Prosinec 2015

30.december - Na křižovatkách stovek cest se náhodně potkávají lidé a nevědí, že celý jejich dosavadní život byl přípravou k tomuto setkání.

30. prosince 2015 v 23:02 Diary
Svet sa mi otočil. Jakmile začal december, veci sa akoby šibnutím čarovného prútika začali meniť. Písala som o tom už v minulom článku, že niečo je iné. Že niečo nabralo iný smer. Len som to vtedy nevedela pomenať. Teraz už viem.
Na to, ako strašne zlý som mala tento rok, a ako bol november pre mňa psychicky ťažký, tak teraz, v týchto dňoch, je všetko úplne iné.
Milujem tento môj december plný prekvapení. :))))))))))))))))))))))))))))))))


Hm. Tak veľmi som sa chcela ozvať ešte pred Vianocami... tak veľmi som chcela urobiť aj plno iných, pre mňa dôležitých vecí (ako dopísať si denník, čo vždy v decembri robievam:D), fakt veľmi som chcela všetko do konca roka stihnúť, a Boh mi je svedkom, že to myslím naozaj úprimne, ale niečo mi do toho prišlo.:D Prichádzalo. Opakovane. Každý deň. Každú noc.:D A tak som neurobila vôbec nič. Nemám dopísaný ani článok o rekapitulácií tohto roka, a to ma desí úplne najviac, lebo druhého to tu musí bezpodmienečne byť.:D


Ale aby sme sa dostali aj k veci... v minulom článku som taktiež písala o tom, že sa bojím pondelka 14steho. Len som o tom nenapísala nič konkrétne. Lebo som to nechcela zakríknuť.
Vec sa má totiž tak, že ma čakali dva pohovory.
Ale pekne po poriadku. Na Úrade práce sme sa teraz museli zúčastniť jedného projektu, ktorý nám mal pomôcť v tom, aby sme si lepšie vedeli nájsť prácu. Lebo je veľa nezamestnaných mladých ľudí do 29 rokov (hmmm čím to asi bude?! žeby tým, že sa zvyšuje dôchodkový vek?!). A tak, najprv nervy, že nám už mohli dať pokoj do Vianoc, a potom si hovorím, že teda prečo nie? Veď sa toho zúčastním. Zobrať mi to nezoberie nič, a prinajmenšom mi to teda pomôže, čo bude super. A týkalo sa to hlavne toho, že som musela cez ich stránku reagovať na ponuky práce. Bolo tam inak dosť dobrých pracovných ponúk, čo neboli zverejnené ani na známejších stránkach. A to bol koniec novembra. My sme išli k tete, a ona si kúpila neskutočne krásnu skriňu s posuvnými dverami, po akej ja túžim už nejaký ten rôčik. Proste láska na prvý pohľad. A ani nebola drahá. Vtedy ma skoro rozhodilo a preklínala som samú seba, že ešte nemám prácu, a peniaze a proste... no bolelo ma srdce, duša a všetko.:D Hneď ako sme potom prišli domov som utekala reagovať na jednu ponuku, ktorú som si vyhliadla. Len tak, zo srandy. Nikomu som o tom preistotu nepovedala, aby mi to ich reakcie nepokazili.:D Ale ukázalo sa, že zo srandy som to moc nebrala, lebo keď sa mi odtiaľ neozývali už asi týždeň, tak som doma plakala do vankúša, že všetko je v riti.

Na to mi prišiel list z Úradu práce, že sa mám dostaviť na pohovor do vedľajšieho mesta do jednej školy, ako pomocná administratívna sila (práca, po ktorej od maturity túžim, len ma nikde nechceli zobrať, lebo som nemala prax) a hneď v ten istý deň sa mi ozval aj ten prvý, na ktorého som čakala od konca novembra (čo je tiež administratíva:D). A tak som si dohodla na pondelok dva pohovory. Fasa.:D Medzitým som písala spolužiačke zo strednej, že kde je tá škola, že na ktorej zastávke mám vystúpiť a tak, lebo ja to mesto vôbec nepoznám.:D Všetko mi podrobne vysvetlila. Ja som už dopredu stresovala. V nedeľu som bola úplne v tranze, že ako to postíham, či nastúpim na správny autobus a tak.:D

