Září 2016

18.september - Kedykoľvek sa môže stať čokoľvek. Ale to, čo nie je v poriadku, nie je tvoja vina. Nemôžeš stráviť zvyšok života chodením po prstoch, aby si odvrátila katastrofu. Nefungovalo by to. Skončilo by to tak, že by si premárnila celý život.

18. září 2016 v 0:45 Diary
Bojím sa. Niekedy. Že to zašlo priďaleko. Že to nemalo zájsť až sem. A možno malo. Že som to mala včas ukončiť. A možno nemala. Že som sa mu nemala tak otvoriť. Ale ja som sa mu otvorila. Že som mu nemala hovoriť všetky tie veci. Ale ja som mu ich hovorila. Mám strach. Mám strach teraz od septembra. Že už vie príliš. Že ma príliš pozná. Že ma vie odhadnúť. Že vie aj o veciach, o ktorých by som nechcela aby vedel. Že mi vie čítať myšlienky. A desí ma to. A to som ešte nespomenula tie veci, ktoré o mne "zistil". Vlastne ani neviem, prečo som to dala do úvodzoviek. Lebo sú tam zbytočné. V podstate už len čakám, kedy objaví tento blog.

Stále je to medzi nami ako na horskej dráhe. Takej tej riadnej, kde ste chvíľku úplne hore v oblakoch, veríte, že všetko je možné, že zázraky sa dejú, že... že všetko bude megadobré, lebo vy to tak cítite presne v tej chvíli. A potom, úplne nečakane, bez varovania, nasleduje ostrý pád dolu. Kde stratíte všetko. Už neveríte, že všetko je možné, ani zázraky sa už nedejú... proste uvidíte krutú realitu, ktorá radšej mohla zostať navždy ukrytá. Alebo aj vlastne ani nie.
Niekedy cítim, že je toho na mňa príliš. Že mi praská hlava. Že mi praská vnútro. Že mi praská duša. V neposlednom rade aj srdce. Lebo presne pri tých ostrých pádoch cítim v sebe divnú tupú bolesť pri srdci. Vďaka ktorej nikdy neviem spať. Lebo musím rozmýšľať. Nad ním. Lebo ten chalan vie presne, kde má udrieť, aby ma to šialene zabolelo. A ja neviem, či to robí naschvál alebo nie. Či mi chce pomôcť alebo uškodiť. Tvrdí, že mne to musí hovoriť, že musí byť ku mne taký... ale pýtam sa prečo? Ja si cením jeho úprimnosť. Lebo mi povie nahlas to, čo by mi iní nikdy nepovedali. Ale ja neviem... neviem, či to chcem počúvať práve od neho.
Potom sa pýtam samej seba, že čo od toho vlastne čakám... Niekedy mám pocit, že by to šlo. S ním. A potom prídem na to, že by sme sa strašne hádali a že by som ho asi zabila. Za to, aký je. A aký vie byť. Ku mne. A tak všeobecne.


Priznávam, lipla som na ňom. Kvalitne. Celý tento rok sa niesol v jeho duchu. Lebo prišiel nečakane. Odrazu zaplnil to prázdno vo mne. A páčilo sa mi to. Počúval ma, vedel ma pochopiť ako nikto na svete. Vedel ma rozosmiať, keď som to potrebovala, vedel ma aj podporiť. Prosto... bol tu. Tu. Aj keď tu vlastne nebol. Aj keď je kilometre ďaleko. (sú to kilometre, za všetko môžu len kilometre... a možno si doma a možno v bare a možno v metre...) A asi navždy aj bude. Ale jeho prítomnosť cítim viac, ako prítomnosť ľudí, ktorí sú reálne vedľa mňa.

Keď si pozriem svoje fotky z februára alebo z marca, desím sa samej seba. Vidím na sebe to pusto... to pusto, ktoré sa z mojej duši dostalo do tváre. A ja som tú pustatinu vyžarovala. Vidím na sebe to, že moje nálady záviseli od neho. Pamätám si to. Pamätám si tie noci, pamätám si tie rána, dni aj večery. Keď som čakala, kedy sa ozve, v akej nálade, čo povie a ako to povie. Všetko všetúčko záviselo od neho. Pamätám si svoje nálady, svoje smiechy, svoje plače. Všetko to kvôli nemu. Ako keby som bola na liekoch. A neverím, že som to dopustila. To celé. To, ako ma ovplyvňoval. Bojím sa. Samej seba. Niekedy. Že už nie som celkom normálna (ak som ovšem niekedy vôbec bola:D).

