Březen 2017

Marec 2017

31. března 2017 v 23:12 Diary
Teraz si zatvorte oči a predstavte si, že je druhého januára, kedy tu táto rekapitulácia roka 2016 mala byť.:D Ale nie. Je marec. Meškám. Trošku. Fakt len trošku.:D Ok meškám mega. Ja som sa totiž ešte okolo Silvestra rozhodla, hej, akože mrte veľké rozhodnutie to bolo, že tento rok poruším tradíciu a rekapituláciu nenapíšem 2.1. ale neskôr. Lenže tým neskôr malo byť napr. 7.1. a nie o štvrť roka.:D No nevadí. Zistila som, že to bola chyba a mala som to celé napísať tak, ako zvyknem. Teda keď sa starý rok víta s novým. Vtedy je aj iná atmosféra a človek v tom čase prehodnocuje, čiže má dobré myšlienky. Ja som si síce písala akúsi osnovu, ale dnes sa v nej už nevyznám.
Ale idem na to. Chcem tú rekapituláciu napísať, aj keď je už marec. Potrebujem si upratať v hlave. Aj v živote. A možno je aj dobre, že to píšem až teraz, lebo sa na celý minulý rok už viem pozrieť objektívnejšie.

Celý rok 2016 by vedeli opísať skladby od Alana Walkera. Začalo to pesničkou Faded - Bola to všetko len moja fantázia? Kde si teraz? Bol si len imaginárny? Pokračovalo by to piesňou Sing Me To Sleep - Pripomeň mi, aké to je, počuť tvoj hlas. Kdekoľvek, kedykoľvek. Urobila by som pre teba čokoľvek. Pre teba čokoľvek. Teraz mi spievaj k spánku. Pamätaj si ma. Žiaden čas nemôžeš vymazať. Počujem tvoje šepkanie vo svojej mysli. Stala som sa tým, čo nemôžem prijať. Naša spomienka bude mojou uspávankou. A skončilo by to piesňou Alone - Stratená v tvojej mysli. Chcem vedieť či strácam rozum? Nikdy ma neopusť. Pokiaľ táto noc nie je večná, aspoň sme spolu. Viem, že nie som sama. Kdekoľvek, kedykoľvek... oddelení ale stále spolu. Viem, že nie som sama.

Začala som príliš zostra. A príliš rýchlo som to začala brať až príliš vážne. Príliš som sa upla na neho až príliš silno. Hneď prvé mesiace roku 2016 som počúvala len Radikála a pesničku Mladý Slovák, ktorá je proste o tom, ako ľudia odídu preč, potom to bola pesnička Keby, v ktorej som sa tiež videla, a treba spomenúť ešte pesničku Lovestory, alebo 6:30. Bolo toho na mňa príliš moc. Príliš veľa Jeho, príliš veľa rozhovorov, príliš veľa spojení, príliš veľa podnetov, príliš veľa znamení, príliš veľa emócií, príliš veľa nálad, príliš veľa Radikála, ktorého som počúvala s Ním. Proste som do toho až príliš rýchlo spadla príliš hlboko. Všetkého bolo príliš príliš príliš. Keby ma chcel niekto zachrániť v januári 2016, tak už by sa to nedalo. Už bolo neskoro. Už nebolo cesty späť. Cesta späť už vtedy absolútne neexistovala, tak teraz neexistuje už tým duplom. Pamätám si, ako som jednu noc o tretej ležala v posteli a písala si s Ním. Rozprávali sme sa smajlíkmi. My kľudne aj keby vedľa seba sedíme a mlčíme, tak vieme, čo si ten druhý myslí. Ticho by bolo plné rozhovorov. Ale teda toto si len myslím, potvrdené to nemám...


