Únor 2016

6.február - Bojíš sa, že by ťa niekto mohol držať v klietke. Nuž zlatko, ty v tej klietke už si. Vyrobila si si ju sama.

6. února 2016 v 0:36 Diary
Prišlo mi, že by som už mala napísať niečo o tom, ako sa mám... alebo ako je v novej robote... alebo také niečo.
Mám sa dobre. Vskutku.
V robote je tiež dobre. Naozaj. Prišla som do super kolektívu. Teda dúfam. Ale tak sa to zatiaľ javí. Aj prvý týždeň v robote bol megamega dobrý. Hovorí sa, že začiatky v novej robote sú ťažké, ale ja som to tak vôbec nepociťovala. Proste som tam prišla a vhupla som do toho po hlavičke. Bola som tam zatiaľ len dva týždne, lebo sme sa dohodli, že budem chodiť každý druhý týždeň a s jednou babou sa striedať. Hneď prvý týždeň sa tam vo veľkom oslavovalo, lebo stále mal niekto narodeniny a meniny. A keď ma volali tiež si pripiť, tak hovorím riaditeľovi, že: ,,Som tu len druhý deň. Nemôžem. Neskôr.:D" On rehot: ,,A kedy začínaš? Po týždni?" A už dvakrát ma bral domov, a dvakrát ma plesol po nohe.:D:D:D Inak, robí tam aj jeho žena, takže nenamýšľajte si, prosím.:D A mám tam byť na ôsmu, ale autobus mi chodí 7:50, dorazím tam tak 8:05, a idem ešte do Tesca. Minule som pred robotou stretla riaditeľa a hovorím mu, že ešte si idem raňajky kúpiť. On, že dobre.:D:D:D Potom do 8:30 raňajkujem, lebo učiteľky sú na hodine a ja neviem, čo mám robiť.:D Čo viac si priať?:D


Od začiatku tohto roka som mala dojem, že všetko ide dobre. Bola som šťastná. Tak naozajsky. Mala som pocit, že som na správnej ceste, a tento pocit aj stále mám, ale... Asi nemôže byť všetko stále stopercentné a veci dlho nemôžu zostať v tak dokonalom stave. Lebo sa musia meniť. Neznášam to. To, že sa veci musia zmeniť.
Aby som to upresnila. Už prvého januára o štvrtej ráno som sa cítila skvelo. Lebo tu bol on. A on je pre mňa niečo ako únik z tejto mojej prašivej reality. Hej, únik. Lebo on nie je realita. Nedovolím si ani tvrdiť, že sa ňou niekedy stane, lebo to netuším. Netuším to, a to ma ničí. Netuším, dokedy to celé vydrží, lebo to padá. A potom sa to zasa zbiera, aby to mohlo zasa padnúť. Prišlo to rýchlo a mám dojem, že to rýchlo aj odchádza, alebo čo... Ja nikdy neviem, do akého dňa sa ráno zobudím. Nemám istotu, ktorú potrebujem. On mi ju raz dáva, a inokedy všetko ničí. Tým, čo rozpráva. Lebo nerozpráva to, čo chcem počuť. A o tretej v noci to zachraňuje. Lebo hovorí to, čo počuť chcem. Žijeme len v noci. V noci máme svoj svet. Ktorý cez deň nie je. A týždeň, kedy chodím do roboty, je vždy zlý. Lebo to v noci spím a tým pádom nenocujeme a nepíšeme si. Len sa prezváňame. Akože... píšeme si aj cez deň, ale v noci to je o inom. Vtedy okolo seba zbúra steny. V noci sa dá k nemu lepšie dostať.
Viete... on je ako ja. Je presne ako ja. Každým dňom som si tým viac a viac istá. Ale uniká mi. Neskutočne. Lebo nežijeme v realite. Žijeme len cez sociálne siete. Viem, že o ňom nič neviete, že nepoznáte celý ten príbeh a to je asi aj lepšie.
Prežili sme spolu Vianoce, Silvester, ktorý mohol vyzerať inak, ako vyzeral. Niežeby som sa sťažovala, lebo to celé bolo priskoro. Ale veci mohli byť iné. Alebo aj nie. Neviem. Ťažko je hovoriť o tom, čo by bolo keby... Možno by sa veci Silvestrom zhoršili. Takto sme získali aspoň viac času pre seba, aj keď sme neustále oddelene vo svojich svetoch. Podporil ma, keď som stresovala kvôli novej robote. Vďaka nemu som to prežila. Hej, hej... asi silné slová. Ale našla som v ňom niečo, čo momentálne vo svojom okolí nemám. Vedela som, že tá práca bude dobrá, že tam bude dobre... Vedela som, že keď prídem domov z roboty, on tu bude a ja mu budem o tom rozprávať a on mi povie: ,,Vidíš, a stresovala si." Celý prvý týždeň v robote som žila tým, že to všetko musím zvládnuť, a poobede si budeme písať. Vznášala som sa. Hej, toť bola moja januárová realita. Vedela som, že veci, ktoré sa mi teraz dejú, ma dostanú niekam inam. Že leto bude iné. Ja to viem aj teraz, že to proste len musím prežiť, toto obdobie "ničoho" alebo ako to nazvať. Cítim, že teraz niečo budujem. Že to nakoniec dopadne lepšie, ako čakám...
Ale... naozaj to tak bude?


