Leden 2016

2.január 2016

2. ledna 2016 v 22:48 Diary

Druhý január. Hm. Už sa stalo tradíciou, že v tento krásny dátum rekapitulujem predchádzajúci rok.
Fakt som nečakala, že rok 2015 bude pre mňa tak strašne zlý a neskutočne ťažký. A v podstate ani nie je čo rekapitulovať, lebo všetko bolo úplne zlé, zlé, zlé a potom ešte horšie. A ani na to nechcem spomínať.
Ale na druhej strane potrebujem za týmto kakaným rokom urobiť pomyselnú bodku, čiaru, stenu, všetko to proste ohradiť veľkým plotom, a zabudnúť na všetko, čo sa tento rok stalo a ísť s čistým štítom ďalej. Do lepšej budúcnosti. Do lepšieho sveta. Kamsi preč... ďaleko od vecí dávno minulých.


V januári som sa snažila do nového roka vstúpiť tou správnou nohou. Želanie sa mi splnilo. Doslova. Preto si, ľudkovia, dávajte veľký pozor na to, čo si želáte.:D 12steho som si totiž vyvrtla členok. Na schodoch pri odchode z Úradu práce (zlý zlý Úrad).:D Ale aj cez toto vyzeral rok 2015 veľmi sľubne. Tešila som sa. Členok som brala ako srandu, akože ha-ha, dobre, ešte sa mi to nestalo, super premiéra, ďakujem, ale ideme ďalej.:D Hľadala som si teda zábavky z domu. Keďže som bola hentikepovaná, inak sa nedalo. A tak som napísala na fb tomu krááááááásnemu chlapovi, čo hrá na gitare v Šou Milujem Slovensko.:DDD Aj sme si písali. Počas toho ako na Dome dávali Pretty Little Liars. Vtedy som sa na ten seriál namotala, a rozhodla som sa, že si zvyšné série stiahnem. I som tak učinila.:D Kvôli tomu členku som ale zmeškala pohreb svojho nevlastného dedka.:( Čo ma mrzelo úplne najviac, lebo tuším ako jediná som tam fakt chcela ísť a rozlúčiť sa s ním, ale naozaj som nevedela vtedy ešte chodiť, a tak... dúfam, že to pochopil, a že sa nehnevá.:( Tiež som sa dozvedela, že Bob má zlé výsledky... A nešla som na jednu akciu, kde bol autobusový, keď bol na Slovensku. Čo ma vtedy žralo, ale dnes som tomu tam hore neskutočne vďačná za to, že zasiahol, že to prekazil a že nedopustil, aby som sa s autobusovým znovu stretla, aj keď som moc chcela, a tvrdila som, že mi to už neublíži, lebo som vyliečená a všetko... Ale on vedel, že to pravda nie je. A hm. Vedela som to aj ja. Takže ďakujem!:)
Vo februári to všetko začalo. Ochorela som. Horúčka plus vracanie. Jeden celý víkend som o sebe nevedela. Nevnímala realitu. Na to ochoreli obaja moji rodičia. Tiež kašeľ, horúčky, vracanie. Ťažký týždeň, keď som sa ja o nich musela starať, chodiť do obchodu a tak, čiže som nestíhala vyležať svoju chorobu. Okrem toho ma Amber stále obviňovala z toho, že si chorobu vymýšľam a že s nimi len nechcem chodiť von. Akože s ňou, Ellie a Leom. Už tu začali výčitky z ich strany.
Hneď začiatkom marca ma začal veľmi bolieť pravý bok až tak, že som sa nevedela ani hýbať. V nemocnici mi zistili svalový zápal z toho kašľa februárového, že som sa neliečila. Neskôr som sa vyliečila a myslela som si, že mám najhoršie za sebou a išla som s Amber do BA, kde sme si to užili a bol to megasuper deň!!!:D Okrem toho, ocino oslavoval 50tku.:)
V apríli som sa jedného krásneho rána zobudila na bolesť brucha. Na ľavom boku. Pre zmenu. To aby na seba nežiarlili. Bok bolel tak, že horšiu bolesť som ešte nikdy nezažila. Nasledovala pohotovosť, nemocnica, znova pohotovosť, lekári, véééľa lekárov, ktorí netušili, čo mi je. Nakoniec až neviem koľkáty rozbor zistil, že mám baktériu ecoli. Fasa. Mohla sa začať liečba. Fasa. Bolo to inak dosť náročné, hrozne som sa ešte niekoľko mesiacov potom bála, že sa mi to vráti. Dokonca som si dala vyrobiť tabletky od ocinovej sesternice, ktorá sa touto čisto prírodnou medicínou zaoberá. No a odvtedy si musím dávať veľký pozor na to, aby som neprechladla a tak. Okrem toho, som v tej nemocnici stretla po prvýkrát v živote Jacoba.
Máj. Bojnice. Zámok. Téma Mŕtve nevesty. Dámska jazda s mojou maminou ku Glórií, ktorá nás farbila a strihala. Dala som si ombre (čo nedopadlo dobre). Koniec červeným vlasom.:D Melanie Martinez. Moja nová láska. Pomalé ukončovanie životnej etapy s autobusovým. Definitívne. Svitanie na dobré časy. Tento mesiac moji starí rodičia oslavovali 55.výročie sobáša. Omfg!!!:D