I nadišiel pondelok, dokonca som sa i namaľovala (normálne aj mejkap, tiene a všetko!!! JA!!!:D), i som sa vybrala na stanicu. Tam som sa jednej ženy pýtala, či ten bus ide do TohoMesta, i my povedala, že ani ona nevie, lebo tam ide prvýkrát, na to ďalšia babka sa pridala do nášho rozhovoru, že ona druhýkrát.:DDD A tak sme šli spolu, že niečo bude. Aj do autobusu sme si sadli spolu.:D Povedala som jej, že idem na pohovor, zaželala mi šťastie a vybrala som sa smer škola.:D Tam som sa najprv nevedela dostať dnu, lebo mi nikto neotváral.:DDD Ale nakoniec mi teda otvorila jedna žena, predpokladám, že učiteľka (lebo tam je stredná aj základná škola), a tak som išla hore za riaditeľom.:DDD Prekvapilo ma, že som v tej chvíli nestresovala. Chcela som to mať všetko za sebou. Len som sa bála, že ma nezoberú, lebo tam vyžadujú maďarčinu a ja po maďarsky neviem (bývam proste v mega časti Slovenska, kde sa rozpráva po maďarsky -_-), dokonca sa aj zasmial na tom, že neviem, keďže mám maďarské priezvisko.:D Dal mi aj termín, že sa mám ešte ozvať 16steho, lebo on chce vidieť aj ostatných uchádzačov a tak. A v tej chvíli som si bola istá, že je to v riti. Krásne som stíhala aj autobus späť domov, ktorý išiel 9:25, len som musela mierne utekať, lebo teraz som sa pre zmenu nevedela dostať von zo školy, lebo bolo zamknuté.:DDD Tak som išla zaklopať tej žene, ktorá ma aj púšťala dnu, že nech ma aj vypustí von.:DDD Ona už prevracala očami, že či mi nemohli prísť otvoriť ľudia zhora.:D Omg, prečo sú niektorí ľudia tak strašne nepríjemní?:D Ja som sa len smiala, a ospravedlňovala sa, že som tu prvýkrát a tak.:D
A ako som už bola v mojom meste, tak mi písal ten druhý, že sa pohovor prekladá na január. Hovorím si, fasa. Ani jedna práca nevyjde. V jednej chcú maďarčinu a v druhej to stále prekladá. No nič. Išla som domov a snažila som sa zmieriť s osudom, že teda mi nie je v decembri súdené nájsť si prácu.

Potom prišla streda 16steho a ja som najprv išla na Úrad, lebo som mala termín, kvôli tomu projektu. A 8:40 busom do tej školy. Tam som musela na riaditeľa čakať, prišiel až okolo 9:25 (čiže som zmeškala bus späť:D) a ja som si hovorila, že do kelu, kvôli tomu, že mi napíše do papierov, že ma neprijíma, tu mám trčať ešte hodinu. Ale aj napriek tomu som mala v sebe istý čudný kľud, že všetko to dopadne tak, ako má, presne v prospech mňa. No a prišiel, zobral papier, a spýtal sa ma, že čo tam má napísať. A potom povedal niečo v tom zmysle, že: ,,Budete tu dve." Ja, že uhm, a potom som sa spamätala: ,,Budeme?... To... akože... ma beriete?" On: ,,Ano." Ja: ,,Prosím? To vážne? To je super! Bože! Teším sa!" On sa mi začal smiať, a hovoril niečo o tom, že ako sa môžem tešiť, že je starý a blabla, proste vtipkár.:D Potom mi hovorí, že nástup 11.1.2016 a ja sa ho pýtam: ,,A o koľkej? O siedmej, či o ôsmej?" On sa zas začal smiať, a že o piatej. Ja že: ,,Dobre. Ja prídem aj o piatej, mne to nevadí.:D" A taká som bola z toho happy, že som sa ho zabudla opýtať aj všetko ostatné, ako plat, a blbosti, chápete.:D Keď som potom odišla, obvolala som asi každého, kto o tej práci vedel, aj keď tých ľudí nebolo veľa, lebo som o tom nechcela rozprávať, aby sa do toho nezaplietlo zbytočne veľa energií a nepokazili mi to.:D Mamina mi do telefónu povedala, že ona úplne vedela, že ma zoberú.:D A išla som si aj do Tesca, lebo som mala veľa času, lebo bus šiel až 10:25, a tak... proste som si zvykala na svoju novú budúcu realitu. Jupííí.:D Potom ako som vystúpila u nás v meste som utekala s tým podpísaným papierom o prijatí na Úrad, a tetka sa ma pýtala, či sa aspoň teším. Ja: ,,Veľmi!!! Konečne budem mať prácu!!!":DDD Ona rehoty: ,,Aspoň niekto sa teší." A že to mám ako predčasný darček od Ježiška.:D No to teda áno!:D