Nechápte ma zle, ono niet sa mi čo čudovať. Rok 2015 bol pre mňa zlý. Bola som obklopená ľuďmi, ktorými som nechcela a všetko toto blabla, čo som tu písala už asi stokrát. November, keď som doslova cítila tú prázdnotu vo svojom vnútri. Keď ma nič netešilo. Nič. Nemala som dôvod vstať ráno z postele. A pamätám si aj december, keď prišiel on. Všetko sa vtedy zmenilo. A všetko je odvtedy iné. Nie som sama, aj keď som úplne sama. Som sama presne tak, ako pred rokom. Ale je to iné. Lebo nie som sama. Lebo je tu on. A tak.

Ale cítim, že to zašlo priďaleko. Ťaháme to spolu deväť mesiacov. Skoro každý deň sme v kontakte. A stále sa máme o čom rozprávať. Vie všetko. O mne. O mojej rodine. O mojom okolí. Viem všetko. O ňom. O jeho rodine. O jeho okolí. Ale niekedy mi to prerastá cez hlavu. Niekedy to nezvládam. Lebo neviem, čo si o ňom mám myslieť. Ako vážne. Kto je on? Čo je zač? Načo je toto celé dobré? Kam to speje? Čo to, preboha, robíme? Čo to, kurva, znamená?!


V júli sme sa nebavili. Skoro dva týždne. Aj keď on si myslí, že to bol len skoro týždeň. Ťuťko. Bože. A nebavili sme sa preto, lebo mne od júna praskali nervy. A v júli som to už neuniesla. Pohár pretiekol. Viem, že v tú noc som mala 5 minútový záchvat plaču, ktorý nešiel zastaviť. No a na druhý deň som mu napísala dlhú správu, akú píšu baby chalanom a chalani si dávajú facepalm. Ale noačo. Potrebovala som to. Potrebovala som vedieť na čom som. Potrebovala som si to v sebe konečne utriediť a upratať. Potrebovala som vedieť, ako to berie on. Keby mu tú správu nenapíšem vtedy, tak by to tak či tak prišlo. Lebo ma štval. Aj keď potom tvrdil, že to len ja tak vidím. Ale ee. Na tú správu síce odpísal, ale nepochopil ju. Vôbec. Lebo je chlap. A oni nechápu. Zobral si z nej tie najnepodstatnejšie veci a pointa mu ušla kamsi do neznáma. Ani o ňu nezavadil. Ale čakala som to. No a tak nastali dni ticha. Ďalšiu noc som mala zas 5 minútový záchvat plaču. Prvé tri dni boli muky. Bola som mimo. Ako keď závislákovi zoberiete drogu. Rozmýšľala som. Či... vôbec on chce v tom celom pokračovať. Ale po troch dňoch som sa začala pýtať samej seba, či vôbec JA chcem v tom celom pokračovať. Boli to dlhé dni. Ničoho. V noci som nevedela vôbec spať, aj keď som umierala od únavy. Ale zistila som jednu zásadnú vec - že keby naozaj odíde z môjho života, tak to zvládnem. Bude to ťažké ale pôjde to. Unesiem to. Dám to bez neho. A že mi dokonca bude bez neho lepšie. Hm. Ale aj tak som sa mu teda po necelých dvoch týždňoch ozvala. Ale nalejme si čistého vína, aj tak by som to skôr či neskôr urobila, lebo som necítila, že toto by mal byť koniec medzi nami. Nedopustila by som to. Aj napriek jeho tvrdohlavosti a veľkému egu, že on sa proste prvý neozve ani keby čo bolo. Bolo mi síce ľúto, že sa neozval prvý on ale znova ja, lebo si bol potom mnou moc istý a istý si je doteraz. Ale čo už. Neodpísal hneď. Nechal ma vydusiť 24hodín, lebo som si to asi zaslúžila alebo čo. Odpísal vlastne až ďalšiu noc. Opitý. Ale odpísal. Chvíľu to bolo fajn, tvárili sme sa, že nič, ale vo mne sa tou správou niečo zmenilo. A zmenilo sa niečo aj v ňom, len to doteraz neviem charakterizovať. Náš "vzťah" sa zmenil, aj keď sa nezmenil. Asi preto sme sa potom po troch dňoch znova pohádali. Nasral sa. Na mňa. Že som si dovolila to, čo si on dovoľuje celý čas. Ale to je jedno. Ja som to nepokladala za hádku, tak som mu znovu napísala na druhý deň (trápna krava). A bolo to... čudné. Prvé dni. Išli sme ako keby od začiatku a pritom náš začiatok nikdy nebol divný. Boli to kroky na tenkom ľade. Ten pocit, že človeku už nemôžete povedať to, čo chcete, lebo už neviete, ako to pochopí. Ten pocit, že ten ľad môže v ktorejkoľvek sekunde pod vami z ničoho nič prasknúť a vy spadnete. Do tej zimy. A dotyčný vás odtiaľ už nevytiahne. Len odíde, kamsi za obzor. Na ten ďalší deň som sa mu už prvá neozvala. A keby sa neozve on, tak by to asi skončilo. Ale skúšal. Skúšala som aj ja. Či to pôjde ešte. Išlo to. Ide to. Doteraz. Asi. Lenže...


