Prosinec 2016

23.december - Niekedy Boh utíši búrku, ale niekedy nechá búrku besnieť a utíši dieťa.

23. prosince 2016 v 3:30 Diary
Ubehol rok. Rok. Dvanásť mesiacov.
Odkedy som ho spoznala.
Nechce sa mi tomu veriť.
Ja som to dala.
Ja som to prežila.
A on to prežil spolu so mnou.
Hej, takto pred rokom som bola v náladičke akokeby som vypila sama dve fľaše vína.
Takto pred rokom sme si písali už cca 4 dni a mali sme vymenené fejsbuky a pozretého Kevina, ktorého komentoval presne tak isto, ako ja.
Takto pred rokom bol na Slovensku a išiel s kamarátmi do Tatier (teda, aby som bola presná, to bolo až po Vianociach pred Silvestrom). Písal mi z vlaku, keď išli domov. Hrali sme sa, že sme manželia.:D Potom mi posielal odtiaľ fotky. Poslal mi aj svoju selfie, pri ktorej som si povedala, že kokos, to fakt s ním si píšem? On mi fakt aj odpisuje? Mne? Prečo? Čím som si ho získala?

Tak mi napadlo, že nikdy som sem nenapísala, ako sme sa vlastne zoznámili. Cez net. Ehm. Cez známu slovenskú zoznamku. Nesúďte ma. Neviem presne ako sa to stalo. Bola to náhoda. Obrovská. Ja som si tam chodila už len nejak raz za dva mesiace vymazávať maily. Ale tej noci som tam pobudla dlhšie. Neviem prečo. Čítala som sklo. Neviem prečo. On tam písal. Blbosti. Povedala som si, že jemu musí hrabať. Potom som si pozrela jeho fotku a... zachvátil ma pocit, že mu proste musím napísať. MUSÍM. To boli asi dve hodiny v noci. Do tretej som viedla vnútorné hádky sama so sebou, že PREČO by som mu mala písať. NAČO. A AKO sa to vlastne robí? AKO sa píše s cudzím človekom...? ČO mám napísať ako prvé...? Vyšla som z cviku. Ale ten vnútorný hlas už tak kričal, že sa to nedalo počúvať. Teda nie... nekričal. On vrieskal. Ziapal. A tak som mu teda napísala. Povedala som si, že aj tak neodpíše, lebo nemám fotku. Ale on odpísal. A písali sme si skoro do štvrtej. Rozlúčili sme sa s tým, že si napíšeme aj na druhý deň. Na druhý deň som išla na trhy. Na punč. Celý čas som myslela na neho. Cítila som sa čudne. Tak... príjemne čudne. Boli sme aj u tety. Ja som ležala u nej na posteli. Pozerala som Snehulienku, ktorá ma nebaví (tam kde hrá Julia Roberts). Bola som mimo. Bola som rozčarovaná. Nevedela som sa dočkať, kedy pôjdeme domov. Kedy si s ním zas budem písať. Ale už vtedy som cítila, že to nemám uponáhľať. A že mám byť véééľmi opatrná. Večer som prišla na net, a správa od neho nikde. Teraz zas vnútorná hádka: ,,Napísať? Nenapísať?" Ale napísala som mu. Povedala som si, že aj keď sa strápnim, nič to neznamená, lebo sa nikdy nestretneme. Haha. Strápnila som sa za celý ten rok pred ním asi stotisíckrát, ale stretnúť sme sa ešte nestretli. O dva dni na to, som si pýtala jeho fb. Aj keď som sa bála, že ma bude vnímať ako dotieravú. Ale napadlo mi, že asi bude chcieť vidieť moju fotku, aj keď si ju nikdy nevypýtal. Ale keby si vypýtal, tak ktorú mu pošlem? Ktorú vyberiem? Tak som to vymyslela s fb. Lebo to bolo istejšie. Lebo už v tej dobe som mala vnútorný pocit, že toto proste musím udržať. Toto musí vydržať. Toto sa musí podariť. A z toho portálu ma mohol kedykoľvek zrušiť, proste mi neodpísať, ale z fb už nie (bože, ja som bola naivná fest...:D).
Celé sviatky sme si písali. Ja som bola ako na drogách. Vkuse som sa smiala, dokonca cez Štedrú večeru som chytila záchvat smiechu a to som ani nepila.
Písali sme si o darčekoch, o rodine, o hocičom proste...
Písal mi z domu, písal mi od babky, písal mi dokonca aj keď bol vonku s kamošmi.
Volal ma tam na Silvestra. Doteraz neviem, či to myslel vážne alebo nie. Viem len to, že som zaváhala. Chcela som ísť. Za ním. Fakt. A keby si viac verím a nie som taká zakomplexovaná a nemám sebavedomie v mínusových hodnotách, tak by som to spravila. Išla by som za ním. Lebo som to fakt moc chcela. Ale pri pohľade do zrkadla som si povedala, že ee. V žiadnom prípade. Aj keď moja myseľ s mojim srdcom sa ku nemu už dávno teleportovali. Ktovie... ktovie, čo by sa stalo, keby sa stretneme už vtedy. Možno by tento rok ani nebol. Možno by sme prišli na to, že eeeeeeeeee toto neeee. A možno by sa celý ten proces zrýchlil a miesto roka plného písmeniek, mohol byť rok reality. Tiež sme sa mohli stretnúť v apríli, lebo bol blízko mňa. Ale neprišiel. Nezastavil sa. Ktovie... ktovie, čo by sa stalo, keby vtedy prišiel. A ktovie, či to náhodou teraz neľutuje aj on. Hm.
Ale asi to malo byť takto. Asi...
Asi som mala zažiť tento psychicky vyčerpávajúci rok.