Upřímnou soustrast
Prolévám slzu s tvou rodinou
Načnu lahev, vyliju trochu na tvou
památku.
Budu kvůli tomu celá v černém
Zavolám tvé jméno, ale ty se neozveš
Podám kytku tvé matce, když řeknu sbohem
Protože jsi pro mě mrtvý, baby


Jún. Konečne konečne konečne som začala žiť. Čiže u mňa rok 2015 začal v júni. Vďaka.:D Senecké leto. S Amber, Ellie a Leom. Čudovala som sa, že šli. The Paranoid. Desmod. HorkýžeSlíže v daždi. Cesta domov vlakom. Senecké leto proste vždy stojí za to.:) Moji milovaní robotníci!:D A moje trapošenie.:) Jeden deň, ktorý všetko zmenil. Jeden okamih. Jeden človek. Stále si stojím za tým, že ten robotník mi neskutočne pomohol tento rok. Vďaka nemu som sa pohla v živote ďalej. Jedenkrát se zcela náhodně ocitneš ve správný čas na správném místě a miliony cest se sejdou v jediném bodu. Moje neskoršie depkárčenie preňho, že už nepríde...:( A ani neprišiel. Stačilo by možno milé "čau" a všetko mohlo byť iné, všetko mohlo byť fajn. Ach jaj. Minútka ticha preňho, krásneho neznámeho.:D Definitívny koniec autobusového.
Júl. Prelomili sa ľady medzi mnou a Leom. Nepodstatná detská hádka s Amber, ktorá mi do života nič nedala, ale ani mi z neho nič nevzala. Bolo mi to jedno. Amber je aj tak jedna z osôb, ktorá mi absolútne nerozumie, ale tvári sa, že ma dokonale pozná. Ale, zažila som úžasné prekvapko - stretla som svoju dlhoročnú najlepšiu kamarátku z detstva.:) Ďalej som bola s Ellie a Leom na... diskotéke (? len to chcela byť diskotéka...), kde som si dosť podstatne uvedomila, že vôbec nežijem život, ktorý chcem, ale beriem to, čo príde. A že mi to nevyhovuje. A nič mi to nedáva. Občas je potrebné nechávať veciam voľný priebeh, ale nie priveľmi... lebo nakoniec sa deje to, čo človek nielenže nechce, ale ani to vôbec nepotrebuje. Na tej diske som síce bola fyzicky, ale psychicky som bola... úplne inde. Nežila som prítomným okamihom. Lebo som nechcela. Bolo mi jedno, čo sa deje okolo mňa. Chcela som byť inde. S niekým iným. S niekým, kto dá môjmu životu nový vietor. Ach. Dni obce. Kde by som za iných okolností vôbec nešla. Vystúpenie spevákov, ktorých som tiež nikdy nemusela vidieť. Ale bolo dobre. V rámci možností. A v rámci mojej supernej reality sa v tej dobe nedalo nič iné ani robiť. Nezostáva nám nič iné, než sa povzniesť a skúsiť sa mať dobre.
August. Zoznámenie sa s Calvinom a jeho priateľkou Sindy. Dosť večerov a nocí strávených pred mojím domom. Trhy plus amfiteáter s nimi. Káva na benzinke do pol štvrtej rána dvakrát za sebou. To boli dva večery, keď som bola rada, že som tam a práve s nimi. Lebo bolo dobre. Búrka, ktorú som tam sledovala. Uštipnutie včelou.:D Rýchla nočná jazda, kde som sa cítila strašne slobodná a preciťovala som prítomný okamih a každú emóciu. Stálo to za to. Hody u mojej babky. Kedy mi Ellie s Leom sľúbili, že prídu, ale už tu začali ich drblé výhovorky, ktoré sa potom pár dní a týždňov opakovali a ja som si zasa povedala, že títo ľudia nie sú proste pre mňa. Ale hody som si užila. Prefarbenie na tmavohnedo. Takže koniec ombre.:D Mončiči. Rytmus. Ďalší bod v tomto roku, ktorý stál rozhodne za to. A za ktorý som vďačná.
September. Jarmoky. Jeden za druhým.:D Milujem ich, pomôžem si?:D Komunikačný kurz, kde ma poslal Úrad. Ktorý mi tiež dal veľa do môjho budúceho života. Kde som spoznala nových ľudí. A kde som si uvedomila, že ešte existujú ľudia pre mňa, len musím pátrať ďalej. To bolo pre mňa také znamenie... alebo ako to mám nazvať.
Október. Triedenie myšlienok. Prehodnocovanie života. A ľudí v ňom. Situácií. Zistila som, že ešte nemám za sebou celkom svoju minulosť, že sa stále držím starých vecí, a preto ku mne nemôže prísť nič nové. Nič, čo by som naozaj potrebovala. Žiadni ľudia mne podobní. Nikto, kto by mi rozumel. A to preto, že som tak nejak tento rok nerozumela ani ja sama sebe. Pomaly ale isto som sa začala zbavovať starých a zbytočných vecí. Ktoré boli pre mňa v minulosti dôležité, ale už sú za mnou, už som ďalej.
November. Po sto rokoch mi napísal bratranec. Hm. Škoda, že je to medzi nami momentálne také, aké to je. Druhí robotníci, a moje prechádzky okolo nich.:D Jacob si ma vymazal z priateľov na fb...:( Útoky na Paríž... :( Smrť Boba... :( Moja psychika bola tento mesiac na bode mrazu. Vlastne... v mínusových hodnotách. Klesám, lebo toľko ľudí videla som už klesnúť... Bolela ma duša. A tak som začala kresliť.
- Ak sa cítite nanič, urobte niečo, z čoho sa budete cítiť naozaj dobre, a zdvihne vám to náladu. Predstavte si to najlepšie, čo môžete práve v tomto okamihu urobiť, z čoho budete mať ten najlepší pocit, a urobte to.