26.januára som zažila neskutočný skrat mojej psychiky. Monči by vám o tom vedela povedať viac. A hej, týkalo sa to jeho. Aj. Teda, ono sa to spustilo ním... a ja som sa neudržala. Nezvládala som ten nával emócií, ktorý ma zachvátil. A pritom sa nič strašné nedialo... a či sa stane? Je to vo hviezdach. Nejasná budúcnosť. Neznášam to.
Proste som dostala úder. Úder ako keď tá demolačná guľa v amerických filmoch búra dom. Viete, ako má Miley v klipe. Padala som. Strácala som sa. V jednej sekunde som sa zosypala. Plakala som. Cítila som ako mi niečo strašne zviera srdce, ktoré to už nezvláda a chce puknúť. Plakala som. Cítila som, ako mi niekto sedí na hrudi a nechce povoliť. Plakala som. Tak neskutočným spôsobom, až mi bolo na vracanie. A mne to prišlo ako super nápad. Ísť zvracať. A vyvracať celý rok 2015 a všetko to, čo sa mi deje, a čo nechcem aby sa mi dialo. Vyvracať všetkých tých ľudí, ktorí mi do života nič nedávajú. Celé leto 2015, kde som sa cítila ako telo bez duše a bez štipky života. Chcela som, aby všetko tým vracaním zo mňa vyšlo, ja som to spláchla a išla ďalej (dobre, teraz som asi nechutná, ale takto som to cítila). S čistým štítom. Prázdna. Nechcem si pamätať minulosť. Niekedy. Nechcem nič, čo som mala minulý rok. Zachvátila ma panika, že sa mi minulosť možno zopakuje. Zachvátila ma panika, že tomu nezabránim... Všetci tí ľudia, situácie, ktoré nechcem... zľakla som sa. Neskutočne. Všetko sa na mňa v jednej sekunde zrútilo. Všetko. Úplne. Do toho mi napísala ešte Ellie správu, že ako sa mám. A to ma dorazilo ešte viac. Pýta sa to, ale nezaujíma ju to. Nedokáže mi pomôcť. Ani nechce. Nerozumie mi. Ani nechce. Neodpísala som jej. Nechcela som. To bol utorok večer a ja som takto, s uplakanými očami, išla v stredu do roboty. Netušila som, ako to prežijem. Ako prežijem tri dni ranného vstávania a chodenia medzi ľudí. Lebo som mala chuť skryť sa pod paplón a už nikdy, naozaj nikdy odtiaľ nevyliezť. Tú stredu som písala vysvedčenia. Písala som ich bez prestávky. Aj keď mi hovorili, nech si dám pauzu, nechcela som. Aj keď som bola hladná, nejedla som. Lebo by to išlo zo mňa okamžite von. Aj keď ma chceli pustiť domov o pol jednej, nechcela som. Nechcela som ísť domov. Lebo som vedela, čo ma tam čaká. Nechcela som to vedieť. Nechcela som to odrazu žiť. Moje vnútro kričalo. V robote som na to aspoň nemyslela, lebo som mala myseľ sústredenú na dátumy narodenia a známky. Nechcela som ani o druhej nastúpiť na autobus. Iba ak by ma odviezol späť do čias Vianoc, keď bolo ešte všetko super. Alebo keby ma odviezol preč z môjho života. Ale musela som ísť ďalej. Zatnúť zuby a cez slzy v očiach písať smejúcich sa smajlíkov. Nikdy som tak neklamala, ako vtedy. Nikdy som tak netrpela pri písaní dvojbodky a D ako vtedy. Ale nemohla som dať na sebe nič znať, lebo... by to nepomohlo. Nič by to nezmenilo. A on by si o mne myslel, že som chorá. Tak som počúvala, teda čítala, všetko čo mi písal... šťastne. On si to zaslúži. To šťastie. Ale ja si už nezaslúžim nešťastia a sklamania. A aj tak vkuse dostávam facky. Najprv je všetko fajn a potom nie je. Nezvládam to už. A ani som to nezvládla. A tak som zasa málo jedla, žila len na káve, ale po novom som si fotila uslzené oči. Vau. Kokos. Dopadla som. Zasa.


