňujem aj tie septembrové rána, ktoré majú pre mňa špecifickú vôňu. Keď som bola dieťa, tak to pre mňa znamenalo začiatok školy, a tým pádom aj začiatok niečoho nového.:) Vtedy som síce veľmi nemala rada ten septembrový ranný vzduch, ale teraz, keď už som dospela (:D) a keď už nechodím do školy, tak to znamená pre mňa nostalgiu a spomienky...:) Inak mám rada na jeseni úplne všetko. Aj vietor a dážď. Ja milujem dážď.:D Ani dáždnik nepoužívam, lebo rada zmoknem...:) A tiež milujem, že po jeseni príde moje najobľúbenejšie obdobie - zima, Vianoce a potom moje narodeniny.
Jediné, čo nemám rada, je zmena času. Lebo sú kratšie dni, a už o štvrtej je tma.:(

2. Jak trávíš podzim?
Úplne normálne.:D Momentálne, keďže nikde nerobím, tak ani neviem opísať, ako trávim jeseň.:D Pozerám seriály, filmy, sťahujem pesničky, čítam knihy... atď. Ale čo si pamätám, tak ja som si vždy viacej vychutnávala jeseň, než leto predtým. V jeseni som vždy viac žila a chodila von. Škoda, že to o sebe nemôžem povedať aj teraz...

3. Slavíš Halloween?
Nie. A ak mám byť naozaj úprimná, tak nemám rada Halloween. Vôbec sa mi nepáči, že to preberáme od američanov (aj keď tento sviatok nevznikol v Amerike, ale oni ho prežívajú úplne najviac, tak ako všetko ostatné), lebo my máme iné sviatky. Ja som radšej za pálenie sviečok a spomínanie na ľudí, ktorí tu už nie sú. Nejaké masky pre mňa v tej dobe nie sú vôbec podstatné. A na párty sa dá ísť hocikedy. Ale zasa ten sviatok ani úplne nezatracujem, veď nech si každý oslavuje, čo chce.:D Ja som len asi príliš zastaralá, alebo čo...


4. Čaj, káva nebo horká čokoláda?
Káva.:D To mi teda bola otázka...:D Káva musí byť každý deň. Ale teda keďže je toto celé o jeseni, tak áááno vtedy rada pijem aj horúcu čokoládu. So šľahačkou. Čaj moc nemusím. Nejak som čajom neprišla na chuť. Pijem ich, iba keď som chorá.

5. Jaký je tvůj nejoblíbenější podzimní kousek oblečení?
Teraz mám veľmi rada svoj nový čierny kabát. A šatky, ktorých mám požehnane, a na ktorých som začala ulietavať.:D Aaaaa svoje hnedé čižmy, ktoré síce nie sú určené na dážď, ale keď je vonku také zubaté slniečko, tak ich vždy letím prevetrať. Tento rok som ich veľmi skoro vytiahla z krabici, lebo už som sa nevedela dočkať, kedy si ich obujem.:D Inak nemám taký najobľúbenejší kúsok oblečenia. Tričká a svetre nedelím podľa ročného obdobia.:D

6. Legíny nebo džíny?
Džíny.:D Aj legíny mám veľmi rada, a tento rok som ich nosila v kuse, ale myslím, že stačilo. V rifliach sa cítim lepšie, ženskejšie. Takže džíny.

7. Lakuješ si nehty podzimními barvami?
Nie... teda neviem. Ja si lakujem nechty podľa toho, akú mám náladu. Takže niekedy sa asi trafím aj do jesenných farieb.:D

8. Vyjmenuj 5 věcí, které na podzimu miluješ.
- počasie, vzduch, vône... (chápete, čo myslím:D)
- čižmy
- svetre (plus kabáty a šatky:D)
- horúca čokoláda
- pocit, že už sa blížia Vianoce:):D

8.november - Občas ťa niekto zraní tak veľmi, že to nakoniec prestane bolieť úplne.