Kokos... ľudia. Ja som po tomto celom túžila. Teda... nechcem nič zakríknuť. Ale... nebude to v našom meste, čiže budem mať pocit, že niekam chodím, že niečo zažívam a že cestujem (aj keď len 10 minút). Síce to, ako budem stíhať autobusy, ma trochen desí, ale... :D Budem mať konečne dôvod ísť večer spať, a ráno vstať. Okrem toho je to práca, čo ma bude baviť. A... celé je to mega!:D
Len mi veľmi blbo budú chodiť autobusy. Jeden ide 7:10 a aj to je diaľkový, čiže netuším, či ma zoberie, alebo čo... a potom ide až 7:50, čo som o ôsmej už v tom meste, lenže hneď v prvý deň prísť neskoro do roboty...:D Potom sa budem musieť s riaditeľom na tom nejako dohodnúť, že teda keď ráno budem meškať, ostanem tam dlhšie poobede... Lebo vlastne je to práca len na štyri hodiny.
Kokos! Teším sa už keď o tom píšem!:D (Už sa mi o tom aj sníva, inak...:D)
A sorry, musela som to opísať dopodrobna, lebo toto si chcem pamätať.:D


A hm. Ešte jednu vec spomeniem. Tá spolužiačka zo strednej, čo mi opisovala cestu ako sa dostať do tej školy, tak to je baba, s ktorou sme sa na strednej neznášali. Kvôli nej, teda kvôli nim, som začala blogovať denníčkovo, aby som sa z toho vypísala, kvôli nim som potom stresovala a v noci nespala, že mi blog nájdu a tak som ho dookola menila... kvôli nim som sa raz zosypala na zem s plačom pred obývačkou... kvôli nim som chodila do školy so stiahnutým žalúdkom a nič nejedla...:D A teraz si... rozumieme. Nechápem to. Osud má niekedy divný zmysel pre humor.:D
Prvýkrát sme si tak vážne písali asi v septembri alebo tak, keď mi písala, že je s frajerom na tom zle a tak... a teraz som jej ja napísala kvôli tej škole a ona mi povedala, že akurát večer predtým si čítala naše správy zo septembra, ako mi písala o frajerovi, a že vtedy sa to dalo ešte zachrániť, lebo to bolo potom super medzi nimi a zas už nie je. A že proste myslela na mňa, a ja som jej hneď na druhý deň napísala. Ja jej na to hovorím, že náhody neexistujú.:) A ona mi teraz úplne fandí aj čo sa práce týka a tak, píšeme si skoro každý deň... a jej citátik pre mňa do nového roka je: New year, new life.:DDD


Aaaa ach. Čo sa Vianoc týka, mala som ich super.:D Ani neviem, čo viac mám napísať... proste od polovice decembra žijem v šťastnom svete a som nabitá novou energiou a... ten týždeň od toho 14steho do 20teho bol zázračný, magický a úplne najlepší týždeň v tomto roku.:D Kokos... tie... náhody, ktoré nie sú náhodami, keďže na náhody neverím, takže... ten OSUD!!!:D A Vianky, Vianočkyyy...:) :D Asi najlepšie za posledné roky.:D Zázračnomagickosť pokračuje.:))))))))))))) Môj záchvat smiechu počas Štedrej večere.:D Momentálne je pre mňa svet gombička, odrazu má všetko zmysel... Som štastná.:) Dúfam, že mi to vydrží, ale ja verím, že áno! A aj keby nie, tak toto vianočné obdobie malo svoj zmysel, aj keby TO nepokračovalo...:))) Ehm... o TOM nič konkrétne zatiaľ nenapíšem, lebo bojím bojím.:D Vedia o tom zatiaľ len dve osoby, a aj to mi príde hrozne veľa!!!:D Aaale jedného dňa, keď nadíde ten správny čas, tu bude megačlánok, toho sa nebojte.:D

Dokonca som bola na návšteve aj u Ellie a Lea, lebo sa ešte v novembri presťahovali do väčšieho bytu, a ja som to tam ešte nebola pozrieť. A úplne úžasné to tam majú, páči sa mi u nich a... ešte aj darčočky som kúpila Ellie, lebo mala narodeninky a proste... rozdala by som sa momentálne!:D Pre každého!:D Píšte, čo môžem pre koho urobiť, ja rada!:D
Majte sa krásne.:) Ľúbte sa!!!:D