Január. Bol čarovný. Aspoň teda prvá polovica taká bola. Myslela som si, že ma čaká sľubný rok, plný nových zážitkov a nových ľudí. A to všetko vďaka Nemu. Fakt som to tam videla a fakt sa mi to zdalo reálne. Aj z jeho strany. A prisahala by som, že aspoň na sekundu, aspoň na nejaký záblesk, na malilinký okamih, to tak videl aj On. A ak nie, tak som sa veľmi, naozaj veľmi mýlila. A bola veľmi naivná. Hneď začiatkom mesiaca som bola s kamarátkou v BA. Len tak. Na nákupy. A celý čas som mala v hlave Jeho. Chcela som o ňom vykričať do sveta, no nemohla som. Pamätám si, ako som večer prišla domov a už ma čakala správa od neho, ktorú písal ešte poobede. Odpísala som. Hneď sa pýtal ako bolo. Povedala som mu, že som si kúpila knihy. On na to, že to je fasa lebo teraz ho budem ignorovať a len čítať. O niekoľko dní som nastúpila do novej práce. Kde som sa cítila dobre. Príjemný kolektív, milí ľudia. Super pracovný čas.:D Výplatu si odmyslíme.:D Vkuse sa tam oslavovalo a mierne pilo.:D Robila som každý druhý týždeň, čo som považovala za darček z nebies, pretože som mohla jeden týždeň nocovať a písať si s ním, a ten ďalší týždeň chodiť do práce. A tak som o nič neprišla. Ani o prácu, a ani oňho. Lebo... kokos, čo keby na mňa zabudol?!:D Dokonca som kvôli nemu začala chodiť na messenger na mobile, čo som nikdy predtým nerobila. A tak sme si písali z postele až do zaspatia. Myslela som si, ako všetko klape a ako je to na správnej ceste. Založili sme si novú tradíciu. Prezváňanie v noci. Vždy mi prišlo divné, prečo sa ľudia prezváňajú a načo je to dobré... a ahaaaaa už chápem. Je to skvelý pocit, že ten druhý na vás myslí, aj keď vy už vlastne spíte a on vás tým prezvonením zobudí. Nemáte sa prečo hnevať na neho... lebo motýle lietajú okamžite a vy sa začnete usmievať ako mesiačik na hnoji. A šťastne znovu zaspíte. Aj keď až po ďalšej hodine. Lebo tú hodinu rozmýšľate nad menami vašich nenarodených detí. Choroba jak delo to prezváňanie. Namotávka. Chceli by ste byť nad vecou, akože vás-sa-to-netýka, ale keď on si na vás o druhej v noci spomenul, no-nie-je-zlatýýý?:DDD Šibe mi, ja viem. Došibalo mi koncom januára. Keď spoznal JU. A začal mi o nej básniť. Začal sa s ňou vídať každý deň po robote, začal s ňou chodiť von aj večer... A ja som v tej dobe mala skrat ako nikdy predtým v živote. Plakala som vkuse asi tri dni. Proste... to tak je, keď mesiac žijete ako v rauši a nepotrebujete ani žiadny matroš či alkohol. Mala som svoj svet, kde bolo všetko tááák krásne... a tak mi realita dala riadnu facku v podobe tej... no nej. Ehm... kamarátka mi povedala, že žiarlenie mi nesvedčí. Že to nie som ja. Ale tento rok som sa stala divným človekom, ktorý má skraty a neskutočne žiarli. Kiež by som vtedy vedela, že tá januárová pre mňa nepredstavuje žiadnu hrozbu...

Február. Začali sme sa hádať. Ubližovali sme si. Slovne. Náročky. Teda On ubližoval mne. Vedeli sme, že sa štveme, ale pokračovali sme v tom ďalej. Už vtedy som sa začala báť, že to celé skončí. Pri živote ma držal Radikál. Ale teda stala sa aj príjemná vec a to tá, že som sa zoznámila s Dakotou. Zlatá baba. Ktorá sa na mňa vždy ráno divne pozerala a hovorila mi, že jej musím povedať, čo sa mi to deje.:D A ja som len bola unavená z tých hádok s ním. Áno, už vtedy. Hm.
Marec. Situácia medzi nami sa upokojila. Bol zlatý. Večne som si potajomky v práci zapínala fejsbuk aby som si s ním mohla písať.:D A začalo sa moje ponocovanie cez pracovný týždeň, kedy som chodila spávať o pol švrtej ráno a o pol siedmej som už vstávala. A potom v robote zívala a hlava mi padala na stôl. Tiež mi tvrdil, že nemá rad smsky ale každú noc sme smskovali ako najatí.:D Dnes viem, že toto obdobie plné ponocovania, prezváňania a smskovania pre mňa veľa znamenalo. Dnes by som sa tiež rozhodla obetovať spánok. Pre Neho. Prosto... oplatilo sa mi kvôli Nemu nocovať.
Apríl. Nejakým zázrakom zistil moju presnú adresu bydliska.:D To bolo paranojeee.:D V to obdobie som sa dosť často stretávala s Dakotou. Ju som ako jedinú púšťala k sebe, do svojej reality, pretože všetkých ostatných som začala ignorovať. Tým myslím Svätú Trojku. Pretože ma nudili. Bola som z nich unavená. Aj keď som s nimi bola v kine na horore a vzápätí na pumpe na káve, nebolo to ono. Chcela som jeho. Alebo aspoň niekoho, kto mi rozumie. Dakota to dokázala nabúrať. Jej som to dovolila. Pamätám si, ako som s ňou bola na víne a On mi poslal smsku.:D:) Hneď sa ma spýtala, kto mi písal, že sa tak usmievam.:)