8. listopadu 2015 v 1:45 Diary
"Karma - Všetkým, čo sme kedy urobili a urobíme, vrátane našich minulých životov, si každý vytvárame tzv. "karmické reťazce". Tie ovplyvňujú naše súčasné a budúce životy. To znamená, že ak sme v minulom živote ublížili nejakej osobe, tá istá osoba nám ublíži v tomto živote, samozrejme v inom tele a s iným menom. Ale keďže sme ľudia, zareagujeme späť a tejto osobe to vrátime. Dalo by sa to prirovnať k Newtonovmu zákonu "Príčiny a dôsledky", ktorý hovorí, že každá akcia vyvoláva spätnú reakciu."

Toto som si minule prečítala na jednej fb stránke a uvedomila som si, že som zrejme v minulom živote ubližovala ľuďom na počkanie.:D Ako inak si mám vysvetliť to, čo som si prežila na strednej?:D Alebo to všetko s autobusovým? V minulom živote som musela byť nejaká zlá, namyslená čúza.:D Ako mi kedysi dávno povedala moja vtedajšia kamarátka: Ty si bola v minulom živote nejaká princezná a autobusový bol pastier kráv, ktorý ťa veľmi chcel, len ty si ho stále odmietala, lebo bol LEN pastier. Vtedy som si myslela, že sranduje, že akože haha... ale asi to bude nakoniec pravda. Takže... v tomto živote mi ublížil autobusový, v budúcom živote som narade ja. Jupííí.:D Hm. No čo sa tohto týka, tak máme s autobusovým o zábavu postarané na najbližších sto životov. Super. Nebudeme sa aspoň nudiť.
Teraz vážne. Neviem ako vy, ale ja verím aj na karmu, a aj na minulé a budúce životy. Podľa mňa sa rodíme stále dookola, a niekde som dokonca čítala, že sa v každom živote stretávame s tými istými ľuďmi (teda ich dušami)... a vlastne v každom živote sa učíme niečo nové. Mne to dáva zmysel, a príde mi to logické. Lebo keď umrieme, tak umrie naše telo, ale duša nie... Kam teda duše chodia? Nemôžu sa len tak vytratiť...
Myslím, že mi dosť udrelo na mozog, keď som minulý týždeň videla tri filmy behom dvoch dní, ktoré boli o smrti, o duchoch, o posmrtnom živote a tak.


Keď som už spomenula toho autobusového, a keďže tento blog si zaslúži o ňom vedieť pikošky, tak sa presťahoval do iného mesta v Anglicku. To je tá pikoška. Viac nemám. Asi ste čakali, že som ho stretla, ale nie, nestretla. Keď ho stretnem, tak tu v momente bude o tom článok, nebojte (bojíte, viem, už o ňom nechcete čítať:D). Minulý mesiac som si chvíľu myslela, že je na Slovensku, lebo som náhodne náhodou zistila, že tu je ten jeho kamarát, s ktorým odišiel odo mňa preč. A tak som chodila po meste s očami aj na chrbte, že či ho náhodou nestretnem. Ale kdeže. Bola som z toho dosť vystresovaná, ale aj som sa tešila, že mi blikla nádej, že ho možno po troch rokoch konečne uvidím... Videla som len jeho dvojníka (skôr dvojča:D) a vtedy som sa zľakla, že to je on. Nebol. Bol to nejaký Srb. V našom meste je teraz plno cudzincov (nie, našťastie zatiaľ ešte nie imigrantov...), proste samé nové tváre, a to vidíte, že to nie sú Slováci...:D Ale títo Srbi sú celkom pekní.:D Hlavne ten dvojník... to som skoro spadla z mosta, keď sme išli oproti sebe a ja som detailne sledovala jeho úžasné črty tváre (identické s tvárou autobusového).:D No čo už. Tento typ chalana je zrejme môj šialok kávy. To mám už asi naveky vekov amen.