Keď som mala zlú náladu v novembri, keď ma bolela duša a ja som plakala, tak som plakala z prázdna. Že nie som ničím naplnená. A to prázdno som až fyzicky cítila. Teraz som plakala, lebo som bola plná emócií. Všetkého druhu. Lebo som začala cítiť svet, odkedy som ho spoznala. On mi ukázal svet v iných farbách. Vo farbách, ktoré som vždy chcela vidieť. Lebo je ako ja. A vidíme to rovnako. Ukázal mi niečo, čo má a po častiach mi to dával. Inšpiroval ma. Zobudil ma. Ukázal mi, že to môžem mať aj ja. Neuveriteľne si rozumieme, dopĺňame sa... Je to všetko krásne, ale má to jeden háčik. Nemám ho v realite. Nie je tu vedľa mňa. Neviem, ako vonia, ako sa tvári, neviem nič. V realite má iných ľudí. Ľudí, ktorí sú ako on. Ľudí, ktorých chcem spoznať. Chcem vidieť miesta, ktoré vidí on. Chcem odrazu patriť do jeho sveta. Ale nemôžem. Padá to. Zabíja ma predstava, že to možno už o týždeň alebo o mesiac nebude. Zabíja ma predstava, že absolútne netuším, čo budem robiť potom. Keď nebude on. Svoj svet som si od nového roka pozliepala z nereálnych vecí, ktoré možno nevydržia. Môj svet momentálne nemá pevné základy. Zatiaľ sa mi/nám ich darí udržať, ale... dokedy?


Celé to vnímam príliš intenzívne, ja to viem. Postavila som si svet na ňom, aj keď som nechcela. Ešte prednedávnom som písala Monči o tom, ako som nad vecou, a že ten "vzťah" beriem úplne ľahko, lebo by ma koniec mohol zničiť. Vravela som o tom, aká som silná a všetky tie blbosti. Ono to bola naozaj pravda. Na začiatku. Lebo som si ním bola istá. Boli sme tu pre seba vo dne v noci, všetko sme si písali a tak. Až niečo prišlo do cesty... A mne došlo, že ho vôbec nemám istého. Že to celé nie je také zrejmé, ako som si myslela. Ja som s ním rátala. Vravel, že aj on so mnou. Vraveli sme si toho už mnoho. Ale ja som to nezvládla. Ten pocit. Že ja ho potrebujem. Ale on mňa nie. Že nie je na mňa odkázaný. Ale ja na neho áno. Lebo mám okolo seba ľudí, ktorí mi nerozumejú. On je naozaj po dlhej dobe človek, v ktorom som sa našla a pri ktorom to môžem byť naozaj JA, lebo ma neodsudzuje. Pri ňom nemusím hrať žiadne hry. Nemusím si dávať pozor na to, čo mu poviem. Milujem ten pocit. Ale ja tento pocit v realite pri nikom nemám. Pred každým niečo hrám a ja už vlastne ani neviem, čo hrám a pred kým. A ani ma to už nebaví. Som unavená z ľudí. Som unavená z toho, že tu v okolí nie je nikto, kto by mi rozumel. Možno len neviem hľadať, alebo ja fakt neviem. Ale už hrozne dlho cítim, že tu ani rovnakého človeka ako ja nenájdem. Lebo proste... cítim, že patrím inde. To je celé. Som obklopená ľuďmi, ktorí majú uzavretý svet. On ho nemá. On je otvorený človek. S otvorenou mysľou. Bez hraníc. Toto ja potrebujem. A chcem. A bolí ma, že on býva ďaleko. Že je v zahraničí. Viem, že tieto dva svety sa budú dať spojiť, viem, že keď sa stretneme ihneď ma zoberie so sebou do svojho sveta. Nemyslím tým, že ma teraz zbalí do kufra a zoberie k sebe. Myslím tým to, že mi ukáže, čo žije, ukáže mi, čo vyžaruje. A viem, že ja sa k nemu ihneď pridám. Lebo chcem. Lebo on je niečo, čo potrebujem. Človek, ktorý by mi dokázal pomôcť. Lebo už pomohol. Horšie je to, či sa toho vôbec dožijeme, či to celé obdobie bez stretnutia ešte dáme. Lebo to začína byť iné. Cítim, že niečo je v našom vzťahu iné. Ale možno to tak vnímam iba ja, neviem. Možno len ja som iná. Asi príliš skoro som to začala vzdávať. A vidieť veci negatívne len pre jednu pičovinu. Neviem. Lebo aj on je človek, ktorý dokáže rýchlo vzplanúť, lebo je ako ja. A keď je ako ja, presne viem, čo bude po tom vzplanutí nasledovať... Bojím sa. Bojím sa toho, že tu už pre mňa o tretej v noci nebude. Hm. Vlastne, že tu nebude vôbec. Máme plány. Máme plány na leto. Ale myslel to vážne? Tvrdí, že áno. Ale... stane sa to? Do leta je hrozne dlhá doba. Hlavne pri ňom. Keď žije zo dňa na deň. A každý deň si vychutnáva a berie, čo prichádza. On je z tých, ktorý sa chopí každej príležitosti. Neváha. Nebojí sa. Pri ňom si nikto nemôže byť istý ničím... Nepoznám ho ešte ani dva mesiace, ale mám pocit, ako keby sme sa poznali celý život. Vôbec si už nepamätám, čo som robila predtým, než sme sa spoznali. Mám pocit, že tu bol vždy...