To teraz tak sama pre seba si sem idem dať motivačné citátiky, KEBY NIEČO.:D
- Tým, čo k sebe patria, osud vždy nájde cestu, ako sa stretnúť.
- Vesmír ví, co je pro nás nejlepší. Dřív nebo později nás svede s potřebnými lidmi a odloučí od těch nepotřebných.
- Ak čosi priťahuje vašu pozornosť, je v tom skryté niečo hodnotné práve pre vás.
- To na čo sa naladíš, to si pritiahneš. Energia.
- Nauč sa nebáť sa strachu!!!
- Teraz je ten správny čas. Vesmír má rád RÝCHLOSŤ. Neodkladaj veci na neskôr, nehádaj, nepochybuj. Keď sa objaví príležitosť alebo impulz... KONAJ!
- Keď sa pre niečo rozhodnete, dotiahnite to do konca. V nedokončených veciach sa stráca vaša sila.
- Ver v to, v čo si doteraz neveril a stane sa to, čo sa doteraz nestalo.
- Sú to vždy tie jednoduché veci, ktoré menia náš život. A tieto veci sa zväčša nestanú, keď chceš, aby sa stali. Život odhalí odpovede v čase, kedy si ich praje odhaliť. Ty chceš bežať, no život je na prechádzke.
- Vždy hovor to, čo cítiš a rob to, čo si myslíš. Mlčanie ničí osudy.
- V každom okamihu si volíte realitu. Doslova. Záleží na vašom vneme. Na tom, ako si projektujete všetko čo vidíte. To ako vnímaš teraz, určuje tvoj blízky moment. Niekedy až moc blízky.
- Realitu tvoríme v prvom rade svojou pozornosťou, potom svojimi myšlienkami, emóciami a nakoniec činmi. Takže ak je niečo dôležitejšie ako čin tak je to pozornosť. A čo je to pozornosť? Schopnosť zamerať celé vaše bytie na jeden bod.
- Každý z nás má presne také vlastnosti, schopnosti a okolnosti, aké potrebuje na to, čo si vybral v tomto živote ŽIŤ. Najhoršie, čo môžeme sami sebe urobiť, je báť sa sám seba. Že niečo neviem, nerobím dobre, nikdy nezmením alebo sa nenaučím. Dokým to svoje svetlo nespoznám, navždy sa budem báť tmy.


13.december - Keď ľudia vidia dobro, očakávajú dobro. A ja nechcem žiť podľa niekoho očakávaní.

13. prosince 2015 v 0:58 Diary
Chcela som len napísať, že od môjho posledného článku sa situácia trošku zlepšila. Ale naozaj len trošku. Našla som riešenie. Hej, dá sa povedať, že veci sa pomaličky začali uberať iným smerom. Veľmi pomaličky. Aj keď to nie je moc viditeľné, ani citeľné, ale niečo je iné. Niečo nabralo iný smer. Ale zatiaľ to neviem pomenovať.
Snažila som sa začať pozerať na veci inak. Lebo ma všetko, naozaj všetko ubíjalo.
A tak som kontaktovala svoje spolužiačky zo základnej školy ešte z mesta, kde som kedysi bývala. Lebo tak som to cítila. Tam ma to ťahá. Do toho mesta a k tým ľuďom. To mi hovorí (už kričí) moje srdce. Že tým smerom sa mám ubrať. A tak som učinila. A pomohlo to. Tie baby sú ľudia, s ktorými som sa v siedmom ročníku neskutočne hádala, ale taktiež sú to ľudia, ktorým asi nikdy neprestanem veriť. Lebo ich poznám odpredu, odzadu, poznám ich povahy, reakcie, vlastnosti... A cítim, že sa na ne môžem kedykoľvek obrátiť a nikdy sa mi neotočia chrbtom, vždy pomôžu, ako vedia, aj keď sme sa dlhé roky videli len sporadicky, ale... to na našich vzťahoch nič nezmenilo. Poznáme sa od šiestich rokov, a už si nemáme dôvod ubližovať ani zrádzať jedna druhú. Sme tu pre seba. Tak naozaj. Hm... Tiež tomu nerozumiem, lebo pri sťahovaní som sa tak nejak zmierila s tým, že naše kamarátstva skončia, a vôbec, ani len vo sne by mi nenapadlo, že to spolu budeme ťahať aj po rokoch. Zvláštne, že aj teraz od R. som cítila väčšiu podporu a oporu ako od ľudí, ktorí momentálne obklopujú môj život a hovoria si kamaráti. R. mi aj povedala vetičku, ktorá ma nakopla. ,,Pozbieraj sa." A tak sa zbieram. Snažím sa. Naozaj sa snažím vyťažiť ešte niečo z tohto roka. Zmeniť aj keď len to málo, čo sa dá.