Teraz píšem, ako keby som stále chcela autobusového a stále naňho čakala, ale nie je to tak. Už nie. Len by som ho proste chcela vidieť. Že ako sa zmenil. Tri roky sa na človeku podpíšu... Je mi jasné aj to, že on sa odtiaľ tak skoro nevráti (ak sa vôbec vráti), s týmto som sa zmierila už strašne dávno, a ja mu to aj prajem, nech si žije tam, a nech je šťastný. Ja už vlastne ani nechcem, aby mu to karma vrátila v budúcom živote. Fakt. Chcem aby bol šťastný. A dúfam, že aj je. Len by občas mohol prísť kuk sem do týchto končín, že what is new. Aspoň sa ukázať, že žije. Že ako vyzerá. Už by mi to neublížilo, keby som ho stretla. Lebo už ma to celé s ním prešlo. Do poslednej bodky. Už ho chcem vidieť čisto len zo zvedavosti, lebo on, žiaľ, je ten človek, na ktorého budem zvedavá už asi navždy. Ale nie sú tam žiadne bočné úmysly. Proste len: kuk - ty si sa ale zmenil - úsmev - som rada, že žiješ, a že sa máš dobre - tak zas o rok - dávaj si na seba pozor - maj sa.

No a to mesto, v ktorom teraz býva, tak vyzerá, že je tam pekne. Googlila som.:D A prišla som na to, že keby ma tam zoberie, a všetko poukazuje, tak by sme boli karmicky vyrovnaní.:D Lebo s kým iným cestovať po Británii, keď nie s ním, ktorý to tam už pozná? Cestou by sme si už rovno odskočili aj do Paríža. A na most by sme si zavesili náš zámok so srdiečkom a s našimi iniciálkami, že forever, čo si tam zaľúbení vešajú... počkať... nie... niečo tu nesedí... jaj... prepáčte... to je starý film. Nám dvom s autobusovým by celkom stačil ten Londýn. Aj keď nebýva priamo tam, ale blízko. Do Paríža sa pôjdem zasnúbiť, ale nie s autobusovým. A vlastne ani do Londýna nechcem ísť s ním. Vlastne... už nikam nechcem ísť s ním! Už s ním nechcem mať nič spoločné. Bože! Kto s tým vlastne začal?!
To ten Paríž. Odkedy som si pozerala na googli ulice Paríža, som nejak mimo. Tak sa mi to tam zapáčilo, že až. Odvtedy narážam na divné náhody... Keď napríklad pozerám telku, tak tam je večne niekde pichnutá veta o Francúzsku, alebo tak podobne. Ako minule... pozerám si Show Leoša Mareša a bola tam žena z Francúzska, ktorá už roky žije v Česku. A hrozne sa mi páčil jej prízvuk... Francúzske ženy mi prídu strašne upravené a elegantné. Aj táto žena. Bola vtipná, bola svoja, na nič sa nehrala a popritom to bola dáma. Ach. Ja sa proste musím dostať do toho Paríža, aj keby čo bolo! Toto si musím jedného dňa splniť.


Inak som behala ešte asi pred dvomi mesiacmi po jarmokoch. Nič som si dokopy nekúpila. Iba magnetky s Parížom.:D Bola som zameraná na kabelky, keďže sa mi moja mini kabelka na Seneckom lete roztrhla, tak som hľadala podobnú maličkú, ale teda nič moc. To je tak, keď si niečo chcete kúpiť, tak to nikdy nemajú. Zato mamina si kúpila peknú kabelku, takú väčšiu a hnedú. Ktorú teraz nosí do roboty. Na jednom z tých jarmokov sme stretli aj ocinovu sestru s mužom, ktorí sa chválili, že kúpili v jednom obchode u vietnamca loptičku pre svoju psicu. Oni totiž nemajú deti (keďže sa do seba buchli neskoro), tak sa hrajú, že tá psica je ich dieťa (popravde, tak sa hrám aj ja s mojím psom a volám ho Bábo). V tom sme sa na seba s maminou kukli, že o čo je naše Bábo menej, a že aj jemu kúpime loptičku! Tak sme zbehli do prvého vietnamského obchodu, a tam som sa na prvý pohľad zaľúbila. Do jedného trička. A tak mám tričko. Moje Bábo síce loptičku nemá, lebo v tom obchode ani žiadne loptičky nemali, ale to tričko mi schválil, takže pohoda. Len povedal, že teda na Vianoce mu mám niečo kúpiť. Omg. Musím si už nájsť prácu. Nevyzerá to so mnou dobre. V tom obchode ma inak balil mladý vietnamský predavač... sa ma pýtal (lebo mamina kupovala to tričko, ja som bola obďaleč), že či aj ja niečo nechcem, a že či pijem a podobné chujoviny. Nejak sa ku mne proste mal.