Moji známi, ktorí si hovoria kamaráti, a ktorí mi ani negratulovali k narodeninám, ma hrozne brzdia. Držia ma tu. Lebo oni odísť nevedia. Sú to kotvy. A ja chcem utekať. Do sveta. Mám strašnú chuť ujsť. Od všetkého. Utekať niekam preč. Do ďaleka. Bez cieľa. Viem, že musím utiecť. A viem, že musím niečo vymyslieť, lebo ja sa tu v tejto dedine zbláznim. Viem, že musím tie reťaze urýchlene zničiť a zahodiť. Preto na ňom tak lipnem. Lebo by mi s tým mohol pomôcť. A keď vidím, aké to medzi nami začína byť, tak sa bojím toho, že mi nepomôže. Lebo chcem, aby mi pomohol práve on. Vyzná sa a tak. Hej, jasné, ja viem, že by som to mohla urobiť aj sama. Že by som nemala na nikoho čakať a tak. Ale... bolo by krajšie, keby príde on a spolu odídeme preč. Páči sa mi tá predstava. A budem sa jej zatiaľ držať. Toto si budem vytvárať vo svojej mysli. A budem sa snažiť, aby to vyšlo. Toto chce byť môj plán na tento rok. A keď to nebude vychádzať, tak sa posnažím o niečo iné. Hm. Ťažko, ale budem musieť. Ale viem, že dačo z tohto vyjde. Aj keď nie s ním, ale on mi dozaista nejak svet zmení. Viem to. Musí to tak byť. Inak by som ho nespoznala. Náhody predsa neexistujú. Teraz ani neviem, či presviedčam vás, alebo seba.:D Proste... jednoducho... tento rok sa niečo zmení. A dúfam, že sa moje pocity nemýlia. Prosím, pekne prosím, nech sa nemýlim. Lebo už nie som tým silným človekom, ktorým som bola. Moja sila je stále niekde na Havaji. Ostala som tu len ja. Sama so sebou. Občas on a náš písmenkový svet. A ľudia, ktorí keď ma kontaktujú, tak mám chuť kričať na plné hrdlo od zúfalstva a bolesti. A toto už dlho nevydržím...


Každopádne... zistila som vďaka nemu dve veci. Že ešte existujú ľudia mne určení len žiaľ, sú ďaleko. Ale existujú. To je základ. Lebo som si myslela, že nikdy nenájdem nikoho, kto mi porozumie do hĺbky duše. On porozumel. A rozumie všetkému, čo mu hovorím. Číta medzi riadkami. A keď má kamarátov takých, ako je on, a on ich takých má, tak sem s nimi.:D A... nadobudla som pri ňom vedomie, že odísť preč, či už do väčšieho mesta tu na SK alebo do zahraničia by nebol až tak zlý nápad. Celkom by som si to aj vedela predstaviť. Hm. Lebo sem nepatrím. Nezapadla som k týmto ľuďom. Som iná. A to pre mňa nie je zlé. To je výborné. Na tom sa dajú stavať veľké veci. Konečne som si to uvedomila a tento fakt prijala. A aj tak ma tu nič nedrží. Teda, len moja rodina, ale... musím si už konečne začať žiť svoje.
Určite mi budete hovoriť, že je to celé zbytočné a že by som nemala veriť v neho a tak, podobné veci... A popravde? Je mi to jedno. Ani mi to nemusíte hovoriť.:D Ja vo svojom vnútri cítim úplne niečo iné. Sú veci, ktoré sa nedajú vysvetliť, veci medzi nebom a zemou... a toto je jedna z nich. Aj napriek tomu, že som tu o ňom napísala depkoidný článok... ktorý nikdy nemal existovať, lebo som nechcela depkovať, ale... Aj tak tu sedím a depkujem. To je jedno. To celé prejde. A bude to dobré. Viem to. Lebo sa toho nepustím.
Musím si napísať plán na tento rok. A on v ňom bude zahrnutý. Bezpodmienečne.