Aj keď... okolnosti sú stále zlé.
Bob zomrel. TU zistíte, kto je Bob. Stále mi to nejak nedoplo... ale keď vidím na fb jeho zrušený účet a uvedomím si, že mi už nikdy nič nelajkne ani neokomentuje, a ani mi nenapíše k narodeninám (od neho ma to najviac tešilo... inak neriešim lajky, ani gratulácie, ani nič... len zahrialo ma pri srdiečku, keď som si našla upozornenie od neho...). No... a že vlastne už nikdy neuvidím, že je online... lebo on už online nie je nikde. :( Neviem... čo viac k tomu dodať. Bol to pre mňa obrovský človek. Tú silu, čo mi on dodal... to som necítila ešte pri nikom. Veľmi veľa emócií som pri ňom cítila. V jeden večer. Za jeden večer som si vďaka nemu mnoho uvedomila... a... hm. Dochádzajú mi slová, keď mám o ňom hovoriť... lebo... neviem opísať to, čo cítim. Škoda, že... bol chorý a že to dopadlo tak, ako to dopadlo, lebo... by som si ho priala. Do svojho sveta, a tak. Nie je to fér.
Niektoré spomienky zostanú ako vôňa v našej duši. Navždy.

Existují lidé,v jejichž přítomnosti je Vám tak moc dobře, cítíte nádherný klid a uvolnění... a přesto s němi nemůžete být tak, jak by jste chtěli. Je vám vyměřen jen určitý čas v životě, po který s nimi můžete být. Ovlivní vás navždy, zanechají na vás nesmazatelné stopy a čas je odvane... vám zbyde jen naděje, že vás možná někdy osud znovu semkne...


Taktiež zomrela aj Leova babka. A aj keď s ním, a ani s Ellie, teraz nie som moc v kontakte, lebo raz, keď sa ma opýtali cez fb po tisícikrát, že ako sa mám, tak mi rupli nervy.:D Napísala som im niečo v tom zmysle, že sa ma to pýtajú už asi dva týždne skoro každý deň a ja im neustále odpisujem, že "nič moc" (lebo to bolo ešte to obdobie, keď som sa mala zle, a na záujem z ich strany som čakala márne), tak ako keby sa vtedy zháčili... a potom zmenili otázku na "čo nového"... a to už fakt som nemala nervy na toto a na nich. Aj tak ma už nebaví viesť "duchaplné" rozhovory, a celkovo písať si o ničom na tom pokakanom fb. Ale tak Leo sa mi prišiel posťažovať na fb, že sa má zle, ja mu na to, že ja dobre, on že: aspoň niekto, ja na to: no veď bolo načase, konečne po dlhej dobe, on mi na to poslal zdvihnutý palec hore. A viac som mu nechcela už odpísať, lebo... no lebo. Ani ich netrápilo, keď som sa mala zle ja, tak prečo by mňa malo trápiť to, že oni sa majú zle?! No ale nakoniec mi teda napísal, že mu zomrela babka. Na čo som začala cítiť vinu... že sa správam ako sviňa. A tak som išla na pohreb, cítila som to ako povinnosť, aj keď sa pohrebom vyhýbam ako sa len dá, ale Leo tak nejak čakal, že prídem, aj keď to nepovedal. A jeho babku som poznala. Nosila som jej dôchodok, keď som ešte robila na pošte a vždy sme kecali. Zlatá bola. Na tom pohrebe Leo plakal... mala som chuť a potrebu ho objať, ale nie som dotykový človek, tak som to neurobila. O pár dní som ho stretla na vianočných trhoch a tak zvláštne sa na mňa pozrel, zacítila som divné vibrácie... až som začala rozmýšľať nad tým, že prečo sa im vlastne vyhýbam? A prečo som taká zlá? Prečo na nich neustále kydám? Veď nič zlé neurobili, a boli tu pre mňa celé leto... A tak som sa rozhodla, že ich zavolám na ten Vianočný kamión, čo tu má byť v okolí, lebo Leo raz dávno hovoril, že by to išiel pozrieť. No ale samozrejme odpoveď od Lea znela: ,,Uvidíme čo bude ešte." A mne vtedy došlo... že som sa im nezačala vyhýbať len z mojej rozmaznanosti, že nie sú podľa mojich predstáv a že nerobia veci po mojom. Ale preto, že som mala na to dôvod, lebo aj oni sa správali odmerane. Že som sa im neustále musela doprosovať, a oni ma odbíjali. Že si vedia naplánovať veci na dva mesiace dopredu, keď oni chcú, ale keď ich zavolám niekam ja, tak odrazu majú nejasnú budúcnosť na dva týždne. Tak to bolo aj pred dvomi dňami, keď som sa ich pýtala, že kde budú na Silvestra. Lebo si nedám povedať, a stále sa to snažím zachrániť, aj keď len trošku, lebo zas úplne vystrihnúť zo života ich nechcem, to by som ľutovala. Ale oni nevedia, lebo Silvester je ďaleko. Jaj, ja sprostá, veď do Silvestra ostáva ešte 5 rokov, ach, a ja ich už teraz s tým otravujem. No. Nie že by som sa trhala, aby sme boli spolu na Silvestra... ale čo ja viem, chcela som im dať ešte poslednú nádej. Lebo čo ak. Ale oni sú prispinkaní. A ja už proste nemôžem takto ďalej. A toto sa u nich za tie mesiace "oddychu" čo sme mali od seba nezmenilo, a ani nezmení. Tu som skončila. Dovidenia. Pri mne buďte, no viac ma nebuďte. ♫♪...