A čo také sa ešte udialo? Už oproti nám stihli postaviť aj štvrtý dom. Boli tu robotníci, ale nie tí moji, ale iní. Boli mladí. Preto to spomínam. Ale robotníci ako robotníci. Veď to je jedno. Chodila som sa okolo nich prechádzať.:D S Bábom.:D Keď je pravda, že každý má na svete nejaké poslanie, tak poslanie môjho psa je chodiť so mnou na prechádzky po stavbách.:D Ale asi by vyzeralo blbo, keby chodím okolo nich sama, nie? Inak sme len po sebe čumeli. Už to nebolo ono. Už som sa len nudila, a ten týždeň mi bolo všetko jedno, tak som chodila okolo nich a pozerala na nich, lebo inak nudaaaaaaaaaaaaaaaa. Ale ani jeden mi nepadol do oka... len proste boli mladí. A to stačí. A to je celé. Už to nebol ten môj... Najsuper to bolo v júni. Jún bol najsuper.

Inak totálne tento článok vyzerá tak, že stále čakám na autobusového a stále plačem za robotníkom a pritom ani jedno nie je pravda.:DDD Toho robotníka mi je celkom dosť ľúto, ale ani vlastne nie jeho... ale toho, že som nevyužila príležitosť, a že som zasa niečo dobré nechala odísť z môjho života len preto, lebo som posero. Pretože už je november, a keby vtedy niečo urobím, tak veci mohli byť inak. Toto jediné ma mrzí.


V tom čase, keď sme s Bábom chodili za tými druhými robotníkmi, tak sme cestou chodili čakávať moju maminu z roboty, lebo mala ranné. Lebo s maminou tu vystupuje jeden chalan, ktorý s ňou robí (s mojou maminou robia inak samí pekní chlapi... závidím jej... a hnevám sa, že mňa tam nezavolali ani na výberové konanie!!!) a ktorý sa mi síce nepáči, a nie je môj typ, ale noa? Chcem sa s ním zoznámiť, lebo potrebujem spoznať nových ľudí. Zn: Súrne. Ale ten chalan totálne jebal na mňa. Ani o mňa nezavadil pohľadom.:D Teda ak nerátam tú pol sekundu, ktorú mi venoval. A to som kvôli nemu išla až pred obchod, kde im zastavuje autobus. Ale niiiččč proste. To mi pripomína, že moja mamina má zase ranné tento týždeň.:D