Lenže teraz zas po dvoch mesiacoch od toho nebavenia sa mám pocit, že mám dosť. Jeho. Toho písania. Toho, že ma nepustí do svojho reálneho sveta. Prečo ma tam nechce pustiť? Všetko iné naokolo si vie vždy zariadiť, ale mňa do rozvrhu nikdy nepridá. Nikdy. Lebo nechce. Nie, nie som sebecká. Tieto pocity sú normálne. Lebo mňa ten virtuálny svet už nebaví. Bolo to super, on bol super, lebo to bolo niečo nové. Fakt ma to bavilo. Tak pol roka. Kedy som si hovorila, že je to ešte okey, v tej forme písania. Ale už to nie je okey. Už nie. O chvíľu sa budeme poznať rok a... nič.
A to som mala pocit, že na neho tlačím. Že chcem od neho niečo tak strašne nereálne ako telefonát alebo stretnutie, že boooooožeeeeee to sa nedáááááá. A doteraz sa tak tvári. Aj keď už sme spolu volali. Raz. Fanfáry poprosím. (medzičasom, ako vznikal tento článok, sme spolu volali aj druhýkrát. vlastne tretí, ale ten jeden hovor bol krátky. hm.:D)

Celý čas, čo ho poznám, sa ho zastávam. Že všetko potrebuje čas. Každá situácia, každý vzťah, každý človek je iný a všetko to potrebuje svoj osobitý čas. Že nemám tlačiť na neho, na to celé, nemám sa snažiť nič urýchľovať, lebo to len pokašlem a spomalím. Že to príde vtedy, kedy má. Ale čím ďalej tým viac mám pocit, že tu sa nestane nič. A bolelo to, keď som si tento fakt sama pred sebou musela priznať. Pozrieť sa na celú tú situáciu inými očami. Očami pozorovateľa. A zbadať pravdu.


Ja som bola fakt väčšinu tohto roka ako zaslepená. Oči mi otvorila až tá moja júlová správa pre neho, kde som dostávala facky rad za radom, keď som videla jeho odpovede a celkovo jeho prístup, že mu na tom nezáleží tak, ako mne. Chvíľku som tú správu možno aj ľutovala, ale týmto si nie som istá, lebo som sa naučila byť stotožnená s tým, čo robím a niesť za to následky. Prosto som hľadala možnosti. Ako to napraviť. Aj keď prvý týždeň bol hluchý a nevidela som žiadne riešenia tej situácie. Až potom sa začalo čosi vynárať, čo by som teoreticky ešte mohla urobiť. Ale nebola som si ním istá. Vôbec. Či ešte odpíše. Pokašľala som niečo, čo som ani nepokašľala, ale aj tak som to potom musela naprávať.

Na chvíľku sme sa jeden druhému stratili z dohľadu, z vlnovej dĺžky, súzvuk zmizol ale ustáli sme to. Neviem ako. Neviem prečo. A neviem ani, či to bolo správne. Ale vtedy som to tak videla. Že ho ešte chcem vo svojom živote. A on sa to potom tiež snažil napraviť, aj keď... to robil takým tým svojím divným spôsobom. Povedal mi, že tá správa isto nebola z mojej hlavy a že mi niekto musel natárať kaleráby do hlavy.:D Lebo že to som nebola ja. V podstate sa aj pýtal, ako som to myslela... ale aj tak to doteraz chápe svojim štýlom, takže je zbytočné sa nad tým pozastavovať. Skôr si neviem vysvetliť fakt, že prečo... prečo mi odpísal, keď mu bolo jedno, že sa nebavíme tak dlho, keď mi povedal, že on by sa mi prvý neozval... A prečo mi potom tri týždne, čo sme sa udobrili, zavolal. Tvrdí, že mi ani nechcel odpísať, že ako uvidel odo mňa správu, tak ju hneď zavrel. A pár dní na to už chcel volať. Schizofrenik.
A toto je to, čo ma ničí. Ja neviem, ale niekedy mám pocit, že on sa ma snaží od seba odháňať. Že mi zámerne hovorí to, čo počuť nechcem. Že sa tak chráni. Lebo prečo môžeme dva týždne fungovať úplne normálne, hovoriť si všetko, vtedy vie byť tak úprimný, niektoré veci vraj viem len ja... a potom z ničoho nič naňho príde jeho psycho nálada, ktorá trvá týždeň, ale je to vtedy peklo.