Ja nemôžem momentálne stavať môj život na slove "uvidíme". Ja už nemôžem čakať... na nikoho a na nič. Ani na to, kým sa oni rozhýbu a "uvidia". Brzdia ma. Vždy ma brzdili. Musím si to opakovať. A tiež si musím hovoriť, že to nie je len moja vina, že som sa od nich vzdialila. Že ma to nerobí zlou... Že ma nerobí zlou triediť a vyhadzovať ľudí, ktorí mi nesedia a nič môjmu životu nedávajú. Že ma nerobí zlou hľadať niečo a niekoho, kto dá môjmu životu nový vietor a kto ma posunie ďalej. Oni to nebudú... viem to celé mesiace. Tak prečo si to, dopekla, neviem uvedomiť a konať podľa toho?! Áno. Mám ich rada. Svojim spôsobom. Ale, žiaľ, nie sme ľudia pre seba. Toto si musím dakde napísať, aby som to mala na očiach a aby som necítila vinu. Lebo cítiť vinu by som mala za to, že sa neriadim podľa srdca... ale stále beriem ohľad na to, či niekomu moje konanie neubližuje... Ale tento rok moje konanie ubližovalo len a len mne, a nikomu inému. Musím si sama seba a svoje potreby dať na prvú priečku. A naučiť sa žiť podľa toho. Tak.


Inak sa snažím si tento mesiac zlepšovať, ako sa len dá, keďže idú Vianoce. A rada by som si ich užila. Lebo milujem Vianoce. A tak som bola nakupovať na Mikuláša sladkosti pre rodičov, lebo som rada, keď ich môžem prekvapiť. A nakupovať som bola so spolužiačkou zo strednej, ktorá mi tam robila peklo a šikanovala ma. Stretli sme sa totiž na úrade práce, dali sme sa do reči, a keďže sa chystala do tých obchodov, čo aj ja, tak sme išli spolu. Stále si myslím, že je falošná, a že ma nemá rada ale teraz bola ona v mojom svete a nie ja v jej. Ako to bolo na strednej. Keď som žila ich realitu, v ktorej ma nenávideli. Už som chvalabohu za tým, už mám vlastnú realitu, kde ma ona nemôže zlomiť. A kde ma neskutočne bavia jej odpovede.:D Ona: ,,Pribrala si." Ja: ,,Fest." Ona: ,,Ale hodí sa ti to viac." :DDD Ach. Iste, moja, iste.:D Ale tak nakupovali sme si ako dve najsamlepšejšejšejšie kamky na svete.:D