A zistila som, že môj bratranec je síce debil ale nie až taký.:D Naša debata o pol štvrtej ráno o celej tej situácií s imigrantami a tak, stála za to... Konečne niekto, s kým sa o tom dá normálne rozprávať. A konečne niekto, kto do toho vidí viac než ja, takže som zasa o niečo múdrejšia.:D Hm. Máme to síce teraz s jeho rodinou nahnuté a tak ale... stále ho mám rada. Ako decká sme bývali v tom istom činžiaku, ja jedináčik, on jedináčik, a starší odo mňa o štyri roky... vzhliadala som k nemu. Brala som ho ako brata. On ma chránil. Neviem kedy sa to pokazilo. A síce ma teraz serie, lebo... ma serie. Ale chcem, aby sa to medzi nami nejak urovnalo. Bez hádok. Aby dostal v jednej veci rozum ale... neviem. To je jedno. Uvidíme. Vraj mám prísť s peknými kamarátkami.:D A oni nám ukážu, čo je párty.:DDD On mal strašne pekných kamarátov, čo si tak spomínam. To ma dosť mrzelo na tom, keď sme sa sťahovali, že akurát dospievam, a nemám na očiach jeho kamarátov.:DDD Dosť často rozmýšľam nad tým, že aká iná by som teraz bola, keby sme sa nepresťahovali. Síce je to už jedno... ale napadne mi to. Že by som bola úplne inde, než som teraz. A že by som to chcela zistiť, aj keď nemám ako. Som presvedčená, že môj život by bol lepší, keby sa nepresťahujeme. Ale to je jedno... Hej, je to jedno. Ale nedá mi to. Toto je vec, ktorá ma zožiera už 9 rokov, čo bývame tu. Ale je to jedno... už teraz. *hlboký povzdych*


A volajú ma späť na poštu. Len zastupovať. Neviem podrobnosti, lebo to vedúca odkázala po mojej mamine, ale že sa tam mám zastaviť, a ona mi všetko vysvetlí. Kokos. Presne som celý čas vedela, odkedy som dala výpoveď, že ma tam budú volať, a ešte v niektorom z minulých článkov som písala, že strašne v živote cúvam, a že mi "ku šťastiu" stačí už len to, aby som sa vrátila robiť na poštu. A je to tu.:DDD Ide ma z toho celého drbnúť.:D Ide ma jebnúť z tohto poondeného roku.:D Už nech je Silvester a dokonáno.:D

A najhoršie na tom je to, že odkedy to viem, tak nad tým normálne aj rozmýšľam... veď len zastupovať...:DDD A pritom celé tie mesiace sa mi občas opakuje jeden a ten istý sen, teda skôr nočná mora, že som späť na pošte, a že je hrozne veľa pošty, a že si stále hovorím: Bože, prečo si sa sem vrátila robiť?! A že keď konečne vyjdem do ulíc na bicykli, celá nabalená, tak strašne plačem a kričím, a zahodím všetky tašky na zem, a utekám s obrovským plačom domov. A keď sa potom ráno zobudím, a uvedomím si, že to bol len sen, tak som celá happy a poviem si: Nedopusť aby si sa vrátila na poštu! Nedovoľ si to!

Na jednej strane viem, že sa tam už nikdy nechcem vrátiť, lebo viem, z akých dôvodov som odtiaľ odchádzala a viem, ako som sa ten rok, čo som tam robila, cítila. Nemôžem sa tam vrátiť. Už len z princípu.
Na druhej strane viem, že by to teraz už nebolo na stálo. Možno len na dva mesiace. A nebolo by to každý deň. Proste len... taká výletná práca.:D
Na tretej strane cítim, ako každá jedna bunka môjho tela kričí nie, lebo nemám náladu už na to celé s poštou a s ľuďmi... už sa mi to proste nechce.
Na štvrtej strane ma láka vidina peňazí... že by som aspoň niečo mala na Vianoce... Lebo minule som sa v obchode zaľúbila do jedného svetríka, a nemohla som si ho kúpiť, lebo stál 20eur, a odmietala som pýtať peniaze od maminy, lebo vyciciavať ich rozhodne nechcem (stačí, že ma kŕmia, a trpia doma) a je to len a len môj problém, že teraz nerobím, tak nech si to odtrpím. Patrí mi to. Tak som si v duchu poplakala a išla ďalej. Je hrozne ťažké byť bez peňazí, keď som si už zvykla, že ich mám a môžem si hocičo hocikedy kúpiť...
Na piatej strane vidím to, že čo ma vtedy na pošte zmenilo, ma do budúcna len posilnilo. Celé mi to pomohlo k zmene a k vytvoreniu človeka, ktorým som dnes. Zmenila ma aj výpoveď. Proste už by to nebolo to isté, čo predtým, lebo tentoraz by som vedela, do čoho idem. A som už iná. Všetko je už iné...
Na šiestej strane viem, že nech by som teraz v živote urobila akékoľvek rozhodnutie, a išla robiť hocikam, tak by to bolo úplne jedno, lebo horšie už byť nemôže. A momentálne som v taktom období svojho živote, že mi nič uškodiť nemôže. Len pomôcť.
Na siedmej strane viem, že to celé je len uhoľ pohľadu a nič viac.
A potom si spomeniem, že je vlastne rozhodnuté. Ísť tam nemôžem. Ani keby som chcela. Nie v zime. Kvôli tomu, čím som si prešla v apríli, tá nemocnica, pohotovosť... Odvtedy si musím dávať obrovský pozor, aby som neprechladla. A bicyklovať sa v zimných mesiacoch cca 3 hodiny po dedine... Už si to nemôžem dovoliť.
Každopádne sa ale na tej pošte zastavím, a popýtam sa na to... Veď to môžem.