December. Veci nabrali nový smer. Kontaktovala som svoje kamarátky zo základnej školy.:) Nákupy s mojou nepriateľkou zo strednej.:D Pohreb Leovej babky, a moje výčitky voči nim, ktoré som sa potom snažila napraviť, a asi som rada za to. Ale už oboch beriem s rezervou. Vianočné trhy. Neskutočne pekný chalan v elektre (musím to sme napísať proste...) :D. Udobrenie s R.:) Náhody neexistujú. Dve pracovné ponuky. Jeden pohovor. Nová práca.:))) Svet sa mi otočil. A stúpam, lebo toľko ľudí videla som vzlietnuť... ON. Osud nie je hlupák. Zbytočne ľudí dohromady nespojí. Sám doma.:D Vianočky.:))) Silvester, ktorý som strávila s Ellie a Leom, a myslela som si, že ktovie aká bude nuda, a ono bolo úplne svetovo.:) Boli sme na námesti vo vedľajšom meste, a potom som bola u nich na byte a kecali sme tam do tretej rána pri vaječnom likéry. Prvýkrát som sa s nimi tak naozajsky vedela porozprávať...:) DECEMBER plný prekvapení. V jednu chvíľu som nemala nič, a zrazu som mala viac, než som dokázala prijať. Kokos. Som šťastná. Neuveriteľne. Neopísateľne.:) Aj na tom námestí o polnoci, som cítila divný pokoj. Stála som tam, a cítila váhu prítomného okamihu. A povedala som si, že všetko bude v poriadku. Všetko je v poriadku tak, ako je. Všetko to nakoniec dopadne tak, ako má. Všetko dopadne dobre.:)