Som stratená. V tomto celom kolotoči. V podstate netuším, čo som to spackala za tento rok. S ním. So sebou. Tak celkovo. Čo to, doprčic, robím? Celý ten čas? Čo to je? Kam to ide? Dá sa z toho vystúpiť? Či už je neskoro? Alebo je ešte skoro? Alebo čo? Má to nejaký význam? Dostaneme sa ešte aj ďalej? Či nie? Radšej nie? Čo mám čakať? Nemôže mi niekto prezradiť koniec tohto príbehu, nech sa sama rozhodnem, či mi to za to stojí? Či nebude lepšie to ukončiť? Nech ma to neraní? Zasa. Pomoc. Ja pri ňom fakt niekedy (dosť často) kričím o pomoc. Neviem, či to niekto počuje, ale kričím o dušu.

Som za neho rada. To, čo som písala v predchádzajúcich článkoch stále platí. Len to akosi vybledlo. A odrazu to nie je také podstatné, ako cca pred pol rokom. Odrazu sa niečo vo mne vyplo. Odrazu nemám potrebu mu každý deň písať. A keď si aj nepíšeme celý deň, tak mi to nevadí. Je to tak v poriadku prosto. Že si niečo málo napíšeme večer a ideme spať. Stačí mi to. Síce je pravda, že niekedy ho mám málo... chýba mi. Ale je to tak dobre. On si to všimol. Že sa už neozývam prvá. Povedal mi to. Ale môže si za to sám. Svojim správaním voči mne, ktoré... ktoré mi už nesedí. Asi. Niekedy mám pocit, že mu chýbam ja. Keď neodpíšem. Keď sa neozývam. Vadí mu to. Má na to nervy. A toto je tiež jedna z vecí, ktoré pri ňom nechápem. Lebo niekedy si chce mocne písať. A niekedy zas nie. Niekedy on neodpíše ako je deň dlhý.
A preto som sa rozhodla, že to prestanem riešiť. Toto celé. Čo bude, to bude. Nechce sa mi to už analyzovať. Nechce sa mi o tom už niekedy ani rozprávať. Ani počúvať o tom rady a teórie a neviem čo všetko ešte... Mám pocit, že som sa vrátila v čase a znovu mám 13 rokov a riešim niečo virtuálne, čo... čo... ani nemá význam. Ale my už nemáme 13, malo by to mať význam, malo by to niekam spieť. Tak prečo sa nič nedeje? Lebo on je decko. A žije sociálnymi sieťami. A toto je to, na čo som si musela za posledné obdobie zvyknúť. Že on tým naozaj žije. Lebo býva sám a podľa mňa mu to prerastá cez hlavu. Ale nejdem ho tu ohovárať ani ponižovať ani nič. Aj tak by som všetko to o tom, ako to berie, mala počuť od neho, ale on mi to nikdy nepovie. Iba keď je nasratý mi vie povedať, ako to má v piči a ako to jeho nezaujíma, lebo láska nebude, lebo som hentaká a tamtaká. Hej, lebo mne ide o lásku. To je tou správou, lebo on ju pochopil tak, že ho milujem nehynúcou láskou. A mne išlo iba o to, aby sme dostali toto virtuálne písanie do reality. Bože. Aby mi reálne ukázal, čo žije a nie len opismi zážitkov. Ale to je jedno. Nič nebude aj tak. Nič sa neodohrá. Nikdy nebudeme mať spoločný zážitok. A ani fotku na instagrame a facebooku.:D


Hovorím, ak toto celé niekedy skončí, tak to už bude mnou. Lebo cítim, že som začala cúvať. Dištancujem sa. Zatiaľ len mierne, ale robím to. A neviem, či je to dobré znamenie. Teda, isto je. Ale pre koho? Mám ho rada. Stále. Ale neviem, či to stačí. Nemám už síl bojovať o niečo, čo ani neviem, či má význam. A keď to vzdám, tak už nebude cesty späť...
Lebo budem unavená. Z ďalšieho sklamania.
Toto celé je len zas výbuch citov, ktoré museli ísť von. Asi ste to nikto nedočítali až sem, ale nevadí.
Tieto dlhé články, to je už taktika. Keďže sa ozvem zas až o tri mesiace, tak vám dávam čas a priestor, aby ste si tento článok rozdelili na etapy a stihli ho dočítať. Vidíte, aká som milá a ako na vás myslím?:D