Červenec 2016

9.júl - Čokoľvek je medzi nami, je to dobré. Je to vlastne tá najlepšia vec, aká sa mi stala a nechcem, aby to skončilo.

9. července 2016 v 23:34 Diary
Samu seba vítam na tomto mojom opustenom blogu, kde som päť mesiacov nenapísala ani bodku. Nejdem sa ospravedlňovať ani nič, lebo to tak asi malo byť. Potrebovala som pauzu. Posledné dva mesiace som sa aj snažila niečo vyprodukovať, ale prišla som na to, že som zabudla písať. A keď sa mi konečne po úmorných hodinách podarilo napísať niečo zmysluplné, nebola som s tým spokojná, a nemohla som to zverejniť. Ja musím byť s vecami spokojná na 100percent.:D Až nakoniec vznikol tento článok, ktorý na zverejnenie čakal mesiac.:D

Myslela som si, že najbližší článok, čo sem budem písať, bude pozitívny a plný toho, aké je všetko super, ako sa cítim úžasne, ako si lietam na ružovom obláčiku ponad dúhu, s cukrovou vatou v ruke, okolo mňa samé jednorožce, bublinky, šľahačky, Katy Perry, Snoop Dog... a tak. Pretože do roku 2016 som vošla tou správnou nohou a hlavne plná nádejí. Tým som si istá. Pamätám si ten čas, tesne po polnoci, do piatej rána. Vďaka jednej osobe. A doteraz viem, že to bolo a aj je správne. Že to je tak, ako to má byť. Že to prišlo, lebo malo. Že to bude dobré, aj keď je to ťažké.


Lenže... ten polrok, čo odvtedy ubehol (preboha... čas neuveriteľne letí!!!) ma psychicky veľmi vyčerpal. Zas som bola podrobená rôznym skúškam, ktoré som nezvládla. Vôbec. Oni potom pominuli, aby prišli na rad ďalšie. A takto dookola. A ja som to nezvládala. Nikdy. Cítila som sa fakt zle. Psychicky. A potom už aj fyzicky. Lebo to spolu súvisí viac, než by som chcela. A až teraz si úplne uvedomujem, ako súvisí to, ako sa cítime, s tým, ako vyzeráme. Hm. Pribrala som asi 120kíl a keď som išla chudnúť, vydržala som asi 3 dni, a povedala som si, že toto nepôjde. Nevedela som v sebe nájsť motiváciu. Aj keď tá motivácia mala byť jún, proste som v tom nevidela zmysel. Ako mi Dakota potom povedala, bol to osud, že jún nevyšiel.:DDD Ani nevie, akú má pravdu. Bola to skôr moja tučnota, a moje tukové JA, ktoré kričalo, že ešte nie je ten správny čas. Lebo nie je. Asi netušíte, o čom tu točím, ale to je jedno. Hlavne mi nedávajte rady, ako mám schudnúť, a tak, lebo toho mám za posledné mesiace asi dosť.:D Ja motiváciu v sebe nájdem. Keď budem cvičiť pre seba, pre svoj dobrý pocit, a nie pre jún a pre iného človeka. Ono to príde. Všetko príde.:D Hlavne žiadna panika.:D