Ďalšia vec, ktorú sa snažím zmeniť je tá, aby ma už nedokázali rozčúliť maličkosti. Hlavne u môjho ocina. On je dobrý človek, vážne, aj keď pred dvomi rokmi sa dialo to, čo sa dialo, ale to už je preč, zmenil sa. Ale stále ma vedia vytočiť jeho uštipačné odpovede a tak. Také drobnosti. Nepodstatné veci. Pri ktorých si prajem, aby som už bývala niekde vo svojom, a žila si svoje. Lebo tieto hádky ma len unavujú, ja už vážne sa s rodičmi nechcem hádať pre blbosti... lebo načo?... No a minule, ako ma naštval a ja som sa oduto zavrela v izbe a šľahali zo mňa plamene, som sa rozhodla, že si pozriem fotky, čo mám vo foťáku, lebo len fotím a nikdy to nedám do notebooku a ja už ani neviem, aké fotky tam mám... Tak som tam našla jeho, ako som ho odfotila u tety. Pri stromčekoch, ktoré majú na dvore, a ktoré sa ocinovi páčia. A uvedomila som si, že jedného dňa tu on nebude, a že mi bude chýbať. Aj tá jeho tvrdohlavosť a uštipačnosť. Potom neskôr som sa rozhodla, že pôjdem na jednu stránku s pesničkami, lebo momentálne trpím nedostatkom pesničiek, a našla som tam Alice Coopera, ktorý sa ocinovi páči. A pripomína mi časy z detstva, keď Cooper a Kiss u nás fičali dennodenne. A zasa som si uvedomila, že toto celé mi bude jedného dňa chýbať. A že by som sa asi mala správať inak, alebo čo. Člověk nikdy netuší, v které chvíli se rodí vzpomínka...
Ja neviem, čo je to so mnou, ale tento mesiac mám čudné myšlienky. A cítim neskutočnú vinu. Za všetko.
Snívajú sa mi divné sny, že máme letieť lietadlom, ale nakoniec neletíme, lebo niekto zomrie. Minule to bola moja mamina, a neskôr v tom istom sne sa to zmenilo na Sookie (Gloriínu maminu). A potom som mala divný celý deň. A ďalší večer, ako som už ležala v posteli, ma zachvátila strašná úzkosť. Strašne som sa začala báť. A ani sama neviem čoho. Ale bol to hrozný pocit, bolo mi zle... Bála som sa zaspať, a ani som nevedela, či mám naďalej ležať, alebo vstať a radšej nejsť spať vôbec alebo čo... hrôza. Fuj.


Ale aby som zakončila článok niečím pozitívnym, tak sme išli s maminkou tento týždeň dvakrát do mesta nakupovať vianočné darčeky. A kúpili sme. A som spokojná.:)
A... po dlhej dobe som zablúdila na fejsbukový profil autobusového a mal tam konečne svoje nové fotky... a... to už snáď ani nie je on.:D Zmenil sa. Neskutočne.:D To celé s ním už ani nie je pravda. Ach.:) Teším sa na naše stretnutie, nech už bude kedykoľvek.:)


P.S.1: Ďakujem vám za komentáre k predchádzajúcemu článku. Pomohli ste mi. A potešili ste ma.:)
P.S.2: V pondelok ma čaká ťažký deň. Stresujem už od piatku. A ako naschvál, víkend strašne rýchlo ubieha. Nehrám sa. Dnes sa asi zbláznim. Odpadnem. Zomriem. Ježiši. Nechcem vedieť, čo bude v noci z nedele na pondelok a už duplom nechcem vedieť, čo bude v pondelok ráno.:D Myslite na mňa v pondelok celé doobedie. Budem to potrebovať. Vďaka.:D Bože... je mi nejak zle...:D
P.S.3: V elektre pracuje neskutočne pekný chalan. Ja viééém, viééém, že to hovorím často a skoro o každom chalanovi z akéhokoľvek autobusu, obchodu alebo z akejkoľvek stavby.:D A viééém, viééém, že si vyberám super miesta na zaľúbenie.:D Ale tento... ježiši. Má dredy. Nikdy sa mi nepáčili dredy na chalanoch. Ale jemu sa hodia a má ich také akurátne, také super, vyzeral ňuňu. A ani nie je vôbec môj typ, ale zaujal ma hneď, ako som vošla do obchodu, lebo zapínal také reproduktory, či čo to bolo, a začalo to po celom obchode hrať, vážne dobrú hudbu pustil, dunelo to tam.:D A on hrdý na seba, lebo to všetci potom chodili obdivovať.:D A nakoniec sa zastavil pri nás, hodil úsmev a: ,,Pomôžem vám?" A ja som zamrzla. Kokos. Ten úsmev. Celý on.
P.S.4: Hľadá sa dobrá duša, ktorá mi bude robiť spoločnosť pri zdravých prechádzkach po čerstvom vzduchu. Na ceste do elektra. Lebo to je dosť ďaleko.
P.S.5: Dnes mám meninky.:) (A trpím tým, že to musím ľuďom neustále pripomínať... ozaj, nezabudnite, že 2.2. mám potom narodeniny.:D) Gratulácie, čokolády Mersi a predavačov z elektra príjímam s otvorenou náručou.:D



Cestovateľský Tag

12. prosince 2015 v 23:51 Reťazáky
Netuším, prečo som sa rozhodla, že vyplním tento tag (:D len mne príde slovo "tag" smiešne?:D cítim sa ako puberťáčka, keď ho používam... vlastne aj keď ho vypĺňam O_o) lebo vôbec necestujem, aj keď by som veľmi chcela! Ale raz si to splním... Dúfam. Budem sa o to snažiť zo všetkých síl.
No nič, ideme na to.:D