TAG - 15 otázok

8. listopadu 2015 v 1:05 Reťazáky
Keďže rada vypĺňam tieto blbostičky a keďže na ne teraz aj mám náladu a keďže sa momentálne nudím, tak som sa rozhodla, že reku už keď som objavila tento Tag, tak ho aj vyplním. Ja to síce volám reťazák, ale to je evidentne už zastaralý názov, tak to teda volajme po novom... Našla som ho na tomto blogu. :)


1. Máš nějaké domácí mazlíčky?
Mám. Dvoch psov. Americký kokeršpaniel je môj. Narodil sa v roku 2010. Tu na blogu ho volám Menomôjho psa, ale samozrejme v skutočnosti má úplne nádherné meno. Ak ste videli film Veľmi nebezpečné známosti (s Reese a so Sarah), tak sa volá presne ako ten hlavný hrdina (ten krásny chlap, ktorý aj v 40tke vyzerá na 20), ktorý na konci zomrie. No a druhý je vlčiak, ten je vlastne spoločný (priniesol nám ho Ježiško v roku 2006), ale je ocinov.:D Ten sa nevolá po žiadnom hrdinovi z filmu. On je hrdina sám o sebe.:D

2. Řekni 3 věci, které jsou fyzicky blízko tebe?
Čokoláda (nesmie chýbať ani keby na chleba nebolo!!!), notebook a monitor od druhého počítača.:D

3. Jaké je teď počasí?
Je noc. Zima a hmla.

4. Umíš řídit? Jestli ano, nabourala jsi někdy?
Nie. A som ten typ, ktorý ani nechce vedieť.:D Vôbec ale vôbec ma to neláka... Pre mňa je to proste veľa podnetov naraz - všímať si autá, tabule a cestu a tak...:D Nie nie. Ja som radšej spolujazdec, lebo sa rada dívam po krajinkách.:D Ale nikdy nehovor nikdy.:) Uvidíme, čo prinesie budúcnosť.

5. Co byl poslední film, který jsi viděla?
Hm. Myslím, že to bolo Mesto Anjelov.

6. Byla jsi někdy v zahraničí?
Ano. V Maďarsku, v Srbsku, v Česku a teraz som si spomenula, že som bola aj vo Viedni na Vianočných trhoch.:D Uff no mám precestovanú polku sveta, čo vám poviem:DDD A naspoledy na Google street view som bola v Paríži a v New Yorku. Ráta sa to?:D Ale tak do toho Paríža by som naozaj chcela ísť. Je to môj najväčší sen. Strašne ma fascinuje Francúzsko. Až mi je do plaču z toho, že utečenci sa tam dostali skôr, ako ja.:'( A teda dúfam, že to tam nezničia dokým sa tam dostanem ja. :-/