A hádajte, kto je najviac na svete štastný, že konečne skončil ten nekonečný rok 2015? Jááááá, jááááá, jááááá!!!:D Vitaj, 2016!!!:D

- Kiežby si netrávil priveľa času otázkami, prečo sa veci museli skončiť. Keď sa už musíš pýtať, tak na to, čo úžasne potešujúce zaplní to miesto, ktoré je teraz prázdne.
- Radosť málokedy nájdeme tam, kde ju hľadáme. Tú najjasnejšiu žiaru v nás zvyčajne rozdúcha nečakaná iskrička.
- Život je tu pre vás. Nie je proti vám.:)


V roku 2015 som bola obklopená ľuďmi, ktorými som obklopená byť nemala. A nechcela. Ocitala som sa na miestach, kde som byť nemala. A nechcela. Lenže... nič nešlo zmeniť, nech som sa snažila akokoľvek. Prosila som, plakala som, kričala som... nič nepomáhalo. Chodila som von s tým, že snáď niekoho, kto mi je súdený, stretnem. Nestretla som. Avšak naďalej som spoznávala ľudí, ktorí síce boli dobrí, ale neboli pre mňa. Nerozumeli mi. Žili iným spôsobom života ako ja. Mali iné postoje a názory. Nerozumela som im. Nerozumeli sme si navzájom.
Nepostupovala som. Stála som na mieste. Občas je fajn, cítiť sa strateným. Ak ste stratený tým správnym spôsobom. A smerom. Ale ja som nebola. Nastúpila som na pokazený vlak, ktorý sa nielenže nehýbal, ale mal pokazené dvere a okná a únikové východy, a ja som sa z neho nevedela dostať von. Darmo som bila päsťami do všetkých strán s nádejou, že povolí. Nepovolil.
Ak sa nestávate človekom, ktorým by ste chceli byť, tak sa automaticky stávate človekom, ktorým by ste nechceli byť.
V roku 2015 som sa stala pesimistickou kravou. Ktorá berie život ako nejakú ťarchu. Ako niečo čo má za trest. Stala som sa niekým, koho neznášam. Stala som sa niekým, kým som bola pred rokmi. Vracala sa mi minulosť. Donekonečna. Cúvala som. Donekonečna. Všetko, celý môj optimizmus, čo som rokmi ťažko budovala, bol preč.
Rok 2015 ma položil na kolená. Aj keď som mu dlho odolávala, a snažila som sa nestratiť svoj optimizmus, nakoniec... nakoniec sa mu to podarilo. Bola som na kolenách. A nevedela som vstať. A keby sa nestali dve veci, ktoré sa stali a ktoré mi ukázali, a presvedčili ma o tom, že všetko niekam smeruje a nič nie je náhoda, tak to všetko asi hodím na klinec.
Až kým som to celé nepochopila. Celú svoju minulosť. Spojila som si body. Všetko zapadlo. Odpustila som ľuďom. Všetkým. Doslova som sa zmierila s tým, čo bolo. Lebo to tak byť malo. Zmierila som sa sama so sebou. Odpustila som si.
V roku 2015 som urobila zásadnú bodku v mnohých veciach z minulosti.
A ten rok tu bol presne pre to. Mala som pocit, že nenapredujem, ale to len preto, že som si riešila svoje vnútorné boje a vojny a bloky, ktoré som dovtedy v sebe mala. A o ktorých nikto nevedel. Evidentne ani ja. Aj tak najťažší boj, ktorý zvádzame, je boj so sebou samým.
Niektoré veci sa najlepšie naučíš v bezvetrí a niektoré v búrke.
V roku 2015 som hlavne zistila, že potrebujem niekoho, kto ma zoberie preč. Do iného mesta, do iného sveta. Do svojho sveta. Potrebujem začať niekde inde s niečím iným. S niekým iným. Mňa v tejto dedine nedrží nič. Môžem odísť hocikam, je mi to jedno. Hlavne potrebujem vo svojom živote stlačiť tlačidlo Repeat. A potrebujem niekoho, kto už vie, čo chce od života. A nie sú to prvoplánové veci. Akože, nechcem klásť podmienky, ja... naozaj čakám hocikoho. Je mi to v podstate jedno, len nech to nie je niekto, kto má ohraničenú myseľ... tak ako momentálne ľudia okolo mňa, lebo som zistila, že ma to privádza do šialenstva.