1.Vymenuj všetky krajiny, v ktorých si bola:
- Slovensko (:D), Maďarsko, Česko, Srbsko... a Viedeň! Bola som tam zo strednej, hneď v prvom ročníku ako 15 ročná na Vianočných trhoch. Bola prča.:D Keď sa Sss opil v autobuse, a potom sa nemal kde vycikať, tak mu dali fľašku a ďalší spolužiak mu povedal, že mu bude robiť "křoví" aby mal súkromie:DDD... jaj, no ale to je na inú tému.:D

2.Ktorá krajina / mesto sa ti najviac páčila?
- No ťažko vybrať z toho dlhého zoznamu.:D Ale tak Srbsko jednoznačne. Lebo je to ako Slovensko pred 20timi rokmi. Páči sa mi na ňom tá jednoduchosť. To, že ľudia sa tam nikam neponáhľajú, a žijú naozaj zo dňa na deň. A strašne je cítiť ten rozdiel, keď sa potom človek vráti na Slovensko. Čas tu sa neskutočne zrýchli a ľudia sa neustále niekam ponáhľajú. Slováci si nevedia vychutnávať prítomný okamih, na rozdiel od Srbov. Sme veľmi uponáhľaný národ.

3.Kam by si sa chcela ísť niekedy pozrieť?
- Do Paríža. To neni o čom.:D Môj najväčší sen to je, odkedy som videla film s Olsenkami - Passport to Paris.:) To som si vždy predstavovala, ako sa tam aj ja zaľúbim, a nejaký pekný chalan ma bude po celom Paríži voziť na motorke.:D Ach...:) No ale teraz tam chcem ísť už zaľúbená, na romantikuš výlet, chápete...:D Ale aj do Anglicka by som chcela ísť... ďalej Rím, Benátky, USA (NY, Los Angeles, San Francisco...), Rio De Janeiro, Austrália... a najnovšie je na mojom zozname Island.

4.Vymenuj 3 veci, ktoré si so sebou vždy berieš, keď cestuješ:
- Mobil (v ktorom je véééľa pesničiek), slúchatká, foťák.:D

5.Aké najlepšie jedlo si v cudzine jedla?
- Domáci syr v Srbsku.:D Musela som ho mať každý deň na raňajky.:D Tam majú všetko domáce, takže to chutilo omnoho lepšie než u nás z obchodov.:D Ďalej zmrzlina tam je dobrá... a hm, silno rozmýšľam, čo som tam ešte jedla... ale už si nejak nespomínam, čo bolo najlepšie, lebo sme tam jedli samé mňamky.:D

6.Aká bola tvoja najkrajšia cesta?
- Asi keď sme prvýkrát išli do Srbska. Všetko bolo také nové, také nepoznané, proste dobrodružstvo.:D Aj keď sme prvýkrát išli do Nového Sadu, aj keď len na jarmok, tak som bola celá happy.:D Alebo keď sme išli na Petrovaradin. To boli také wááá pocity.:D :) Ale tento tag (:D) mi pripomenul tú Viedeň. Aj to bola super jazda.:DDD Alebo aj keď sme išli do Brna zo školy.:D Nikdy by som si to nebola myslela, ale teraz časom veľmi rada spomínam na školské výlety. So spolužiakmi. A tak.:)

7.Máš nejakú negatívnu spomienku na nejakú cestu?
- Áno. Keď sme raz išli zo Srbska (nečakane, tento tag by sa mal volať Serbia:D), už si nespomínam pred koľkými rokmi to bolo, ale bolela ma hlava a bolo mi hrozne na vracanie. A ako naschvál bolo nenormálne teplo, čo mi nepridávalo vôbec, a na hraniciach bolo plno áut, čiže sme dlho čakali... a presne na tých hraniciach mi prišlo tak zle, pot sa zo mňa lial, myslela som, že odpadnem, už som nejak strácala videnie, točila sa mi hlava, a keď som si predstavila, že ma čakajú ešte 4 hodiny cesty, tak som si myslela, že to neprežijem a skapem niekde na polceste z toľkého tepla... ale našťastie som to nejak prežila, doteraz síce netuším ako... len viem, že som si dala ibalgin, nejak sa poskrúcala na zadnom sedadle a modlila som sa, nech ostanem pri vedomí... potom to tuším prešlo, a kým sme prišli domov, bola som už pri zmysloch.:D


8.Kam sa chystáš tento rok?
- Tento rok už nikam.:D A budúci, uvidíme...