7. Kolik máš sourozenců?
Žiadnych nemám.:( A verte mi, nie je super byť jedináčikom, ako si to väčšina ľudí myslí.

8. Máš stolní počítač nebo notebook?
Aj aj. Notebook mám na internet, a počítač na Sims2.:D

9. Jak stará budeš o tvých dalších narozeninách?
23.:D Kokos. Celé zle.

10. Nosíš kontaktní čočky nebo brýle?
Ani jedno. Ale chcela by som nosiť okuliare. S čiernym rámom:D Podľa mňa by sa mi to veľmi hodilo.:D

11. Barvíš si vlasy?
No vlastne hej. V poslednej dobe už síce veľmi zriedkavo (naposledy v auguste) a mala som tmavohnedú farbu, ktorá sa mi veľmi páčila... teda bola to dosť zmena, oproti červenej, ktorú som mala predtým 3 roky. A asi 3 mesiace som mala ombre, ale to bolo niečo hrozné.:D Teda, ono to vyzeralo na začiatku dobre, len strašne mi peroxid vysušil vlasy a pri konci už to bolo... no vyzerala som ako ježibaba... vlasy do všetkých strán a suché ako slama. Sen.:D

12. Řekni něco, co plánuješ dnes udělat?
Uf no... keďže je noc, tak plánujem ísť spať a potom... neviem. Keďže je nedeľa, tak asi nič.:D Mala by som konečne dočítať knihu, ale... nechce sa mi.:D Keby som tento Tag vypĺňala v pondelok alebo utorok, tak to mám plán.:D

13. Kdy jsi naposledy brečela?
Práve som zistila, že som na tom veľmi dobre, lebo vôbec netuším, kedy som naposledy plakala.:DDD Wauuu.:D Aha... nie... počkajte... bolo to niekedy minulý týždeň na dušičky, keď išiel v telke jeden film, tuším sa volal Pevné putá a tam zabili jednu 14 ročnú školáčku, a jej otec so sestrou sa snažili prísť na to, kto ju zabil. A rozplakalo ma to, ako ukazovali to dievča, ktoré už bolo "hore" ale ešte nie v nebi... a rozprávala tam, že odišla moc skoro, že nestihla dospieť, a hrozne jej bolo smutno za jedným chalanom, s ktorým mala ísť v sobotu na rande, lenže v ten deň, keď si to rande dohodli, tak zomrela. Čiže nestihla ísť na svoje prvé rande, a nestihla od neho dostať prvú pusu... A že nikto nikdy nevie, kedy zomrie. Hm.

14. Už jsi někdy byla vzhůru celou noc?
:DDDDDDDDDDDDDDDDD To je super otázka pre najväčšiu nočnú sovu na svete.:DDD Skoro stále som v noci hore. Vlastne noc mám najradšej, vtedy spravím najviac vecí, ktoré sa mi cez deň nedaria. V noci mi to proste lepšie myslí. Aj na maturitu som sa učila po nociach...:D A tak nonstop hore som bola asi 36-38 hodín.:D Bolo to pred pár rokmi cez letné prázdniny, keď som mala problémy so spánkom, že vlastne som za celú noc nevedela zaspať, tak som sa na to vybodla a vstala aj o piatej ráno a fičala som... Síce ma potom cez deň hádzalo do boku, ale dalo sa. Takýchto nočných a nespacích rekordov mám za sebou veľa.:D

15. Spíš s otevřenými nebo se zavřenými dveřmi?
Zvykávala som spávať pri zatvorených dverách, dokým som si nepozrela film Paranormal Activity, čo bolo asi pred piatimi rokmi, a odvtedy spávam pri otvorených dverách. Že keby náhodou sa niečo dialo a ja by som kričala o pomoc, aby ma rodičia lepšie počuli cez otvorené dvere.:DDD Ale zvyknem si ich aj občas zavrieť. Už ma chvalabohu prešiel strach z toho, že sa mi dvere budú z ničoho nič samé zatvárať a otvárať.:D