Asi by som mala začať februárom. Hm. Bol ťažký. Neskutočne. Dookola som počúvala Radikála, a to bolo celé, čo som vtedy pre svet mohla urobiť. Ešte som si ho dala na plochu notebooku a na displej mobilu. A tam moja snaha končila. Zas som sa vzdialila. Od ľudí, od sveta... od reality. Radšej úplne od všetkého. Síce som to tak nechcela, neplánovala som to tak, ale stalo sa. Bolo mi na hovno, nič mi nedávalo zmysel, pointu, všetko bolo len povrchné. A ja som netušila, čo mám robiť. Ako veci zmeniť. Lebo som si myslela, že keď začnem pracovať, tak sa veci vykryštalizujú, že sa cesta ukáže a ja budem spokojná. Ale nestalo sa. Veci sa ešte viac domotali. Nehovorím, že som nemala v sebe pocit, že toto celé niekam speje, lebo ten pocit som mala. Ale bol slabučký. A čím išiel čas ďalej, tak tým viac som váhala. Nad sebou. Nad svojím životom. Robím vážne to, čo chcem?
A komunikovala som len s dvomi ľuďmi. Ktorí bývajú kilometre odomňa. Super, nie? Lebo som vtedy zas prišla do bodu, kde ma ľudia okolo mňa dusili a nemala som na nich náladu ani nervy. Ani chuť. A asi ani čas. Lebo na internete som zažívala niečo lepšie.
Marec a apríl sa niesli v podobnom duchu. Moja nálada bola ako na hojdačke. Buď som úplne šťastná, alebo úplne nešťastná. Neviem v sebe nájsť rovnováhu, a to je zle. Lebo tú rovnováhu som kedysi mala, lenže zmizla. Kamsi na Havaj. A nechce sa vrátiť. Ani ja by som sa nechcela. A ten môj slabučký pocit z februára o tom, že táto celá moja púť je na niečo dobrá a niekam speje, zmizol úplne. Proste sa vytratil. A ja som akosi prežívala zo dňa na deň tŕpnuc, čo sa bude diať ďalej.
Inak aj máj nejak uplynul. Vlastne sa mi celé tieto mesiace zliali do jedného a mám trochu chaos, čo sa kedy dialo. Viem len to, že to dobré nebolo. A keď aj bolo, tak len chvíľkovo. Vlastne až v júni som zasa nadobudla pocit, že toto celé bude na niečo dobré, a že sa k tomu už blížim. Aj to len vďaka jednej osobe, ktorá mi chcela asi zle, alebo čo, lebo fakt nechápem, čo tým chcela dosiahnuť.:D A pritom nevedomky veci len zlepšila.:D A dúfam, že som to teraz nezakríkla.:D

Čo sa týka roboty, tak tam je dobre. Na lepší kolektív som ani nemohla natrafiť.:) Je to podstatne veľký rozdiel oproti pošte. A nemám k tomu asi ani viac čo dodať.:D:) Teda, asi len to, že som tam spoznala jednu babu, Dakotu, s ktorou ráno cestujem, a ktorá je o 5 rokov mladšia (hej, do školy tam chodí:D) a ktorá mi trošku pripomína Amy (moju bývalú naj kamarátku, ktorá mi dosť pomohla v isté obdobie môjho života). A s ktorou občas niekam zájdem:D Zažili sme spolu toho dosť. Nekonečné nákupy, cestu vlakom s černochmi, kde na nás jeden ujko divne pozrel a pokrútil nesúhlasne hlavou, lebo dve biele baby s tromi černochmi...:D Piňakoláda u nej doma, posedenie pri víne v "reštaurácií", kde mi ON napísal sms, a Dakota sa ma hneď spýtala, že kto mi písal, keď sa tak usmievam.:D No. Hm.:D




A posledná vec, ktorú spomeniem bude ON.
Vlastne by som o ňom ani nepísala, ale tak spomenula som ho v poslednom článku a teraz tak nejak už cítim povinnosť podávať o ňom hlásenia.
Mali ste niekedy pocit, že ste nejakého človeka proste mali spoznať? Že mal vstúpiť do vášho života? Že to bolo dané ešte kedysi dávno? Že ste si možno stretko dohodli niekde v nebi, predtým, než ste sa obaja narodili? Že všetky okamihy, všetky veci, všetky udalosti a situácie, čo ste zažili viedli k tomu, aby ste sa jedného dňa spoznali? Určite áno. Takže ma pochopíte. To som rada. Pretože on je u mňa tým človekom. A presviedčam sa o tom každý deň nanovo. Že sme obaja existovali bez seba, ale pritom sme hľadali jeden druhého. Že sa naše cesty jednoducho museli a mali spojiť. Inak to nevidím. On je moje dvojča. On je ja, len v mužskom vydaní. Neviem to inak vysvetliť. A musím sa priznať, že sa momentálne všetko v mojom živote točí len okolo neho, aj keď tým už asi leziem ľuďom na nervy.
Celé to prišlo tak znenazdajky, jeden deň som o ňom netušila, a ďalší deň bolo všetko už len o ňom. Hm. Bojím sa síce, že to znenazdajky aj skončí skôr, než sa vôbec stihne niečo reálne udiať. Fakt netuším, ako to celé s ním dopadne. Nie som filozof, ale viem, že čo začne, to aj jedného dňa skončí. Ale nejdem predbiehať...


Každý deň ďakujem. Za neho. Že vstúpil do môjho života. Že tu je. Doteraz. Vždy. Každý deň. Znova a znova. A za toto celé, čo je. Čo sa deje. Medzi nami. A tak. Baví ma ten náš "vzťah". Dáva mi neskutočnú silu. Aj keď dvojnásobne viac mi tej sily potom zoberie. Baví ma aj naša realita, ktorú chápeme asi len my dvaja. A ktorá mi/nám(?) dáva zmysel. Ten človek mi fakt rozumie. Nechcem preháňať ani nič, ale... je to tak. S nikým sa neviem tak porozprávať ako s ním, a to si cením. Preto sa ho držím ako kliešť. A síce nie vždy som s tým celým stotožnená, lebo som do toho vložila príliš veľa energie, a neviem, či sa mi to vráti. ,,Začiatky sú zvyčajne hrozné a konce smutné, ale to, čo sa počíta je stred." Ale je to jedno. Lebo vždy prídem na to, že ho mám radšej, než hocikoho iného, koho mám momentálne vo svojom živote. Je to len skazený dav. Ty stojíš za viac, než tá hromada ľudí dokopy.


Už som si raz prežila bez neho dva dni, a bola na vážkach, že čo robiť, a či to teda ešte raz skúsim, či mi nebude bez neho lepšie. Ale dva dni nekomunikácie s ním ma vyčerpali. Odrazu som si uvedomila, že je pre mňa dôležitejší, než svet a ľudia, ktorých mám reálne okolo seba. A že ho nesmiem nechať odísť. Lebo sa nemám s kým porozprávať. A keď sme si po tých dvoch dňoch písali, tak to boli rozhovory, ktoré nemali konca. Lebo sme si toho potrebovali toľko povedať, ako keby sme sa nebavili dva roky.:D:D:D
Je to s ním fuška, ale stojí mi to za to. Vybrala som si toto celé na začiatku roka, že to chce byť moja realita. Že toto je to, za čo budem tento rok bojovať. A doteraz som to neoľutovala.
Síce som to už nie raz chcela vzdať ale... nemôžem. Môj vnútorný pocit mi to nedovolí. Neviem prečo. Snáď raz zistím.


Do minulého článku som vlastne dala všetky svoje obavy z toho, že to možno ani nevydrží a tak. Lebo sme sa poznali príliš krátko, a to prvé "očarenie" z niečoho nového, teda z nového človeka, vyprchá. Lebo sme boli len pri písaní, pri ktorom stále sme, a bála som sa/bojím sa toho, že to jedného dňa niektorého z nás omrzí a celé to skončí. Možno som v januári tú situáciu dosť vyhrotila, ale... proste som sa zľakla, že to, čo chcem, aby ostalo trvalé, trvalé nezostane.
A keď som minule (asi dva mesiace dozadu:D) v ťažkej chvíli na toto celé s ním hľadala odpoveď, a ona neprichádzala, spanikárila som. Keď som na to zabudla, a my sme išli večer autom a ja som pozerala cez okno na svetlá, odrazu mi začala hrať pesnička od Lipa: ,,...když je štěstí křehčí, než ten list javoru, co za malou chvíli skončí svojí krátkou pouť... Všechno má svůj čas jako život v nás, uč se nechat plynout, to co plynout má." Takže. Odvtedy sa tým riadim. Lebo to beriem ako znamenie.


P.S.1: Blog mal 6.6.2016 šesť rokov. Hm.
P.S.2: Hej, mám čudný dizajn. Keďže som antitalent, nevedela som to ani inak urobiť, aby to sedelo. Aj som ho chcela dať preč, ale keď som sem na druhý deň s tým prišla, tak sa mi divným spôsobom zapáčil. Hm. Toto je asi teraz to, čo ma vystihuje, neviem.:D Nechám ho tu.
P.S.3: Článok mal byť zverejnený skôr, ale nešiel nám skoro týždeň poriadne internet a... celkovo od konca júna boli veci iné, než som ich opisovala tu, takže som ho jednoducho nemohla zverejniť. Ale teraz je to znova dobré, asi, a veci, čo sú tu, znova pasujú, teda som s nimi stotožnená, takže... rýchlo to tu zverejňujem, kým sa zas všetko zmení.:D:( A áno áno, mala by som sa častejšie ozývať, ale... neviem, kedy sa zasa ozvem.:D